II. ÚS 361/2014

1. Konanie v časti namietaného porušenia základných práv podľa čl. 19 ods. 2, čl. 41 ods. 1 a 4 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Michalovce č. k. 17 Em 1/2012­119 z 18. októbra 2012 z a s t a v u j e .

2. Základné práva podľa čl. 19 ods. 2, čl. 41 ods. 1 a 4 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Košiciach č. k. 8 CoP 521/2012­145 z 26. júna 2013 p o r u š e n é b o l i .

3. Uznesenie Krajského súdu v Košiciach č. k. 8 CoP 521/2012­145 z 26. júna 2013 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

4. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 3 000 € (slovom tritisíc eur), ktoré mu j e Krajský súd v Košiciach p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

5. p r i z n á v a náhradu trov právneho zastúpenia v sume 275,94 € (slovom dvestosedemdesiatpäť eur a deväťdesiatštyri centov), ktorú j e Krajský súd v Košiciach p o v i n n ý vyplatiť na účet jeho právnej zástupkyne JUDr. Ivety Kalinovej, Advokátska kancelária, Cukrová 14, Bratislava, do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.

6. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .

Matka maloletých detí podala proti označenému rozhodnutiu v zákonnej lehote odvolanie. Krajský súd v Bratislave uznesením sp. zn. 20 CoP 57/2011 z 26. októbra 2011 odvolaním napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil. Rozhodnutie o nariadení návratu nadobudlo právoplatnosť 2. decembra 2011 a vykonateľnosť 8. júla 2011.

Keďže matka na žiadosť sťažovateľa, aby mu odovzdala maloleté deti, nereagovala a dobrovoľne neplnila vykonateľné rozhodnutie o nariadení návratu, sťažovateľ 6. februára 2012 doručil okresnému súdu návrh na súdny výkon rozhodnutia.

Okresný súd 9. februára 2012 vyzval matku na podrobenie sa a rešpektovanie povinností vyplývajúcich z rozhodnutia Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 1 P 50/2011 z 1. júla 2011 v spojení s rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 20 CoP 57/2011 z 26. októbra 2011. Matka na výzvu nereagovala.

Matka 1. marca 2012 doručila okresnému súdu návrh na prerušenie konania s odôvodnením, že podala podnet generálnemu prokurátorovi Slovenskej republiky na podanie mimoriadneho dovolania. Okresný súd uznesením sp. zn. 17 Em 1/2012 z 26. marca 2012 konanie o výkon rozhodnutia prerušil.

Následne sťažovateľ 12. júla 2012 doručil okresnému súdu návrh na pokračovanie v konaní. Okresný súd uznesením zo 14. augusta 2012 zrušil svoje uznesenie o prerušení výkonu rozhodnutia z 26. marca 2012, pretože odpadli dôvody prerušenia.

Uznesením č. k. 17 Em 1/2012­119 z 18. októbra 2012 okresný súd zamietol návrh na súdny výkon rozhodnutia o nariadení návratu. Proti tomuto uzneseniu okresného súdu podal sťažovateľ 15. novembra 2012 odvolanie. Krajský súd uznesením č. k. 8 CoP 521/2012­145 z 26. júna 2013 uznesenie prvostupňového súdu potvrdil. Potvrdzujúce rozhodnutie krajského súdu bolo sťažovateľovi doručené 23. augusta 2013.

č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“), nariadenia rady (ES) č. 2201/2003 z 27. novembra 2003 o súdnej právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností, ktorým sa zrušuje nariadenie (ES) č. 1347/2000 (ďalej len „nariadenie rady“), a ustanovení Dohovoru o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí (ďalej len „Haagsky dohovor“). Podľa názoru sťažovateľa sú právne závery prvostupňového i odvolacieho súdu „do takej miery zjavne neodôvodnené a arbitrárne, že zásadne popreli účel a význam zákonného predpisu“, teda Občianskeho súdneho poriadku, nariadenia rady a Haagskeho dohovoru.

alebo termíne. Sťažovateľ vo svojom odvolaní zo dňa 15. 11. 2012 argumentoval, že súd nesprávne aplikoval ustanovenia § 273 ods. 1 a § 273 ods. 4 O. s. p. Podľa § 273a ods. 1. O. s. p. ustanovenia § 272 a § 273 ods. 2 a 3 sa použijú primerane aj na výkon rozhodnutia vo veciach neoprávneného premiestnenia alebo zadržania dieťaťa podľa medzinárodnej

Nariadenie Rady ani Haagsky dohovor neurčujú ako má znieť výrok rozhodnutia súdu o nariadení návratu maloletých detí do krajiny obvyklého pobytu. Oprávnenou osobou je ten rodič, od ktorého bolo dieťa neoprávnene premiestnené. Povinnou osobou je každý, u koho sa dieťa neoprávnene nachádza. Každá osoba, ktorá dieťa neoprávnene zadržuje, tak nerešpektuje vykonateľné rozhodnutie o návrate dieťaťa do krajiny pôvodu. Výrok Okresného súdu Bratislava I. jasne určil povinnosť pre každého, keď nariadil návrat maloletých detí na územie a pod jurisdikciu krajiny ich obvyklého pobytu do Írska.

