II. ÚS 355/2026

Odôvodnenie:

I. Ústavná sťažnosť sťažovateľa a skutkový stav veci

1. Sťažovateľ sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 15. decembra 2025 domáha vyslovenia porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením mestského súdu označeným v záhlaví tohto rozhodnutia. Navrhuje, aby ústavný súd namietané uznesenie zrušil, vec vrátil mestskému súdu na ďalšie konanie a žiada priznanie náhrady trov právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom. 2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že žalobcovia sa domáhali voči sťažovateľovi ako žalovanému zaplatenia autorskej odmeny zo zamestnaneckého diela. Vo veci samej bolo s konečnou platnosťou rozhodnuté rozsudkom Krajského súdu v Bratislave z 30. marca 2022. Výrokom I krajský súd rozhodol tak, že rozsudok súdu prvej inštancie sa v napadnutej časti, v ktorej bola žaloba žalobcu 1 vo zvyšku zamietnutá, mení tak, že sťažovateľ je povinný zaplatiť žalobcovi 1 úroky z omeškania vo výške 3 % ročne zo sumy 1 194,98 eur od 18. októbra 1990 do 30. apríla 1995, úroky z omeškania vo výške 17,6 % ročne zo sumy 1 194,98 eur od 1. mája 1995 do 1. júna 2018 a vo zvyšnej zamietajúcej časti rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil. 3. O trovách konania rozhodol výrokom II krajský súd tak, že sťažovateľovi priznal voči žalobcovi 1 nárok na náhradu trov konania v rozsahu 96,26 %. V odôvodnení uviedol, že zohľadnil skutočnosť, že žalobca 1 bol v konaní v časti nároku na zaplatenie autorskej odmeny úspešný v rozsahu 1 194,98 eur, t. j. v rozsahu 1,87 % (1 194,98 : 63 931,50) a sťažovateľ v rozsahu

II. Argumentácia sťažovateľa

7. Argumentácia sťažovateľa spočíva v tom, že mestský súd nerešpektoval rozsudok krajského súdu, ktorý je preňho ako právoplatné rozhodnutie súdu vyššej inštancie právne záväzné, čo sa týka výroku, ako aj právnych záverov v ňom vyjadrených. V rozpore s tým mestský súd v napadnutom uznesení nielenže polemizuje s právnym názorom krajského súdu, ale tento názor označuje za nesprávny a svojvoľne sa rozhodol ho nerešpektovať. Podľa sťažovateľa je úplne irelevantné, že mestský súd má iný právny názor na riešenie otázky práva na náhradu trov konania. Krajský súd definitívne, právoplatne a záväzne rozhodol o miere úspechu sťažovateľa a miere náhrady jeho trov konania, pričom určil aj základ pre určenie hodnoty sporu, keďže z tohto základu vypočítal mieru úspechu. Krajský súd výslovne stanovil, že hodnotou sporu je suma 63 931,50 eur, teda suma, ktorú žalobca 1 svojou žalobou od sťažovateľa požadoval. Mestský súd sa v priamom rozpore s týmto záväzným rozhodnutím rozhodol určiť základ sporu len zo sumy, v ktorej bol úspešný žalobca 1, t. j. zo sumy 1 194,98 eur. Tým, že sa mestský súd odchýlil od právneho záveru vyjadreného v rozsudku krajského súdu, ide o prejav zjavnej arbitrárnosti, pričom intenzita tohto porušenia jednoznačne prekračuje hranice ústavnosti.

III. Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti

9. Vychádzajúc aj z doktríny minimalizácie zásahov ústavného súdu do činnosti orgánov verejnej moci (m. m. IV. ÚS 303/04, III. ÚS 770/2016), ústavný súd vo svojej ustálenej judikatúre opakovane pripomína, že rozhodovanie všeobecného súdu o trovách konania ako o integrálnej súčasti súdneho konania je zásadne výsadou všeobecného súdu. V rámci tohto rozhodovania ide vždy o aplikáciu jednoduchého práva. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že otázka náhrady trov konania dosahuje ústavnoprávnu dimenziu len vtedy, pokiaľ by v procese interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení všeobecne záväzného právneho predpisu zo strany všeobecného súdu bol obsiahnutý prvok svojvôle alebo extrémny rozpor s princípom spravodlivosti (napr. v dôsledku prepiateho formalizmu) či celkom nedostatočného odôvodnenia vydaného rozhodnutia.

10. Všeobecný súd by mal preto vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení rozhodnutia dbať na jeho celkovú presvedčivosť, teda na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé.

