II. ÚS 38/2016

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. októbra 2015 prostredníctvom poštovej prepravy doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práv (ďalej len „dohovor“) postupom Špecializovaného trestného súdu, pracovisko Banská Bystrica (ďalej len „špecializovaný trestný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Tp 5/2015 a jeho uznesením z 3. septembra 2015 (ďalej len „uznesenie špecializovaného trestného súdu“) a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Tost 25/2015 a jeho uznesením zo 16. septembra 2015 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“).

Obaja porušovatelia sa však v namietaných rozhodnutiach v rozpore s uvedenou požiadavkou rozsiahlym spôsobom venovali len (i) dôvodnosti obvinenia, aj to len v rovine určitých špekulatívnych úvah. Povinnosť adekvátne skúmať (ii) dôvodnosť trvania väzby však v namietaných rozhodnutiach absentuje. Porušovatelia pri dôvodnosti väzby neskúmali náležite a dostatočným spôsobom všetky stránky skutkového stavu, na ktorom založili svoje rozhodnutia, ale použili len opakujúce sumárne formulácie a stereotypné vyjadrenia... V uvedenom odôvodnení kolúznej väzby Špecializovaného trestného súdu absentuje akékoľvek objasnenie resp. konkretizovanie hrozby pôsobenia alebo ovplyvňovania konkrétnej osoby svedka / svedkov, najmä ak všetky dotknuté osoby už boli v prípravnom konaní vypočuté... V odôvodnení napadnutého uznesenia Najvyššieho súdu nie je ani náznak o vyporiadaní sa s dôvodmi kolúznej alebo preventívnej väzby v konkrétnej rovine. Okrem výpočtu vykonaných úkonov sa Najvyšší súd (aj to sčasti) venoval len opodstatnenosti trestného stíhania, jeho plynulosti a možnosti nahradenia väzby… Ústavný súd ďalej uvádza, že nezávislosť rozhodovania všeobecných súdov sa uskutočňuje v ústavnom a zákonnom procesnoprávnom a hmotnoprávnom rámci. Procesnoprávny rámec predstavuje predovšetkým princípy riadneho a spravodlivého procesu, ako vyplývajú z čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 ústavy a s čl. 6 ods. 1 dohovoru. Jedným z týchto princípov, predstavujúcim súčasť práva na riadny proces, ako aj pojmu právneho štátu a vylučujúcim ľubovôľu pri rozhodovaní, je i povinnosť súdov svoje rozhodnutia odôvodniť, a to v trestnom konaní v prípade uznesenia spôsobom zakotveným v ustanovení§ 134 ods. 2 Trestného poriadku . V žiadnom prípade iba domnienky a obavy pre uvalenie (predĺženie) väzby podľa § 71 ods. 2 písm. a) Trestného poriadku (v súčasnosti 76 ods. 3 Trestného poriadku) nepostačujú, ak nie sú podložené konkrétnymi reálnymi skutočnosťami existujúcimi v čase rozhodovania. Také úvahy v danej fáze konania sú úvahami v podstate hypotetickými, bez vyjadrenia onej konkrétnej skutočnosti odôvodňujúcej obavu z predpokladaného následku uvedeného v citovanom zákonnom ustanovení (I. ÚS 157/07).»

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších prepisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa a skúmal, či nie sú dané dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ktoré bránia jej prijatiu na ďalšie konanie.

O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti v zmysle judikatúry ústavného súdu ide vtedy, keď namietaným postupom alebo rozhodnutím orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným postupom alebo rozhodnutím orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05).

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.

Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05).

K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľa postupom špecializovaného trestného súdu a jeho uznesením

