II. ÚS 388/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 388/2015­19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. júna 2015 v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohuta a Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť , zastúpeného advokátkou JUDr. Mariannou Lechmanovou, Štúrova 20, Košice, ktorou namieta porušenie svojich práv podľa čl. 12, čl. 16, čl. 19 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1, čl. 8, čl. 13 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Trnave sp. zn. 10 Co 177/2013 z 15. októbra 2014, a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľ bol účastníkom konania vedeného Okresným súdom Galanta (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. SA­8C 205/2004 o ochranu osobnosti v procesnom postavení žalobcu proti žalovanému (ďalej len „žalovaný“). Sťažovateľ sa žalobou podľa § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka domáhal ­ určenia, že žalovaný svojimi výpoveďami pri viacerých výsluchoch, resp. pri konfrontáciách v trestných veciach vedených na Krajskom úrade vyšetrovania Policajného zboru v Nitre pod ČVS: KÚV­76/OVVK­2001 PR a KÚV­80/OVVK­2001 PR (ďalej len „trestné veci“), ktoré boli následne vedené Krajským súdom v Nitre pod sp. zn. 1 T 1/2005, poukazujúcimi na trestnú činnosť sťažovateľa neoprávnene zasiahol do jeho práva na ochranu osobnosti a uvedením nepravdivých údajov ho vystavil vyšetrovaniu v rámci trestného stíhania, ­ uloženia povinnosti žalovanému v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku zaslať 7 písomných ospravedlnení so zneniami uvedenými v žalobnom návrhu a ­ zaplatenia náhrady nemajetkovej ujmy v sume 3 319,39 €.

K štvrtému výroku sťažovateľ poznamenáva, že „OČTK vykonali prehliadku a nič nezistili. Dal som spraviť v danom smere znalecký posudok a znalec vylúčil, že by tvrdenia boli pravdivé. Naviac som dostal vyrozumenie priamo z Generálnej prokuratúry

SR – na môj podnet, že som nikdy nebol obvinený ani obžalovaný z toho, že by som strieľal doma do garážových dverí. A takto to bolo/je aj s ostatnými tvrdeniami, ktoré sú predmetom žaloby, kde boli napadnuté také výroky/tvrdenia , že vie že pracujem ako nájomný vrah, že som plánoval/chcel zavraždiť osobu menom , a pod.“. Sťažovateľ považuje rozsudok okresného súdu sp. zn. SA­8C 205/2004 z 18. apríla 2013 (ďalej len „rozsudok z 18. apríla 2013“), ktorým bola jeho žaloba zamietnutá, za „neobhájiteľný“, keďže je založený na odôvodnení, podľa ktorého „ak už som právoplatne odsúdený za vraždy , a , tak nie je porušením mojich práv ak o mne niekto tvrdí, že som spáchal vraždy aj iných osôb, z ktorých som nebol ani len obvinený, že nie je porušením mojich práv ak o mne následne produkuje také tvrdenia, v ktorých má spája s inými vraždami a/alebo ak o mne tvrdí iné nepravdivé veci“.

Proti označenému rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol napadnutým rozsudkom krajský súd tak, že odvolaním napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol: „Práva ... na súdnu ochranu, na ochranu osobnosti, na účinný opravný prostriedok, horšie zaobchádzanie a pod. zaručované najmä v čl. 12, 16, 19, 46 a nasl. Ústavy SR a čl. 6 ods. 1, čl. 8, 13, 14 Dohovoru rozsudkom Krajského súdu v Trnave zo dňa 15. 10. 2014 č. 10Co/177/2013­738, porušené boli. Ústavný súd SR zrušuje rozsudok Krajského súdu v Trnave zo dňa 15.10.2014 č. 10Co/177/2013­738 a vec vracia na ďalšie konania.“

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

V súlade s čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...

Podľa čl. 16 ods. 1 ústavy nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia je zaručená. Obmedzená môže byť len v prípadoch ustanovených zákonom. V súlade s čl. 19 ods. 1 ústavy každý má právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena.

