II. ÚS 377/2015

Odôvodnenie:

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. augusta 2014 prostredníctvom poštovej prepravy doručená sťažnosť , t. č. Ústav na výkon väzby a Ústav na výkon trestu odňatia slobody (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práv (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Poprad (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 T 162/2012 a jeho rozsudkom z 13. mája 2013 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“), postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 10 To 33/2014 a jeho uznesením zo 4. decembra 2013 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“) a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Tdo 11/2014 a jeho uznesením z 9. apríla 2014 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“).

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom: „1. Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Poprad v konaní vedenom pod sp. zn. 5T/162/2012 a jeho rozsudkom zo dňa 13.05.2013, porušené boli. 2. Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 10To/33/2013 a jeho uznesením zo dňa 04.12.2013, porušené boli. 3. Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 1Tdo/11/2014 a jeho uznesením zo dňa 09.04.2014, porušené boli. 4. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 09.04.2014 sp. zn. 1Tdo/11/2014, sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie. 5. Rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 04.12.2013 sp. zn. 10To/33/2013, sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

6. Rozsudok Okresného súdu Poprad zo dňa 13.05.2013 sp. zn. 5T/162/2012, sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie. 7. Sťažovateľovi Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva trovy konania vrátane trov právneho zastúpenia vo výške 340,90 €, ktoré je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa číslo: , do 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia.“

Z petitu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ sa domáha vyslovenia porušenia svojich práv podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu a jeho uznesením, postupom krajského súdu a jeho uznesením a postupom najvyššieho súdu a jeho uznesením.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

1. K namietanému porušeniu sťažovateľom označených článkov ústavy a dohovoru postupom okresného súdu a krajského súdu

Pokiaľ ide o namietané porušenie čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu a jeho rozsudkom, ústavný súd poukazuje na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy, obsahom ktorého je pravidlo, že sťažovateľ má právo domáhať sa ochrany základného práva pred ústavným súdom iba v prípade, ak mu túto ochranu nemôže poskytnúť iný súd.

Zmyslom a účelom princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).

Z tohto dôvodu musel ústavný súd odmietnuť tú časť sťažnosti sťažovateľa, ktorá smerovala proti postupu okresného súdu a jeho rozsudku, pre nedostatok právomoci. Ústavný súd v súlade s princípom subsidiarity svojej právomoci skúmal, či sú splnené podmienky konania pred ním o tej časti sťažnosti sťažovateľa, ktorá smerovala aj voči napadnutému postupu krajského súdu a jeho uzneseniu, a dospel k záveru, že vzhľadom na princíp subsidiarity vyplývajúci z čl. 127 ústavy je vylúčená právomoc ústavného súdu meritórne konať a rozhodovať o sťažovateľom uplatnených námietkach porušenia označených článkov ústavy a dohovoru postupom krajského súdu a jeho uznesením. Sťažovateľ krajskému súdu namieta vykonanie verejného zasadnutia bez splnenia zákonných podmienok v jeho neprítomnosti a zároveň neodstránenie pochybenia okresného súdu, ktorý podľa názoru sťažovateľa vykonal hlavné pojednávanie bez splnenia zákonných podmienok v jeho neprítomnosti. Podľa ustanovenia § 371 ods. 1 písm. d) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) dovolanie možno podať, ak hlavné pojednávanie alebo verejné zasadnutie bolo vykonané v neprítomnosti obvineného, hoci na to neboli splnené zákonné podmienky. Preskúmavanie sťažovateľových námietok proti postupu krajského súdu je v zmysle dovolacieho dôvodu podľa už citovaného ustanovenia Trestného poriadku zverené najvyššiemu súdu ako dovolaciemu súdu. Najvyšší súd vo veci o podanom dovolaní sťažovateľa rozhodol uznesením sp. zn. 1 Tdo 11/2014 z 9. apríla 2014. Najvyšší súd ako súd dovolací bol súdom, ktorému patrí právomoc posúdiť, či dovolanie sťažovateľa bolo dôvodné, a rozhodnúť o ňom.

Podľa ustanovenia § 252 ods. 2 Trestného poriadku v neprítomnosti obžalovaného môže súd hlavné pojednávanie vykonať, len ak súd má za to, že vec možno spoľahlivo rozhodnúť a účel trestného konania dosiahnuť aj bez prítomnosti obžalovaného a pritom a) obžaloba bola obžalovanému riadne doručená a obžalovaný bol na pojednávanie riadne a včas predvolaný, b) obžalovaný mal možnosť vyjadriť sa o skutku, ktorý je predmetom obžaloby, pred orgánom činným v trestnom konaní a boli dodržané ustanovenia o vyšetrovaní alebo skrátenom vyšetrovaní a obvinený bol upozornený na možnosť preštudovať spis a urobiť návrhy na doplnenie vyšetrovania alebo skráteného vyšetrovania, c) obžalovaný bol na možnosť vykonať hlavné pojednávanie v jeho neprítomnosti upozornený, d) obhajca obžalovaného, ktorý je pozbavený spôsobilosti na právne úkony alebo ktorého spôsobilosť na právne úkony je obmedzená, vyhlási, že netrvá na osobnom výsluchu obžalovaného.

