II. ÚS 351/2015

Odôvodnenie:

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. apríla 2015 doručená sťažnosť (ďalej aj „sťažovateľ“ alebo „otec maloletých detí“), maloletého a maloletej , všetci bytom (spolu ďalej len „sťažovatelia“, v citáciách aj „sťažovateľ“), zastúpených advokátkou JUDr. Tijanou Čečezovou, Drieňová 76/17, Bratislava, vo veci namietaného porušenia čl. 1 ods. 2, čl. 2 ods. 2, čl. 7 ods. 2 a 5, čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 2, čl. 35 ods. 1, čl. 41 ods. 1 a 4, čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 48 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 1, čl. 3, čl. 7, čl. 32 ods. 1 a 4, čl. 36 ods. 1,2 a 3 a čl. 37 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), čl. 6, čl. 8, čl. 13 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), čl. 5 Protokolu č. 7 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „protokol k dohovoru“), čl. 2 ods. 1 a 2, čl. 3 ods. 1, 2 a 3, čl. 4, čl. 5, čl. 9 ods. 1, 2 a 3, čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 13, čl. 16 ods. 1 a 2, čl. 18 ods. 1, 2 a 3, čl. 19 ods. 1 a 2, čl. 27 ods. 2, čl. 29, čl. 35 Dohovoru o právach dieťaťa a čl. 6 Európskeho dohovoru o výkone práv detí uzneseniami Okresného súdu Bratislava V (ďalej len „okresný súd“) č. k. 20 P 287/2014­13 z 11. augusta 2014, č. k. 20 P 325/2012­931 z 19. augusta 2013 a č. k. 8 C 422/2009­335 z 12. októbra 2011, uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 11 CoP 448/2014­36 z 10. októbra 2014 (ďalej len „napadnuté uznesenie krajského súdu“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Cdo 42/2015 z 19. februára 2015 (ďalej len „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).

V konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 422/2009 okresný súd uznesením č. k. 8 C 422/2009­335 z 12. októbra 2011 nariadil znalecké dokazovanie v odbore psychológie, odvetví klinickej psychológie detí a klinickej psychológie dospelých a vykonaním znaleckých úkonov poveril Psychiatrickú nemocnicu Philippa Pinela . Následne uznesením č. k. 8 C 422/2009­738 z 22. augusta 2012 vylúčil ustanoveného znalca z vypracovania znaleckého posudku a uznesením č. k. 20 P 325/2012­931 z 19. augusta 2013 poveril vypracovaním znaleckého posudku znalca v odbore psychológie, odvetví klinickej psychológie detí Mgr. Martina Balka. Uznesením č. k. 20 P 287/2014­13 z 11. augusta 2014 okresný súd návrh sťažovateľa (otca maloletých detí) v časti zrušenia rozhodnutí súdu o znaleckom dokazovaní č. k. 8 C 422/2009­335 z 12. októbra 2011 a č. k. 20 P 325/2012­931 z 19. augusta 2013 zamietol a v prevyšujúcej časti návrhu (na nariadenie predbežného opatrenia) konanie zastavil.

Proti tomuto uzneseniu okresného súdu č. k. 20 P 287/2014­13 z 11. augusta 2014 podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 11 CoP 448/2014 z 10. októbra 2014 tak, že napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil. Proti napadnutému uzneseniu odvolacieho súdu podal sťažovateľ dovolanie, ktoré najvyšší súd uznesením sp. zn. 3 Cdo 42/2015 z 19. februára 2015 odmietol.

Sťažovatelia v sťažnosti okrem podrobného opisu skutkového stavu veci uvádzajú:

Podľa názoru sťažovateľov „... súd vydal uznesenie č. k. 8C/422/2009­335 nezákonne, skôr, ako umožnil účastníkom konania, t. j. sťažovateľovi a sťažovateľovi v 2. rade a sťažovateľovi v 3. rade sa vyjadriť k osobám znaleckej organizácie PNPP Pezinok, ktoré majú vykonať znalecké dokazovanie, pričom PNPP nemala mená týchto osôb zverejnené v registri znalcov MS SR, keďže nedisponovala znalcami z Odboru Klinická psychológia. Určenie znalca len názvom znaleckej organizácie je odopretie možnosti účastníka konania vyjadriť sa k osobe znalca... Pred vydaním uznesenia o nariadení znaleckého dokazovania v č. k. 8C/422/2009­ 335 zo dňa 12. 10. 2011 súd nezistil Slobodný názor maloletých detí, sťažovateľa v 2. rade a sťažovateľa v 3. rade a preto je uvedené uznesenie nezákonné a neprávoplatné a sťažovateľ a sťažovateľ v 2.rade a sťažovateľ v 3.rade žiadajú v zmysle § 38 a § 39 Všeobecného komentáru č. 12 o jeho zrušenie. Pred vydaním uznesenia o nariadení znaleckého dokazovania v č. k. 20P/325/2012­ 931 zo dňa 19. 8. 2013 súd nezistil Slobodný názor maloletých detí, sťažovateľa v 2. rade a sťažovateľa v 3. rade a preto je uvedené uznesenie nezákonné a neprávoplatné a sťažovateľ a sťažovateľ v 2. rade a sťažovateľ v 3. rade žiadajú v zmysle § 38 a § 39 Všeobecného komentáru č. 12 o jeho zrušenie... Súd opakovane vydal nezákonné uznesenie č. k. 20P/325/2012­931 skôr, ako umožnil podľa názoru sťažovateľa účastníkom konania sa k osobám znalcov vyjadriť.“.

