II. ÚS 361/2026

Odôvodnenie:

I. Ústavná sťažnosť sťažovateľa a skutkový stav 1. Sťažovateľ sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 2. júna 2026 domáha vyslovenia porušenia svojich práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd napadnutým uznesením okresného súdu označeným v záhlaví tohto uznesenia. Sťažovateľ požaduje zrušenie uznesenia, vrátenie veci okresnému súdu a priznanie náhrady trov konania pred ústavným súdom. 2. Sťažovateľ bol žalobcom v civilnom sporovom konaní o určenie neplatnosti kúpnej zmluvy z dôvodu porušenia jeho predkupného práva ako podielového spoluvlastníka. Po podaní žaloby došlo k spätnému zápisu na katastri v dôsledku odstúpenia od zmluvy, a preto vzal sťažovateľ žalobu späť. Konanie bolo následne zastavené a sťažovateľovi bol priznaný nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. 3. Vyšší súdny úradník priznal sťažovateľovi 496,88 eur ako odmenu za prevzatie a prípravu zastúpenia, podanie žaloby a jej späťvzatie. Nepriznal sťažovateľovi odmenu za ďalšiu poradu s klientom z 3. februára 2026 ani cestovné a náhradu za stratu času spojené s touto poradou. Sťažnosť sťažovateľa sudca okresného súdu napadnutým uznesením zamietol. Uviedol, že zvolenými úkonmi žalovaných došlo v podstate k naplneniu toho, čoho sa sťažovateľ podanou žalobou domáhal. Ak by mala byť porada s klientom pred späťvzatím žaloby automaticky priznávaná, vo vyhláške Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z.

III. Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti 6. Ústavný súd sa k posudzovaniu rozhodnutí o trovách konania stavia rezervovane a k zrušeniu výroku o trovách konania pristupuje iba výnimočne (porovnaj m. m. IV. ÚS 45/06, II. ÚS 363/2025, III. ÚS 168/2026). Tento prístup vychádza z toho, že rozhodnutie o trovách konania má vo vzťahu k veci samej jednoznačne akcesorickú povahu a samo osebe väčšinou nedosahuje takú intenzitu, ktorá je spôsobilá porušiť základné práva a slobody, akokoľvek sa môže účastníka konania citeľne dotknúť. To však ale neznamená, že rozhodnutiami o trovách konania nemôže dôjsť k porušeniu práv sťažovateľa. Otázka trov konania môže nadobudnúť ústavnoprávnu dimenziu v prípade postupu všeobecného súdu, ktorý je založený na celkom zjavne nesprávnej interpretácii a aplikácii príslušných ustanovení zákona upravujúcich trovy konania, v ktorom sú obsiahnuté črty svojvôle alebo extrémny rozpor s princípom spravodlivosti (napr. v dôsledku prepiateho formalizmu), a taktiež v prípade, ak je odôvodnenie súdneho rozhodnutia vo vzťahu

8. Základom náhrady trov konania je § 251 Civilného sporového poriadku, podľa ktorého trovy konania sú všetky preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky, ktoré vzniknú v konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva. Práve relatívne otvorený pojem účelnosti trov konania od súdov vyžaduje posúdenie toho, či ten alebo onen úkon právnej služby možno považovať za účelný. Ústavný súd už aj v iných svojich rozhodnutiach vyslovil, že nie každú komunikáciu strany s jej advokátom je nevyhnutné posúdiť ako ďalšiu a predovšetkým účelnú poradu s klientom, ako to predpokladá § 13a ods. 1 písm. b) a § 13a ods. 2 písm. d) vyhlášky (III. ÚS 108/2025, II. ÚS 264/2025).

10. Predmetom súdneho konania, v ktorom sa rozhodovalo o trovách konania, bolo určenie neplatnosti kúpnej zmluvy z dôvodu porušenia predkupného práva sťažovateľa ako podielového spoluvlastníka nehnuteľnosti. Z okolností prípadu je zrejmé, že to, čo chcel sťažovateľ dosiahnuť – spätný zápis na katastri – sa podarilo napraviť. Ako konštatoval okresný súd v napadnutom uznesení, v podstate došlo k naplneniu toho, čoho sa sťažovateľ podanou žalobou domáhal (bod 16). Práve to bolo dôvodom, pre ktorý súd ďalšiu poradu nepovažoval za účelnú – je celkom racionálne predpokladať, že pri prevzatí právneho zastúpenia advokát klientovi vysvetlí podstatu sporu, ako aj to, čo možno vo výsledku podanou žalobou dosiahnuť.

Možno polemizovať o správnosti argumentácie týkajúcej sa explicitného výpočtu úkonov právnej služby vo vyhláške, avšak ani to nič nemení na tom, že posúdenie ako také nie je zrejme nesprávne. Súd v podstate konštatoval, že vec sa dala vyriešiť jednoduchým telefonátom alebo mailom (čo sa v konkrétnych okolnostiach prípadu nejaví ako absurdný záver), a nielen odmena za túto poradu, ale ani náhrada cestovných výdavkov a straty času preto neprichádzala do úvahy. Je potrebné dodať, že sú samozrejme aj takí klienti, ktorí si vysvetlenia na osobných stretnutiach vyslovene vyžadujú. V takom prípade je ale vecou takého klienta, aby za tieto porady uhradil právnemu zástupcovi odmenu a nie je spravodlivé, aby každú takú poradu hradila protistrana. 12. Ústavný súd konštatuje, že okresný súd sa v prípade sťažovateľa nedopustil takého extrémneho vybočenia z pravidiel upravujúcich rozhodovanie o trovách konania, ktoré by predstavovalo porušenie jeho práva na spravodlivé súdne konanie, a tým by vec posunulo do ústavnoprávnej roviny. Ústavná sťažnosť sťažovateľa je preto zjavne neopodstatnená a musela byť ako taká

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. júna 2026

Peter Molnár predseda senátu