II. ÚS 361/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky II. ÚS 361/2015­7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. júna 2015 v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti CD Consulting s. r. o., Politických vězňů 1272/21, Nové Město, Praha 1, Česká republika, zastúpenej advokátom doc. JUDr. Branislavom Fridrichom, PhD., Advokátska kancelária Fridrich Paľko, s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. 16 Co 334/2013 a jeho uznesením z 28. novembra 2013, postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. 43 CoZm 35/2014 a jeho uznesením z 30. septembra 2014, postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 603/2014 a jeho uznesením z 13. októbra 2014 a postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 15 Co 32/2014 a jeho uznesením z 23. apríla 2014 a takto

rozhodol:

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti CD Consulting s. r. o., vedené pod spisovými značkami: Rvp 2385/2014, Rvp 16970/2014, Rvp 16971/2014 a Rvp 16972/2014 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 2385/2014.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti CD Consulting s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnené.

3. O odvolaní sťažovateľky rozhodli krajské súdy napadnutými uzneseniami tak, že uznesenia okresných súdov o uložení povinnosti zaplatiť súdny poplatok potvrdili.

4. Podľa názoru sťažovateľky krajské súdy postupom v napadnutých konaniach a napadnutými uzneseniami porušili jej „základné práva, konkrétne: 1) právo na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky...; 2) právo na spravodlivý súdny proces zaručené čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd...; 3) právo vlastniť majetok zaručené čl. 20 ods. 1 Ústavy; 4) právo na pokojné užívanie majetku zaručené čl. 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru;“.

5. Podľa sťažovateľky krajské súdy porušili jej právo na súdnu ochranu a právo na spravodlivý súdny proces tým, že „svoje rozhodnutie formulovali na základe nesprávneho právneho posúdenia veci a s použitím chybnej aplikácie a interpretácie práva a osobitne aplikácie protiústavnej úpravy bez toho, aby vyvolali konanie na potvrdenie domnienky o ústavnosti, ktorá je však vyvrátiteľná rozhodnutím o abstraktnej kontrole ústavnosti“.

8. V nadväznosti na uvedené sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd vydal nález, ktorým vysloví porušenie jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými uzneseniami krajských súdov a postupom predchádzajúcim ich vydaniu, namietané uznesenia krajských súdov zruší, veci vráti krajským súdom na ďalšie konanie a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

II.

9. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

2. Všeobecne k prieskumu rozhodnutí o poplatkovej povinnosti

14. Ústavný súd zdôrazňuje, že rozhodovanie o uložení povinnosti zaplatiť súdny poplatok spravidla nemôže byť predmetom ústavnej ochrany, pretože aj keď sa jeho výsledok sekundárne dotýka účastníka konania, samotný „spor“ o povinnosť zaplatiť súdny poplatok vzhľadom na podstatu konania v zásade nedosahuje intenzitu opodstatňujúcu porušenie základných práv a slobôd sťažovateľa. Rozhodnutie o tom, či sú splnené zákonom ustanovené podmienky na uloženie povinnosti zaplatiť súdny poplatok, patrí zásadne do rozhodovacej sféry všeobecných súdov (porov. mutatis mutandis uznesenie Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. III. ÚS 788/09).

15. Ústavný súd už judikoval, že samotná povinnosť zaplatiť súdny poplatok, resp. samotné nepriznanie oslobodenia od súdneho poplatku, samo osebe ešte nesignalizuje porušenie základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu (porov. mutatis mutandis II. ÚS 142/04, III. ÚS 344/2012).

16. Rozhodovanie o tom, či sú splnené zákonom ustanovené predpoklady na oslobodenie od súdnych poplatkov alebo uloženie povinnosti zaplatiť súdny poplatok, spadá výlučne do rozhodovacej právomoci všeobecných súdov.

17. Ústavný súd však na tomto mieste konštatuje, že je oprávnený v ojedinelých prípadoch zasiahnuť do rozhodnutí všeobecných súdov o poplatkovej povinnosti, a to iba za predpokladu, že by rozhodnutie všeobecného súdu o uložení povinnosti zaplatiť súdny poplatok bolo zjavne arbitrárne a nemalo oporu v ustanoveniach príslušného všeobecne záväzného právneho predpisu upravujúcich ukladanie povinnosti uhradiť súdne poplatky a ich výšku.

