II. ÚS 352/2015

Základné práva podľa čl. 17 ods. 2 a 5, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 5 ods. 1, čl. 6 ods. 1 a 3 písm. c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Tost 5/2015 z 9. februára 2015 p o r u š e n é neboli.

Odôvodnenie:

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. februára 2015 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. Ivetou Rajtákovou, Štúrova 20, Košice, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práv zaručených v čl. 5 ods. 1, čl. 6 ods. 1 a 3 písm. c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Tost 5/2015 z 9. februára 2015 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že 15. januára 2015 v čase o 20.20 h sa podrobil hraničnej kontrole na hraničnom priechode Vyšné Nemecké, cez ktorý mal v úmysle prejsť z územia Slovenskej republiky na územie Ukrajiny. Pri hraničnej kontrole bolo zistené, že je zaradený v informačnom systéme INTERPOL ako hľadaná osoba, a preto mal byť v ten istý deň o 20.45 h zadržaný. Po zadržaní sťažovateľa Krajská prokuratúra v Košiciach (ďalej len „krajská prokuratúra“) podaním zo 16. januára 2015 doručeným Krajskému súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) požiadala, aby sťažovateľovi ustanovil obhajcu. Krajský súd mu opatrením sp. zn. 6 Ntc 2/2015 zo 16. januára 2015 ustanovil obhajcu.

Uznesením sp. zn. 6 Ntc 2/2015 z 19. januára 2015 krajský súd vzal sťažovateľa do predbežnej väzby. V označenom uznesení krajský súd okrem iného uvádza: „Útvar policajného zboru osobu , po ktorej vyhlásili cudzie orgány pátranie na účel jej extradície, zadržal 16. 1. 2015 o 01.00 hod. po predchádzajúcom súhlase prokurátora a bol umiestnený v cele policajného zaistenia

. . . Prostredníctvom Národnej ústredne Interpol bolo potvrdené, že Ruská strana stále eviduje osobu menom ako medzinárodne hľadanú osobu, ktorú žiada zadržať s cieľom následného vydania (extradície) na trestné stíhanie do Ruskej federácie. Zároveň bolo potvrdené, že kompetentné justičné orgány Ruskej federácie zašlú extradičné listiny diplomatickou cestou v predpísanej lehote. Ruská strana predbežne zaslala cestou Interpol časť písomností súvisiacich s trestným stíhaním vedeným proti , a to uznesenie o vznesení obvinenia z 5. 7. 2007, uznesenie o vydaní zatýkacieho rozkazu z 12. 7. 2007, uznesenie z 28. 9. 2007 o upresnení osobných údajov a uznesenie z 30. 11. 2010 o zavedení medzinárodného pátrania po obvinenom, všetko zatiaľ v ruskom jazyku.

. Zadržaný uviedol, že vo Švédsku mu bol udelený status politického utečenca, a preto má aj trvalý pobyt vo Švédsku. Informácia o udelení statusu politického utečenca vo Švédsku bola preverená cestou Interpolu. Interpol Štokholm potvrdil, že obdŕžal status politického utečenca vo Švédsku dňa 6. 12. 2011, a preto má platné povolenie k pobytu. Predsedníčka senátu krajského súdu dňa 19. 1. 2015 vypočula vyžiadanú osobu za prítomnosti prokurátora, obhajcu a tlmočníčky.

Ruská federácia je signatárom Európskeho dohovoru o vydávaní dojednaného v Paríži dňa 13. 12. 1957 (ozn. FMZV č. 549/1992 Zb.) rovnako ako aj Slovenská republika. V zmysle § 499 ods. 1 Tr. por. je vydanie osoby do cudziny prípustné, ak skutok, pre ktorý sa vydanie žiada, je podľa právneho poriadku Slovenskej republiky trestným činom a horná hranica trestu odňatia slobody, ktorý sa môže uložiť pre tento trestný čin podľa právneho poriadku Slovenskej republiky, je najmenej jeden rok. Posúdením znenia skutku, pre ktorý je trestne stíhaný v Ruskej federácii je zistené, že popísaný skutok napĺňa znaky trestného činu opísaného v druhej časti trestného zákona Slovenskej