Vo vzťahu k napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu sťažovatelia uvádzajú: «Pre identifikovanie miesta pobytu maloletých detí a výrokom: „bývajúcich u matky“ neexistuje žiadne právoplatné rozhodnutie súdu SR, ktoré by oprávňovalo Najvyšší súd SR k takémuto výroku ani žiadne právoplatné rozhodnutie súdu SR, ktoré by oprávňovalo matku maloletých detí k zadržiavaniu maloletých deti ich matkou mimo domova maloletých detí v mieste ich trvalého bydliska... Najvyšší súd tak nevykonal žiadne šetrenie rodinných, sociálnych a bytových pomerov, nesplnil si svoju zákonnú povinnosť v zmysle čl. 7 ods. 2 a ods. 5 Ústavy SR, nezistil Slobodný názor maloletých detí – sťažovateľa v 2. rade a sťažovateľa v 3. rade a uspokojil sa s nezákonným uznesením o ustanovení kolízneho opatrovníka v konaní č. k. 20P/287/2014, v ktorom súdna úradníčka uvádza: deti trvalé bytom /trvalé bydlisko sťažovateľa a maloletých detí/, t. č. /trvalé bydlisko matky maloletých detí... Najvyšší súd tak spoločne s Odvolacím súdom a súdom umožňuje matke maloletých detí protiprávne odlúčenie sťažovateľa v 2. rade a sťažovateľa v 3. rade z domova v mieste trvalého bydliska, čím Najvyšší súd týmto nezákonným výrokom umožňuje: ­ Obmedzovanie slobody sťažovateľa v 2. rade – nezákonne zapísaného a zadržiavaného vo výkone povinnej školskej dochádzky v ZŠ Tbiliská č. 4, Bratislava Rača a sťažovateľa v 3. rade – nezákonne zapísaného a zadržiavaného vo výkone povinnej predprimárnej výchovy v MŠ Gelnická č. 4, Bratislava Rača ­ Obmedzovanie slobody pobytu sťažovateľa v 2. rade a sťažovateľa v 3. rade ­ Poškodzovanie cudzích práv – porušovaniu rodičovských práv sťažovateľa a jeho rodiny v prístupe k maloletým deťom a výkonu rodičovských práv a povinností ­ Porušovaniu práv sťažovateľa v 2. rade a sťažovateľa v 3. rade v bránení v rovnocennej starostlivosti oboma rodičmi ­ Porušovaniu práv sťažovateľa v 2. rade a sťažovateľa v 3. rade – maloletých detí, podľa čl. 3 Dohovoru o právach dieťaťa – porušovaniu Práva na domov a Práva na rodinný život v zmysle ustanovení Všeobecného komentáru č. 14 OSN k čl. 3 Dohovoru o právach dieťaťa – Najlepšie záujmy dieťaťa.»