19. Ústavný súd poukazuje na svoju doterajšiu judikatúru, v ktorej opakovane uvádza, že k úlohám právneho štátu patrí aj vytvorenie právnych a faktických garancií na uplatňovanie a ochranu základných práv a slobôd ich nositeľov, t. j. fyzických osôb a právnických osôb. Ak je na uplatnenie alebo ochranu základného práva alebo slobody potrebné uskutočniť konanie pred orgánom verejnej moci, úloha štátu spočíva v zabezpečení právnej úpravy takýchto konaní, ktoré sú dostupné bez akejkoľvek diskriminácie každému z nositeľov základných práv a slobôd. Koncepcia týchto konaní musí zabezpečovať reálny výkon a ochranu základného práva alebo slobody, a preto ich imanentnou súčasťou sú procesné záruky základných práv a slobôd. Existenciou takýchto konaní sa však nevyčerpávajú ústavné požiadavky späté s uplatňovaním základných práv a slobôd. Ústavnosť týchto konaní predpokladá aj to, že orgán verejnej moci, pred ktorým sa takéto konania uskutočňujú, koná zásadne nestranne, nezávisle a s využitím všetkým zákonom ustanovených prostriedkov na dosiahnutie účelu takých procesných postupov. Ústavný súd z tohto hľadiska osobitne pripomína objektivitu takého postupu orgánu verejnej moci (II. ÚS 9/00, II. ÚS 143/02). Len objektívnym postupom sa v rozhodovacom procese vylučuje svojvôľa v konaní a rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci. Objektívny postup orgánu verejnej moci sa musí prejaviť nielen vo využití všetkých dostupných zdrojov zisťovania skutkového základu na rozhodnutie, ale aj v tom, že takéto rozhodnutie obsahuje aj odôvodnenie, ktoré preukázateľne vychádza z týchto objektívnych postupov a ich využitia v súlade s procesnými predpismi (IV. ÚS 719/2013, I. ÚS 9/2014).

23. Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (III. ÚS 209/04).

24. Aj ESĽP vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303­A, s. 12, bod 29;

27. Podstatou sťažností je tvrdenie sťažovateľky o porušení jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými uzneseniami krajských súdov, ktorými krajské súdy v odvolacom konaní potvrdili uznesenia súdov prvého stupňa o povinnosti sťažovateľky zaplatiť súdny poplatok, ako aj postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu. Krajské súdy podľa sťažovateľky nešpecifikovali, ktoré podania vyhodnotili ako hromadné, a namietala, že úkon súdu, ktorým je spracovanie hromadného podania, krajským súdom nenavrhla, preto nebolo možné poplatok za spracovanie hromadného podania podľa položky 20b) sadzobníka súdnych poplatkov uložiť. Sťažovateľka tiež v sťažnostiach namietala nedostatok odôvodnenia napadnutých uznesení krajských súdov, ako aj postup krajských súdov, ktoré konania neprerušili podľa § 109 ods. 1 písm. b) OSP a nepodali návrh ústavnému súdu na vyslovenie nesúladu položky 20b) sadzobníka súdnych poplatkov s ústavou.

28. Sťažovateľka v sťažnostiach taktiež namietala, že krajské súdy nesprávne aplikovali § 42a OSP o hromadnom podaní a ustanovenie prílohy [sadzobník súdnych poplatkov položka 20b) zákona o súdnych poplatkoch] a napadnuté uznesenia neodôvodnili, čím malo dôjsť k porušeniu jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

29. Krajské súdy napadnutými uzneseniami potvrdili uznesenia okresných súdov o uložení povinnosti sťažovateľke zaplatiť súdny poplatok ako vecne správne, keď sa plne stotožnili so závermi súdov prvého stupňa, ako aj s dôvodmi týchto rozhodnutí.

32. Zo znenia § 109 ods. 1 písm. b) OSP zjavne vyplýva, že k záveru o nesúlade všeobecne záväzného predpisu s ústavou, ústavným zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorý sa má v predmetnej veci aplikovať, musí dospieť súd, nie účastník konania. V posudzovanej veci z dokumentácie predloženej sťažovateľkou nevyplýva, že by v jej veci konajúce súdy dospeli k záveru, že § 42a OSP alebo položka 20b) sadzobníka súdnych poplatkov tvoriaca prílohu zákona o súdnych poplatkoch je v rozpore s právnymi predpismi vyššieho stupňa právnej sily.

33. Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi napadnutými uzneseniami a postupom krajských súdov, ktorý predchádzal ich vydaniu, a základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorých porušenie sťažovateľka namieta, neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by ústavný súd po prípadnom prijatí sťažností na ďalšie konanie mohol reálne dospieť k záveru o ich porušení. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosti sťažovateľky podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnené.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. júna 2015