Zadržaný Interpolom medzinárodne hľadaný bol zadržaný na hraničnom prechode vo Vyšnom Nemeckom pri pokuse opustiť územie Slovenskej republiky. Je štátnym občanom

V napadnutom uznesení najvyššieho súdu sa okrem iného uvádza: „. . . Najvyšší súd Slovenskej republiky konštatuje, že v prípade zadržanej osoby boli dodržané všetky lehoty uvedené v §§ 504 a 505 Tr. por. a rovnako tak podmienky uvalenia predbežnej väzby. Na druhej strane treba povedať, že Interpol Štokholm potvrdil, že zadržaná osoba dostal status politického utečenca vo Švédskom kráľovstve 6. decembra 2011, a preto má platné povolenie k pobytu. Podľa § 501 písm. b) Tr. por. vydanie osoby do cudziny je neprípustné, ak ide o osobu, ktorá požiadala v Slovenskej republike o udelenie azylu, alebo jej bol udelený azyl alebo poskytnutá doplnková ochrana, v rozsahu ochrany poskytnutej takej osobe osobitným predpisom alebo medzinárodnou zmluvou; to neplatí, ak ide o osobu, ktorá požiadala v Slovenskej republike o udelenie azylu opakovane a o jej žiadosti o udelenie azylu už bolo

. V tejto súvislosti treba doplniť, že prokurátorka Krajskej prokuratúry v Košiciach, ktorá je príslušná na vykonanie predbežného vyšetrovania, listom preloženým do švédskeho jazyka a odoslaným faxom a elektronickou poštou Švédskemu migračnému úradu 27. januára 2015, požiadala o spoluprácu a poskytnutie bližších údajov k statusu udelenému zadržanej osobe . Najvyšší súd Slovenskej republiky má za to, že skúmanie podmienok prípustnosti vydania je samotnou náplňou predbežného vyšetrovania, ktoré je zákonom zverené miestne príslušnej krajskej prokuratúre, pričom bez dostatočného zistenia a preverenia rozhodných informácií nie je možné na začiatku predbežného vyšetrovania prejudikovať rozhodnutie príslušného súdu o prípustnosti alebo neprípustnosti vydania. Otázky vyplývajúce z faktu, že zadržanej osobe bol v inom členskom štáte Európskej únie priznaný status politického utečenca, sú jednými z hlavných otázok, na ktoré je potrebné dať kvalifikovanú odpoveď, a to najmä s poukazom na vylučovacie klauzuly podľa článku 1 F písm. b) Konvencie z roku 1951. Rovnako Najvyšší súd Slovenskej republiky sa stotožnil s názorom, že zadržanie

Obmedzenie osobnej slobody predchádzajúce zadržaniu osoby bolo teda rovnako zákonné. Neobstojí ani námietka týkajúca sa porušenia práv na obhajobu zadržanej osoby . Zadržaná osoba v počiatočnom štádiu predbežného vyšetrovania nevyužila svoje zákonné právo zvoliť si obhajcu a tento je bol ustanovený krajským súdom. Treba zdôrazniť, že všetky procesné úkony predchádzajúce samotnému rozhodnutiu o predbežnej väzbe boli vykonané so zadržanou osobou v prítomnosti jeho obhajcu ako aj pribraného tlmočníka z jazyka ruského. Zadržaná osoba následne využila svoje zákonné právo a prostredníctvom sestry si 28. januára 2015 zvolila obhajkyňu na plnú moc. Napokon treba povedať, že dôvodná nie je ani ostatná námietka zadržanej osoby

Sťažovateľ 9. februára 2015 predložil najvyššiemu súdu podanie, ktorého prílohou bolo rozhodnutie o priznaní štatútu utečenca vydané 6. decembra 2011 aj s jeho prekladom zo švédskeho jazyka do slovenského jazyka.

Proti napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu sťažovateľ formuluje štyri okruhy námietok: 1. Sťažovateľ tvrdí, že k jeho zadržaniu došlo bez predchádzajúceho súhlasu prokurátora, a teda v rozpore s § 504 ods. 2 Trestného poriadku (ďalej len „prvá námietka“).