Podľa čl. 8 ods. 1 a 2 dohovoru každý má právo na rešpektovania svojho súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie. Štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva zasahovať okrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny, predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany práv a slobôd iných.

Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru už uviedol, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).

Článkom 46 ods. 1 ústavy sa zaručuje ochrana viacerých záujmov, predovšetkým práva na prístup k súdu a práva na spravodlivý proces. K porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy by došlo vtedy, ak by komukoľvek bola odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde, predovšetkým ak by všeobecný súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby (II. ÚS 8/01), alebo v prípade opravných konaní by všeobecný súd odmietol opravný prostriedok alebo zastavil o ňom konanie bez toho, aby ho meritórne preskúmal a rozhodol o ňom v spojitosti s napadnutým súdnym rozhodnutím (IV. ÚS 279/05, IV. ÚS 337/04).

V relevantnej časti napadnutého rozsudku krajského súdu, ktorým tento potvrdil ako vecne správny rozsudok okresného súdu z 18. apríla 2013, sa uvádza: «Právo na súkromie i osobnostné práva vrátane nedotknuteľnosti osoby a jej osobnej slobody síce majú povahu základných práv.

. . Ani v intenciách reálií z prejednávanej veci pritom nemôže byť sporu o tom, že tzv. osobnostné práva nemôžu mať prioritu (a môžu byť aj potlačené), ak je v obraznej stávke verejná bezpečnosť, nutnosť predchádzania zločinnosti, ale aj potreba ochrany morálky či ochrany práv a slobôd iných.

Súčasťou spomenutých mechanizmov, majúcou viesť k riadnemu objasneniu trestnej činnosti je proces dokazovania a v jeho rámci inštitút svedka a svedeckej výpovede, súčasťou mechanizmov určených na odvrátenie rizika nenáležitého zistenia skutkového stavu potom pomyselný Damoklov meč visiaci nad každým svedkom v podobe nebezpečenstva trestného stíhania pre krivú výpoveď (ktorou je na základe vyššie cit. ust. § 175 ods. 1 Tr. zák. nielen podanie svedectva nepravdivého, ale aj svedectva neúplného). Aby sa prejavy neochoty poskytovať svedecké výpovede (a takto aj mariť účel trestného konania) nepodporovali, je tu pomerne úzky okruh dôvodov, pri ktorých možno svedeckú výpoveď v trestnom konaní odoprieť, najčastejšie vymedzených osobitným vzťahom osoby volanej k svedeckej výpovedi k tomu, voči komu sa trestné konanie vedie (akým osobitným vzťahom je buď vzťah príbuzenský či taký, pri ktorom sú jedna osoba s druhou v pomere iných osôb sebe navzájom blízkych, pokiaľ pravda nejde o požiadavku svedčiť voči sebe samému, kde sa inak vychádza z logickej premisy, že nikto

charakter takého, ktoré musí v prípade stretu s inými Dohovorom aj ústavou zaručovanými právami a u prvého z takýchto dokumentov tiež s ním zadefinovanými vyššími záujmami požívať menšiu mieru ochrany. Obsah toho, čo žalobca v minulosti porozprával iným osobám spolu s ním stíhaným pre trestnú činnosť alebo aj iným osobám, bol vecou primárneho posudzovania pred orgánmi činnými v trestnom konaní s nepochybnou využiteľnosťou už raz odznelého aj v prípadných iných konaniach (vrátane konania z prejednávanej veci) aj s nemožnosťou dosť účinného oddelenia toho, čo malo byť (a môžbyť bolo a môžbyť aj nie) predmetom rozhovorov medzi účastníkmi konania z prejedávanej veci od obsahu rozhovorov iného okruhu osôb. Sám žalobca tu inak vypustil z fľaše obrazného „džina“ v podobe podstúpenia ním rizika, že poskytnuté informácie budú (a to aj na ťarchu samotného prvotného oznamovateľa) šírené ďalej.

