II. ÚS 383/2015

Odôvodnenie:

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. júla 2014 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti , (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 9 Co 82/2014 z 27. marca 2014 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).

Podľa sťažovateľky „postupom Okresného súdu Dolný Kubín v konaní sp. zn. 4C/775/1996, nedôvodnými prieťahmi a viacnásobným prerušovaním tohto konania v spojení s postupom v konaní sp. zn. 7C/1212/1998 a 12 ročnými prieťahmi v tomto konaní, stratila žalobkyňa možnosť domôcť sa faktickej ochrany svojich práv vyplývajúcich zo zmluvy o budúcej kúpnej zmluvy a nadobudnúť vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam, čím mu vznikla škoda vo výške 215.760,­ Eur, za ktorú zodpovedá štát v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z.“.

V odôvodnení sťažnosti sťažovateľka okrem iného uviedla: „Napriek tomu, že konanie o určenie neplatnosti zmluvy o budúcej zmluve bolo začaté neskôr ako konanie o nahradenie prejavu vôle rozhodnutím súdu, bolo konanie o žalobe na plnenie prerušené (prerušované) do skončenia konania o určenie neplatnosti právneho úkonu. Okrem toho, konanie o určenie neplatnosti právneho úkonu sa skončilo síce v prospech poškodeného (v pozícii žalovaného), avšak až po viac ako 12 rokoch... Pritom v konaní 7C/1212/1998 sa jednalo o zbytočný spor, nakoľko v čase, keď sa začal, už prebiehalo konanie na plnenie z právneho úkonu. Zmyslom žalôb na určenie, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, je vytvoriť pevný právny základ pre právne vzťahy účastníkov sporu a predísť tak žalobe o plnenie. V posudzovanom prípade však podaná žaloba o určenie neplatnosti právneho úkonu nemohla plniť takýto preventívny účel a sledovala len vytvorenie umelej prekážky, ktorá mohla byť odstránená zákonným rozhodnutím o merite veci zamietnutím žaloby pre nedostatok naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení, vzhľadom na už prebiehajúce a skôr začaté konanie o žalobe na plnenie. Súd však napriek vyššie uvedeným skutočnostiam v konaní 7C/1212/1998 rozhodoval so značnými prieťahmi v konaní, neodborne a nerešpektujúc vzťahy a súvis medzi žalobou na určenie a žalobou na plnenie. Tieto neodôvodnené prieťahy v konaní 7C/1212/1998 v kontexte so skutočnosťou, že konanie 4C/775/1996 bolo prerušené až do skončenia konania 7C/1212/1998 znamenali zároveň aj spôsobenie prieťahov v konaní 4C/775/1996, čím bola v konečnom dôsledku zmarená možnosť poškodeného dosiahnuť v konaní 4C/775/1996 skutočnú ochranu svojich práv... Žaloba, ktorou sa žalovaní 1/ až 3/ v konaní vedenom... pod sp. zn. 7C/1212/1998 domáhali určenia neplatnosti zmluvy o budúcej kúpnej zmluve bola... zbytočnou žalobou, čo bolo v konečnom dôsledku po viac ako 12 rokoch potvrdené jej zamietnutím pre nedostatok naliehavého právneho záujmu. ... Poškodený žalobca tiež zdôrazňuje, že v posudzovanom prípade bola žaloba na plnenie podaná dokonca skôr, než žaloba na určenie neplatnosti právneho úkonu, takže postup súdu, ktorý prerušil skôr začaté konanie na plnenie 4C/775/1996 do právoplatného skončenia neskôr začatého konania o určenie neplatnosti právneho úkonu, bol jednoznačne nezákonný. Okresný súd v Dolnom Kubíne tým, že o žalobe na plnenie podanej dňa 24. 10. 1996 konal s prieťahmi a rovnako tiež v konaní o žalobe o určenie neplatnosti podanej v roku 1996 konal s prieťahmi, nepostupoval v súlade s čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a tak priamo umožnil, aby došlo k realizácii exekúcie predajom nehnuteľností a tým k zmareniu možnosti poškodeného žalobcu domôcť sa voči žalovaným splnenia ich povinnosti vyplývajúcej zo zmluvy o budúcej kúpnej zmluve. V dôsledku takéhoto nesprávneho postupu v konaniach 4C/775/1996 a 7C/1212/1998 poškodenému žalobcovi vznikla škoda v spolu vo výške 215.760,­ Eur...“.

Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd nálezom takto

rozhodol:

«1. „Rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 9Co/82/2014 zo dňa 27. 03. 2014 bolo porušené základné právo sťažovateľa podľa čl. 46 Ústavy SR, spočívajúce v práve na súdnu ochranu na nezávislom a nestrannom súde a základné právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, spočívajúce v práve na spravodlivé súdne konanie. 2. „Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. 9Co/82/2014 zo dňa 27. 03. 2014, ktorým potvrdil rozsudok Okresného súdu Dolný Kubín sp. zn. 6C/133/2012­127 zo dňa 31. 10. 2013 o náhrade škody a vec vracia Krajskému súdu v Žiline na ďalšie konanie.“ 3. „Zároveň sťažovateľ žiada priznať náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 2.062,88 € a túto poukázať jeho právnemu zástupcovi na účet vedený vo , ...“»

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd, poukazujúc na svoju stabilizovanú judikatúru, zdôrazňuje, že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii právneho predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03).

Podľa názoru sťažovateľky krajský súd, stotožniac sa s názorom okresného súdu, vec nesprávne právne posúdil, keď dospel k záveru, že sťažovateľka v konaní o náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci nepreukázala ňou tvrdený nesprávny úradný postup okresného súdu spočívajúci v zbytočných prieťahoch. Sťažovateľka zastáva názor, že zákon č. 514/2003 Z. z. v žiadnom ustanovení nepožaduje, aby bol nesprávny úradný postup namietaný priamo v konaní, ktoré zakladá nárok na náhradu škody, resp. aby boli prieťahy v konaní konštatované predsedom súdu vo vybavení sťažnosti na prieťahy v konaní.

Vzhľadom na stotožnenie sa krajského súdu s odôvodnením rozsudku súdu prvého stupňa ústavný súd považoval za potrebné najskôr citovať relevantnú časť odôvodnenia rozsudku okresného súdu z sp. zn. 6 C 133/2012 z 31. októbra 2013, v ktorom súd prvého

Základným predpokladom vzniku zodpovednosti štátu za škodu v tomto prípade je existencia nesprávneho úradného postupu (ďalej len „NÚP“) orgánu verejnej moci, za ktorý štát zodpovedá. Z obsahu žaloby vyplýva, že základom uplatneného nároku má byť NÚP Okresného súdu Dolný Kubín v dvoch konaniach a to v konaní vedenom pod sp. zn. 4C/775/1996, spočívajúci v tom, že súd nepostupoval v súlade so vzťahom žalôb na plnenie so žalobami na určenie (keď konanie o určenie neplatnosti zmluvy o budúcej zmluve bolo začaté neskôr ako konanie o nahradenie prejavu vôle rozhodnutím súdu a podľa ustálenej súdnej praxe nemôže byť určovacia žaloba opodstatnená tam, kde už právny vzťah alebo právo porušené boli a kde je treba domáhať sa ochrany žalobou o plnenie, nedostatok naliehavého právneho záujmu žalobcu na požadovanom určení vedie k zamietnutiu žaloby), ale práve naopak, konanie o žalobe na plnenie viackrát prerušil do skončenia konania o žalobe na určenie. V tomto smere žalobca namieta nesprávne posúdenie veci tunajším súdom v konaní sp. zn. 4C/775/1996, na základe ktorého súd konanie prerušil, i keď mohol

NÚP tunajšieho súdu v ďalšom konaní vedenom pod sp. zn. 7C/1212/1998 mal spočívať v zbytočných prieťahoch v konaní. Súd, ktorý koná o žalobe na náhradu škody uplatnenú podľa z. č. 514/2003 Z. z. nie je oprávnený preskúmavať a rozhodovať, či v dotknutom konaní došlo k prieťahom a aký majú charakter. Takúto právomoc majú len zákonom určené subjekty a to predsedovia súdov ako štatutárne orgány, ktorí vybavujú sťažnosti na prieťahy, disciplinárne súdy, Ústavný súd SR a tiež Európsky súd pre ľudské práva. V zmysle § 9 ods. 2 z. č. 514/2003 Z. z. môže súd pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu súdu spočívajúceho v nečinnosti alebo v zbytočných prieťahoch v konaní, vychádzať len z výsledkov vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, z právoplatného rozhodnutia vydaného v disciplinárnom konaní, ktorým sa rozhodlo o tom, že sa sudca dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok prieťahy v súdnom konaní, či právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské

prieťahov. V tomto prípade neboli prieťahy v konaní sp. zn. 7C/1212/1998 a ani v konaní sp. zn. 4C/775/1996 konštatované niektorým z vyššie uvedených subjektov. Žalobca v konaní vôbec nenamietal prieťahy, a až po ukončení konania vo veci sp. zn. 7C/1212/1998 sa domáha náhrady škody v dôsledku prieťahov, ku ktorým malo dôjsť v uvedenom konaní, čo považuje súd za účelové konanie. Na základe uvedeného žalobca nepreukázal tvrdený

