II. ÚS 36/2015

1. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 20 C 39/2005 porušené boli.

2. Okresnému súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 20 C 39/2005 p r i k a z u j e konať bez zbytočných prieťahov.

3. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 2 000 € (slovom dvetisíc eur), ktoré jej j e Okresný súd Košice II p o v i n n ý zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Košice II j e p o v i n n ý uhradiť trovy konania v sume 284,08 € (slovom dvestoosemdesiatštyri eur a osem centov) na účet jej právnej zástupkyne JUDr. Marianny Lechmanovej, Štúrova 20, Košice, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

Odôvodnenie:

I.

„V danom prípade nejde o takú zložitosť (právnu ani skutkovú), ktorá by odôvodňovala skutočnosť, že za viac ako deväť a pol roka od podania žaloby súd vo veci právoplatne nerozhodol. Podľa názoru sťažovateľky Okresný súd Košice II konal neefektívne a množstvom súdnych pojednávaní a úkonov, ktoré považoval za potrebné vo veci uskutočniť navyšoval trovy konania všetkých účastníkov súdneho sporu a zároveň ich nechával počas dlhého obdobia v stave právnej neistoty. Okresný súd Košice II v danom prípade opakovane po dobu niekoľkých mesiacov vôbec nekonal a nevykonával úkony. V tomto prípade ide o nekomplikovanú vec, ktorú bolo nutné posúdiť a rozhodnúť v zmysle príslušných zákonných ustanovení ako aj v zmysle dostupnej judikatúry. V konaní pod č. k. 20 C/39/2005 súd vôbec nekonal plynulo aj keď vec právne ale ani fakticky zložitá nebola a nebola zložitá ani povaha prejednávanej veci t. j. určenie, že dôvody vydedenia žalobcov v 1. až 3. rade ich otcom , ktorý zomrel dňa 13. 02. 2005 uvedené v závete – listine o vydedení zo dňa 03. 7. 2000 neexistujú. Sťažovateľka má za to, že... okresný súd je zodpovedný za celkovú neprimeranú dĺžku namietaného konania v trvaní 9 a pol roka od podania žalobného návrhu, počas ktorej nekoná efektívne a bez zbytočných prieťahov takým spôsobom, aby poskytol sťažovateľke v namietanom konaní relevantnú ochranu jej práv a oprávnených nárokov v zmysle návrhu vo veci samej, ako aj namietaných práv v zmysle ňou podanej sťažnosti ústavnému súdu. Správanie účastníka konania t. j. sťažovateľky v žiadnom prípade neprispelo k prieťahom v súdnom konaní. Sťažovateľka mala a má právny záujem na rýchlom prejednaní veci a rozhodnutí vo veci, v súdnom konaní vedenom na Okresnom súde Košice II, č. k. 20 C/39/2005. Správanie sťažovateľky, ktorá bez zbytočných odkladov realizovala úkony, ba dokonca sťažnosťou na prieťahy v súdnom konaní sa obrátila na súd, bolo aktívne, súčinnostné a neprispelo žiadnym spôsobom k predĺženiu lehoty.“

Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval a uznesením č. k. II. ÚS 36/2015­20 z 15. januára 2015 ju prijal na ďalšie konanie.

Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie vyzval ústavný súd predsedu okresného súdu, aby sa vyjadril k sťažnosti a zároveň oznámil, či trvá na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Predseda okresného súdu v prípise sp. zn. 1 SprV 76/2015 doručenom ústavnému súdu 6. februára 2015 poukázal na skutočnosť, že ústavnému súdu podala sťažnosť aj ďalšia účastníčka napadnutého konania – (žalobkyňa v 2. rade), pripojil prehľad procesných úkonov vykonaných v napadnutom konaní a oznámil, že zotrváva na argumentoch, ktoré uviedol vo vyjadrení k sťažnosti doručenej ústavnému súdu žalobkyňou v 2. rade, pričom rovnopis tohto vyjadrenia predložil ústavnému súdu.

