II. ÚS 354/2026

Odôvodnenie:

I. Ústavná sťažnosť sťažovateľky a skutkový stav veci

2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že okresný súd uznesením z 24. júna 2024 zastavil upomínacie konanie vedené proti sťažovateľke ako žalovanej v 3. rade o zaplatenie 7 956 904,42 eur s príslušenstvom (I. výrok) a nepriznal jej náhradu trov konania (II. výrok). Vo svojom rozhodnutí dôvodil, že žalobca na základe výzvy súdu na zaujatie procesného stanoviska z dôvodu absencie predpokladu odôvodnenosti jeho nároku vzal podaný návrh na vydanie platobného rozkazu proti sťažovateľke ako žalovanej v 3. rade späť. Okresný súd tiež v odôvodnení uviedol, že na obranu sťažovateľky v podobe podania vyjadrenia zo 16. mája 2024, ktorým namietala žalobcov nárok a za ktorý žiadala priznať náhradu trov konania, neprihliadal a z dôvodu nehospodárnosti tohto úkonu jej zaň trovy nepriznal, aj keď v danom prípade žalobca zapríčinil zastavenie konania. Zdôraznil, že sťažovateľka svoje vyjadrenie predložila súdu ešte pred vydaním platobného rozkazu bez výzvu súdu, a preto ho okresný súd v danom štádiu konania vyhodnotil ako predčasné a trovy za tento úkon ako neúčelne vynaložené.

Rozhodnutie krajského súdu o nároku na náhradu trov konania nadobudlo právoplatnosť 3. apríla 2025 a nebolo napadnuté dovolaním ani ústavnou sťažnosťou. 4. Nadväzne okresný súd obsadený vyšším súdnym úradníkom uznesením sp. zn. 36Up/925/2024 zo 7. mája 2025 zaviazal sťažovateľku nahradiť žalobcovi trovy odvolacieho konania v sume 10 068,95 eur, pozostávajúcu z náhrady trov za jeden úkon právnej služby vo výške jednej polovice základnej sadzby tarifnej odmeny vo výške 8 171,30 eur a režijného paušálu vo výške 14,84 eur a 23 % DPH v sume 1 882,81 eur. Okresný súd vysvetlil, že žalobcovi nepriznal plnú odmenu za úkon služby „vyjadrenie sa k odvolaniu žalovanej v 3. rade z 5. februára 2025“, keďže samotné odvolanie nesmerovalo proti veci samej, a preto aj k takémuto vyjadreniu prislúcha v zmysle § 13a ods. 2 písm. b) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“) odmena vo výške jednej polovice základnej sadzby tarifnej odmeny.

5. Sťažovateľka, ale aj žalobca sa proti uzneseniu o výške trov bránili podaním samostatných sťažností, ktoré okresný súd obsadený sudkyňou uznesením z 29. júla 2025, právoplatným 13. augusta 2025 zamietol.

z pravidiel upravujúcich rozhodovanie o trovách odvolacieho konania, ktoré predstavuje porušenie práva na spravodlivé súdne konanie. 7. Sudkyňa v ústavnou sťažnosťou napadnutom uznesení z 29. júla 2025 zdôraznila, že uznesenie vyššieho súdneho úradníka napriek jeho stručnosti splnilo kritériá pre dostatočné odôvodnenie a má všetky atribúty vyžadované § 220 ods. 2 Civilného sporového poriadku (ďalej aj „CSP“). Ďalej podotkla, že obe sporové strany sú zastúpené advokátmi ako osobami znalými práva, preto nie je potrebné osobitne oboznamovať ani s konkrétnymi právnymi predpismi, navyše, keď ide o vykonávací predpis (vyhlášku), ktorý je spätý s činnosťou advokáta ako činnosťou vykonávanou za odmenu a súčasne je to základný a kľúčový predpis, pokiaľ ide o priznávanie odmeny za jednotlivé úkony právnych služieb v súdnom konaní. Podľa sudkyne zo sťažnostných dôvodov vyplýva, že sťažovateľke sú jasné dôvody, na ktorých je založené rozhodnutie vyššieho súdneho úradníka, a že podstatu dôvodov napadnutého rozhodnutia pozná, pretože bola na nich schopná reagovať podanou sťažnosťou a v nej uvedenou argumentáciou.