Týmto príslušným štátnym orgánom je orgán sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately. Zákon v odseku 4 upravuje, že dieťa sa odníma tomu, u koho podľa rozhodnutia nemá byť. Zákon nestotožňuje túto osobu s povinným, keďže povinný nemusí mať v čase realizácie výkonu odňatím dieťaťa u seba. Sťažovateľ ako oprávnený subjekt môže žiadať o vynútené uspokojenie jemu priznaného nároku aj proti vôli povinného subjektu. Toto právo musí rešpektovať každý a oprávnená osoba sa ho môže domáhať voči všetkým, čo ho dobrovoľne nerešpektujú. Úlohou súdu v rámci preventívnej činnosti je zistiť toho, kto právo porušuje, pričom to môže byť ktokoľvek, nielen rodič dieťaťa. Pokiaľ by sa dieťa nenachádzalo u matky, ale na akomkoľvek inom mieste, napríklad u príbuzných, súd je oprávnený odňať dieťa aj

termíne. Nariadenie Rady ani Haagsky dohovor neprikazuje rodičovi – únoscovi návrat do krajiny pôvodu detí. Účelom Nariadenia Rady a Haagskeho dohovoru je zabezpečenie a obnovenie pôvodného stavu dieťaťa pred únosom, teda navrátenie dieťaťa do miesta

Sťažovateľ súčasne namieta porušenie svojho základného práva na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života zaručeného v čl. 19 ods. 2 ústavy, základného práva na ochranu rodičovstva a na starostlivosť o deti a ich výchovu zaručeného v čl. 41 ods. 1 a 4 ústavy, ako aj práva na rešpektovanie rodinného života zaručeného v čl. 8 dohovoru. Namietané porušenie označených práv odôvodňuje postupom konajúcich súdov v namietanom konaní, ktorým mu bola odňatá možnosť starať sa osobne o svoje maloleté deti, a teda vykonávať svoje rodičovské práva a povinnosti. Podľa sťažovateľa: „Nerešpektovaním ustanovení medzinárodných zmlúv slovenské súdy bránia sťažovateľovi vo výkone jeho rodičovských práv. Európsky súd pre ľudské práva v tejto súvislostí opakovane rozhodol, že orgány zmluvného štátu Haagskeho dohovoru majú povinnosť prijať primerané a účinné opatrenia na zabezpečenie návratu dieťaťa. Neprijatím takýchto opatrení je porušením článku 8 Európskeho dohovoru o ľudských právach (napr. prípad Iglesias Gil a A. U. I. proti Španielsku zo dňa 29. 7. 2003, bod 62). Každý zmluvný štát musí vytvoriť primerané a účinné prostriedky, aby boli v súlade s povinnosťami podľa čl. 8 Európskeho dohovoru (napr. prípad Maire proti Portugalsku zo dňa 26. 6. 2003, bod 76 a Ignaccolo­Zenide proti Rumunsku zo dňa 25. 1. 2000, bod 108).

Na základe týchto skutočností je sťažovateľ toho názoru, že právo na rešpektovanie rodinného života sťažovateľa nebolo chránené účinnými spôsobom, ako to vyžaduje Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd.“

4.1 Predseda okresného súdu vo svojom vyjadrení k veci uviedol: «Ústavnú sťažnosť považujeme za nedôvodnú a žiadame, aby jej ústavný súd nevyhovel. Postup Okresného súdu Michalovce v konaní o výkone rozhodnutia pod sp. zn. 17Em/1/2012 hodnotíme ako správny v časti týkajúcej sa vyjadreného právneho názoru. Napadnuté rozhodnutie nie je ojedinelé, ale korešponduje s rozhodovacou praxou i na iných súdoch, ktoré v obdobných prípadoch rozhodujú rovnako.

. . Podľa § 237 písm. f/ O. s. p., dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom. Za odňatie možnosti konať pred súdom sa rozumie taký procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia jeho procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok /O. s. p./ priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným spôsobom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne SR. Podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom. Vada konania podľa § 237 písm. f/ O. s. p., podľa konštantnej judikatúry Najvyššieho súdu SR /napr. 3Obdo47/11, 4Cdo39/2013/, zakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu bez ohľadu na jeho procesnú formu a predmet konania.

Podľa § 157 ods. 2 O. s. p., súd musí rozsudok odôvodniť ohľadne všetkých rozhodujúcich skutočností, ktoré boli významné pre rozhodnutie. Myšlienkový postup súdu a jeho úvah musí byť vysvetlený tak, aby zodpovedal výsledkom dokazovania, zisteným skutočnostiam a vyvodeným záverom. Odôvodnenie rozhodnutia musí zároveň spĺňať dostatočný podklad pre prieskum v odvolacom ale i v dovolacom konaní. Ak rozhodnutie odvolacieho súdu neobsahuje náležitosti podľa § 157 ods. 2 O. s. p., pokladá sa za nepreskúmateľné, teda arbitrárne porušujúce práva účastníka na spravodlivý súdny proces a v konečnom dôsledku mu odníma možnosť konať pred súdom. V podanom odvolaní sťažovateľ právne argumentuje ust. § 273a ods. 1, § 272a, § 273 ods. 2, 3 O. s. p.