Pre vznik zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom je nevyhnutné splnenie troch základných podmienok: 1/ nesprávny úradný postup štátneho orgánu (ktorý nebol preukázaný), 2/ vznik škody a 3/ príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Žalobca si uplatnil náhradu škody vo výške 94.131,40 EUR, ktorá predstavuje skutočnú škodu pozostávajúcu zo sumy, ktorá bola odpísaná z účtu poškodeného žalobcu v roku 1996 a mala byť započítaná na kúpnu cenu za nadobudnutie vlastníckeho práva, ku ktorému v dôsledku tvrdeného postupu súdu nedošlo a sumu 121.628,60 EUR, ktorá má predstavovať ušlý zisk ako rozdiel medzi sumou 94.131,40 EUR a skutočnou hodnotou nehnuteľností, ktoré by poškodený bol získal pri splnení povinnosti žalovaných zo zmluvy o budúcej zmluve. Na jednej strane žalobca tvrdí, že ním uplatnená škoda bola spôsobená v dôsledku NÚP tunajšieho súdu v uvedených dvoch konaniach. Tomuto tvrdeniu si zároveň protirečí, keď v žalobe uvádza, že napriek právoplatnému uzneseniu Okresného súdu Dolný Kubín

na žalovaného 1/. Následne exekúciou predajom nehnuteľností, ktorú uskutočnil exekútor , stratil poškodený žalobca možnosť úspešne sa domáhať nahradenia prejavu vôle žalovaných súdnym rozhodnutím a poukázal na to, že v zmysle aktuálnej súdnej praxe, pri prevode veci na tretiu osobu, práva a povinnosti zo zmluvy o uzavretí budúcej zmluvy zaniknú pre nemožnosť plnenia, ale medzi účastníkmi zmluvy o uzavretí budúcej zmluvy vznikne zodpovednostný vzťah. Žalobca má teda voči budúcim predávajúcim zo zmluvy, o budúcej zmluve pohľadávku zo zodpovednostného vzťahu titulom bezdôvodného obohatenia resp. titulom náhrady škody, ktorý vznikol zo zmluvy o budúcej zmluve následne po tom, ako došlo k nemožnosti plnenia povinností zo zmluvy o budúcej zmluve, v dôsledku

Súd poukazuje na to, že žalobca si v skutočnosti aj náhradu škody voči budúcim predávajúcim v dôsledku porušenia ich povinností zo zmluvy o budúcej zmluve uplatnil. Súd vie o dvoch konaniach vedených na tunajšom súde pod sp. zn. 8C/696/1999 (vyššie uvedené) a sp. zn. 8C/489/2001, v ktorom je uplatnená tiež náhrada škody z rovnakého dôvodu, ale za iné

Táto otázka bola predmetom konania sp. zn. 7C/1212/1998, avšak k zamietnutiu žaloby nedošlo v dôsledku nedôvodnosti žaloby t. j. v dôsledku toho, že súd vyhodnotil predmetný právny úkon ako platný, ale len pre nedostatok naliehavého právneho záujmu v dôsledku toho, že v priebehu konania došlo k predaju predmetnej nehnuteľnosti v rámci exekúcie.

sporná. Z uvedených dôvodov nebol preukázaný vznik škody a príčinná súvislosť medzi NÚP a vznikom tejto škody, ktorá musí byť bezprostredná, bez existencie ďalších faktorov spôsobujúcich resp. podieľajúcich sa na vzniku škody.»

Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom odôvodnenia napadnutého rozsudku (v spojení s dôvodmi rozsudku okresného súdu) dospel k názoru, že argumentácia sťažovateľky vo vzťahu k jej námietke o nesprávnom právnom posúdení podmienok vzniku zodpovednosti za škodu spôsobenú neprávnym úradným postupom krajským súdom zjavne neobstojí.

Podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb...

Podľa § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu súdu spočívajúceho v porušení povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, v nečinnosti pri výkone verejnej moci alebo v zbytočných prieťahoch v konaní možno vychádzať len z výsledkov vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, z právoplatného rozhodnutia vydaného v disciplinárnom konaní, ktorým sa rozhodlo o tom, že sudca sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok prieťahy v súdnom konaní, právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, alebo z právoplatného rozhodnutia ústavného súdu o ústavnej sťažnosti, ktorým ústavný súd konštatoval, že sa porušilo právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným. Prípadný zásah ústavného súdu, a to nahrádzanie právneho názoru krajského súdu, je možné realizovať len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor krajského súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad krajského súdu takéto nedostatky nevykazuje.

V súvislosti s prejavom nespokojnosti sťažovateľky s napadnutým rozsudkom ústavný súd ďalej konštatuje, že obsahom práva na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne.

V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenie základných práv (m. m. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05).

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľky namietajúcu porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.