Práve vzhľadom na predmet sporu, ktorým bolo zaplatenie finančných prostriedkov (a nie iný nárok), bol pri určovaní tarifnej odmeny za poskytnuté právne služby jednoznačne daný základ tarifnej odmeny v hodnote pohľadávky, a to aj pri rozhodovaní o trovách konania.

pohľadávky. Podanou žalobou sa teda malo priznať právo, ktorého hodnota je vyjadriteľná v peniazoch a od uvedeného „predmetu konania“ sa odvíja aj účel (podstata a zmysel) právnej služby, a teda aj nárok na náhradu trov konania ako akcesorický nárok priamo závisiaci na predmete tohto sporu. Opätovne zdôraznila, že nárok na náhradu trov netvorí „predmet konania“ a argumentáciu sťažovateľky preto nepovažuje za dôvodnú.

II. Argumentácia sťažovateľky

11. Zdôrazňuje, že tu ide o špecifickú situáciu, keď konanie proti nej bolo zastavené pred vydaním platobného rozkazu a žalovaná suma vo vzťahu k nej nebola judikovaná a nebola žalobcovi právoplatne priznaná. Výsledkom tohto neodôvodneného súdneho útoku žalobcu na sťažovateľku je napokon skutočnosť, že žalobca veľmi lukratívne zarába na podaní neodôvodnenej žaloby, a, naopak, sťažovateľka je značnou finančnou stratou trestaná za to, že sa pokúšala brániť proti

12. Argumentuje, že predmetom konania v odvolacom konaní nebolo zaplatenie 7 956 904,42 eur, ale iba otázka toho, či má sťažovateľka nárok na náhradu trov konania, alebo nie. Výsledkom tohto odvolacieho konania o náhrade trov konania tak nebolo zaplatenie 7 956 904,42 eur, ale iba zaplatenie trov konania, ktorých výška by aj v prípade jej plného úspechu bola nanajvýš 32 712,68 eur (t. j. 2x úkon za 16 342,61 eur + 2x režijný paušál á 13,73 eur).

Z toho podľa nej vyplýva jednoznačný rozpor medzi verejným záujmom v podobe príjmu štátneho rozpočtu zo súdneho poplatku a súkromným záujmom v podobe trov, ktoré sú príjmom sporovej strany. 14. Sťažovateľka sa na rozdiel od sudkyne okresného súdu domnieva, že nález ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 144/2020 zo 16. júna 2020 je aplikovateľný aj na jej prípad. Ústavný súd v danom náleze posudzoval situáciu, keď sťažovateľ podal sťažnosť proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka len v rozsahu výroku o výške trov oprávneného uložených na náhradu, pričom pri vyčísľovaní trov konania o takejto sťažnosti okresný súd za tarifnú hodnotu nesprávne považoval sumu, ktorá bola predmetom vymáhania v exekučnom konaní, a nie sumu sťažnosťou napadnutých trov oprávneného. Ústavný súd teda judikoval, že pri určovaní trov konania treba vychádzať z reálnej hodnoty predmetu sporu, o ktorom sa v danom štádiu konania rozhoduje, a ak sa sťažnosť týka iba výroku o trovách, hodnotou sporu nie je celý exekučný nárok, ale len suma trov, ktorá je predmetom preskúmania.

neudržateľné. 15. Pozornosť upriamuje aj na skutočnosť, že za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku, ak bolo podané odvolanie proti trovám, sa za tarifnú hodnotu považovala náhrada trov prisúdená v konaní pred súdom prvého stupňa. V jej prípade mal teda súd buď vychádzať z výšky trov, ktoré požadovala na náhradu v odvolaní, prípadne ak predmet odvolacieho konania nebolo možné vyčísliť v peniazoch, postupovať podľa § 11 ods. 1 vyhlášky.

III.2. K namietanému porušeniu práv uznesením okresného súdu z 29. júla 2025:

20. Sťažnostné námietky smerujú proti rozhodnutiu všeobecného súdu o výške trov konania. V nadväznosti na to ústavný súd považuje za žiaduce poukázať na svoju ustálenú judikatúru, v ktorej opakovane pripomína nielen svoje postavenie nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy), ale aj to, že rozhodovanie všeobecného súdu o trovách konania ako o integrálnej súčasti súdneho konania je zásadne výsadou všeobecného súdu.