Vo vyjadrení predsedu okresného súdu sa predovšetkým uvádza: „Vzhľadom na chronológiu vo veci vykonaných úkonov nemožno súhlasiť s tvrdením sťažovateľky, že súd vo veci dlhodobo nekonal. Pojednávania boli odročované vždy na určitý termín a v súlade s objektívnymi možnosťami a organizáciou práce zákonnej sudkyne v jej súdnom oddelení. V konaní bolo už dvakrát meritórne rozhodnuté, rozsudky však boli odvolacím súdom opakovane zrušené. V oboch prípadoch bol po vrátení spisu určený termín pojednávania. Obdobia, keď sa spis nachádzal na odvolacom Krajskom súde v Košiciach nie som oprávnený žiadnym spôsobom hodnotiť či posudzovať, som však toho názoru, že pri rozhodovaní ústavného súdu tieto nemôžu byť pripísané na ťarchu tunajšieho súdu, ktorý v konaní postupoval v zásade plynulo.“ Predseda okresného súdu zároveň ústavnému súdu oznámil, že netrvá na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.

Zo sťažnosti, z obsahu spisu okresného súdu sp. zn. 20 C 39/2005 a z písomných vyjadrení účastníkov konania ústavný súd zistil tento priebeh napadnutého konania: Dňa 22. júla 2005 bola okresnému súdu doručená žaloba sťažovateľky a spol. (žalobcovia v 1. až 3. rade, pozn.) proti žalovanej podľa § 469 ods. 1 písm. b) Občianskeho zákonníka o určenie, že dôvod vydedenia neexistuje (ďalej len „žaloba“). Okresný súd vyzval 31. augusta 2005 žalobcov v 1. až 3. rade na zaplatenie súdneho poplatku (poplatok bol zaplatený 10. novembra 2005). Dňa 4. augusta 2006 okresný súd vyzval žalovanú, aby sa vyjadrila k žalobe; žalovaná 24. augusta 2006 požiadala o ustanovenie právneho zástupcu z radov advokátov. Dňa 10. októbra 2006 okresný súd dopytoval Geodetický a kartografický ústav v Bratislave v súvislosti s vlastníctvom nehnuteľností žalovanej; ktorý na výzvu reagoval 23. októbra 2006. Okresný súd požiadal 6. decembra 2006 Mestský úrad mestskej časti Košice­Západ o oznámenie týkajúce sa poskytovania opatrovateľskej služby žalovanej, ktorý na výzvu reagoval 20. decembra 2006. Uznesením sp. zn. 20 C 39/2005 z 20. decembra 2006 okresný súd ustanovil žalovanej zástupcu z radov advokátov (ďalej len „uznesenie z 20. decembra 2006“).

Spis vzťahujúci sa na napadnuté konanie bol predložený Krajskému súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) na rozhodnutie o odvolaní 4. septembra 2009. Krajský súd uznesením sp. zn. 9 CoD 74/2009 z 10. novembra 2010 (ďalej len „uznesenie krajského súdu z 10. novembra 2010“) zrušil rozsudok okresného súdu z 2. apríla 2009 vo výroku, ktorým bola žaloba zamietnutá, a vo výroku o náhrade trov konania a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. Spis vzťahujúci sa na napadnuté konanie bol okresnému súdu vrátený 16. decembra 2010. Dňa 7. januára 2011 okresný súd vyzval právneho zástupcu žalobkýň na predloženie návrhu na vykonanie dokazovania a následne 3. februára 2011 nariadil pojednávanie na 5. apríl 2011. Pojednávanie nariadené na 5. apríl 2011 bolo odročené z dôvodu žiadosti právneho zástupcu žalovanej (kolízia s pojednávaním na Okresnom súde Spišská Nová Ves) na 31. máj 2011. Dňa 24. marca 2011 sťažovateľka požiadala okresný súd o pridelenie zástupcu z radov advokátov, v nadväznosti na túto žiadosť okresný súd vyzval sťažovateľku na predloženie vyplneného potvrdenia o osobných, majetkových a zárobkových pomeroch; sťažovateľka potvrdenie okresnému súdu doručila 11. apríla 2011. Dňa 13. apríla 2011 okresný súd uznesením č. k. 20 C 39/2005­154 ustanovil sťažovateľke zástupcu na zastupovanie v konaní (Centrum právnej pomoci). Dňa 25. mája 2011 vedúca kancelárie Centra právnej pomoci požiadala o odročenie pojednávania nariadeného na 31. máj 2011 z dôvodu nevyhnutnosti naštudovania spisového materiálu. Pojednávanie nariadené na 31. máj 2011 bolo odročené na 18. október 2011. Dňa 18. októbra 2011 sa uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené na 24. január 2012 na účely predvolania svedkov. Pojednávanie, ktoré sa uskutočnilo 24. januára 2012, bolo odročené na 22. máj 2012 na účely predvolania ďalších svedkov. Dňa 15. mája 2012 sťažovateľka predložila okresnému súdu návrh na vykonanie dôkazu. Dňa 22. mája 2012 sa uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené na 23. október 2012.

