II. ÚS 373/2015

Odôvodnenie:

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. decembra 2014 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“) podaná prostredníctvom splnomocneného advokáta , , ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení so základným právom na ochranu vlastníckeho práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v spojení s právom na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 8 Cob 18/2013 z 23. októbra 2014 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).

Sťažovateľ uvádza, že 3. októbra 2005 uzavrel so spoločnosťou , (ďalej len „žalobca“), kúpnu/lízingovú zmluvu (ďalej len „lízingová zmluva“), ktorej predmetom bol finančný prenájom osobného motorového vozidla BMW, M6 s obstarávacou cenou 3,9 mil. Sk bez DPH. Sťažovateľ prevzal predmet prenájmu 7. októbra 2005 so stavom tachometra 11 100 km. Vozidlo začalo po krátkom čase vykazovať vady nasvedčujúce tomu, že auto bolo poškodené pri dopravnej nehode. Sťažovateľ z toho dôvodu vrátil predmet prenájmu 2. decembra 2005 so stavom tachometra 12 965 km. Za dobu prenájmu uhradil žalobcovi sumu 200 000 Sk, ktorú považuje za primeranú dobe užívania vozidla.

Okresný súd Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) rozsudkom č. k. 26 Cb 14/2008­ 109 z 1. februára 2012 sťažovateľovi uložil, aby žalobcovi zaplatil istinu 48 956,61 € s úrokom z omeškania vo výške 14,55 % a náhradu trov konania. Hmotnoprávne vec posúdil podľa § 1 ods. 2, § 261 ods. 1, § 269 ods. 2 a § 365 Obchodného zákonníka a obchodných podmienok prenajímateľa. Sťažovateľ uvádza, že výšku istiny okresný súd odôvodnil iba s poukazom na žalobcom predložený dokument „Finančné vysporiadanie LZ zo dňa 31. 07. 2006“.

V sťažnosti namieta, že krajský súd vec nesprávne právne posúdil, pretože ide „o spotrebiteľskú zmluvu, ktorú je potrebné podriadiť pod ustanovenie § 52 a nasl. OZ resp. podľa zákonov č. 634/1992 Zb. resp. 250/2007 Z. z. resp. č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch... Takýto postup favorizujú všeobecné súdy vo viacerých svojich rozhodnutiach (KS Trenčín vo veci sp. zn. 6 Co 326/2013, KS Prešov vo veci sp. zn. 4 Cob 92/2011, KS Košice vo veci sp. zn. 16 CoE 120/2012, KS Nitra vo veci sp. zn. 5 CoE 106/2011)... Je preukázateľné, že lízingová zmluva z 3. októbra 2005 bola uzavretá medzi žalobcom a sťažovateľom, ktorý vystupoval v rámci tejto zmluvy ako osoba fyzická (teda nepodnikateľ). Zmluva, ako aj obchodné podmienky, ktoré sú jej neoddeliteľnou súčasťou, sú typickými štandardnými formulárovými listinami, na ktoré zásadne dopadá súdna kontrola... Preto ak žalobca vo vopred formulovaných zmluvných podmienkach favorizoval Obchodný zákonník pred právnymi predpismi určenými na ochranu spotrebiteľa, ide o neprijateľnú podmienku, ktorá je v rozpore s § 54 ods. 1 OZ, podľa ktorého sa zmluvná úprava vzťahov, nemôže odchýliť od režimu OZ, v neprospech spotrebiteľa. Pokiaľ ide o zmluvné podmienky uvedené v článku 11 písm. d/ Obchodných podmienok prenajímateľa, upravujúcich nárok žalobcu na paušalizovanú náhradu škody, všetkých ďalších nákladov, zmluvnej pokuty, poplatku pre prípad predčasného ukončenia leasingového vzťahu, tieto treba považovať za zákonne neprijateľné, v dôsledku čoho je takéto jednostranné ujednanie (Obchodné podmienky prenajímateľa) ex lege neplatné.“.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy zaručuje, že každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde, pričom jeho súčasťou je aj ochrana, ktorá sa účastníkovi konania poskytuje v odvolacom konaní, t. j. v konaní, v ktorom sa podaním riadneho opravného prostriedku domáha ochrany svojich práv pred odvolacím súdom z dôvodov, ktorých uplatnenie umožňuje procesné právo. Ak účastník konania splní predpoklady ustanovené zákonom na poskytnutie ochrany v odvolacom konaní, všeobecný súd mu túto ochranu musí poskytnúť v rozsahu, v akom sa preukáže existencia dôvodov na poskytnutie súdnej ochrany v takom konaní. Poskytnutie takejto právnej ochrany však nemožno považovať za právo na úspech v odvolacom konaní (m. m. II. ÚS 4/94), ak každé také rozhodnutie odvolacieho súdu odpovedá na obsah odvolania ústavne konformným spôsobom a v rozsahu upravenom zákonom (čl. 46 ods. 4 ústavy).

