II. ÚS 355/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky II. ÚS 355/2015­15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. júna 2015 v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohuta a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti Wüstenrot poisťovňa, a. s., Karadžičova 17, Bratislava, zastúpenej advokátom JUDr. Jaroslavom Čollákom, Floriánska 19, Košice, ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Nitre sp. zn. 5 Co 178/2013 z 30. apríla 2014, a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti Wüstenrot poisťovňa, a. s., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

Odôvodnenie:

I.

Sťažovateľka zastáva názor, že krajský súd sa dopustil pri aplikácii § 427 a § 428 Občianskeho zákonníka svojvôle, keďže ich aplikoval spôsobom, ktorým poprel ich účel a význam.

Sťažovateľka tvrdí, že žalobca v konaní pred všeobecnými súdmi neuniesol a ani uniesť objektívne nemohol dôkazné bremeno týkajúce sa splnenia predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu podľa § 427 Občianskeho zákonníka, keďže „(i) ako vodič vozidla, ktorého čelné sklo malo byť poškodené odmršteným kameňom nielen subjektívne ale ani objektívne nemohol vnímať a zmyslami registrovať, že v rýchlosti cca 90 km/h malý kamienok odskočil spod kolies pred ním idúceho vozidla a poškodil jeho čelné sklo. S výnimkou situácie, keď by malo ísť o väčší kameň (iný predmet), čo však nebolo tvrdené a už vôbec nie preukázané, je totiž mimo rámca ľudských možností pri tejto rýchlosti vizuálne vnímať odskočenie kameňa spod kolies vozidla a následne sledovať trajektóriu jeho letu na čelné sklo... (ii) vodička pred žalobcom idúceho vozidla (opäť snáď s výnimkou osobitne veľkého kameňa, čo nebolo tvrdené ani preukázané), nemohla vnímať ani len odmrštenie kameňa spod kolies jej vozidla, a už vôbec nemohla sledovať jeho trajektóriu a dopad na čelné sklo vozidla žalobcu. Napokon v konaní pred súdmi vodička pred žalobcom idúceho vozidla takéto skutočnosti ani netvrdila, iba uviedla, že po svetelnom znamení od žalobcu vozidlo zastavila a uznala, že kameň mohol odfrknúť od kolesa jej auta, (iii) skutočnosť, že na ceste v tom čase nepremávali iné vozidlá nie je podstatná, pretože nijak nedokazuje, že k nehodovému deju došlo k tvrdeným spôsobom.“.

K výkladu pojmu „okolnosť majúca pôvod v prevádzke“ v súlade s § 428 Občianskeho zákonníka sťažovateľka argumentuje: «Okolnosti majúce povahu v prevádzke vozidla sú okolnosti vnútorné. Zásadne sa jedná o technický stav vozidla a jeho súčastí s ním spojených, príkladmo to býva zlyhanie bŕzd, motora, vady materiálu a podobne. Ide teda o okolnosti, ktoré súvisia s organizáciou, riadením a uskutočňovaním prevádzky (R 3/1984). Ostatné okolnosti t. j. okolnosti existujúce mimo samotného vozidla sú okolnosťami vonkajšími a nesúvisiacimi s prevádzkou motorového vozidla napr. konanie tretích osôb, resp. zvierat, prírodná katastrofa a iné vonkajšie okolnosti. V zásade sa teda prevádzateľ podľa druhej vety § 428 OZ môže zbaviť zodpovednosti za škodu, ktorá síce bola vyvolaná osobitnou povahou prevádzky motorového vozidla (§ 427 OZ), avšak bola vyvolaná vonkajšími okolnosťami, ktoré nemajú pôvod v prevádzke. Kameň na vozovke je jednoznačne okolnosťou vonkajšou, teda nemá pôvod v prevádzke a je možné za predpokladu preukázania, že sa škode nemohlo zabrániť ani pri vynaložení všetkého úsilia, ktoré možno od prevádzkovateľa požadovať, prevádzkovateľa liberovať zo zodpovednosti za takúto škodu.