Sťažovateľka zároveň namietala aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom. Ústavný súd si pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie veci v primeranej lehote. Z uvedeného dôvodu nemožno v obsahu týchto práv vidieť zásadnú odlišnosť (II. ÚS 55/98, I. ÚS 28/01, I. ÚS 20/02).

Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí, aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu“ (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

3. Ďalším kritériom, podľa ktorého ústavný súd hodnotil, či v napadnutom konaní došlo k zbytočným prieťahom, bol postup okresného súdu v napadnutom konaní. Ústavný súd pritom vychádzal zo svojej konštantnej judikatúry, v zmysle ktorej zbytočné prieťahy v konaní môžu byť zapríčinené nielen samotnou nečinnosťou všeobecného súdu, ale aj jeho neefektívnou činnosťou, teda takým konaním, ktoré nevedie efektívne k odstráneniu právnej neistoty (II. ÚS 32/03, IV. ÚS 267/04, IV. ÚS 182/08).

Ústavný súd konštatuje, že napadnuté konanie vedené okresným súdom pod sp. zn. 20 C 39/2005, ktoré sa začalo 22. júla 2005, trvá viac ako deväť rokov a dosiaľ nie je právoplatne skončené.

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na obdobia opakovanej nečinnosti okresného súdu (napr. od novembra 2005, keď bol zaplatený súdny poplatok, do augusta 2006, keď okresný súd vyzval žalovanú na vyjadrenie sa k žalobe, a od decembra 2006, keď okresný súd ustanovil žalovanej zástupcu z radov advokátov, do októbra 2007, keď okresný súd uskutočnil pojednávanie vo veci, ako aj od apríla 2014, keď bol spis vzťahujúci sa na napadnuté konanie vrátený okresnému súdu, až do novembra 2014, keď sa uskutočnilo pojednávanie vo veci).

Vzhľadom na predmet posudzovaného konania, jeho celkovú doterajšiu dĺžku a opakované zrušenie rozsudkov okresného súdu v odvolacom konaní (z uznesenia krajského súdu z 10. novembra 2010 vyplýva, že dôvodom zrušenia rozsudku okresného súdu z 2. apríla 2009 bolo nesprávne právne posúdenie veci a nedostatočné zistenie skutkového stavu) je namieste záver, že napadnuté konanie ako celok charakterizuje aj neefektívny postup okresného súdu. Neefektívnosť konania sa prejavila najmä v nesústredenom postupe okresného súdu pri zisťovaní skutkového stavu veci a jeho právnom posúdení, keď rozsudky okresného súdu boli opätovne zrušené v odvolacom konaní a vec bola vrátená na ďalšie konanie (obdobne I. ÚS 731/2014).

Sťažovateľka sa domáha priznania primeraného finančného zadosťučinenia v sume 7 000 € z dôvodov citovaných v časti I tohto nálezu.

Pri rozhodovaní o primeranom finančnom zadosťučinení ústavný súd vychádza zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza aj ESĽP, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vychádzajúc z doterajšej dĺžky napadnutého konania, ako aj s prihliadnutím na charakter neefektívnej a nesústredenej činnosti okresného súdu, ústavný súd dospel k názoru, že priznanie finančného zadosťučinenia v sume 2 000 € bude primerané konkrétnym okolnostiam posudzovanej veci (bod 3 výroku tohto nálezu). Ústavný súd pri rozhodovaní o výške primeraného finančného zadosťučinenia vzal do úvahy tiež skutočnosť, že ho v sume 2 000 € priznal aj ďalšej žalobkyni v napadnutom konaní (pozri

nález

I. ÚS 731/2014 z 21. januára 2015).

Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“) vznikol sťažovateľke nárok na úhradu trov za dva úkony právnej služby poskytnuté v roku 2014 (prevzatie a príprava zastúpenia a podanie sťažnosti) po 134 € (§ 11 ods. 3 vyhlášky), čo spolu s režijným paušálom 2 x 8,04 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje sumu 284,08 €. Trovy konania je okresný súd povinný uhradiť na účet právnej zástupkyne sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).