11. Krajský súd vo svojom rozsudku z 30. marca 2022 priznal sťažovateľovi proti pôvodnému žalobcovi 1 nárok na náhradu trov konania v rozsahu 96,26 %. Vychádzal zo skutočnosti, že žalobca 1 bol v konaní v časti nároku úspešný v rozsahu 1 194,98 eur, čo zodpovedá 1,87 % z tarifnej hodnoty sumy, ktorú žalobca 1 žiadal (63 931,50 eur). O nároku žalobcov 2 až 8, ktorí sa domáhali plnenia voči sťažovateľovi z rovnakého právneho dôvodu ako žalobca 1, bolo právoplatne rozhodnuté tak, že sťažovateľ im bol povinný zaplatiť trovy konania vo výške 6 638,78 eur.

konanie. 12. Ústavný súd v prvom rade zdôrazňuje, že spor sa týkal nároku žalobcov ako spoluautorov počítačového programu pre fungovanie meteorologického systému na vyplatenie autorskej odmeny od sťažovateľa. Vo vzťahu k záverom týkajúcim sa ustálenia výšky autorskej odmeny bol v rámci súdneho konania vypracovaný znalecký posudok, v ktorom znalec odvíjal určenie výšky tejto odmeny od hodnoty počítačového programu. Išlo teda o spor, v ktorom výška konkrétneho plnenia závisela od úvahy súdu alebo od znaleckého posudku.

Pri rozhodovaní o náhrade trov konania je potrebné rozlíšiť, čo je základné a čo sprevádzajúce. Za základné sa považuje rozhodnutie, že do žalobcovho práva bolo zasiahnuté, výška ujmy je potom druhotná a nadväzujúca. Rovnako odborná otázka posudzovaná znalcom môže presahovať možnosti strany sporu, ktorá napr. výšku škody „iba“ odhaduje. Žalobcu preto treba považovať za plne procesne úspešného, ak mal plný úspech, čo sa týka základu uplatneného nároku, a súčasne výška plnenia vyplývajúca z jeho procesného úspechu závisela výlučne od úvahy súdu či znaleckého posudku (pozri aj II. ÚS 397/2020, II. ÚS 225/2020, III. ÚS 689/2025, I. ÚS 24/2021, II. ÚS 104/2026).

Praha : C. H. Beck, 2022. s. 1028, mar. č. 3). 15. Následné uznesenie vyššej súdnej úradníčky rešpektovalo výrok II rozsudku krajského súdu v časti priznania nároku na náhradu trov konania pre sťažovateľa. Pri samotnom vyčíslení výšky trov však vyššia súdna úradníčka nevychádzala zo žalovanej sumy (tak ako to stanovil krajský súd v odôvodnení rozsudku), ale z prisúdenej sumy 1 194,98 eur, čo odôvodnila skutočnosťou, že krajský súd už zohľadnil úspech sťažovateľa vo výsledku nároku na náhradu trov konania.

16. V tejto súvislosti ústavný súd uvádza, že možno prisvedčiť hlavnej námietke sťažovateľa, že mestský súd pri určení výšky náhrady trov konania nerešpektoval v plnej miere právoplatný rozsudok krajského súdu tak, ako by za normálnych okolností mal.

V tomto prípade mala byť priznaná náhrada trov žalobcovi 1 z prisúdenej sumy ako plne procesne úspešnému účastníkovi konania. 18. Mestský súd viazaný výrokom II rozsudku krajského súdu ako súdu vyššej inštancie už nemal možnosť predmetné pochybenie krajského súdu napraviť v plnej miere. Pri samotnom vyčíslení trov konania však správne považoval za základnú sadzbu tarifnej hodnoty sumu, ktorá bola žalobcovi 1 prisúdená (1 194,98 eur). Z uvedeného vyplýva zrejmý zámer mestského súdu aspoň čiastočne napraviť zjavnú nesprávnosť krajského súdu. Mestský súd v napadnutom uznesení upriamil pozornosť na uplatnenie zásady úspechu v prípade, ak výška plnenia závisí od úvahy súdu alebo znaleckého posudku, ako aj na mieru spravodlivosti vo vzťahu k žalobcom 2 až 8.

20. S ohľadom na uvedené ústavný súd považuje výsledné rozhodnutie v podobe napadnutého uznesenia mestského súdu za také, ktoré v rámci už spomínaných okolností veci zodpovedá požiadavke spravodlivosti. Ústavný súd preto rozhodol, že sťažovateľovi aj napriek tomu, že jeho námietky uplatnené v ústavnej sťažnosti sú z jeho pohľadu pochopiteľné, nie je možné poskytnúť ústavnoprávnu ochranu jeho základnému právu na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (IV. ÚS 362/09, m. m. IV. ÚS 62/08). 22. Ústavný súd na základe uvedených skutočností a dôvodov, ako aj s prihliadnutím na svoju judikatúru, podľa ktorej možno za zjavne neopodstatnenú ústavnú sťažnosť považovať takú, pri ktorej predbežnom prerokovaní ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie, pri predbežnom prerokovaní ústavnú sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov ako zjavne neopodstatnenú.