Podľa sťažovateľa i v praktickej príučke používania Nariadenia Brusel II. je uvedené, že „. . .Európsky súd pre ľudské práva dôsledne stanovil, že akonáhle orgány zmluvného štátu Haagskeho dohovoru zistia, že dieťa bolo premiestnené na základe dohovoru, majú tieto orgány povinnosť snažiť sa zodpovedajúcim a účinným spôsobom zabezpečiť návrat dieťaťa. Opomenutie tejto snahy je porušenie čl.8 Európskeho dohovoru o ľudských právach /právo na rešpektovanie rodinného života/ .

8 Dohovoru . . .“. V odôvodnení svojho rozhodnutia Krajský súd v Košiciach nedáva odpoveď na sťažovateľom stanovené otázky v odvolaní, ktoré sú práve pre rozhodnutie vo veci podstatné. Ak odvolací súd tvrdí, že prvostupňový súd sa dostatočne s dôvodmi odvolateľa vysporiadal, nemohol tak urobiť, pretože odvolacie dôvody Okresnému súdu Michalovce známe neboli.

. Tento dovolací dôvod sa týka všetkých rozhodnutí, teda i tých, u ktorých je podľa § 238 ods. 4 a § 239 ods. 3 O. s. p. dovolanie vylúčené – veci upravených v Zákone o rodine. Podľa § 53 ods. 1 zák. č. 38/1993/ Z. z., o organizácii Ústavného súdu SR a o konaní pred ním, sťažnosť nie je prípustná ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky, alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov. Právnym prostriedkom nápravy vadných súdnych rozhodnutí je mimoriadny opravný prostriedok – dovolanie. Ten sťažovateľ nepodal. Jeho sťažnosť teda prípustná nie je. Podľa § 50 ods. 3 zák. č. 38/1993 Z. z., o organizácii Ústavného súdu SR, ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 5 zák. č. 38/1993 Z. z., o organizácii Ústavného súdu SR, ak ústavný

Požaduje primerané finančné zadosťučinenie 8.000. EUR. Nekonkretizuje, akú časť z tejto sumy za porušenie jeho základných práv má znášať za štát Okresný súd Michalovce. Ak sa na konanie pred ústavným súdom primerane majú použiť stanovenia Občianskeho súdneho poriadku, je potrebné uviesť, že v prípadoch ak predmetom návrhu je peňažné plnenie, musí byť v návrhu uvedená presná výška peňažnej sumy, ktorú navrhovateľ požaduje. Ak to tak nie je, návrh nespĺňa náležitosti požadované zákonom. Ak navrhovateľ požaduje peňažné plnenie od niekoľkých odporcov, môže sa domáhať buď vyslovenia solidarity, alebo môže od každého z odporcov požadovať určitú presne vymedzenú sumu /napr. rozsudok NS SR 5Cdo79/2003/. V tejto časti ústavnej sťažnosti sa jedná o vadu návrhu, ktorá bráni ústavnému súdu sťažnosti vyhovieť. K výške požadovaného primeraného finančného zadosťučinenia je potrebné uviesť, že nezodpovedá skutočnému zásahu do základných práv sťažovateľa. Z titulu pre výkon

Napriek tomu, že Ústavný súd SR svojím rozhodnutím z 9. 7. 2014 sťažnosť prijal na ďalšie konanie, podľa názoru Okresného súdu Michalovce nie je prípustná, a preto jej vyhovieť nemožno.»

V dôvodoch uznesenia odvolací súd po zohľadnení všetkých relevantných skutočností vo vzťahu k predmetu odvolacieho konania dospel k totožnému záveru ako okresný súd, že neboli splnené podmienky pre súdny výkon rozhodnutia a nariadenie návratu maloletých detí do krajiny ich obvyklého pobytu. Právne závery, ku ktorým dospel odvolací súd pri rozhodovaní presvedčivo odôvodnil. Podstata odôvodnenia spočíva v tom, že matke maloletých detí nebola právoplatným uznesením súdu uložená žiadna konkrétna povinnosť a súdna exekúcia, môže byť nariadená iba na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej aj materiálnej. V predmetnej veci exekučný titul nie je vykonateľný. Dôvody uvedené v „namietanom“ uznesení považujeme za zrozumiteľné a dostatočne logické, ktoré vychádzali zo skutkových okolností daného prípadu a relevantných procesných noriem. Podľa nášho názoru, rozhodnutie odvolacieho súdu nevykazuje znaky svojvôle. K záverom uvedeným v odôvodnení odvolací súd dospel na základe vlastných myšlienkových postupov a hodnotení. Domnievame sa, že odvolací súd neporušil základné právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ani jeho právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru.»

4.3 Sťažovateľ vo svojom stanovisku k vyjadreniam všeobecných súdov konajúcich v jeho veci predovšetkým uviedol: «Okresný súd Michalovce vo svojom vyjadrení uviedol, že „sa sudkyňa oboznámila s rozhodnutím Krajského súdu v Banskej Bystrici..., ktorého právny názor... je totožný s rozhodnutím Okresného súdu Michalovce“. Rozhodnutie krajského súdu však nie je judikatúrou a nie je nijakým spôsobom právne záväzné. Spôsob rozhodovania Okresného súdu Michalovce na základe rozhodnutia iného všeobecného súdu navyše odporuje zásade nezávislosti a nestrannosti sudcu a vedie k spochybneniu objektivity súdneho rozhodnutia. Ústavná zásada nezávislosti a nestrannosti sudcu zabezpečuje, aby každý v konaní pred súdom mal reálne zaručené právo na to, aby o jeho veci rozhodoval nezávislý sudca.