Vo vzťahu k prvej námietke sťažovateľ poukazuje na zápisnicu o zadržaní a obmedzení osobnej slobody podozrivej osoby sp. zn. PPZ-HCP-SO17-20-009/2015 zo 16. januára 2015, z ktorej vyplýva, že zadržaný bol toho istého dňa o 01.00 h na základe zatýkacieho rozkazu po predchádzajúcom súhlase prokurátora krajskej prokuratúry , ktorý bol udelený 16. januára 2015 o 01.00 h. Sťažovateľ však tvrdí, že zadržaný bol už 15. januára 2015 o 20.45 h, kedy mu bola vykonaná bezpečnostná prehliadka.

Sťažovateľ argumentuje, že najvyšší súd v napadnutom uznesení nepovažoval časový interval od 20.45 h 15. januára 2015 do 01.00 h 16. januára 2015 za čas zadržania bez predchádzajúceho súhlasu, ale za čas obmedzenia osobnej slobody podľa § 17b ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o policajnom zbore“), čo podľa jeho názoru nemôže obstáť, keďže § 504 ods. 2 Trestný poriadok neumožňuje rozlišovať medzi zadržaním osoby, po ktorej cudzie orgány vyhlásili pátranie, a obmedzením jej osobnej slobody útvarom Policajného zboru iným spôsobom.

Sťažovateľ namieta, že žiadosť o jeho vzatí do predbežnej väzby nebola nikdy súčasťou podkladov predložených ruskou stranou, pričom Európsky dohovor o vydávaní takúto žiadosť vyžaduje. V tejto súvislosti sa v sťažnosti uvádza: „Príkaz na zadržanie sťažovateľa z 12. 7. 2007 obsahuje v sebe príkaz na zadržanie sťažovateľa. Nie je žiadosťou teda o predbežnú väzbu. ... Z uvedeného vyplýva, že v rozpore s medzinárodnou zmluvou bol sťažovateľ vzatý napadnutým rozhodnutím do predbežnej väzby, aj keď žiadosť o predbežnú väzbu dožadujúca strana nepodala.“

Sťažovateľ nesúhlasí s názorom najvyššieho súdu, ktorý v napadnutom uznesení argumentuje aplikovateľnosťou čl. 72 Zmluvy medzi Československou socialistickou republikou a Zväzom sovietskych socialistických republík o právnej pomoci a právnych vzťahoch v občianskych, rodinných a trestných veciach z 12. augusta 1982 vyhlásenej pod č. 95/1983 Zb. na jeho vec. Podľa sťažovateľa je tento právny názor v rozpore s čl. 28 ods. 1 Európskeho dohovoru o vydávaní, ako aj v rozpore s právnym názorom najvyššieho súdu, ktorý vyslovil v uznesení sp. zn. 4 To 34/2003 z 28. mája 2003. Sťažovateľ v tejto súvislosti poukazuje na čl. 28 ods. 1 Európskeho dohovoru o vydávaní, podľa ktorého tento dohovor nahradí v štátoch, ktoré sú ním viazané, ustanovenia všetkých dvojstranných zmlúv, dohovorov a dohôd, ktoré upravujú vydávanie medzi ktorýmikoľvek dvoma zmluvnými stranami.

3. Sťažovateľ s poukazom na § 501 písm. b) Trestného poriadku tvrdí, že jeho vydanie do cudziny je neprípustné, keďže má status politického utečenca, ktorý mu bol udelený Švédskym kráľovstvom (ďalej len „Švédsko“) 6. decembra 2011 (ďalej len „tretia námietka“).

Vo vzťahu ku všetkým námietkam sťažovateľ vytýka najvyššiemu súdu tiež to, že nedostatočne odôvodnil napadnuté uznesenie, keďže nedáva logické a jasné odpovede na jeho námietky.