Rovnako tu bolo bez právneho významu, či výstup zo svedeckej výpovede žalovaného, týkajúcej sa strelnej zbrane, bol na to povolanými orgánmi činnými v trestnom konaní „zužitkovaný“ (tu rozumej použitý ako podklad pre vedenie trestného konania voči žalobcovi alebo inej osobe aj pre iný trestný čin, než tie, ktorých stíhanie, resp. aj „odstíhanie“ žalobca pripúšťal), keď v tomto prípade nešlo o skutočnosť žalovaným a ani inou osobou v jeho postavení (svedka) ovplyvniteľnú a výlučne vyvodenie voči žalovanému trestnoprávnej zodpovednosti za krivú výpoveď (či už v tomto alebo hociktorom inom žalobou uvádzanom prípade) by mohlo byť tým, čo by problém akcentovaný žalobou aj skôr v rámci trestného konania vedeného voči žalobcovi vedelo postaviť do iného svetla. I keď v konaniach o ochranu osobnosti (akým bolo aj to v prejednávanej veci) je pravidlom tzv. obrátený princíp dôkazného bremena, vlastného občianskoprávnym konaniam všeobecne, teda to, že pravdivosť difamujúceho výroku tu preukazuje jeho pôvodca (žalovaný), takto to nemôže byť vtedy, ak informácia

Práve z ostatného uvedeného dôvodu nebola tu ani potreba dopĺňania dokazovania obsahom žalobcom predkladaného znaleckého posudku (ktorý by inak objektívne spĺňal parametre dôkazu prípustného aj v odvolacom konaní, keďže ho žalobca bez preukázateľnej vlastnej viny nemal k dispozícii už v konaní pred súdom prvého stupňa), nakoľko takýto dôkaz sám osebe nebol spôsobilý ovplyvniť nazeranie na pravdivosť tých tvrdení žalovaného v trestnom konaní voči žalobcovi, ktorých sa takýto dôkaz týkal alebo iných tvrdení (rozumej tak, žeby na základe takéhoto dôkazu bol súd v tzv. civilnom spore oprávnený revidovať

Odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane, pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08). Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového súdu, ako aj odvolacieho súdu a prípadne aj dovolacieho súdu), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania (IV. ÚS 350/09).

Na citovaný právny názor nadväzuje ustanovenie § 219 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), podľa ktorého ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

KUV 76/OVVK 2001 PR a KÚV PZ Nitra pod ČVS: KÚV 80/OVVK 2001 PR s tým, že každé z týchto tvrdení sa nezakladali na pravde, boli to len klamstvá. Poukazuje zároveň na to, že tieto tvrdenia neodzneli iba v rámci vyšetrovania, ale aj na hlavnom pojednávaní za účasti širšej verejnosti a zástupcov médií s celoštátnou pôsobnosťou.

nachádzal od 01. 09. 2001 v súvislosti so spáchaním závažnej trestnej činnosti z niektorých trestných činov spolupáchateľstvom a za túto trestnú činnosť bol neskôr právoplatne odsúdený na mimoriadny trest odňatia slobody. Rozsudkom Krajského súdu v Nitre 1 T/1/2005, ktorý nadobudol v časti obžalovaného právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 07. 11. 2007 bol navrhovateľ právoplatne odsúdený pre pokračujúci trestný čin vraždy a nedovoleného ozbrojovania a za to mu bol uložený súhrnný trest odňatia slobody na doživotie s výkonom trestu v tretej nápravnovýchovnej skupine.