Keďže súdy Slovenskej republiky v rovnakej veci rozhodujú rôznym spôsobom, takéto rozhodovanie súdov predstavuje pre sťažovateľa právnu neistotu. . . Okresný súd Michalovce namietal, že sťažovateľ nepodal mimoriadny opravný prostriedok – dovolanie a jeho sťažnosť preto nie je prípustná. Podľa § 239 ods. 1 písm. a) O. S. P. dovolanie v tejto veci nebolo prípustné, keďže odvolací súd nezmenil uznesenie súdu prvého stupňa. Podanie mimoriadneho dovolania nie je podmienkou podania ústavnej

Okresný súd Bratislava I. k tejto výpovedi neprihliadal, keďže nariadil návrat maloletých detí do krajiny obvyklého pobytu. Sťažovateľ vyvinul veľké úsilie, aby dosiahol návrat maloletých detí do Írska. Niekoľkokrát cestoval na Slovensko, zúčastnil sa pojednávaniach a snažil sa aj stretnúť so svojimi deťmi, čo mu matka ani raz neumožnila. Pokiaľ by sťažovateľ nemal k svojím deťom úprimný a láskyplný vzťah, nevyvinul by množstvo úsilia, času a finančných prostriedkov na to, aby dosiahol návrat svojich detí.

. . Vyjadrenie Krajského súdu v Košiciach neobsahuje konkrétne argumenty. Ako však správne uviedol krajský súd, maloleté deti boli dočasne zverené do osobnej starostlivosti matky. Dočasná úprava teda mala zabezpečiť starostlivosť o maloleté deti do času, kým súd nerozhodne meritórne.»

Bratislava I. v odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal na to, že „Pokiaľ Okresný súd Michalovce vyzval povinnú matku na rešpektovanie povinností a sám aj konštatuje, že matka je povinná podrobiť sa rozhodnutiu tunajšieho súdu, je otázne, prečo pri výkone rozhodnutia má pochybnosť o povinnej osobe a uloženej povinnosti. Haagsky dohovor a Nariadenie Rady (ES) č. 2201/2003 neuvádzajú ako má znieť výrok rozhodnutia súdu o nariadení návratu maloletých detí do krajiny obvyklého pobytu.“... Sťažovateľ dáva Ústavnému súdu SR na vedomie skutočnosť, že Okresný súd Bratislava I. konanie o určenie povinnej a oprávnenej osoby o nariadenie návratu maloletých detí do krajiny ich obvyklého pobytu zastavil z dôvodu prekážky právoplatne rozhodnutej veci. Sťažovateľ sa voči tomuto rozhodnutiu odvolal. Pokiaľ by však sťažovateľ bol neúspešný aj pred odvolacím súdom, nemohol by právoplatné rozhodnutie Okresného súdu Bratislava I. zo dňa 1. 7. 2011, č. k. 1 P/50/2011, ktorým súd nariadil návrat maloletých detí, vykonať. Pre sťažovateľa predstavuje preto uvedená situácia právnu neistotu a nepredvídateľnosť rozhodnutí súdov. Účelom Haagskeho dohovoru a Nariadenia Rady (ES) č. 2201/2003 je zabezpečenie a obnovenie pôvodného stavu dieťaťa pred únosom, teda navrátenie dieťaťa do miesta obvyklého bydliska. Tým, že Okresný súd Michalovce zamietol návrh na súdny výkon rozhodnutia o nariadenie návratu maloletých detí a Krajský súd v Košiciach toto rozhodnutie potvrdil, tieto súdy znemožnili sťažovateľovi výkon právoplatného rozhodnutia Okresného súdu Bratislava I. zo dňa 1. 7. 2011, č. k. 1P/50/2011.».

II.1 K namietanému porušeniu sťažovateľom označených práv uznesením okresného súdu č. k. 17 Em 1/2012­119 z 18. októbra 2012

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku alebo Trestného poriadku.

Podľa ustanovenia § 103 OSP prihliada kedykoľvek za konania súd na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže konať vo veci (podmienky konania).

Podľa ustanovenia § 104 ods. 1 prvej vety OSP ak ide o taký nedostatok podmienky konania, ktorý nemožno odstrániť, súd konanie zastaví.

Z ustanovenia § 31a zákona o ústavnom súde týkajúceho sa primeraného použitia ustanovení Občianskeho súdneho poriadku v konaní pred ústavným súdom v spojení s ustanovením § 103 OSP vyplýva povinnosť ústavného súdu prihliadnuť kedykoľvek počas konania o sťažnosti na to, či sú splnené podmienky konania ustanovené zákonom o ústavnom súde. Ak ústavný súd po predbežnom prerokovaní sťažnosti dodatočne zistí nesplnenie podmienky konania pred ústavným súdom, ktorej nedostatok sa nedá odstrániť, konanie o sťažnosti zastaví podľa ustanovenia § 104 ods. 1 prvej vety OSP (III. ÚS 92/02).