422/2009­335 Okresného súd Bratislava V, vydané dňa 19. 8. 2013, sp. zn. 8C­325/2013­ 931. Krajský súd v Bratislave je povinný sťažovateľovi uhradiť trovy konania v sume 296,44 EUR na účet jeho právneho zástupcu, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohoto nálezu. , otcovi maloletých deti a maloletému a maloletej sa priznáva finančné zadosťučinenie v sume 117 000,­ EUR (slovom stosedemnásťtisíc EUR), ktoré je Najvyšší súd Bratislava povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Uzneseniami okresného súdu č. k. 20 P 325/2012­931 z 19. augusta 2013 a č. k. 8 C 422/2009­335 z 12. októbra 2011 bolo nariadené znalecké dokazovanie, čiže ide o uznesenia o vedení konania, ktoré nemožno napadnúť odvolaním. Vo vzťahu k týmto uzneseniam však majú/mali sťažovatelia na ochranu svojich práv v konaní pred súdom k dispozícii iné prostriedky ochrany (napr. námietku zaujatosti proti osobe znalca), a preto, aplikujúc princíp subsidiarity na vec sťažovateľov, ústavný súd konštatuje, že v danom prípade právomoc všeobecného súdu vylučuje právomoc ústavného súdu. Navyše ústavný súd pripomína, že ide o uznesenia, ktorými nebolo súdne konanie skončené, čo taktiež vylučuje, aby sa nimi ústavný súd zaoberal. Ústavný súd totiž vo svojej konštantnej judikatúre opakovane zdôrazňuje, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného súdu, ale je takisto úlohou všetkých orgánov verejnej moci, v tom rámci predovšetkým všeobecného súdnictva. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti inštitucionálny mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípade zlyhania všetkých ostatných do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci (napr. I. ÚS 214/09). Ústavný súd môže urobiť zásah na ochranu ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv sťažovateľov až vtedy, keď už ostatné orgány verejnej moci nie sú schopné protiústavný stav napraviť.

Pokiaľ ide o uznesenie okresného súdu č. k. 20 P 287/2014­13 z 11. augusta 2014, ústavný súd zistil, že sťažovatelia využili svoje právo podať proti nemu odvolanie, o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúť o odvolaní sťažovateľov v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu.

V nadväznosti na túto skutočnosť ústavný súd považoval za potrebné poukázať na svoju konštantnú judikatúru, podľa ktorej vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).

Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre opakovane uvádza, že obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto základnému právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01, III. ÚS 362/04), ako aj zabezpečiť konkrétne procesné garancie v súdnom konaní. K porušeniu tohto základného práva by mohlo dôjsť predovšetkým vtedy, ak by bola komukoľvek odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde, teda pokiaľ by súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby (II. ÚS 216/06).

Aj Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303­A, s. 12, bod 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303­B; Georgiadis c. Grécko z 29. 5. 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).

Ústavný súd poukazuje na to, že uvedený článok ústavy je primárnym východiskom pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany ústavou garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). V súvislosti so základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy treba mať zároveň na zreteli aj čl. 46 ods. 4 ústavy, podľa ktorého podmienky a podrobnosti o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. čl. 51 ods. 1 ústavy, podľa ktorého sa možno domáhať práv uvedených okrem iného v čl. 46 ústavy len v medziach zákonov, ktoré toto ustanovenie vykonávajú (I. ÚS 56/01).

Pokiaľ ide o časť návrhu otca na zrušenie nezákonných uznesení o nezákonnom znaleckom dokazovaní, a to uznesenia z 12. 10. 2011, č. k. 8C 422/2009­335 a uznesenie z 19. 08. 2013, č. k. 20P 325/2012­931 treba uviesť, že súdy v rámci zisťovania skutkového stavu, najmä v konaní starostlivosti o maloleté deti vykonávajú dokazovanie, v rámci ktorého si vytvárajú poznatky potrebné pre rozhodnutie vo veci. Prostredníctvom dokazovania súd zisťuje skutkový stav veci, z ktorého potom vychádza a ktorý následne hodnotí po právnej stránke. Zákon dáva do výlučnej právomoci súdu, aby posúdil, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná a ktoré nie, v konaní starostlivosti o maloleté deti je naviac povinnosť súdu aj bez návrhov účastníkov vykonať dôkazy potrebné na zistenie skutkového stavu, hoci ich účastníci nenavrhli (§ 120 ods. 1, 2 O. s. p.). Za dôkaz môžu slúžiť všetky prostriedky ktorými možno zistiť skutkový stav, najmä výsluch účastníkov, svedkov, znalecké posudky, vyjadrenia orgánov, právnických a fyzických osôb. Významným dôkazným prostriedkom je aj znalecké dokazovanie, prichádza do úvahy vtedy, ak rozhodnutie súdu závisí od skutočností, na ktoré treba odborné znalostí. O vykonaní dôkazu znaleckým posudkom súd rozhoduje uznesením, ktoré doručuje všetkým účastníkom konania, proti uzneseniu nie je možné podať odvolanie (§ 202 ods. 3 písm. a/ O. s. p.). Účastníci konania však môžu voči osobe znalca vzniesť námietku zaujatosti. O tejto námietke rozhoduje súd, ktorý o nariadení znaleckého dokazovania rozhodol (§ 17 ods. 1 O. s. p.). Vychádzajúc z obsahu spisu súd prvého stupňa v konám o rozvod manželstva nariadil znalecké dokazovanie, keďže pre posúdenie vhodnosti formy osobnej starostlivosti (obaja rodičia žiadajú deti zveriť do svojej osobnej starostlivosti), je potrebné odborné posúdenie. Vzhľadom na vývoj vzťahov v rodine nariadenie znaleckého dokazovania sa javí zvlášť aktuálne, preto dôvody otca uvedené v jeho návrhu na zrušenie znaleckého dokazovania odvolací súd zhodne ako súd prvého stupňa vyhodnotil ako účelové. Odvolací súd opätovne zdôrazňuje, že postup v konaní určuje súd, nie účastník konania. V tomto zmysle v rámci zisťovania skutkového stavu postupoval aj súd prvého stupňa, pričom aj z ust. § 202 ods. 3 písm. a/ O. s. p. podľa ktorého odvolanie proti uzneseniu nariadení znaleckého dokazovania nie je prípustné, jednoznačne vyplýva, že rozhodnutie o tom, aký dôkaz súd vykoná, je v jeho právomoci.

