II. ÚS 370/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky II. ÚS 370/2015­14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. júna 2015 v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) a zo sudcov Lajosa Mészárosa a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti Tatra Real Trade, a. s., Dunajská 25, Bratislava, zastúpenej advokátom JUDr. Pavlom Malichom, Dunajská 25, Bratislava, pre namietané porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a uznesením Krajského súdu v Trenčíne č. k. 16 Cob 139/2012­1030 z 12. novembra 2014 v spojení s uznesením Okresného súdu Trenčín č. k. 38 Cb 130/2010­962 z 2. októbra 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti Tatra Real Trade, a. s., o d m i e t a .

Odôvodnenie:

Ako vyplynulo zo sťažnosti doručenej ústavnému súdu a z jej príloh, sťažovateľ bol ako žalobca účastníkom konania vedeného pred okresným súdom sp. zn. 38 Cb 130/2010, v ktorom sa domáhal proti mestu Trenčín (ďalej len „žalovaný“) zaplatenia sumy 1 914 813,17 € s príslušenstvom.

žalovaného. Spor medzi účastníkmi sa týkal uzatvorených zmlúv č. 318/2007 o zriadení vecného bremena z 11. apríla 2008 a zmluvy č. 319/2007 o uzatvorení budúcej kúpnej zmluvy z 11. apríla 2008, ktoré nahradili predchádzajúce zmluvy č. 143/2007 a 144/2007. Okresný súd rozsudkom č. k. 38 Cb 130/2010 823 z 20. júna 2012 uložil žalovanému povinnosť zaplatiť sťažovateľovi 225 492,92 € s úrokom z omeškania, v časti o zaplatenie sumy 1 689 320,20 € s úrokom z omeškania žalobu sťažovateľa zamietol a sťažovateľa zaviazal zaplatiť žalovanému 76 % trov konania. Proti výroku, ktorým bola žaloba čiastočne zamietnutá, a proti výroku o náhrade trov konania podal sťažovateľ odvolanie. Okresný súd uznesením č. k. 38 Cb 130/2010 962 z 2. októbra 2012 uložil sťažovateľovi, aby v lehote 12 dní od doručenia uznesenia zaplatil súdny poplatok za podané odvolanie proti rozsudku vo výške 33 193,50 €, a to podľa položky č. 1 písm. a) sadzobníka súdnych poplatkov na účet okresného súdu, a zároveň poučil žalobcu o možnosti podať

Podľa názoru sťažovateľa okresný súd dostatočne neodôvodnil, prečo má sťažovateľ zaplatiť súdny poplatok za odvolanie vo výške 33 193,50 €, a neuviedol, z akého právneho vzťahu vypočítal výšku súdneho poplatku, t. j. či išlo o občianskoprávny alebo obchodnoprávny

Rozsudok

krajského súdu č. k. 16 Cob 126/2012 1005 zo 16. septembra 2012 nadobudol právoplatnosť 6. novembra 2014. O odvolaní sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu č. k. 38 Cb 130/2010 962 z 2. októbra 2012 rozhodol krajský súd uznesením č. k. 16 Cob 139/2012 1030 z 12. novembra 2014 tak, že uznesenie okresného súdu potvrdil. Sťažovateľ sťažnosť smerujúcu proti uzneseniu okresného súdu č. k. 38 Cb 130/2010 962 z 2. októbra 2012 a uzneseniu krajského súdu č. k. 16 Cob 139/2012 1030 z 12.

ktorý tvorí prílohu zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení zmien a doplnkov (ďalej len „zákon o súdnych poplatkoch“). Podľa položky č. 1 písm. a) sadzobníka súdnych poplatkov je súdny poplatok za návrh ak nie ustanovená osobitná sadzba, z ceny predmetu konania vo výške 6 %, najmenej 16,50 €, najviac 16 596,50 € alebo z hodnoty v obchodných veciach najviac 33 193,50 € (v odvolacom konaní je potom základom poplatku cena nároku uplatňovaného v odvolaní). Krajský súd v uznesení č. k. 16 Cob 139/2012 1030 z 12. novembra 2014 dospel k názoru, že ide o „obchodnú vec, na ktorú sa aplikovalo hmotné právo Občiansky zákonník“, svoj záver však dostatočne neodôvodnil a jeho rozhodnutie je v rozpore s rozhodnutím vo veci samej, čo zakladá jeho arbitrárnosť a nezrozumiteľnosť. Okresný súd i krajský súd pri rozhodovaní vo veci samej vyhodnotili právne vzťahy medzi účastníkmi, ako aj ich povahu ako účastníkov konania ako občianskoprávnu, a nie ako obchodnú vec (hoci vec bola na okresnom súde zapísaná do registra Cb). Vo veci samej oba súdy

Uznesenie

krajského súdu č. k. 16 Cob 139/2012 1030 z 12. novembra 2014 nedáva odpovede na sťažovateľom nastolené otázky v odvolaní, je formalistické. Aj napriek tomu, že odvolacie konanie trvalo takmer dva roky, krajský súd sa vecou dostatočne nezaoberal, a to ani s ohľadom na značnú sumu vyrubovaného poplatku. Sťažovateľ požiadal ústavný súd, aby dočasným opatrením odložil vykonateľnosť uznesenia krajského súdu č. k. 16 Cob 139/2012 1030 z 12. novembra 2014 v spojení s uznesením okresného súdu č. k. 38 Cb 130/2010 962 z 2. októbra 2012, s odôvodnením, že ujma, ktorá môže sťažovateľovi výkonom tohto rozhodnutia vzniknúť, je väčšia ako ujma, ktorá hrozí tretím osobám v prípade odkladu vykonateľnosti tohto rozhodnutia, odklad vykonateľnosti nie je v rozpore s dôležitým verejným záujmom. Sťažovateľ poukázal aj na princíp exekučného konania, podľa ktorého navrátenie do predošlého stavu je v exekučnom konaní vylúčené.