Významnou podmienkou ústavného súdu limitujúcou jeho rozhodovaciu právomoc v konaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby vyjadrenou v citovanom čl. 127 ods. 1 ústavy je, že o ochrane základných práv alebo slobôd sťažovateľa, porušenie ktorých pred ústavným súdom namieta, nerozhoduje iný súd (princíp subsidiarity).

Podstatou námietok sťažovateľa vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je jeho nesúhlas s právnym názorom krajského súdu, ktorý namietaným uznesením potvrdil výrok uznesenia okresného súdu o zamietnutí návrhu na súdny výkon rozhodnutia o nariadení návratu maloletých detí. Podľa sťažovateľa konajúce súdy nesprávnym výkladom a popretím účelu aplikovaných právnych noriem (Občianskeho súdneho poriadku, nariadenia rady a Haagskeho dohovoru) dospeli k záverom, ktoré sú zjavne neodôvodnené a arbitrárne. Sťažovateľ namieta, že prvostupňový súd v preskúmavanom prípade nesprávne aplikoval ustanovenia § 273 ods. 1 a 4 OSP, pričom odvolací súd sa s touto odvolacou námietkou sťažovateľa nijako nevysporiadal. Podľa názoru sťažovateľa okresný súd mal po tom, čo jeho výzva na dobrovoľné splnenie povinnosti zostala bezvýsledná, priamo prikročiť k odňatiu detí podľa § 273a a § 273aa OSP.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu tento nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS. 13/00, I. ÚS 17/01).

Pri preskúmavaní namietaného rozhodnutia krajského súdu ústavný súd vychádzal zo svojho ustáleného právneho názoru, podľa ktorého odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok.

119 z 18. októbra 2012 predovšetkým uviedol: ,,Uznesením Okresného súdu Bratislava I v Bratislave bol nariadený návrat maloletých detí na územie a pod jurisdikciu krajiny ich obvyklého pobytu do Írska. Týmto rozhodnutím nebol upravený výkon rodičovských práv a povinností k maloletým deťom. Tunajším súdom uznesením zo dňa 16. 5. 2011 sp. zn. 17P 6/2011 (správne má byť uznesením sp. zn. 15 P 58/2011 zo 17. mája 2011, pozn.) bolo nariadené predbežné opatrenie, ktorým maloleté deti boli dočasne zverené do osobnej starostlivosti matky a dočasne bola upravená vyživovacia povinnosť otca v nevyhnutnej miere voči maloletým deťom vychádzajúc z ust. § 76 a nasl. O. s. p.

Predmetným uznesením bol nariadený návrat detí bez určenia konkrétnej povinnosti matke pri zabezpečení tohto návratu a bez určenia lehoty, v ktorej by mala matka zabezpečiť tento návrat. Súd poukazuje na tú skutočnosť, že predmetné uznesenie vo výroku riešilo otázku jurisdikcie tejto veci, ďalej riešilo otázku povinnosti otca zabezpečiť po návrate maloletých detí do Írska matke a maloletým deťom ubytovanie a otázku výživného do právoplatného ukončenia konania o úprave výkonu rodičovských práv a povinností pred írskymi justičnými

. Ako bolo uvedené vyššie neexistuje tiež žiadne právoplatné a vykonateľné rozhodnutie, ktorým by bola uložená matke povinnosť odovzdať niekomu dieťa alebo, že by bolo dieťa zverené otcovi takýmto rozhodnutím. Výkon rozhodnutia v tomto prípade je potrebné skúmať v kontexte širšej právnej úpravy vyplývajúcej jednak z nášho vnútroštátneho práva, podľa ktorého sa výkon realizuje, podľa Nariadenia Rady (ES č. 2201/2003) o súdnej právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností, ktorým sa zrušuje Nariadenie (ES č. 1347/2000). Podľa článku 60 písm. e Nariadenia Rady (ES) č. 2201/2003 má toto nariadenie vo vzťahoch medzi členskými štátny prednosť pred Haagskym dohovorom o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí z 25.10.1980. I keď Haagsky dohovor, ani Nariadenie Rady (ES) č. 2201/2003 neurčujú ako má znieť výrok rozhodnutia súdu o nariadení návratu maloletých detí do krajiny obvyklého pobytu je potrebné podľa názoru súdu v rozhodnutí o vrátení maloletého dieťaťa, ktoré bolo