Podľa ustanovenia § 252 ods. 3 Trestného poriadku hlavné pojednávanie v neprítomnosti obžalovaného nemožno konať, ak je vo väzbe alebo vo výkone trestu odňatia slobody alebo ak ide o trestný čin, na ktorý zákon ustanovuje trest odňatia slobody, ktorého horná hranica prevyšuje desať rokov. To neplatí, ak obžalovaný výslovne odmietol účasť na hlavnom pojednávaní alebo výslovne požiadal, aby sa hlavné pojednávanie konalo v jeho neprítomnosti.

Podľa ustanovenia § 293 ods. 5 Trestného poriadku verejné zasadnutie sa vykoná v neprítomnosti obvineného aj vtedy, ak mu upovedomenie o verejnom zasadnutí bolo riadne a včas doručené a bol poučený o možnosti konania verejného zasadnutia bez jeho prítomnosti alebo za podmienok uvedených v § 292 ods. 5.

V odôvodnení namietaného uznesenia najvyšší súd konštatoval: „Z obsahu relevantných častí spisového materiálu vyplýva, že dňa 12. marca 2013 obvinený osobne prevzal upovedomenie o termíne hlavného pojednávania, pričom sa na hlavné pojednávanie dňa 13. mája 2013 nedostavil a svoju neúčasť nijako neospravedlnil. Samosudkyňa podľa § 252 ods. 2 Tr. por. vykonala hlavné pojednávanie v neprítomnosti obvineného. Rozsudok Okresného súdu Poprad obvinený napadol odvolaním, pričom verejné zasadnutie odvolacieho súdu dňa 13. novembra 2013 bolo z dôvodu ospravedlnenia sa obvineného odročené na deň 4. decembra 2013... Dňa 3. decembra 2013 bola do podateľne krajského súdu osobne podaná kópia potvrdenia o dočasnej pracovnej neschopnosti znejúca na meno opatrená pečiatkou všeobecného lekára pre dospelých v Poprade . Upovedomenie o termíne verejného zasadnutia krajského súdu obvinený osobne prevzal dňa 19. novembra 2013... Zo zápisnice o verejnom zasadnutí Krajského súdu v Prešove zo dňa 4. decembra 2013 je zrejmé, že obvinený sa na verejné zasadnutie odvolacieho súdu nedostavil. Pretože obvinený nepožiadal súd o ospravedlnenie svojej neúčasti a z predloženého lekárskeho potvrdenia nevyplývalo, že by nebol spôsobilý sa na verejné zasadnutie súdu dostaviť, súd rozhodol, že verejné zasadnutie vykoná v jeho neprítomnosti. Nie je možné akceptovať argumentáciu dovolateľa, že práva obvineného boli porušené vykonaním hlavného pojednávania okresného súdu a následne aj verejného zasadnutia krajského súdu v jeho neprítomnosti. Najvyšší súd Slovenskej republiky zastáva stanovisko, že obvinený nebol riadne a včas ospravedlnený. Z vyššie uvedeného chronologicky usporiadaného prehľadu je zrejmé, že obvinený svoju neúčasť na verejnom zasadnutí krajského súdu hodnoverným spôsobom neospravedlnil a žiadnym spôsobom nedal najavo odvolaciemu súdu, že má záujem sa verejného zasadnutia zúčastniť. Pokiaľ sa týka predloženého lekárskeho potvrdenia, je nesprávny postup obvineného, ktorý už samotným podaním ospravedlnenia koná s predpokladom, že súd jeho neprítomnosť bude automaticky akceptovať. Ospravedlnenie jeho neúčasti môže byť relevantné, iba ak obdrží spätnú informáciu zo strany súdu, že jeho žiadosť o ospravedlnenie bola akceptovaná. Treba zdôrazniť, že potvrdenie bolo predložené súdu iba deň pred termínom verejného zasadnutia, nebolo z neho zrejmé, aké zdravotné problémy má obvinený (či sú takého charakteru, že mu bránia v osobnej účasti) a nebolo doložené písomným ospravedlnením obvineného. Samotné podanie kópie potvrdenia o práceneschopnosti nie je možné považovať za hodnoverné ospravedlnenie neprítomnosti obvineného. Z vyššie uvedeného prehľadu vykonávania jednotlivých úkonov v rámci súdneho konania pri prejednávaní prečinu obvineného je teda nepochybné, že v postupe konajúcich súdov nie je možné vidieť žiadne porušenie zákonných záruk spravodlivého procesu. Obsah trestného spisu neposkytuje žiaden podklad o tom, že by okresný, resp. krajský súd pri vykonávaní úkonov súdneho konania postupovali v rozpore s vyššie citovanými zákonnými ustanoveniami. Postup konajúcich súdov bol v súlade s pravidlami spravodlivého procesu.“