Vzhľadom na skutočnosti uvedené v sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie vo veci samej vydal tento nález: „Právo sťažovateľa domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na súde zakotvené v článku 46 ods. 1 Ústavy SR v spojení s právom nebyť pozbavený slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon podľa článku 17 ods. 2 Ústavy SR a v spojení s právom nebyť vzatý do väzby inak ako iba z dôvodov ustanovených zákonom podľa článku 17 ods. 5 Ústavy SR, - právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi od začiatku konania pred súdmi a inými štátnymi orgánmi za podmienok ustanovených zákonom zakotvené v článku 47 ods. 2 Ústavy SR. - právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať prostredníctvom obhajcu zakotvené v článku 50 ods. 3 Ústavy SR, - právo na spravodlivé súdne konanie zakotvené v článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s právom nebyť pozbavený slobody podľa článku 5 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, - právo mať primeraný čas a možnosti na prípravu svojej obhajoby zakotvené v článku 6 ods. 3 písm. c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, - právo obhajovať sa pomocou obhajcu podľa vlastného výberu zakotveného v článku 6 ods. 3 písm. c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Tost/5/2015 zo dňa 9. 2. 2015, bolo porušené. Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Najvyššiemu súdu SR pokračovať v porušovaní namietaných páv sťažovateľa. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Tost/5/2015 zo dňa 9. 2. 2015, a vracia vec Najvyššiemu súdu SR na ďalšie konanie. Odporca je povinný zaplatiť sťažovateľovi finančné zadosťučinenie vo výške 5 000 €. Odporca je povinný nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto konania.“

Sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. čl. 17 ods. 2 a 5, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 ústavy, ako aj práv zaručených v čl. 5 ods. 1, čl. 6 ods. 1 a 3 písm. c) dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu, ktorým bola zamietnutá jeho sťažnosť proti uzneseniu krajského súdu, ktorým bol vzatý do predbežnej väzby.

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 47 ods. 2 ústavy každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania, a to za podmienok ustanovených zákonom.

Podľa čl. 50 ods. 3 ústavy obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.

Pre rozhodovanie ústavného súdu vo veci sťažovateľa sú relevantné aj viaceré ustanovenia Trestného poriadku týkajúce sa inštitútu predbežného vyšetrovania (§ 502 Trestného poriadku), zadržania na účely vykonania predbežného vyšetrovania a extradície (§ 504 Trestného poriadku), ako aj rozhodovania o predbežnej väzbe (§ 505 Trestného poriadku).

Podľa § 502 ods. 1 Trestného poriadku prokurátor krajskej prokuratúry, ktorej ministerstvo spravodlivosti predložilo žiadosť cudzieho orgánu o vydanie osoby do cudziny alebo v ktorej obvode bola zadržaná alebo býva osoba, o ktorej vydanie by mohol iný štát žiadať, vykoná predbežné vyšetrovanie. Ak sa začalo predbežné vyšetrovanie pred doručením žiadosti o vydanie, informuje prokurátor o jeho začatí bez odkladu ministerstvo spravodlivosti.

Podľa § 502 ods. 2 Trestného poriadku účelom predbežného vyšetrovania je zistiť, či sú dané podmienky na vyslovenie prípustnosti vydania do cudziny.

Podľa § 502 ods. 3 Trestného poriadku v konaní o vydanie do cudziny musí mať vyžiadaná osoba obhajcu.

Podľa § 504 ods. 2 Trestného poriadku osobu, po ktorej vyhlásili cudzie orgány pátranie na účel jej extradície, môže útvar Policajného zboru zadržať po predchádzajúcom súhlase prokurátora. Bez takého súhlasu možno osobu zadržať len vtedy, ak vec nepripúšťa odklad a súhlas nemožno vopred zabezpečiť.

Podľa § 505 ods. 1 Trestného poriadku predseda senátu krajského súdu rozhodne do 48 hodín od dodania zadržanej osoby o návrhu prokurátora na jej vzatie do predbežnej väzby. Dôvodmi väzby podľa § 71 nie je pritom viazaný. Ak predseda senátu v uvedenej lehote zadržanú osobu nevezme do predbežnej väzby, prepustí ju na slobodu.