Krajský súd v namietanom rozhodnutí, ktorým potvrdil rozhodnutie súdu prvého stupňa ako vecne správne, svoj právny záver odôvodnil takto: „Odvolací súd na základe odvolania oprávneného preskúmal napadnuté uznesenie aj s konaním, ktoré mu predchádzalo... a dospel k záveru, že súd prvého stupňa rozhodol správne, ak zamietol návrh na súdny výkon rozhodnutia o nariadenie návratu mal. detí do krajiny ich obvyklého pobytu. Konajúci súd sa vysporiadal s námietkami oprávneného uplatnenými v odvolaní, ktoré tvorili jeho obranu už v priebehu konania na súde prvého stupňa a oprávnený ani v priebehu odvolacieho konania neuviedol žiadne relevantné skutočnosti, ktoré by mali za následok iné rozhodnutie o jeho návrhu na súdny výkon rozhodnutia. Odvolací súd po zohľadnení všetkých relevantných skutočností vo vzťahu k predmetu odvolacieho konania dospel k totožnému právnemu záveru ako súd prvého stupňa, že neboli splnené podmienky pre súdny výkon rozhodnutia o nariadení návratu mal. detí do krajiny ich obvyklého pobytu, pretože odňatie mal. detí povinnej podľa § 273a ods. 2 O. s. p. by bolo v rozpore s uznesením Okresného súdu Michalovce zo 16. 5. 2011 sp. zn. 17P/6/2011 (správne má byť sp. zn. 15 P 58/2011 zo 17. mája 2011, pozn.), ktorým boli mal. deti zverené do osobnej starostlivosti matky (v tomto konaní povinnej) a rovnako aj s exekučným titulom. Tým nebolo rozhodnuté, že by mal. deti nemali byť v starostlivosti povinnej a že by ich mala odovzdať oprávnenému, ale bolo vyslovené, že mal. deti sa majú vrátiť do krajiny ich obvyklého pobytu. Z uvedených dôvodov súd nemôže v rámci súdneho výkonu rozhodnutia nariadiť odňatie mal. detí povinnej podľa § 273a ods. 2 O. s. p., pretože žiadnym rozhodnutím nebolo vyslovené, že deti u nej nemajú byť, a že majú byť podľa rozhodnutia zverené resp. vrátené oprávnenému. Navyše, uznesením Okresného súdu Michalovce zo 16. 5. 2011 sp. zn. 17P/6/2011 boli mal. deti zverené do osobnej starostlivosti matky (v tomto konaní povinnej – pozn. odvolacieho súdu), ktoré je rozhodnutím o opatrovníckom práve, ktoré v sebe zahŕňa aj právo určiť deťom miesto pobytu. Súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej aj materiálnej. Exekučný titul, ktorý je predmetom súdneho výkonu rozhodnutia nie je vykonateľný, pretože výkon rozhodnutia spôsobom, ktorý je vyjadrený v § 273a O. s. p. – odobratím detí matke (povinnej) a ich odovzdaním otcovi (oprávnenému) – by bol v rozpore s právom priznaným matke (v tomto konaní povinnej – pozn. odvolacieho súdu) predbežným opatrením, ktorým jej boli mal. deti zverené do osobnej starostlivosti. Vzhľadom k tomu, že súd v rámci súdneho výkonu rozhodnutia o nariadení návratu mal. detí do krajiny ich obvyklého pobytu v zmysle § 273a ods. 1 O. s. p. neukladá pokuty, ale priamo pristupuje k odňatiu detí tomu z rodičov, u ktorého dieťa nemá byť a tento spôsob bol uznaný za nevykonateľný, odvolací súd potvrdil napadnuté uznesenie podľa § 219 ods. 1 O. s. p. ako vecne správne.“

Podľa čl. 2 Haagskeho dohovoru zmluvné štáty prijmú všetky primerané opatrenia na zabezpečenie cieľov dohovoru na svojom území. Na tento účel použijú konania, ktoré zabezpečia čo najrýchlejšie skončenie veci.

Podľa čl. 5 písm. a) Haagskeho dohovoru na účely tohto dohovoru „opatrovnícke právo“ zahŕňa práva týkajúce sa starostlivosti o osobu dieťaťa a najmä právo určiť miesto jeho pobytu.

Podľa čl. 12 Haagskeho dohovoru ak bolo dieťa neoprávnene premiestnené alebo zadržané podľa čl. 3..., nariadi príslušný orgán okamžite návrat dieťaťa. ...

Podľa § 251 ods. 1 OSP ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona; ak ide o rozhodnutie o výchove maloletých detí, návrh na súdny výkon rozhodnutia.

Podľa § 272 ods. 1 OSP súd je oprávnený nariadiť výkon rozhodnutia na základe a) vykonateľného rozhodnutia súdu, b) rozhodnutia cudzieho orgánu, cudzej verejnej listiny alebo dohody uzavretej v cudzine, ktoré sú vykonateľné v Slovenskej republike podľa osobitného predpisu. Podľa odseku 3 citovaného ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku pred nariadením výkonu rozhodnutia podľa odseku 1 súd písomne vyzve povinného, ktorý sa odmieta podrobiť rozhodnutiu podľa odseku 1, aby sa rozhodnutiu podrobil. V tejto výzve upozorní tiež na následky neplnenia povinností ustanovených v rozhodnutí. ...

Podľa § 273a ods. 1 OSP ustanovenia § 272 a § 273 ods. 2 a 3 sa použijú primerane aj na výkon rozhodnutia vo veciach neoprávneného premiestnenia alebo zadržania dieťaťa podľa medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná. Podľa odseku 2 citovaného ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku ak výzva podľa § 272 ods. 2 zostane bezvýsledná, súd vykoná v súčinnosti so štátnymi orgánmi odňatie dieťaťa tomu, u koho nemá byť, a zabezpečí jeho odovzdanie tomu, komu má byť podľa rozhodnutia vrátené alebo komu bolo podľa rozhodnutia zverené.

