II. ÚS 374/2015

Odôvodnenie:

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. marca 2015 doručená sťažnosť , , (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 1 a 2 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 5 ods. 1 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Urto 2/2014 a jeho uznesením z 5. marca 2014 a v konaní vedenom pod sp. zn. 1 TdoV 15/2014 a jeho uznesením z 20. novembra 2014 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutia“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom Korunného súdu v Sheffielde sp. zn. T20097410 z 11. decembra 2009 uznaný za vinného zo spáchania trestných činov pašovania ľudí do Spojeného kráľovstva na účely sexuálneho vykorisťovania, obchodovania s ľuďmi v rámci Spojeného kráľovstva, na účely sexuálneho vykorisťovania, obmedzenia osobnej slobody, nútenia k detskej prostitúcii alebo pornografii a trestný čin riadenia detskej prostitútky alebo dieťaťa zúčastňujúceho sa na pornografii, za čo mu bol uložený trest odňatia slobody v trvaní 17 rokov. Sťažovateľ nastúpil na výkon trestu vo Veľkej Británii.

Okrem toho v odvolaní poukazoval na to, že „listom z 13. 12. 2013 adresovaným príslušnému orgánu štátu pôvodu vyjadril svoj nesúhlas s odovzdaním výkonu rozhodnutia do Slovenskej republiky z dôvodu, že jeho pôvodný súhlas bol získaný v rozpore s právom štátu pôvodu a to tak, že odsúdenému zo strany úradníka The Foreign national Office v HMP Full Sutton mala byť poskytnutá informácia, že jeho repatriácia na Slovensko nebude mať žiaden vplyv na jeho prepustenie v marci 2017... Tým, že odsúdený nebol poučený o následkoch udelenia súhlasu s vydaním na výkon trestu odňatia slobody do vykonávajúceho štátu v súlade s právom štátu pôvodu, sa odsúdený domnieva, že takýto súhlas nebol účinne udelený a preto by bolo v rozpore so spomenutými ustanoveniami Rámcového rozhodnutia rady, ak by bol odovzdaný výkon trestu odňatia slobody zo štátu pôvodu do vykonávajúceho štátu.“.

Najvyšší súd odvolanie sťažovateľa zamietol uznesením sp. zn. 3 Urto 2/2014 z 5. marca 2014 s odôvodnením, že krajský súd postupoval správne a najvyšší súd rovnako nezistil žiadny z dôvodov na odmietnutie uznania a výkonu rozhodnutia podľa § 16 zákona č. 549/2011 Z. z. o uznávaní a výkone rozhodnutí, ktorými sa ukladá trestná sankcia spojená s odňatím slobody v Európskej únii a o zmene a doplnení zákona č. 221/2006 Z. z. o výkone väzby v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 549/2011 Z. z.“). Sťažovateľ napadol rozhodnutie odvolacieho súdu dovolaním z dôvodov podľa § 371 ods. 1 písm. c), h) a i) Trestného poriadku. Najvyšší súd jeho dovolanie uznesením sp. zn. 1 TdoV 15/2014 z 20. novembra 2014 odmietol.

Porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sťažovateľ namieta v súvislosti s nedostatočným odôvodnením napadnutých rozhodnutí, v ktorých sa podľa sťažovateľa najvyšší súd obmedzil „len na konštatovanie, že k porušeniu zákona o uznávaní a výkone rozhodnutia nedošlo resp. že súd nezistil potrebu nahradenia či primeranej úpravy trestu. Toto stanovisko súdu nebolo bližšie vysvetlené t. j. nebolo odôvodnené, prečo nemožno uložený trest upraviť resp. cudzie rozhodnutie neuznať, aj keď muselo byť súdu zrejmé k ako podstatnému zhoršeniu postavenia odsúdeného dôjde. Súd sa tiež nevysporiadal presvedčivým spôsobom s námietkou odsúdeného týkajúcou sa absenciou právne perfektného súhlasu s vydaním (jednak čo do okolnosti jeho odvolania odsúdeným a jednak čo do okolnosti, že jeho súhlas bol potrebný, pretože aj keď je občanom SR, v skutočnosti pred uväznením nežil v SR ale vo Veľkej Británii).“.

Na základe uvedenej argumentácie sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom rozhodol, že napadnutými uzneseniami najvyššieho súdu boli porušené jeho základné práva podľa čl. 17 ods. 1 a 2 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 1 a čl. 6 ods. 1 dohovoru. V nadväznosti na to žiada, aby ústavný súd tieto rozhodnutia zrušil a vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie. Sťažovateľ žiada aj o priznanie náhrady trov právneho zastúpenia. II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...

Podľa § 4 ods. 1 zákona č. 549/2011 Z. z. rozhodnutie možno v Slovenskej republike uznať a vykonať, ak skutok, pre ktorý bolo rozhodnutie vydané, je trestným činom aj podľa právneho poriadku Slovenskej republiky, ak odseky 2 a 3 neustanovujú inak, a ak a) odsúdený je štátnym občanom Slovenskej republiky a má obvyklý pobyt na území Slovenskej republiky alebo má na jej území preukázateľné rodinné, sociálne alebo pracovné väzby, ktoré môžu prispieť k uľahčeniu jeho nápravy počas výkonu trestnej sankcie spojenej s odňatím slobody na území Slovenskej republiky, b) odsúdený je štátnym občanom Slovenskej republiky, nemá obvyklý pobyt na území Slovenskej republiky, ale po výkone trestnej sankcie spojenej s odňatím slobody má byť vyhostený na základe rozhodnutia vydaného v súdnom konaní alebo správnom konaní na územie Slovenskej republiky, alebo c) odsúdený sa zdržiava na území Slovenskej republiky alebo na území členského štátu a súd na základe postupu podľa § 13 vysloví súhlas s prevzatím rozhodnutia na jeho uznanie a výkon v Slovenskej republike na základe žiadosti príslušného orgánu členského štátu.

Podľa § 3 písm. g) zákona č. 549/2011 Z. z. na účely tohto zákona sa rozumie obvyklým pobytom trvalý pobyt alebo prechodný pobyt.

Podľa § 17 ods. 1 zákona č. 549/2011 Z. z. ak nie je dôvod na odmietnutie uznania a výkonu rozhodnutia podľa § 16, súd rozhodne o uznaní takého rozhodnutia a súčasne rozhodne, že sa také rozhodnutie vykoná. Súd môže rozhodnúť o čiastočnom uznaní a výkone rozhodnutia len po predchádzajúcej dohode s justičným orgánom štátu pôvodu.

Z argumentácie v sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ namieta porušenie svojich práv v podstate z dôvodu, že v odvolacom ani v dovolacom konaní nebol úspešný, pričom v obidvoch konaniach predložil rovnaké argumenty. Z napadnutých rozhodnutí vyplýva rovnaký právny názor odvolacieho aj dovolacieho súdu na splnenie podmienok uznania a výkonu rozsudku Korunného súdu v Sheffielde.

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola podaná v lehote podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde včas vo vzťahu k obidvom rozhodnutiam, ústavný súd sa zameral pri predbežnom prerokovaní na preskúmanie, či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená, pričom posudzoval obidve napadnuté rozhodnutia spoločne, a to aj s prihliadnutím na to, že najvyšší súd v rozhodnutí o odmietnutí dovolania odkázal na odôvodnenie rozhodnutia o zamietnutí odvolania s tým, že odvolací súd sa s námietkami sťažovateľa náležite vysporiadal.

Sťažovateľ podal dovolanie z dôvodov podľa § 371 ods. 1 písm. c) − zásadným spôsobom bolo porušené právo na obhajobu, písm. h) − bol uložený trest mimo zákonom ustanovenej trestnej sadzby alebo bol uložený taký druh trestu, ktorý zákon za prejednávaný trestný čin nepripúšťa, a písm. i) Trestného poriadku − rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného skutku však dovolací súd nemôže skúmať a meniť.

V rozhodnutí o odvolaní najvyšší súd k jednotlivým námietkam sťažovateľa uviedol: „Ako vyplýva z osvedčenia Ministerstva spravodlivosti Veľkej Británie z 12. júla 2013 (č. l. 8), z časti h/ bod 2/, trestné činy pašovanie ľudí do Spojeného kráľovstva za účelom sexuálneho vykorisťovania..., obchodovanie s ľuďmi v rámci Spojeného kráľovstva za účelom sexuálneho vykorisťovania..., obmedzenie osobnej slobody..., nútenie k detskej prostitúcii alebo pornografii..., riadenie detskej prostitútky alebo dieťaťa zúčastňujúceho sa na pornografii..., boli označené v osvedčení ako obchodovanie s ľuďmi, sexuálne vykorisťovanie detí a detská pornografia. V danom prípade bola teda splnená podmienka uvedená v § 4 ods. 2 zákona o uznávaní a výkone rozhodnutí (tento trestný čin patrí do kategórie trestných činov uvedených v § 4 ods. 3 zákona o uznávaní a výkone rozhodnutí, konkrétne § 4 ods. 3 písm. c/, písm. d/ zákona o uznávaní a výkone rozhodnutí). Najvyšší súd, rovnako ako súd krajský, nezistil žiadny dôvod pre odmietnutie uznania a výkonu predmetného rozhodnutia, uvedený v ustanovení § 16 zákona o uznávaní a výkone rozhodnutí, a to ani dôvod uvedený v § 16 ods. 1 písm. g/ predmetného zákona (odsúdený neudelil súhlas s odovzdaním výkonu rozhodnutia, hoci sa jeho súhlas vyžaduje). V súvislosti s námietkou obhajcu, že odsúdený odvolal svoj súhlas s odovzdaním na výkon trestu na Slovensko, najvyšší súd poukazuje na článok 6 bod 2 písm. a/ Rámcového rozhodnutia, podľa ktorého sa súhlas odsúdenej osoby nevyžaduje, ak sa rozsudok spolu osvedčením postupuje členskému štátu, ktorého štátnu príslušnosť má odsúdená osoba a v ktorom žije. Na záver najvyšší súd vo vzťahu k danému trestu poznamenáva, že rovnako ako krajský súd nezistil s poukazom na ustanovenie § 17 ods. 2 až ods. 4 zákona o uznávaní a výkone rozhodnutí potrebu jeho nahradenia, či primeranej úpravy a ako správne hodnotí tiež i zaradenie odsúdeného na jeho výkon do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia v zmysle § 48 ods. 2 písm. a/ Tr. zák.

Vychádzajúc aj z rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Veermäe v. Fínsko z 15. 3. 2005, samotná možnosť, že odsúdená osoba zostane vo väzení dlhšiu dobu, ako by bola zrejme nútená odpykať si v krajine, v ktorej jej bol trest uložený (práve aj s ohľadom na rozdielnu právnu úpravu podmienok podmienečného prepustenia z výkonu trestu odňatia slobody), neznamená rozpor s čl. 5 ods. 1 dohovoru za predpokladu, že dĺžka skutočne vykonaného trestu odňatia slobody nepresiahne výmeru uloženého trestu. Okrem toho otázka podmienečného prepustenia sťažovateľa nebola ešte v trestnom konaní riešená, a preto je podľa názoru ústavného súdu predčasné robiť závery týkajúce sa primeranosti dĺžky skutočne vykonaného trestu odňatia slobody.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sťažovateľ poukázal na nedostatočné odôvodnenie napadnutých rozhodnutí. Podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd reagoval na všetky relevantné námietky sťažovateľa, a to aj s odkazom na zákonné ustanovenia, ktoré aplikoval v súlade s ich účelom a zmyslom. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnymi názormi najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti týchto názorov a nezakladá ani právomoc ústavného súdu nahradiť právne názory najvyššieho súdu svojimi vlastnými.

Na základe uvedeného ústavný súd odmietol sťažnosť po jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde v celom rozsahu z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.