Krajský súd sa stotožnil s názorom sťažovateľa, že skalka nie je súčasťou motorového vozidla. To spolu s už skonštatovanou zrejmou skutočnosťou, že samotný otáčavý pohyb by škodu nespôsobil, zakladá charakter skalky ako okolnosti, ktorá nemá pôvod v prevádzke a škodu spôsobila. Samotné zákonné ustanovenie § 428 OZ pre možnosť liberácie prezumuje, že ku škode dôjde v dôsledku osobitnej povahy prevádzky motorového vozidla, preto je stotožnenie prevádzky motorového vozidla s okolnosťou, ktorá má pôvod v prevádzke zo strany krajského súdu neprijateľným výkladom zákona, ktorý fakticky vylučuje akýkoľvek prípad liberácie podľa § 428 OZ a činí predmetné ustanovenie obsolétnym. Ako okolnosť nemajúcu pôvod v prevádzke motorového vozidla možno chápať taký predmet alebo skutočnosť, ktorých existencia nemá súvis s prevádzkou, avšak je v príčinnej súvislosti so škodou spôsobenou prevádzkou motorového vozidla, avšak prevádzka nie je sama spôsobilá takúto škodu spôsobiť bez toho, aby s týmto predmetom alebo skutočnosťou prišla do stretu. Kameň na vozovke nemá žiaden súvis s osobitnou povahou prevádzky motorového vozidla.

. . Na uvedený škodový dej teda bolo nevyhnutné aplikovať ustanovenie § 428 OZ, a posúdiť možnosť liberácie prevádzkovateľa zo zodpovednosti za vzniknutú škodu. Pri sťažovateľom uvažovanej a podľa jeho názoru jedinej možnej

požadovať. . . V danom prípade to znamená, že úlohou krajského súdu bolo posúdiť, či vodička poisteného motorového vozidla vyvinula všetko objektívne možné úsilie, ktoré možno požadovať, aby zabránila vymršteniu kameňa. Vzhľadom na splynutie kameňa s vozovkou, faktickú nemožnosť rozpoznať „prekážku“ na vozovke a zabrániť tomuto druhu nehôd má sťažovateľ za to, že od prevádzateľa nebolo možné požadovať väčšie úsilie na odvrátenie škody, a preto je zbavený zodpovednosti za škodu. Opačný výklad robí vodiča zodpovedným za púhu náhodu, čo je z hľadiska práva neprijateľné a i vzhľadom na historický výklad zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla nesprávne (Rozhodnutie NS ČR Rv 1 299/37). Bolo by absurdne formalistické požadovať od vodiča, aby sústredil svoju pozornosť na každú, i najmenšiu skalku na ceste a snažil sa jej vyhnúť.»

Napadnutý rozsudok krajského súdu nie je podľa názoru sťažovateľky ústavne udržateľný, keďže krajský súd „(i) za zistený skutkový stav považoval púhe domnienky žalobcu a napriek nepreukázaniu všetkých troch predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu podľa § 427 ods. 1 OZ, najmä však príčinnej súvislosti medzi vznikom škody a osobitnou povahou prevádzky, konštatoval ich existenciu, a (ii) napriek relevantnej argumentácii sťažovateľa o tom, že kameň na vozovke nie je okolnosťou majúcou pôvod v prevádzke v dôsledku čoho liberácia zo zodpovednosti za škodu je možná (§ 428 OZ), tejto obrane sťažovateľa nevenoval žiadnu pozornosť, a nekriticky prevzal stanovisko NBS, ktoré táto vydala bez opory v zákone a mimo právomocí vyplývajúcich z jej ústavného postavenia, v dôsledku čoho sa v podstate nevenoval naplneniu predpokladov pre liberáciu prevádzateľa“, pričom výklad podaný krajským súdom nemá oporu v platnom práve ani v zistenom skutkovom stave.

Podľa sťažovateľky „Naviac, absencia riadneho odôvodnenia rozsudku krajského súdu, ktorý nereagoval na podstatné argumenty sťažovateľa zakladá aj nepreskúmateľnosť tohto rozsudku, čo rovnako považuje sťažovateľ za zásah do označených práv.“.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol: „1. Základné právo spoločnosti Wüstenrot poisťovňa, a. s. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Nitre sp. zn. 5 Co 178/2013 z 30. apríla 2014 porušené bolo. 2. Rozsudok Krajského súdu v Nitre sp. zn. 5Co 178/2013 z 30. apríla 2014 sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie. 3. Krajský súd v Nitre je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy konania v sume 340,90 EUR na účet JUDr. Jaroslava Čolláka, advokáta, do troch dní od právoplatnosti nálezu.“

Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Sťažovateľka tvrdí, že napadnutý rozsudok je z ústavného hľadiska neudržateľný, keďže krajský súd v ňom ­ za zistený skutkový stav považoval domnienky, pričom aj napriek tomu, že neboli preukázané všetky tri predpoklady vzniku zodpovednosti za škodu podľa § 427 ods. 1 Občianskeho zákonníka, najmä však príčinná súvislosť medzi vznikom škody a osobitnou povahou prevádzky, konštatuje ich existenciu (ďalej len „prvá námietka“), ­ nevenoval žiadnu pozornosť argumentácii sťažovateľky, že kameň na vozovke nie je okolnosťou majúcou pôvod v prevádzke, takže liberácia zo zodpovednosti za škodu je možná podľa § 428 Občianskeho zákonníka, a nekriticky prevzal stanovisko Národnej banky Slovenska, pričom výklad podaný krajským súdom nemá podľa sťažovateľky oporu v platnom práve ani v zistenom skutkovom stave (ďalej len „druhá námietka“).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 299/04, II. ÚS 78/05) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná platná a účinná právna norma (IV. ÚS 77/02).

Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (III. ÚS 209/04).

V podstatnej časti napadnutého rozsudku krajského súdu sa uvádza: „Súd prvého stupňa vykonal vo veci dostatočne dokazovanie, správne zistil skutkový stav, vec správne posúdil po právnej stránke, preto odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil (§ 219 ods. 1 OSP). Odvolací súd sa plne stotožňuje s dôvodmi súdu prvého stupňa uvedenými v napadnutom rozsudku na tieto poukazuje ako na správne, a preto ich nebude opakovať (§ 219 ods. 2 OSP). Odvolací súd na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku uvádza, že vykonaným dokazovaním na súde prvého stupňa bolo preukázané, že navrhovateľovi na motorovom vozidle zn. ŠKODA SUPERB.

škodu. Vymrštenie kameňa ležiaceho na vozovke pri jazde je potrebné považovať za okolnosť, ktorá má pôvod v osobitnej povahe prevádzky motorového vozidla (§ 427 OZ). V ďalšom odvolací súd poukazuje na obsah záväzného stanoviska Útvaru dohľadu nad finančným trhom Národnej banky Slovenska k likvidácii škodových udalostí v povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla v prípadoch škôd na čelnom skle spôsobených kameňom vymršteným spod kolies iného motorového vozidla zo dňa 16. 07. 2013. V stanovisku sa uvádza, že na zodpovednosť za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla sa vzťahuje povinné zmluvné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a poistený má z poistenia zodpovednosti právo, aby poisťovateľ za neho nahradil poškodenému uplatnené nároky na náhradu v rozsahu podľa § 4 ods. 2 zákona č. 381/2001 Z. z o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla

v prevádzke. Inak sa zodpovednosti zbaví, len ak sa preukáže, že sa škode nemohlo zabrániť ani pri vynaložení všetkého úsilia. Ak teda bola škoda spôsobená okolnosťami, ktoré majú pôvod v prevádzke motorového vozidla, ide o absolútnu objektívnu zodpovednosť za škodu a prevádzkovateľ sa za žiadnych okolností nemôže zbaviť svojej zodpovednosti za vznik takejto škody. V prípade škody na čelnom skle zaujíma Národná banka Slovenska stanovisko, že vymrštenie kameňa spod kolies iného motorového vozidla je okolnosť, ktorá má pôvod v prevádzke. Prejavom prevádzky motorového vozidla je v tomto prípade otáčavý pohyb jeho kolies. Aj keď kameň nie je súčasťou motorového vozidla, bez pôsobenia otáčavého pohybu kolies idúceho motorového vozidla by kameň zostal na svojom mieste na ceste a k jeho vymršteniu a vzniku škody by nedošlo. Prevádzka motorového vozidla je teda príčinou vymrštenia kameňa, ktorý nárazom do čelného skla spôsobí škodu.

Vzhľadom na charakter prvej námietky (primárne ide o námietku týkajúcu sa skutkových zistení) sťažovateľky ústavný súd poukazuje na svoju stabilnú judikatúru, v ktorej opakovane uvádza, že odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor vychádza z § 219 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, podľa ktorého ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Ústavný súd nemá zásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96, I. ÚS 276/06). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01).

Z dosiaľ uvedenej judikatúry vyplýva, že skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu iba vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, I. ÚS 117/05).

. ., ktorá tam sídli a aj dňa 6. 8. 2012 cestovala medzi obcami a , pričom zbadala, že auto idúce za ňou jej bliká a preto zastavila na okraji a prišiel za ňou navrhovateľ, ktorý jej povedal, že od jej auta odfrkol kameň do čelného skla na jeho aute. Ona uznala, že sa to tak mohlo stať, nakoľko v tom čase išla rýchlosťou asi 90 km/hod. a v protismere nešlo žiadne iné auto a teda kameň mohol odfrknúť len od jej auta. O tejto udalosti spísali papiere a ona sa už potom o vec nezaujímala. Pri jazde si nevšimla, v akej vzdialenosti za ňou navrhovateľ jazdil, pričom ona má silné auto a na tomto sú iba krátke zásterky, takže kameň mohol odfrknúť od kolesa. Súd vykonal dokazovanie výsluchom navrhovateľa a svedkyne.