Pokiaľ ide o vymedzenie účastníkov konania o výkone rozhodnutia vo veciach starostlivosti súdu o maloletých, platí všeobecná definícia účastníkov konania, teda sú nimi tí, o právach alebo povinnostiach ktorých sa má konať (§ 272 ods. 2 OSP). Širšie poňatie účastníka konania zdôvodňuje literatúra práve tým, že výkon rozhodnutia možno vykonať voči všetkým osobám, u ktorých sa dieťa nachádza (WINTEROVÁ, A. Civilní právo procesní. 5. vyd. Praha: Linde, 2008, s. 603).

V súlade s princípom právnej istoty a predvídateľnosti súdneho rozhodovania je požiadavka, aby aj v rozhodnutí o nariadení návratu boli určené konkrétne práva a povinnosti účastníkov (pôvodného) konania súvisiace so zabezpečením návratu, ako aj lehota, v ktorej má dôjsť k ich splneniu. Ústavný súd však zároveň zastáva názor, že v prípade, ak vymedzenie týchto konkrétnych práv a povinností vo výroku rozhodnutia absentuje, je možné tento nedostatok preklenúť použitím ústavne konformného výkladu.

Ústavný súd sa vo svojej doterajšej judikatúre už priklonil k zásade prednosti ústavne konformného výkladu, ktorú uplatňuje aj v konaniach o návrhoch fyzických osôb alebo právnických osôb, pričom zdôrazňuje, že z tejto zásady „vyplýva tiež požiadavka, aby v prípadoch, ak pri uplatnení štandardných metód výkladu prichádzajú do úvahy rôzne výklady súvisiacich právnych noriem, bol uprednostnený ten, ktorý zabezpečí plnohodnotnú, resp. plnohodnotnejšiu realizáciu ústavou garantovaných práv fyzických osôb alebo právnických osôb. Inak povedané, všetky orgány verejnej moci sú povinné v pochybnostiach vykladať právne normy v prospech realizácie ústavou (a tiež medzinárodnými zmluvami) garantovaných základných práv a slobôd“ (II. ÚS 148/06, m. m. napr. IV. ÚS 96/07).

Vychádzajúc z uvedeného, bolo povinnosťou konajúcich súdov vykladať výrok rozhodnutia o nariadení návratu materiálne, teda v kontexte jeho odôvodnenia, prihliadajúc pritom na účel a cieľ medzinárodnej zmluvy, na základe ktorej bolo toto rozhodnutie vydané, najmä ak samotný Haagsky dohovor ani nariadenie rady neurčujú, ako má znieť

výrok

rozhodnutia súdu o nariadení návratu maloletých detí. Vo výroku vykonávaného rozhodnutia sa vo všeobecnosti nariaďuje návrat maloletých detí do krajiny ich obvyklého pobytu bez určenia konkrétnych povinností účastníkov konania v súvislosti so zabezpečením tohto návratu. Z odôvodnenia vykonávaného rozhodnutia však jednoznačne vyplýva, kto neoprávnene maloleté deti premiestnil, u koho sa nachádzajú, a teda kto je povinný ich vrátiť (povinná osoba), ako aj to, koho opatrovnícke právo bolo neoprávneným premiestnením maloletých detí porušené, a teda kto je oprávnený ich prevziať (osoba oprávnená). Napokon o povinnej osobe nemal pochybnosť ani samotný okresný súd uskutočňujúci výkon rozhodnutia, ktorý 9. februára 2012 pred nariadením výkonu rozhodnutia vyzval matku maloletých detí ako povinnú na dobrovoľné splnenie rozhodnutia o nariadení návratu, poučil ju o jej povinnostiach a upozornil na následky nesplnenia povinností vyplývajúcich z tohto rozhodnutia.

Na základe uvedeného ústavný súd považuje záver konajúcich súdov o nevykonateľnosti výroku rozhodnutia o nariadení návratu za ústavne neudržateľný a za výsledok ústavne nekonformného výkladu relevantných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku o výkone rozhodnutia, Haagskeho dohovoru a nariadenia rady popierajúceho účel a zmysel vo veci aplikovaných právnych noriem.

Ústavný súd, sumarizujúc dosiaľ uvedené, dospel k záveru, že postup krajského súdu pri rozhodovaní vo veci sťažovateľa bol striktne formálny a ústavne neudržateľný, keď potvrdil zamietnutie návrhu sťažovateľa na súdny výkon rozhodnutia o nariadení návratu. Právny záver krajského súdu o nevykonateľnosti rozhodnutia o nariadení návratu spôsobom predpokladaným v ustanovení § 273a OSP nie je výsledkom ústavne konformného výkladu vo veci aplikovaných ustanovení a nezakladá sa na relevantných dôvodoch. Krajský súd v dôsledku príliš formalistického výkladu vo veci aplikovaných ustanovení, nerešpektujúc účel Haagskeho dohovoru a nariadenia rady, konal v zjavnom rozpore so svojou povinnosťou vyplývajúcou z čl. 152 ods. 4 ústavy, a to až do tej miery, že svoje rozhodnutie zaťažil prvkami arbitrárnosti a svojvôle. Ústavný súd preto vyslovil, že namietaným rozhodnutím krajského súdu došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 2 výroku nálezu).