Aj keď nie je úlohou ústavného súdu preskúmať v tomto konaní ústavnú akceptovateľnosť uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 5 Tost 9/2015 zo 16. marca 2015, považuje za vhodné poukázať na tú jeho časť, ktorá je použiteľná aj pre toto konanie. Najvyšší súd v odôvodnení označeného uznesenia okrem iného uvádza: «Najvyšší súd Slovenskej republiky už vo svojom predchádzajúcom uznesení z 9. februára 2015, sp. zn. 5 Tost 5/2015, poukázal na to, že otázky vyplývajúce z faktu, že vyžiadanej osobe bol v inom členskom štáte Európskej únie priznaný status politického utečenca, sú jednými z hlavných otázok, na ktoré je potrebné dať kvalifikovanú odpoveď, a to najmä s poukazom aj na vylučovacie klauzuly podľa článku 1 F písm. b/ Dohovoru z roku 1951. Vzhľadom na absenciu takejto argumentácie v napadnutom uznesení, ako aj s poukazom na permanentne sa opakujúcu námietku vyžiadanej osoby Najvyšší súd Slovenskej republiky v tejto otázke považuje za potrebné uviesť

azylu c/ iné ustanovenia zaoberajúce sa administratívnym a diplomatickým uvádzaním dokumentov do praxe. Ženevský dohovor obsahuje aj už skôr spomínané tzv. vylučovacie klauzuly, konkrétne článok 1F hovorí, že „ustanovenia tohto dohovoru neplatia pre osobu, ktorá vzbudzuje vážne podozrenie, že b/ spáchala vážny nepolitický zločin mimo krajinu svojho útočiska predtým, než ju vpustili do tejto krajiny ako utečenca“. Rovnaké tzv. vylučovacie klauzuly, dokonca bližšie špecifikované, obsahuje aj Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2011/95/EU z 13. decembra 2011, ktorá nadobudla účinnosť 21. decembra 2013 (táto nahradila Smernicu 2004/83/ES z 29. apríla 2004) o normách, ktoré musia spĺňať štátni príslušníci tretích krajín alebo osoby bez štátnej príslušnosti, aby mohli požívať medzinárodnú ochranu, o jednotnom statuse pre utečencov alebo osoby, ktoré majú nárok na doplnkovú ochranu a o obsahu poskytnutej ochrany. Treba snáď iba dodať, že obidve tieto smernice boli prijaté za účelom vytvorenia spoločného európskeho azylového systému na základe plného a komplexného uplatňovania Ženevského dohovoru a Protokolu.

cieľom. V tejto súvislosti je potrebné nakoniec poukázať aj na článok 14 ods. 3 Smernice, podľa ktorého členské štáty zrušia, ukončia alebo odmietnu obnoviť postavenie utečenca štátneho príslušníka tretej krajiny alebo osoby bez štátneho občianstva, ak potom, ako mu bolo priznané postavenie utečenca, dotknutý členský štát preukázal, že: a/ nemal mať postavenie utečenca alebo je vylúčený z postavenia utečenca v súlade s článkom 12; b/ jeho skresľovanie alebo opomenutie skutočností, vrátane použitia falošných dokladov, boli rozhodujúce pre priznanie postavenia utečenca.

. . záznam pre nelegálny vstup do Poľska. Pritom v rámci tohto šetrenia Švédsky migračný úrad zistil, že nikto zo súrodencov, ktorí dostali povolenie k pobytu vo Švédsku ako kvótoví utečenci už predtým, vo svojich vyjadreniach vyžiadanú osobu.

. .»

Ústavný súd považuje odôvodnenie napadnutého uznesenia najvyššieho súdu vo vzťahu k prvej námietke sťažovateľa za zrozumiteľné a rešpektujúce platnú právnu úpravu, a preto aj z ústavného hľadiska akceptovateľné. Nemožno totiž spochybňovať, že po tom, čo príslušníci Policajného zboru v rámci kontroly na hraničnom priechode zistili, že sťažovateľ je evidovaný v systéme INTERPOL ako hľadaná osoba, bolo nevyhnutné preveriť minimálne skutočnosť, či medzinárodné pátranie vyhlásené po sťažovateľovi je aktuálne a či je stále aktuálna žiadosť o jeho extradíciu. Z tohto dôvodu bolo žiaduce obmedziť osobnú slobodu sťažovateľa dovtedy, kým nebudú získané a aktualizované potrebné informácie, keďže len na tomto základe sa mohlo kvalifikovane rozhodnúť o zadržaní sťažovateľa. Až po získaní týchto informácií mohol byť sťažovateľ 16. januára 2015 o 01.00 h. zadržaný na základe zatýkacieho rozkazu po predchádzajúcom súhlase prokurátora krajskej prokuratúry , ktorý bol udelený 16. januára 2015 o 01.00 h. K dosiaľ uvedenému ústavný súd ešte poznamenáva, že e-mailová správa z Národnej ústredne INTERPOLU obsahujúca potvrdenie medzinárodného pátrania po osobe sťažovateľa na účely jeho zadržania a následnej extradície adresovaná Úradu hraničnej a cudzineckej polície Sobrance bola zaslaná 16. januára 2015 o 00.31 h.

Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že prvá námietka sťažovateľa nie je dôvodná, keďže k jeho zadržaniu došlo po predchádzajúcom súhlase prokurátora, pričom k predchádzajúcemu obmedzeniu osobnej slobody došlo na základe § 17b ods. 1 zákona o policajnom zbore, ku ktorému predchádzajúci súhlas prokurátora nebol potrebný, pričom v konkrétnych okolnostiach posudzovanej veci ústavný súd považuje takýto postup z ústavného hľadiska za akceptovateľný a udržateľný.

Podľa čl. 28 ods. 1 Európskeho dohovoru o vydávaní tento dohovor nahradí v štátoch, ktoré sú ním viazané, ustanovenia všetkých dvojstranných zmlúv, dohovorov a dohôd, ktoré upravujú vydávanie medzi ktorýmikoľvek dvoma zmluvnými stranami.

Sťažovateľ v súvislosti s druhou námietkou v prvom rade namieta, že žiadosť o jeho vzatie do predbežnej väzby nebola nikdy súčasťou podkladov predložených ruskou stranou, pričom Európsky dohovor o vydávaní takúto žiadosť vyžaduje (čl. 16 ods. 1). Vo vzťahu k tejto časti argumentácie ústavný súd považuje za podstatné zdôrazniť, že čl. 16 ods. 1 Európskeho dohovoru o vydávaní nemožno vykladať tak rigorózne, že by obligatórnou podmienkou pre vzatie vyžiadanej osoby do predbežnej väzby bola aj existencia žiadosti dožadujúcej strany o vzatie vyžiadanej osoby do predbežnej väzby. Dožiadaná strana je podľa názoru ústavného súdu totiž v prípade zadržania vyžiadanej osoby oprávnená aj sama, t. j. bez toho, aby mala k dispozícii žiadosť dožadujúcej strany o vzatie do predbežnej väzby, rozhodnúť, či vyžiadanú osobu vezme do predbežnej väzby, alebo ju prepustí na slobodu.

Predpokladom pre rozhodovanie súdu o tom, či vyžiadanú osobu vezme do predbežnej väzby, je len a iba návrh príslušného prokurátora podľa § 504 ods. 3 Trestného poriadku, ktorý príslušný prokurátor predloží miestne a vecne príslušnému súdu v prípade, ak do 48 hodín od zadržania neprepustí zadržanú osobu. Na uvedenom postupe nič nemení existencia či neexistencia žiadosti dožadujúcej strany o vzatie vyžiadanej osoby do predbežnej väzby.

Navyše ústavný súd poznamenáva, že správa Národnej ústredne INTERPOL z 15. januára 2015 o potvrdení aktuálnosti pátrania sprostredkúvala žiadosť ruskej strany o zadržanie hľadanej osoby s cieľom následnej extradície a obsahovala aj informáciu o existencii dokumentu podľa čl. 12 ods. 1 písm. a) Európskeho dohovoru o vydávaní (zatýkacieho rozkazu z 12. júla 2007).

Vo vzťahu k námietke sťažovateľa o neprípustnosti jeho vydania ústavný súd v prvom rade uvádza, že tak krajský súd, ako aj najvyšší súd disponovali v čase svojho rozhodovania informáciou o tom, že sťažovateľovi bol priznaný vo Švédsku status politického utečenca. Ani jeden z týchto súdov však (rovnako ani krajská prokuratúra) v čase svojho rozhodovania nedisponoval rozhodnutím príslušného orgánu Švédska zo 6. decembra 2011, ktorým bol sťažovateľovi priznaný status utečenca. Zo spisovej dokumentácie síce vyplýva, že sťažovateľ doručil toto rozhodnutie spolu s jeho prekladom do slovenského jazyka najvyššiemu súdu 9. februára 2015, t. j. v deň, keď najvyšší súd rozhodoval o sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu krajského súdu o jeho vzatí do predbežnej väzby, ale z napadnutého uznesenia zjavne vyplýva, že príslušný senát najvyššieho súdu ho pred vydaním napadnutého uznesenia ešte nemal k dispozícii.

