II. ÚS 366/2026

Odôvodnenie:

I. Ústavná sťažnosť a skutkový stav

1. Sťažovateľ sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 31. marca 2026 domáha vyslovenia porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivý proces a súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uzneseniami okresného súdu sp. zn. 6T/47/2018 z 15. januára 2026 a sp. zn. 6T/47/2018 z 3. februára 2026. Žiada napadnuté uznesenia zrušiť a vec vrátiť okresnému súdu na ďalšie konanie. Zároveň žiada priznať finančné zadosťučinenie vo výške 1 000 eur a náhradu trov konania pred ústavným súdom. Sťažovateľ zároveň navrhuje odklad vykonateľnosti napadnutých uznesení okresného súdu. 2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 7To/10/2024 zo 14. mája 2025 uznaný vinným z prečinu podvodu podľa § 221 ods. 1 a 2 Trestného zákona účinného od 6. augusta 2024, za čo mu bol uložený trest odňatia slobody vo výmere šiestich mesiacov, ktorý bol podmienečne odložený so skúšobnou dobou jedného roka, pričom poškodený bol odkázaný s nárokom na náhradu škody na civilný proces. 3. Okresný súd uznesením sp. zn. 6T/47/2018 z 15. januára 2026 uložil sťažovateľovi povinnosť nahradiť poškodenému trovy potrebné na účelné uplatnenie jeho nároku v trestnom konaní vrátane trov vzniknutých pribratím splnomocnenca vo výške 8 638,44 eur. Proti uvedenému uzneseniu podal sťažovateľ sťažnosť, o ktorej rozhodol okresný súd uznesením sp. zn. 6T/47/2018 z 3. februára 2026 tak, že sťažnosť sťažovateľa ako nedôvodnú zamietol.

III.1. K namietanému porušeniu základného práva uznesením vyššieho súdneho úradníka sp. zn. 6T/47/2018 z 15. januára 2026: 6. Proti uzneseniu vyššieho súdneho úradníka bola prípustná sťažnosť ako riadny opravný prostriedok. Keďže sťažovateľ možnosť podania sťažnosti využil, došlo v tomto rozsahu k súdnemu prieskumu uznesenia okresného súdu sp. zn. 6T/47/2018 z 15. januára 2026 sudcom okresného súdu. Tým bola poskytnutá ochrana základným právam sťažovateľa, ktorých porušenie napadnutým uznesením namieta v ústavnej sťažnosti. Je tak naplnená podmienka podľa § 132 ods. 1 zákona o ústavnom súde, ktorá spôsobuje neprípustnosť tejto časti ústavnej sťažnosti. Ústavný súd preto ústavnú sťažnosť v tejto časti odmietol pre jej neprípustnosť podľa § 56 ods. 2 písm. d) spojení s § 132 ods. 1 zákona o ústavnom súde. III.2. K namietanému porušeniu základného práva uznesením okresného súdu sp. zn. 6T/47/2018 z 3. februára 2026: 7. Ústavný súd v úvode uvádza, že podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02).

Aplikáciou a výkladom týchto ustanovení nemožno toto ani iné základné práva obmedziť spôsobom zasahujúcim do ich podstaty a zmyslu. 9. Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je ratione materiae aj právo na rozhodnutie o trovách konania, resp. o náhrade trov konania v súlade so zákonom (I. ÚS 198/07, II. ÚS 272/08). Vo všeobecnosti platí, že spor

slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Skutkové a právne závery orgánov verejnej moci rozhodujúcich o ochrane práv a slobôd fyzických osôb a právnických osôb môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody zaručeného v ústave alebo v medzinárodných zmluvách o ľudských právach a základných slobodách (m. m.

právnych záverov všeobecného súdu (I. ÚS 423/2010, IV. ÚS 513/2018). 12. Ústavný súd vo vzťahu k rozhodovaniu o trovách konania ďalej judikoval, že k porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru môže dôjsť postupom všeobecného súdu, ktorý je založený na celkom zjavne nesprávnej interpretácii a aplikácii príslušných ustanovení zákona upravujúcich náhradu trov konania, v ktorom sú obsiahnuté črty svojvôle, a taktiež v prípade, ak je odôvodnenie súdneho rozhodnutia vo vzťahu k výrokom o náhrade trov konania celkom nedostatočné, t. j. nepreskúmateľné (IV. ÚS 348/2011, IV. ÚS 341/2012, II. ÚS 837/2015).

14. Ústavný súd síce nie je primárne tým, do koho právomoci patrí výklad jednoduchého práva, ale vzhľadom na námietku sťažovateľa o aplikácii pravidla obsiahnutého v § 557 ods. 2 Trestného poriadku považuje za potrebné sa k nej vyjadriť.