II.2.2 K namietanému porušeniu základného práva na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života podľa čl. 19 ods. 2 ústavy a práva na rešpektovanie rodinného života podľa čl. 8 dohovoru uznesením krajského súdu č. k. 8 CoP 521/2012­145 z 26. júna 2013

Podľa čl. 19 ods. 2 ústavy každý má právo na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života.

Podľa čl. 8 dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie (odsek 1). Štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva zasahovať okrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny, predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany práv a slobôd iných (odsek 2).

Keďže vo veci návrhu na nútený výkon rozhodnutia o nariadení návratu konajúci súd rozhodol arbitrárne, nerešpektujúc účel Haagskeho dohovoru a nariadenia rady, v rovine pozitívneho záväzku poskytnúť sťažovateľovi ochranu pred neoprávneným zásahom do jeho súkromného a rodinného života, svoju úlohu nesplnil. Ústavný súd preto vyslovil aj porušenie základného práva sťažovateľa podľa čl. 19 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 8 dohovoru namietaným uznesením krajského súdu (bod 2 výroku nálezu).

II.2.3 K namietanému porušeniu základných práv na ochranu rodičovstva a na starostlivosť o deti a ich výchovu podľa čl. 41 ods. 1 a 4 ústavy uznesením krajského súdu č. k. 8 CoP 521/2012­145 z 26. júna 2013

Podľa čl. 41 ods. 1 ústavy (v znení účinnom do 31. augusta 2014) manželstvo, rodičovstvo a rodina sú pod ochranou zákona. Zaručuje sa osobitná ochrana detí a mladistvých.

Podľa čl. 41 ods. 4 ústavy starostlivosť o deti a ich výchova je právom rodičov; deti majú právo na rodičovskú výchovu a starostlivosť. Práva rodičov možno obmedziť a maloleté deti možno od rodičov odlúčiť proti vôli rodičov len rozhodnutím súdu na základe zákona.

Ako už bolo uvedené, účelom samotného konania podľa Haagskeho dohovoru je okamžitý návrat uneseného dieťaťa do krajiny obvyklého pobytu, a tým obnovenie stavu pred porušením, resp. vrátenie dieťaťa do pôsobnosti jeho zákonného sudcu, aby ten mohol rozhodnúť o opatrovníckom práve. Pojem „opatrovnícke právo“ v Haagskom dohovore a v nariadení rady (čl. 2 bod 9) zodpovedá v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky pojmu „rodičovské práva a povinnosti“.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľ v sťažnosti žiadal aj o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia ako náhrady nemajetkovej ujmy v sume 4 000 € za každé dieťa, spolu v sume 8 000 €, s prihliadnutím na povahu a dôležitosť dotknutých práv. Priznanie finančného zadosťučinenia v požadovanej sume sťažovateľ odôvodnil tým, že „Samotné deklarovanie porušenia základných práv a slobôd ústavným súdom nemožno považovať v tomto prípade za dostatočné, pretože zásah do rodičovských práv sa už nedá napraviť ani odstrániť. Nemajetková ujma sťažovateľa spočíva v pocitoch neistoty a krivdy, ktoré boli vyvolané postupom súdov a ujmy spôsobenej absenciou kontaktu sťažovateľa so svojimi deťmi. Postupom súdov bola sťažovateľovi odňatá možnosť osobne sa stretávať so svojimi deťmi, starať sa o ne, vychovávať ich, tráviť s nimi voľné chvíle, čo je pre otca frustrujúce. Deti tak vyrastajú bez jeho vplyvu a vzájomnej lásky. ... Uvedené zadosťučinenie zohľadňuje duševnú ujmu, ktorú musí znášať sťažovateľ. Preto konanie súdov ako kompetentných štátnych orgánov, ktoré ochranu práv zaručených ústavou a medzinárodným dohovorom môžu zabezpečiť, je pre sťažovateľa ujmou, ktorú ani ďalší priebeh konania nemôže napraviť. Nemajetková ujma sťažovateľa spočíva v pocitoch neistoty a krivdy, ktoré boli vyvolané postupom súdov, a pocit márnosti jeho snahy dovolať sa spravodlivosti je v súčasnosti nevyvrátiteľný.“.

Pri výpočte trov právneho zastúpenia sťažovateľa ústavný súd vychádzal z ustanovení § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 13a ods. 1 písm. a) a c) a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“). Základná sadzba odmeny za jeden úkon právnej služby uskutočnený v roku 2013 je 130,16 € a hodnota režijného paušálu je 7,81 €.

Za dva úkony vykonané v roku 2013 tak priznal po 130,16 €, t. j. spolu 260,32 €, a režijný paušál (§ 16 ods. 3 vyhlášky) za 2 úkony po 7,81 €, čo spolu predstavuje sumu 275,94 € (bod 5 výroku nálezu).

Úhradu za písomné stanovisko k vyjadreniam okresného súdu a krajského súdu z 30. októbra 2014 a za doplnenie stanoviska z 1. februára 2014 ústavný súd nepriznal vzhľadom na skutočnosť, že si ju právna zástupkyňa sťažovateľa neuplatnila.

Priznanú úhradu trov konania je krajský súd povinný zaplatiť na účet právnej zástupkyne sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou rozhodnutia uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.