Najvyšší súd v odôvodnení uznesenia poukázal okrem iného aj na tieto dôvody: „Sudca pre prípravné konanie sa v uznesení o predĺžení lehoty väzby rozsiahlo vyjadril k materiálnym dôvodom väzby - opodstatnenosti trestného stíhania a existencii dôvodov väzby, pričom najvyšší súd považuje tieto vyjadrenia a závery za dostatočné a presvedčivé, osvojil si ich, a preto na ne odkazuje s tým, že opätovné rozoberanie tých istých skutočností považuje za nadbytočné. Najvyšší súd k vyššie uvedenému len stručne dodáva, že podozrenie o dôvodnosti trestného stíhania pre obzvlášť závažný zločin podvodu sa priznaním obvineného znásobilo. Závažnosť, rozsah i sofistikovaný spôsob vykonania už len tohto obzvlášť závažného zločinu v spojení s bohatou kriminálnou minulosťou všetkých obvinených, preukazujúcou neochotu akceptovať právne normy tejto spoločnosti, a dokumentujúcou ich výrazné sklony k páchaniu trestnej činnosti, sama osebe potvrdzuje opodstatnenosť obmedzenia ich osobnej slobody formou väzby, a to v lehote tak, ako to určil sudca pre prípravné konanie. V štádiu prípravného konania nemožno žiadať od súdu komplexné zaoberanie sa vinou obvinených pre stíhaný trestný čin, pretože by to znamenalo prejudikovanie konečného záveru, čo nie je prípustné. Preto sa ani obvinený nemôže oprávnene už v tomto štádiu konania domáhať podrobných záverov súdu k opodstatnenosti trestného stíhania pre obzvlášť závažný zločin úkladnej vraždy. Len úvahy sudcu pre prípravné konanie k tejto otázke – podozreniu, nie vine, sú a boli na mieste o to viac, že ich najvyšší súd považuje za akceptovateľné a zodpovedajúce súčasnej dôkaznej situácii. K samotnému rozhodnutiu o predĺžení väzby najvyšší súd uvádza, že nezistil porušenie, či nedodržanie podmienok na takéto rozhodnutie uvedených v ustanovení § 76 ods. 3 Tr. por. Medzi tieto patrí i dosiahnutie účelu trestného konania, ktorým je náležité zistenie a objasnenie trestného činu jeho páchateľa a jeho spravodlivé potrestanie, ak sa preukáže vina. Z návrhu prokurátora na predĺženie lehoty väzby zrozumiteľne vyplýva, že doposiaľ sa mu nepodarilo náležite objasniť všetky okolnosti a skutočnosti smerujúce k tomu, aby mohol zodpovedne rozhodnúť buď o podaní obžaloby alebo o inom procesnom postupe, či inom rozhodnutí. Potrebu doplnenia dokazovania aj najvyšší súd považuje za opodstatnenú a lehotu určenú sudcom pre prípravné konanie za primeranú s ohľadom i na obtiažnosť vyšetrovanej trestnej činnosti, ku ktorej sa už vyjadril samotný sudca pre prípravné konanie... Prokurátor síce neodôvodnil svoju sťažnosť, z povahy veci ale vyplýva, že nie je spokojný s tým, že jeho návrhu nebolo vyhovené v plnom rozsahu (predĺženie lehoty väzby o štyri mesiace). Početnosť a náročnosť procesných úkonov, ktoré je nevyhnutné podľa prokurátora (viď jeho návrh na predĺženie lehoty väzby) ešte vykonať si aj podľa najvyššieho súdu nevyžaduje lehotu až štyroch mesiacov. Tu najvyšší súd pripomína znenie § 2 ods. 6 Tr. por., podľa ktorého musia byť väzobné veci vybavované prednostne a urýchlene.“

Ústavný súd vo svojej judikatúre k čl. 17 ods. 2 ústavy uviedol, že vo vzťahu k väzbe obsahuje také práva, akými sú napríklad právo byť vo väzbe len zo zákonného dôvodu a na základe rozhodnutia sudcu alebo súdu; právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd neodkladne alebo urýchlene rozhodol o zákonnosti väzby a nariadil prepustenie, ak je táto nezákonná; právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobu nevyhnutnú, resp. primeranú dobu alebo byť prepustený počas konania, pričom prepustenie môže byť podmienené zárukou (III. ÚS 7/00, I. ÚS 100/04). Z čl. 17 ods. 2 ústavy vyplýva neodmysliteľná súvislosť medzi väzobným dôvodom uvedeným v zákone a rozhodnutím sudcu alebo súdu, a to nielen pri rozhodnutiach o vzatí do väzby, ale aj počas ďalšieho trvania väzby. Inými slovami, v zmysle judikatúry ústavného súdu bez rozhodnutia všeobecného súdu nemožno považovať väzbu za zákonnú (I. ÚS 187/07, III. ÚS 16/09). Zákonnosť väzby je zároveň determinovaná aj skutkovými okolnosťami, ktoré by svojou podstatou mali dať ratio decidendi na uplatnenie vhodného zákonného ustanovenia. S touto konštatáciou úzko súvisí aj obsah základného práva podľa čl. 17 ods. 5 ústavy, z ktorého vyplýva oprávnenie konkrétnej osoby na preskúmanie okolností svedčiacich pre a proti väzbe, ale zároveň aj povinnosť súdu rozhodnúť na základe konkrétnych skutočností, a nie na základe abstraktnej úvahy (obdobne III. ÚS 271/07).

Ústavný súd už v rámci svojej rozhodovacej činnosti vyslovil, že je v záujme navrhovateľov, aby k podnetu priložili čo najviac im dostupných dôkazov, a tým ústavný súd presvedčili, že prijatie ich podnetu na konanie vo veci samej má svoje opodstatnenie. Ústavný súd nie je substituentom navrhovateľov pri zabezpečovaní dôkazov ich tvrdení v podnete, ak si ich navrhovatelia môžu zabezpečiť sami (I. ÚS 35/99).

Vychádzajúc z už uvedených skutočností, sa ústavný súd nezaoberal námietkou sťažovateľa, ktorú vo vzťahu k uzneseniu špecializovaného trestného súdu mohol predniesť najvyššiemu súdu ako orgánu verejnej moci, ktorý je kompetenčne predsunutý pred uplatnenie právomoci ústavného súdu.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. januára 2016