II.3 K namietanému porušeniu označených základných práv a práv podľa ústavy, listiny, dohovoru, protokolu k dohovoru a Dohovoru o právach dieťaťa napadnutým uznesením najvyššieho súdu

Právo na súdnu ochranu sa v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym súdom vrátane dovolacích konaní. V dovolacom konaní procesné podmienky upravujú ustanovenia § 236 a nasl. OSP. V rámci všeobecnej úpravy prípustnosti dovolania proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu z § 237 OSP výslovne vyplýva, že dovolanie je prípustné, len pokiaľ ide o prípady uvedené v písm. a) až písm. g) tohto zákonného ustanovenia. Dovolanie je prípustné aj proti uzneseniu odvolacieho súdu v prípadoch uvedených v § 239 ods. 1 a 2 OSP.

V tejto súvislosti ústavný súd, poukazujúc na svoju doterajšiu judikatúru, považuje za potrebné uviesť, že otázka posúdenia, či sú splnené podmienky na uskutočnenie dovolacieho konania, patrí zásadne do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, a nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov, sústavu ktorých završuje najvyšší súd (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96).

V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu. V zmysle § 239 ods. 1 O. s. p. je dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu prípustné, ak a/ odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p.)

Dovolanie preto podľa citovaných ustanovení prípustné nie je. Dovolanie otca by v danom prípade bolo procesne prípustné iba, ak v konaní došlo k niektorej z procesných vád uvedených v § 237 O. s. p. v znení účinnom do 31. decembra 2014 (ďalej len „§ 237 O. s. p.“). Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu (aj uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát. Osobitne ale treba zdôrazniť, že pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O. s. p. nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade

Otec v dovolaní vyslovil nespokojnosť s právnym posúdením veci odvolacím súdom (§ 241 ods. 2 písm. d/ O. s. p.). Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Právnym posúdením veci, v rámci ktorého súd na zistený skutkový stav aplikuje hmotnoprávny alebo procesný predpis, sa nezakladá procesná vada konania v zmysle § 237 O. s. p.

V nadväznosti na citované časti napadnutého uznesenia najvyššieho súdu ústavný súd pripomína, že súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je povinnosť súdu akceptovať dôvody prípustnosti opravného prostriedku uvádzané sťažovateľmi, v dôsledku čoho ich „nerešpektovanie“ súdom ani nemožno bez ďalšieho považovať za porušenie nimi (okrem iných) označeného základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ani práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. V inom prípade by totiž súdy stratili možnosť posúdiť, či zákonné dôvody prípustnosti alebo neprípustnosti podaného dovolania vôbec boli naplnené. Takýto postup a rozhodnutie dovolacieho súdu Občiansky súdny poriadok výslovne umožňuje, preto použitý spôsob v konkrétnom prípade nemohol znamenať odoprenie prístupu sťažovateľom k súdnej ochrane v konaní o mimoriadnych opravných prostriedkoch.

Z citovaných častí napadnutého uznesenia možno vyvodiť, že najvyšší súd svoj záver, že dovolanie sťažovateľov v danom prípade nie je prípustné, primeraným spôsobom odôvodnil, pričom tento jeho záver nemožno považovať za arbitrárny. Ústavný súd pri preskúmavaní napadnutého uznesenia nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup dovolacieho súdu (v medziach posudzovanej prípustnosti dovolania, pozn.), t. j. postup, ktorý by nemal oporu v zákone.

Z uvedeného vyplýva, že medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu a označenými základnými právami a právami podľa ústavy, listiny, dohovoru, protokolu k dohovoru a Dohovoru o právach dieťaťa neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by signalizovala možnosť vyslovenia ich porušenia po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu je podľa názoru ústavného súdu z ústavného hľadiska akceptovateľné a udržateľné, a preto sťažnosť pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde aj v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú.