II. ÚS 376/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 376/2015­27

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. júna 2015 v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) a zo sudcov Lajosa Mészárosa a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť , , , , , , , , a , , zastúpených advokátkou JUDr. Vierou Strakovou, Kpt. Nálepku 5, Prešov, vo veci namietaného porušenia ich základného práva podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 8 Co 56/2013 z 26. februára 2014 a takto

rozhodol:

Z obsahu sťažnosti a z jej príloh vyplynulo, že Okresný súd Prešov (ďalej len „okresný súd“ alebo „súd prvého stupňa“) rozsudkom sp. zn. 28 C 334/2008 z 12. októbra 2011 v spojení s opravným uznesením z 22. januára 2013 zamietol návrh sťažovateľov, ktorým sa domáhali určenia, že sú podielovými spoluvlastníkmi nehnuteľností „parcely o výmere 1440 m2 zastavané plochy, parcely o výmere 44 m2 zastavané plochy a nádvoria, parcely o výmere 12 m2 zastavané plochy a nádvoria, parcely o výmere 52 m2 zastavané plochy a nádvoria“ v katastrálnom území , na základe predloženého geometrického plánu z 21. februára 2011, overeného 8. marca 2011 Správou katastra Prešov pod . Na základe vykonaného dokazovania sa súd prvého stupňa stotožnil s obranou odporcu v 1. rade, ktorý poukazoval na vydržanie predmetných nehnuteľností svojím právnym predchodcom, ako aj samotným odporcom v 1. rade, a dospel k záveru, že odporca v 1. rade predmetné nehnuteľnosti nadobudol v dobrej viere, jeho držba je oprávnená a preukázaná, preto vlastníctvo odporcu v 1. rade je nespochybniteľné. Na základe sťažovateľmi podaného odvolania krajský súd napadnutým rozsudkom potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny.

. . registrovanou pod zo dňa 15.07.1998 Okresným úradom v Prešove, katastrálny odbor. Otec následne kúpnou zmluvou, ktorej vklad bol povolený dňa 02.05.2001 previedol predmetnú parcelu na svojho syna (odporcu v 1. rade). .

. . v spoluvlastníckom podiele 1/12. Sťažovateľ teda mal titul, ktorý Občiansky zákonník uznáva ako zákonný spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva. Týmto titulom je dedenie, ktoré je zaručené aj Ústavou SR. Sťažovateľ v 1 rade bol aj zapísaný na , kat. úz. pozemok parcela Orná pôda o výmere 3455 m2 v spoluvlastníckom podiele 1/12 k celku. .

. . rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil s tým, že odporca v 1. rade preukázal oprávnenosť svojej držby, aj keď na základe neplatného právneho úkonu. Súd totiž považoval za pochybné nadobudnutie vlastníctva družstvom v r. 1984.

. . Právny predchodca odporcu v 1. rade. . . vedel s ohľadom na všetky okolnosti prípadu, že družstvo nikdy nebolo vlastníkom pozemkov vložených do družstva. Vlastníctvo ostalo zachované tým čo do družstva vložili svoje nehnuteľnosti.

. . Na základe podania zo dňa 08.12.1994 označeným ako Návrh na záznam vlastníckeho práva do katastra bola na , kat. úz. zapísaná Urbárska spoločnosť, pozemkové spoločenstvo Obce , . V návrhu je uvedená Dohoda o vydaní majetkových podieloch kou dňu 31.07.1993, v ktorej sa však neuvádzajú žiadne nehnuteľností, ale len živý inventár.

Návrh na záznam vlastníctva na základe vyššie uvedeného zákona bol v rozpore s vtedy platnými a účinnými katastrálnymi predpismi. Všetky tieto skutočnosti boli známe právnemu predchodcovi odporcu v 1. rade, ktorý práve vzhľadom na všetky okolnosti konkrétneho prípadu nemohol byť dobromyseľný v tom, že mu vec vlastnícky patrí, t. j. nenakladal s vecou ako s vlastnou a jeho držba nebola oprávnená. Dobromyseľný, keď už, tak mohol byť až odporca v 1. rade ­ vklad kúpnej zmluvy, kde vystupoval ako kupujúci bol povolený dňa 02.05.2001. Až od tohto dátumu bolo potrebné počítať vydržaciu dobu, ktorá však neuplynula z dôvodu, že žalobca podal žalobu na súd dňa 18.11.2008. Súd prvého stupňa aj súd odvolací počítali vydržaciu dobu od. 15.07.1998, keď bol povolený vklad na právneho predchodcu odporcu v 1. rade , avšak v tom čase ešte nebola vyplatená celá kúpna cena ako kupujúcim, ktorá bola dojednaná v splátkach (splátkový kalendár na tri roky a až po vyplatení poslednej splátky v r. 2000 sa právny predchodca stal vlastníkom hospodárskeho dvora... Súdy mali dobromyseľnosť počítať až od okamihu vyplatenia poslednej splátky aj keď vklad do KN bol povolený 15.07.1998. Pre určenie dobromyseľnosti nie je vkladové konanie rozhodujúce. Až do zaplatenia poslednej splátky musel mať právny predchodca odporcu v 1. rade dôvodné pochybnosti, že je vlastníkom hospodárskeho dvora... Od r. 2000 tiež by neuplynula vydržacia dobu a preto by k vydržaniu nemohlo dôjsť... Súd prvého stupňa aj súd odvolací prakticky riešili stret (kolíziu) dvoch subjektívnych práv resp. kolíziu právnych titulov nadobudnutia vlastníckeho práva k spornej nehnuteľnosti. Sťažovateľovi svedčí titul dedenia a to, že bol ako podielový spoluvlastník v 1/12 zapísaný na . Odporca na druhej strane podľa všeobecných súdov preukázal oprávnenú držbu a svedčí mu titul vydržania (aj keď neplatný)... Súdy dali prednosť námietke odporcu ohľadne vydržania, aj keď je sporný moment uchopenia držby... Dobrá viera sa musí vzťahovať aj na titul, na základe ktorého mohlo držiteľovi vzniknúť vlastnícke právo. ...

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

V súvislosti s namietaným porušením čl. 20 ods. 1 ústavy a práva pokojne užívať svoj majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že slovné spojenie „právo na ochranu“, ktoré je použité aj v čl. 20 ods. 1 ústavy, implikuje v sebe aj potrebu minimálnych garancií procesnej povahy, ktoré sú ustanovené priamo v čl. 20 ods. 1 ústavy a ktorých nedodržanie môže mať za následok jeho porušenie popri porušení základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 a nasl. ústavy (I. ÚS 23/01). Rovnako ESĽP pri rozhodovaní o porušení čl. 1 dodatkového protokolu skúma okrem iného i dodržiavanie procesných pravidiel príslušnými orgánmi [napr. v rozsudku z 21. 5. 2002 vo veci Jokela v. Fínsko (No 28 856/95) hovorí tiež o „inherent procedural requirements“ (základných procesných požiadavkách) označeného ustanovenia]. Súčasťou procesných záruk spravodlivého rozhodnutia, resp. minimálnych garancií procesnej povahy je taktiež právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia.

Ústavný súd zdôrazňuje svoju stabilnú judikatúru, podľa ktorej odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok.

Na citovaný právny názor nadväzuje ustanovenie § 219 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), podľa ktorého ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

odôvodnil takto: „. . . Na základe vykonaného dokazovania a správy z katastra dospel súd k záveru, že vlastníctvo k pôvodným parcelám bolo zapísané na družstvo v roku 1984, aj keď sa nepodarilo zistiť, na základe akého právneho úkonu to bolo. Súd však vychádzal z toho, že

parcely na . Ten následne kúpnou zmluvou medzi ním a jeho synom previedol v roku 2001 predmetné nehnuteľnosti na odporcu v 1. rade, vklad bol povolený 2.5.2001. Súd mal preukázané aj to, že za celé obdobie až do podania žaloby nikto vlastníctvo odporcu v 1. rade, ako aj jeho právneho predchodcu, ako aj jeho právneho predchodcu urbárskej spoločnosti nenamietal, nebolo namietané ani vlastníctvo družstva. Dokonca predloženou kúpnou zmluvou z marca 1997, ktorej vklad bol povolený 9.5.1997, urbárska spoločnosť previedla časť pôvodnej parcely a to parcelu na samotného navrhovateľa. Ten túto nehnuteľnosť kúpil a pri tejto kúpnej zmluve nespochybňoval vlastníctvo urbárskej spoločnosti k týmto parcelám. Vydržanie je osobitný spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva pri splnení predpokladov, ktorým musí byť spôsobilý predmet vydržania, držba musí byť oprávnená a nepretržitá počas zákonom stanovenej doby. Oprávnenosť držby musí spĺňať faktické ovládanie veci, vôľu nakladať s vecou alebo právom ako so svojim a dobrá viera, že vec alebo vykonávanie práva patria držiteľovi. Skutočnosť, či držiteľ je dobromyseľný alebo

ročnú vydržaciu lehotu, ktorá uplynula 16.7.2008. Súd má teda za to, že odporca v 1. rade, ktorý je vlastníkom predmetných nehnuteľností nadobudol tieto nehnuteľnosti v dobrej viere, jeho držba je oprávnená, preukázaná a s poukazom na všetky vyššie uvedené skutočnosti súd má za to, že jeho vlastníctvo je nespochybniteľné, preto návrh zamietol. Súd musí zdôrazniť aj ďalšie okolnosti, ktoré potvrdzujú dobromyseľnosť odporcu v 1. rade a to najmä tú skutočnosť, že samotný navrhovateľ v 1. rade uzavrel s urbárskou spoločnosťou ako vlastníkom nehnuteľnosti zmluvu o prevode vlastníckeho práva v roku 1997, ktorá sa týkala parcely a tak podľa názoru súdu samotné konanie navrhovateľa len potvrdzuje dobromyseľnosť odporcu v 1. rade, pretože sám navrhovateľ akceptoval urbársku spoločnosť ako vlastníka predmetných parciel, ktoré boli vyčlenené z pôvodnej parcely , ktorej je spoluvlastníkom.

Krajský súd napadnutým rozsudkom potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 a 2 OSP, poukazujúc na správnosť dôvodov prvostupňového rozhodnutia, pričom na zdôraznenie jeho správnosti doplnil: «Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia prijal jednoznačný záver, že považuje zápis vlastníckeho práva na družstvo v roku 1984 za pochybný a nepreukázateľný, a to aj s poukazom na správy z katastra a z tohto dôvodu prevody vlastníckeho práva

nadobudnutia veci (práva) a svedčiace o poctivosti nadobudnutia, t. j. tzv. titul uchopenia sa držby (objektívne oprávnený dôvod nadobudnutia držby, napr. existencia zmluva, ktorá je pre určitú vadu neplatná). Držiteľ sa môže oprávnenej držby ujať aj na základe absolútne neplatného právneho úkonu.

Na druhej strane, žalobcovia poukazujú na to, že sporné nehnuteľnosti nikdy nepatrili družstvu, nie sú vykúpené od vlastníkov a pozemky neboli predmetom likvidácie družstva. O tom mali mať tak právny predchodca žalovaného v 1. rade, ako aj žalovaný v 1. rade vedomosť a z tohto dôvodu nemôžu byť dobromyseľní. Podľa názoru odvolacieho súdu, uvedeným námietkam žalobcov by bolo možné prisvedčiť za stavu, ak by právny predchodca žalovaného v 1. rade sporné nehnuteľnosti odkúpil od družstva. Ak však tieto nehnuteľnosti odkupoval od ďalšieho „vlastníka“

V citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku (nadväzujúceho na dôvody rozhodnutia súdu prvého stupňa) krajský súd dostatočne uviedol dôvody, pre ktoré odvolaniu sťažovateľov proti rozsudku okresného súdu nevyhovel a rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil. Krajský súd obdobne ako súd prvého stupňa na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že aj napriek tomu, že odporca v 1. rade, resp. jeho právny predchodca, sa ujali držby sporných nehnuteľností na základe absolútne neplatného právneho úkonu, odporca v 1. rade tieto po splnení zákonných podmienok riadne vydržal, a teda je ich nespochybniteľným vlastníkom. Krajský súd sa v odôvodnení napadnutého rozsudku zároveň vysporiadal s argumentáciou sťažovateľov, ktorá mala spochybniť dobromyseľnosť držby odporcu v 1. rade a jeho právneho predchodcu. Tiež objasnil, prečo nepovažoval za relevantné odvolacie námietky sťažovateľov týkajúce sa návrhov na doplnenie dokazovania, resp. vyhodnotenie dôkazov vo vzťahu k zápisom práv k sporným nehnuteľnostiam. Podľa názoru ústavného súdu uvedený postup krajského súdu pri odôvodňovaní svojho právneho názoru a záveru vo veci sťažovateľov nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny. Skutočnosť, že sťažovatelia sa so skutkovým hodnotením a následne právnym názorom krajského súdu nestotožňujú, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným. Prípadný zásah ústavného súdu, a to nahrádzanie právneho názoru krajského súdu, je možné realizovať len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor krajského súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný.

Z princípu subsidiarity (čl. 127 ods. 1 ústavy) limitujúceho vzťah ústavného súdu k všeobecným súdom okrem iného vyplýva, že v prípade konania pred všeobecnými súdmi musí sťažovateľ ochranu svojich základných práv a slobôd vrátane argumentácie s tým spojenej uplatniť najskôr v tomto konaní a až následne v konaní pred ústavným súdom. Pokiaľ sťažovateľ v rámci ochrany svojich základných práv a slobôd uplatní v konaní pred ústavným súdom argumentáciu, ktorú mohol predniesť, avšak nepredniesol v konaní pred všeobecnými súdmi, ústavný súd na jej posúdenie nemá právomoc (III. ÚS 135/03, III. ÚS 201/04). Keďže sťažovatelia ochranu svojich práv nerealizovali v plnom rozsahu v konaní pred všeobecnými súdmi, ale až podaním sťažnosti ústavnému súdu, prichádzalo do úvahy odmietnutie sťažnosti v časti uvedenej námietky aj z dôvodu nedostatku právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Keďže sťažnosť bola odmietnutá, ústavný súd už o ďalších návrhoch sťažovateľov v nej uplatnených nerozhodoval.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. júna 2015