. . patriacim držiteľke. . ., ktorej je povinne zmluvne poistené u odporcu. Počas jazdy od motorového vozidla svedkyne. . . odfrkol kameň do čelného skla na motorovom vozidle navrhovateľa, pričom v tom čase išla svedkyňa rýchlosťou asi 90 km /hod. a v protismere nešlo žiadne iné auto a na základe svetelného znamenia navrhovateľa svedkyňa zastavila a po oznámení navrhovateľa, čo sa stalo uznala, že kameň mohol odfrknúť od kolesa jej auta a preto spolu spísali správu o nehode a navrhovateľ poistnú udalosť oznámil odporcovi.

., ktoré v tom čase išlo rýchlosťou asi 90 km/hod. a ako sama uviedla, tak na tomto vozidle má iba krátke zásterky a teda kameň mohol odfrknúť od kolesa jej vozidla. Nebolo preukázané, že by sa navrhovateľ nejakým spôsobom podieľal na spôsobení vzniknutej škody a preto výlučná zodpovednosť za túto škodu spočívala na prevádzkovateľke. .

. ., správa o nehode a zápis likvidátora odporcu) mal súd za jednoznačne preukázané, že navrhovateľovi bola spôsobená škoda pri prevádzke motorových vozidiel, pričom došlo k stretu dvoch prevádzok a za túto škodu zodpovedala výlučne prevádzkovateľka motorového vozidla poisteného u odporcu a preto súd zaviazal odporcu zaplatiť navrhovateľovi sumu 420,88 eura, ktorú navrhovateľ uhradil za opravu resp. výmenu poškodeného čelného skla na svojom vozidle, pričom podľa § 517 ods.2 OZ, súd zaviazal odporcu aj na zaplatenie úrokov z omeškania vo výške 8,75 % ročne (§ 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z.) od 4. 1. 2013 do zaplatenia, čiže od podania návrhu na súd, i keď v zásade by mal navrhovateľ nárok na úroky z omeškania už od doby, keď odporca mal navrhovateľovi poskytnúť plnenie na základe správy o nehode, čo však odmietol a navrhovateľ si uplatnil úroky z omeškania až od podania návrhu na súd.“

Z citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že krajský súd sa v ňom v súvislosti s aplikáciou § 428 Občianskeho zákonníka stotožnil s názorom Národnej banky Slovenska, že kameň na vozovke je okolnosťou majúcou pôvod v prevádzke, takže liberácia zo zodpovednosti za škodu nie je možná podľa § 428 druhej vety Občianskeho zákonníka, čo nemožno považovať z ústavného hľadiska za neakceptovateľné.

Vychádzajúc najmä z citovanej časti napadnutého rozsudku krajského súdu, ústavný súd zastáva názor, že v napadnutom rozsudku uplatnený výklad § 427 a § 428 Občianskeho zákonníka v súvislosti s potrebou riešenia základnej a zároveň kľúčovej právnej otázky, či škoda spôsobená na čelnom skle motorového vozidla kameňom alebo iným predmetom vymršteným kolesom iného motorového vozidla je (nie je) škodou, ktorá bola spôsobená okolnosťou majúcou pôvod v prevádzke, s čím súvisí aj možnosť liberácie v súlade s § 428 druhou vetou Občianskeho zákonníka, nemožno považovať za taký, ktorý by popieral ich účel a význam. Požiadavka ústavnej udržateľnosti odôvodnenia rozhodnutia všeobecného súdu je podľa názoru ústavného súdu splnená aj v prípade implicitného stotožnenia sa všeobecného súdu so stanoviskom (odôvodnením) Národnej banky Slovenska za predpokladu, že takéto odôvodnenie nie je arbitrárne, resp. svojvoľné.

Navyše predmetné stanovisko Národnej banky Slovenska si osvojilo vo svojom zjednocujúcom stanovisku aj občianskoprávne kolégium Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (stanovisko sp. zn. Cpj 5/2014 z 3. júna 2014), podľa ktorého „Aj škoda spôsobená na čelnom skle motorového vozidla kameňom alebo iným predmetom vymršteným kolesom iného motorového vozidla je škodou, ktorá bola spôsobená okolnosťou majúcou pôvod v prevádzke; zodpovednosti za túto škodu sa podľa § 428 veta prvá Občianskeho zákonníka nemožno zbaviť.“. Z uvedených dôvodov ani druhá námietka sťažovateľky nevyvoláva pochybnosti o ústavnej akceptovateľnosti a udržateľnosti napadnutého rozsudku krajského súdu.