16. Z tohto porovnania vyplýva, že kritériá použité v obidvoch ustanoveniach sú čiastočne podobné (trovy potrebné na účelné uplatnenie nároku poškodeného v trestnom konaní vs. trovy súvisiace s účasťou poškodeného v trestnom konaní) a čiastočne odlišné (otázka vzniku povinnosti a jej zodpovedajúca miera úvahy súdu, vplyv rozhodnutia o priznaní nároku na náhradu škody v rámci trestného konania, existencia návrhu a okolností prípadu). Podľa názoru ústavného súdu sa dá vyvodiť, že § 557 ods. 2 Trestného poriadku nepredstavuje výnimku z pravidla uvedeného v § 557 ods. 1, ale, naopak, ide o rozšírenie pravidla o fakultatívnu možnosť rozhodnutia založenú na úvahe

Konečná aplikácia tak bude závisieť od okolností prípadu, ktoré majú byť v odôvodnení reflektované. 18. Ústavný súd po oboznámení sa s napadnutým rozhodnutím, ktoré posudzoval vo vzájomnej súvislosti s uznesením vyššieho súdneho úradníka (IV. ÚS 350/09), konštatuje, že okresný súd v podstate založil dôvodnosť rozhodnutia podľa § 557 ods. 2 Trestného poriadku v prospech náhrady trov poškodeného na tom, že existovali zákonné dôvody umožňujúce jej priznanie. Nezaoberal sa podrobnejšie okolnosťami, ktorých skúmania sa dožadoval sťažovateľ, čo vyvoláva napätie s požiadavkou na riadne odôvodnenie, ako na to upozorňuje aj sťažovateľ.

19. Aj z dôvodu všeobecnosti pojmu „okolnosti prípadu“ použitého zákonodarcom v aplikovanom ustanovení zákona, ktorý sa niekedy argumentačne využíva ako floskula, okresný súd v odôvodnení uplatnil voľný výklad tohto pojmu. Z doterajšej rozhodovacej činnosti ústavného súdu vyplýva skôr taký výklad tohto pojmu všeobecnými súdmi, že by malo ísť o sociálnu situáciu poškodeného a jeho schopnosť uplatniť si právo v civilnom procese bez náhrady dosiaľ vynaložených nákladov (I. ÚS 43/2014, IV. ÚS 176/2019). 20. Ústavný súd vníma už uvedené ako nedostatky konkrétnosti napadnutého rozhodnutia, ktorým sa okresný súd mal vyhnúť. V okolnostiach prípadu však ústavný súd nie je presvedčený, že svojou intenzitou dosahujú porušenie základného práva na súdnu ochranu. Odôvodnenie z hľadiska odpovedí na významné argumenty sťažovateľa považuje ústavný súd za dostatočné. Okresný súd prijal extenzívnejší, voľnejší výklad právnej normy. Ústavný súd považuje v tomto prípade námietky sťažovateľa za vec odlišného právneho posúdenia, ktoré nepresahuje zákonný rámec

21. Pri nezistení extrémneho prípadu arbitrárnosti vo význame zásadného popretia účelu a významu § 557 ods. 2 Trestného poriadku či nepreskúmateľnosti ústavný súd v okolnostiach posudzovaného prípadu nespozoroval prítomnosť výnimky odôvodňujúcej zásah do napadnutého rozhodnutia okresného súdu, aj keď má pochybnosti o úrovni jeho odôvodnenia. Úloha ústavného súdu však nespočíva v naprávaní jednotlivých nesprávností, ale v identifikovaní a odstraňovaní extrémnych vybočení v rozhodovacej činnosti všeobecných súdov. 22. Ústavný súd konštatuje, že napadnuté rozhodnutie nenesie znaky extrémneho vybočenia zo štandardov uplatňovaných v rozhodovacej činnosti všeobecných súdov a argumentácia okresného súdu je akceptovateľná. Súdna ochrana poskytnutá okresným súdom sťažovateľovi nevykazuje nedostatky dosahujúce intenzitu porušenia práva na spravodlivý proces. Z ústavnoprávneho hľadiska nie je v tomto prípade dôvod na prehodnocovanie záverov všeobecného súdu. Ústavný súd pripomína, že primárne je trestné konanie vedené pre účely zistenia páchateľa trestného činu a jeho potrestania v spravodlivom procese.

23. Závery vyplývajúce z napadnutého rozhodnutia okresného súdu nie sú ústavné neudržateľné. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom okresného súdu nestotožňuje, nestačí na prijatie záveru o zjavnej arbitrárnosti napadnutého uznesenia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom. 24. Ústavný súd preto dospel k záveru, že ústavná sťažnosť sťažovateľa v časti, ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením, je zjavne neopodstatnená. Medzi napadnutým uznesením a obsahom označených práv neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie mohol reálne dospieť k záveru o ich porušení.

27. Odmietnutie ústavnej sťažnosti ako celku má za následok, že už bolo bez právneho významu rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľa artikulovaných v sťažnostnom petite.