Uvedené vyplýva z princípu subsidiarity zakotveného v čl. 127 ods. 1 ústavy, obsahom ktorého je pravidlo, že sťažovateľ má právo domáhať sa ochrany základného práva pred ústavným súdom iba v prípade, ak mu túto ochranu nemôže poskytnúť iný súd.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd môže konať o namietanom porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti domáhať ochrany svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych prostriedkov, ktoré mu zákon na to poskytuje. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonom upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (mutatis mutandis IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06, III. ÚS 42/07).

Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).

Podľa čl. 12 ods. 1 ústavy ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach. Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 50/05 a IV. ÚS 288/05).

Odvolací súd dospel k záveru, že súd prvého stupňa postupoval správne, keď uložil žalobcovi zaplatiť sumu 33.193,50 eur za podané odvolanie proti rozsudku č. k. 38Cb/130/2010­823 zo dňa 20. júna 2012. Tak ako súd prvého stupňa vo vyššie uvedenom rozsudku aj odvolací súd v rozsudku č. k. 16Cob/126/2012­1005 zo dňa 16. septembra 2014 ustálil, že sa jedná o obchodnú vec na ktorú sa aplikovalo hmotné právo Občiansky zákonník. Vzhľadom k tomu, že išlo o obchodnú vec, pre vyrubenie súdneho poplatku bolo potrebné postupovať podľa položky 1 písm. a) Sadzobníka súdnych poplatkov. Z obsahu spisu mal odvolací súd za preukázané, že žalobca napadol rozsudok súdu prvého stupňa v časti, v ktorej bola žaloba zamietnutá, a to vo výške 1.689.321 eur s príslušenstvom a výroku o náhrade trov konania. Zo sumy 1.689.321 eur predstavuje 6 % 101.359,29 eur, ale vzhľadom k tomu, že v obchodných veciach môže účastník najviac za súdny poplatok zaplatiť sumu 33.193,50 eur, súd prvého stupňa v súlade s citovanými ustanoveniami správne uložil povinnosť žalobcovi zaplatiť za súdny poplatok z odvolania sumu 33.193,50 eur. Podľa § 374 ods. 4 O. s. p. proti rozhodnutiu súdneho úradníka alebo justičného čakateľa je vždy prípustné odvolanie. Odvolaniu podanému proti rozhodnutiu, ktoré vydal súdny úradník, alebo justičný čakateľ, môže v celom rozsahu vyhovieť sudca, ktorého rozhodnutie sa považuje za rozhodnutie súdu prvého stupňa; ak sudca odvolaniu nevyhovie, predloží vec na rozhodnutie odvolaciemu súdu. Ak odvolanie podané v odvolacej lehote oprávnenou osobou smeruje proti rozhodnutiu súdneho úradníka alebo justičného čakateľa, proti ktorému zákon odvolanie nepripúšťa (§ 202), rozhodnutie sa podaním odvolania zrušuje a opätovne rozhodne sudca. S poukazom na vyššie uvedené, súd prvého stupňa pri predkladaní odvolania postupoval v súlade s § 374 ods. 4 O. s. p. Odvolací súd mal za preukázané, že proti uzneseniu bolo dané poučenie, podľa ktorého ten, komu bola uložená povinnosť zaplatiť súdny poplatok z odvolania, môže podať odvolanie do 15 dni odo dňa doručenia na súde, ktorý uznesenie vydal, t.j. na Okresný súd Trenčín. Uznesenie je opatrené pečiatkou ­ Okresného súdu Trenčín. Žalobca teda mal vedomosť o tom, že odvolanie má podať na Okresný súd Trenčín.

Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

S ohľadom na uvedené zaoberal sa preto ústavný súd otázkou, či krajský súd svojím rozhodnutím nepoprel účel, zmysel a princípy ustanovení o vyrubovaní súdnych poplatkov. Ústavný súd však žiadne skutočnosti, ktoré by takýto záver mohli signalizovať, nezistil.

Podľa položky č. 1 písm. a) sadzobníka súdnych poplatkov z návrhu na začatie konania, ak nie je ustanovená osobitná sadzba, sa platí súdny poplatok z ceny (z úhrady) predmetu konania alebo z hodnoty predmetu sporu 6 %, najmenej 16,50 eura, najviac 16 596,50 eura v obchodných veciach najviac 33 193,50 eura.

S ohľadom na uvedené nebolo už dôvodné osobitne sa zaoberať návrhom sťažovateľa na vydanie dočasného opatrenia.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. júna 2015