Inak povedané, problematika náhrady trov konania by mohla dosiahnuť ústavnoprávny rozmer len v prípade extrémneho vybočenia z pravidiel upravujúcich toto konanie, k čomu by mohlo dôjsť najmä na základe takej interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení aplikovateľného právneho predpisu, ktorá by v sebe zahŕňala črty svojvôle (m. m. I. ÚS 40/2012, I. ÚS 630/2017).

22. K napadnutému uzneseniu sudkyne ústavný súd v prvom rade poznamenáva, že sťažovateľkou artikulovaná nesprávnosť právneho záveru okresného súdu, podľa ktorého základ pre výpočet výšky trov právneho zastúpenia v odvolacom konaní predstavuje suma žalovanej pohľadávky, je prevažne vyjadrením jej nesúhlasu so samotným priznaním nároku žalobcovi na náhradu trov odvolacieho

Sťažovateľka však touto ústavnou sťažnosťou uznesenie krajského súdu nenapadá a nenapadla ho ani dovolaním. 23. Krajský súd, napriek tomu, že žalobca zavinil zastavenie konania a podľa § 256 ods. 1 CSP, platí, že v takom prípade súd prizná náhradu trov konania protistrane (tu sťažovateľke, pozn.), priznal trovy odvolacieho konania žalobcovi. V tejto fáze sa podľa názoru ústavného súdu procesne otvoril priestor pre sťažovateľku, aby namietala zmätočnosť rozhodnutia krajského súdu ako súdu odvolacieho, a to podaním dovolania, čo však neurobila. Vzhľadom na to je jej ústavná sťažnosť aj v tejto časti neprípustná a v tomto štádiu sa už nevytvára možnosť zásahu ústavného súdu.

25. Vo vzťahu k podstate sťažnostnej argumentácie týkajúcej sa otázky, či predmetom odvolacieho konania bola „len“ náhrada trov konania, ústavný súd uvádza, že prístup okresného súdu sa nevymyká požiadavkám kladeným na rozhodovanie o náhrade trov konania. Odôvodnenie uznesenia o zamietnutí sťažnosti sťažovateľky je jasne a udržateľne odôvodnené a sudkyňa v ňom zrozumiteľne vysvetlila, že predmetom konania bol peňažný nárok, keďže iný nárok ani v upomínacom konaní nemožno uplatňovať. Vzhľadom na to nie je možné so sťažovateľkinou argumentáciou súhlasiť. 26. V tejto súvislosti ústavný súd poznamenáva, že samotná sťažovateľka, keď vo svojom odvolaní proti nepriznaniu trov sama vyčíslila ňou požadované trovy v sume 49 110,21 eur, vychádzala z oceniteľnej hodnoty predmetu konania, ktorým bola žalovaná pohľadávka v sume 7 956 904,42 eur. Aj z tohto dôvodu nie je možné sťažovateľke poskytnúť ústavnú ochranu, pretože je zrejmé, že už od začiatku konania mala v úmysle získať finančný prospech, a nie dosiahnuť spravodlivosť. 27. Ústavný súd v závere dopĺňa, že vecou samou sa v zmysle Civilného sporového poriadku a Civilného mimosporového poriadku rozumie nárok uplatnený žalobou alebo návrhom na začatie konania alebo vec, o ktorej súd v mimosporovom konaní sám začal uznesením konanie bez návrhu a o ktorej má byť v príslušnom konaní vecne rozhodnuté. Nemožno preto za vec samú pokladať iné veci či nároky, i keď sa o nich rozhoduje vo výroku rozsudku, keďže výroky o nich majú napriek tomu len povahu uznesenia. Za vec samú nemožno teda považovať napríklad výrok o nároku na náhradu trov konania (Fiačan a kol. Vyhláška o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (advokátska tarifa). 2. vydanie. Bratislava : C. H. Beck, 2024, s. 156.) 28. Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že vo vzťahu k právam podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 dohovoru je potrebné ústavnú sťažnosť považovať za zjavne neopodstatnenú a odmietnuť ju podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde. 29. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu ústavný súd konštatuje, že ich porušenie sťažovateľka namieta v príčinnej súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Keďže dospel k záveru, že napadnutým uznesením sudkyne nedošlo k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, v konkrétnych okolnostiach posudzovanej veci nemohlo dôjsť ani k porušeniu uvedených základných práv. Preto aj túto časť ústavnej sťažnosti odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú. 30. Keďže ústavná sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch sťažovateľky obsiahnutých v petite jej ústavnej sťažnosti stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.