Najvyšší súd v napadnutom uznesení vo vzťahu k tejto námietke sťažovateľa uvádza: „Najvyšší súd Slovenskej republiky má za to, že skúmanie podmienok prípustnosti vydania je samotnou náplňou predbežného vyšetrovania, ktoré je zákonom zverené miestne príslušnej krajskej prokuratúre, pričom bez dostatočného zistenia a preverenia rozhodných informácií nie je možné na začiatku predbežného vyšetrovania prejudikovať rozhodnutie príslušného súdu o prípustnosti alebo neprípustnosti vydania. Otázky vyplývajúce z faktu, že zadržanej osobe bol v inom členskom štáte Európskej únie priznaný status politického utečenca, sú jednými z hlavných otázok, na ktoré je potrebné dať kvalifikovanú odpoveď, a to najmä s poukazom na vylučovacie klauzuly podľa článku 1 F písm. b) Konvencie z roku 1951.“

V zhode s citovanou časťou napadnutého uznesenia najvyššieho súdu ústavný súd konštatuje, že v štádiu rozhodovania o predbežnej väzbe sťažovateľa je od príslušných orgánov Slovenskej republiky (a teda aj najvyššieho súdu) predčasné a neprimerané požadovať, aby mali k dispozícii všetky nevyhnutné informácie, na základe ktorých by už v tomto štádiu extradičného konania mohli kvalifikovane rozhodnúť o tom, či sú splnené všetky podmienky na vydanie sťažovateľa do Ruskej federácie. Preskúmanie toho, či tieto podmienky sú splnené na vydanie sťažovateľa do cudziny, je účelom predbežného vyšetrovania, ktoré vyústi (môže vyústiť) do rozhodnutia o jeho vydaní do Ruskej federácie. Na druhej strane bez rozhodnutia o predbežnej väzbe by sa zjavne mohol zmariť účel predbežného vyšetrovania, ktorý smeruje k rozhodovaniu o vzatí do vydávacej väzby, resp. samotnému vydaniu do cudziny. Za týchto okolností ústavný súd považuje aj tretiu námietku sťažovateľa za nedôvodnú.

Nad rámec uvedeného ústavný súd poznamenáva, že najvyšší súd síce svoj právny názor na postavenie utečenca, ktoré bolo sťažovateľovi priznané príslušným orgánom Švédska, a jeho vplyv na vydávacie konanie už medzičasom vyslovil v uznesení sp. zn. 5 Tost 9/2015 zo 16. marca 2015. Toto uznesenie bude ale predmetom ústavného prieskumu v konaní vedenom pod sp. zn. II. ÚS 53/2016, pričom komplexné vyhodnotenie tohto právneho názoru v tomto konaní by bolo predčasné, keďže zjavne presahuje jeho rámec.

4. K námietkam týkajúcim sa namietaného porušenia práva na právnu pomoc (k štvrtej námietke)

Z časti I tohto nálezu vyplýva, že sťažovateľ tiež namieta, že po zadržaní nebol poučený o svojom práve zvoliť si obhajcu. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na § 502 ods. 3 Trestného poriadku, podľa ktorého v konaní o vydanie do cudziny musí mať vyžiadaná osoba obhajcu.

V nadväznosti na dosiaľ uvedené ústavný súd považuje za potrebné ešte poukázať na svoju konštantnú judikatúru, v zmysle ktorej nie je vzhľadom na svoje ústavné postavenie oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00, m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01). Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať iba také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, m. m. I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).

Vzhľadom na závery, ku ktorým ústavný súd dospel vo vzťahu k jednotlivým námietkam sťažovateľa, rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto nálezu.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. januára 2016