Vzhľadom na to, že krajský súd v napadnutom rozsudku uviedol, že sa stotožnil s právnym posúdením sporu súdom prvého stupňa, ústavný súd považuje za relevantné citovať časť rozsudku okresného súdu, ktorá sa venuje právnemu posúdeniu lízingovej zmluvy, nároky z ktorej boli predmetom konania: „Podľa ust. § 261 ods. 1 Obchodného zákonníka táto časť zákona upravuje záväzkové vzťahy medzi podnikateľmi, ak je pri ich vzniku zrejmé s prihliadnutím na všetky okolnosti, že sa týkajú ich podnikateľskej činnosti. Podľa ust. § 1 ods. 2 Obchodného zákonníka právne vzťahy uvedené v odseku 1 sa spravujú ustanoveniami tohto zákona. Ak niektoré otázky nemožno riešiť podľa týchto ustanovení, rieši sa podľa predpisov občianskeho práva. Ak ich nemožno riešiť ani podľa týchto predpisov, posúdia sa podľa obchodných zvyklostí, a ak ich niet, podľa zásad, na ktorých spočíva tento zákon. Podľa ust. § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka účastníci môžu uzavrieť aj takú zmluvu, ktorá nie je upravená ako typ zmluvy. Ak však účastníci dostatočne neurčia predmet svojich záväzkov, zmluva nie je uzavretá. Z vykonaného dokazovania mal súd preukázané, že medzi navrhovateľom a odporcom bola riadne uzavretá LZ v zmysle § 269 ods. 2 Obch. zák. Svoje práva a povinnosti si riadne dohodli a upravili v LZ a OPP. Predmet leasingu si prenajímateľ, čiže odporca vybral sám, pri jeho prevzatí bol povinný motorové vozidlo skontrolovať, preskúšať a absolvovať skúšobnú jazdu. Navrhovateľ v zmluvnom vzťahu založenom LZ vystupuje výlučne ako subjekt zabezpečujúci financovanie tohto vozidla. V zmysle čl. 7 písm. j OPP bol práve odporca povinný uplatniť nároky vyplývajúce zo záruk a servisných podmienok. Navrhovateľ preukázal, že vozidlo po vrátení nebolo používané, čo potvrdzuje aj údaj v kúpnej zmluve zo dňa 02. 10. 2006, kedy malo vozidlo najazdené rovnaký počet kilometrov ako keď bolo odobraté a to 12.965 km. Navrhovaní svedkovia ničím nespochybnili okolnosti uzavretia LZ a v konečnom dôsledku ani sám odporca jej platnosť nenamietal, z tohto dôvodu sú jej ustanovenia spolu s OPP záväzné. Súd sa stotožnil s tvrdením navrhovateľa, že tvrdenia odporcu, ako i skutočnosti týkajúce sa technického stavu vozidla nemajú priamy vzťah k žalobnému návrhu, nároku alebo právnemu základu jeho uplatnenia.“

Krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku k odvolacím námietkam sťažovateľa uviedol: «Odvolací súd sa stotožnil s právnymi závermi súdu prvého stupňa a zaujal stanovisko len k tým argumentom odvolateľa, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní. Je nesporné, že navrhovateľ uzatvoril dňa 03. 10. 2005 s odporcom LZ č. 607000031, ktorej súčasťou sú aj OPP. LZ bola uzatvorená slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne, čo zmluvné strany deklarovali svojimi podpismi. Je teda platná. Predmetom LZ bolo ojazdené osobné motorové vozidlo BMW, M6, výrobné číslo WBSEH91060B777121 obstarávacou cenou 3.900.000,­ Sk bez DPH. Odporca, ako leasingový nájomca, preberacím protokolom prebral osobné auto v opísanom stave. Zároveň sa zaviazal uhrádzať riadne a včas jednotlivé leasingové splátky, a to zaplatiť navrhovateľovi zvýšenú splátku vopred vo výške 30 % z kúpnej ceny a platiť navrhovateľovi štvrťročné leasingové splátky vo výške 5,9862 % z kúpnej ceny bez DPH. Odporca neplnil svoje povinnosti vyplývajúce z čl. 4 písm. a) OPP (povinnosť hradiť dohodnuté leasingové splátky riadne a v plnej výške) s poukazom na čl. 4 písm. h) a i) OPP. V konaní bolo preukázané, že k odstúpeniu došlo konkludentne, a to odobratím predmetu leasingu v súlade s čl. 6 písm. b) OPP. Zmluvné strany si v čl. 11 písm. d), body da až df OPP dohodli pre prípad odstúpenia od zmluvy, že odporca je povinný uhradiť navrhovateľovi všetky splatné pohľadávky, náhradu škody, všetky náklady vzniknuté v súvislosti s predčasným ukončením leasingu, zmluvnú pokutu, poplatkom z predčasne ukončenej LZ a náklady za spracovanie agendy predčasného ukončenia LZ. Navrhovateľ svoje nároky podrobne vyčíslil vo finančnom vysporiadaní LZ zo dňa 31. 07. 2006. Odvolací súd sa stotožnil s právnym názorom súdu prvého stupňa, že „predmet leasingu si odporca vybral sám, pri jeho prevzatí bol povinný motorové vozidlo skontrolovať, preskúšať a absolvovať skúšobnú jazdu“. V preberacom protokole odporca vyhlásil, že preberá predmet leasingu v opísanom stave a preberá postúpené práva leasingového prenajímateľa ako kupujúceho vo vzťahu k predávajúcemu, najmä ohľadne nárokov z vád a zo záruk. Podľa čl. 7 písm. j) OPP podpisom leasingovej zmluvy prešli na odporcu všetky práva a nároky voči dodávateľovi predmetu leasingu titulom záruk a servisných podmienok a zároveň sa zaviazal tieto nároky a pohľadávky riadne a včas uplatňovať. Ak vozidlo ukazovalo vady, mal odporca tieto reklamovať u dodávateľa, t. j. u spoločnosti Tým však nezanikla jeho povinnosť platiť navrhovateľovi dohodnuté leasingové splátky. Odvolací súd súhlasí s tvrdením súdu prvého stupňa, že tvrdenia odporcu ako i skutočnosti týkajúce sa technického stavu vozidla vrátane výpovede svedkov a nemajú priamy vzťah k vymáhanému nároku. Navrhovateľ v tomto zmluvnom vzťahu vystupoval len ako subjekt zabezpečujúci financovanie motorového vozidla formou finančného leasingu. Odvolací súd sa nestotožnil s tvrdením odvolateľa, že súd prvého stupňa nevykonal navrhnuté dôkazy, dospel súd k nesprávnym skutkovým zisteniam a svoj rozsudok nedostatočne odôvodnil. Súd prvého stupňa vykonal všetky navrhnuté dôkazy (vypočul navrhnutých svedkov), ktoré hodnotil jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach a dospel k správnemu právnemu záveru.»

Navyše, podľa názoru ústavného súdu z citovaného odôvodnenia rozsudku okresného súdu vyplýva, že sa zaoberal posúdením právneho vzťahu uzavretého medzi sťažovateľom, spoločnosťou (neskôr , ), ako prenajímateľom a spoločnosťou , ako predávajúcim, ktorý posúdil podľa § 261 ods. 1 Obchodného zákonníka ako záväzkový vzťah medzi podnikateľmi, ktorý sa týka ich podnikateľskej činnosti. Tým v podstate vylúčil posudzovanie lízingovej zmluvy ako spotrebiteľskej zmluvy, keďže jej účastníkom na strane spotrebiteľa môže byť fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti (§ 52 ods. 4 Občianskeho zákonníka a rovnako § 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzavretia lízingovej zmluvy 3. 10. 2005). Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje aj na čl. 2 písm. b) smernice Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, podľa ktorého „spotrebiteľ“ znamená akúkoľvek fyzickú osobu, ktorá v zmluvách podliehajúcich tejto smernici koná s cieľom nevzťahujúcim sa na jeho obchod, podnikanie alebo povolanie.

Ústavný súd na rozdiel od sťažovateľa preto nepovažuje napadnutý rozsudok v rozsahu jeho námietok, ktoré využil v priebehu konania pred všeobecnými súdmi, za neodôvodnený a nepreskúmateľný, keďže z neho vyplýva dostatok právne relevantných argumentov pre výrok napadnutého rozhodnutia krajského súdu. Úlohou ústavného súdu pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nie je posudzovanie právnej perfektnosti namietaných rozhodnutí všeobecného súdu z hľadiska formálnych požiadaviek vyplývajúcich zo zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov a z týchto aspektov ich „vylepšovanie“ (IV. ÚS 325/08), ale posúdenie ich ústavnej akceptovateľnosti a udržateľnosti.

Ústavný súd po preskúmaní právnych záverov krajského súdu v rozsahu sťažovateľom využitej možnosti účinnej ochrany jeho práv v napadnutom súdnom konaní dospel záveru, že v posudzovanej veci sa odvolací súd nedopustil takých výkladových omylov či iných pochybení, ktoré by zakladali rozpor napadnutého rozsudku krajského súdu s obsahom základného práva na súdnu ochranu či práva na spravodlivé súdne konanie.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd dospel k záveru, že medzi napadnutým rozsudkom krajského súdu a obsahom sťažovateľom označeného základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom prijatí tejto sťažnosti mohol reálne dospieť k záveru o ich porušení. Ústavný súd preto aj túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

V Košiciach 11. júna 2015