Vykonaným dokazovaním, prečítaním zápisníc Krajského úradu vyšetrovania PZ v Nitre ČVS: KÚV 76/OVVK 2001 zo dňa 10. 06. 2001, 11. 06. 2002, 12. 06. 2002, výsluchom svedka dňa 09. 10 2001 16. 01. 2002 a uznesením zo dňa 08. 10. 2001 ktoré sa nachádzajú v obale pod čl. 180 spisu mal súd za preukázané, že sa viedlo, trestného stíhanie a to u navrhovateľa pre trestný čin vraždy a odporca bol v týchto konaniach vyslúchaný ako svedok. Navrhovateľ sa vtedy už od 01. 09. 2001 nachádzal vo väzbe a uvedené úkony sa vykonávali v súvislosti s trestnou činnosťou, ktorú mali spolu spáchať

nedôveryhodnú. Na základe vyhodnotenia dôkazov a jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach mal súd uvedenými dôkazmi preukázané, že sa viedlo rozsiahle vyšetrovanie a dokumentovanie trestnej činnosti v tom čase obvinených osôb , a pre spáchanie trestných činov vraždy u a trestného činu lúpeže, ktorej sa mali zúčastniť všetci v tom čase obvinení. Súd je toho názoru, že samotnými výpoveďami ako svedka, keďže boli vykonávané v súvislosti s vedením iného závažného trestného stíhania, pričom všetci obvinení sa nachádzali vo väzbe nemožno tieto výpovede označiť ako výpovede porušujúce práva osobnosti na svoju ochranu, pretože uvedené osoby boli právoplatne odsúdené za inú závažnú trestnú činnosť. Súd dôkazy, ktoré sa nachádzajú v spise vyhodnotil ako dôkazy ktorými by sa mal zaoberať priamo trestný súd, pretože v civilnom konaní nemožno reparovať rozhodnutie trestného súdu, tak ako sa pokúšal vykonaním dôkazov navrhovateľ, pretože súd je viazaný rozsudkom v samotnej trestnej veci, ktorý je právoplatný a vykonateľný a nápravu uvedeného stavu možno vykonať len v trestnom konaní, ktorým bola navrhovateľovi obmedzená sloboda.

Tieto úkony, ako bolo už spomenuté boli vykonané v súvislosti s objasňovaním trestnej činnosti spáchanej navrhovateľom a to, že či nastali alebo nenastali tieto skutočnosti a či mali vplyv na zníženie dôstojnosti navrhovateľ podľa názoru súdu priamo nepreukázal. Čo sa týka zníženia dôstojnosti navrhovateľa na verejnosti v súvislosti so samotným trestným procesom a účasťou verejnoprávnych a iných inštitúcií na pojednávaní a redakčného príspevku pána , je súd toho názoru, že by bolo nadbytočné vykonávať dokazovanie o týchto veciach, keď samotné zníženie dôstojnosti navrhovateľa bolo preukázané spôsobom akým bola jeho trestná činnosť realizovaná a samotným právoplatným odsúdením navrhovateľa na mimoriadny trest odňatia slobody. Podľa uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 10. decembra 2008, sp. zn. 5Cdo 274/2007, pokiaľ je v súlade so zákonnými podmienkami pred príslušným orgánom začaté konanie, v ktorom bolo vydané zákonom predpokladané rozhodnutie, nie je vydanie takého rozhodnutia neoprávneným zásahom do osobnostných práv účastníka konania (§ 11 a nasl.

Podľa § 11 Občianskeho zákonníka fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy.

Podľa § 12 ods. 3 Občianskeho zákonníka podobizne, obrazové snímky a obrazové a zvukové záznamy sa môžu bez privolenia fyzickej osoby vyhotoviť alebo použiť primeraným spôsobom tiež na vedecké a umelecké účely a pre tlačové, filmové, rozhlasové a televízne spravodajstvo. Ani také použitie však nesmie byť v rozpore s oprávnenými záujmami fyzickej osoby.

Podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jej osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie.

Podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.

Jedným z predpokladov vzniku zodpovednosti za zásah do osobnosti fyzickej osoby je jeho neoprávnenosť. Ústavný súd v súvislosti s prerokúvanou vecou dáva do pozornosti právny názor, podľa ktorého niektoré zásahy do osobnosti fyzickej osoby, i keď sa zdanlivo javia ako odporujúce objektívnemu právu, nemožno považovať za neoprávnené vtedy, keď sú dané okolnosti vylučujúce neoprávnenosť zásahu.

Uvedený právny názor korešponduje aj so stanoviskom Najvyššieho súdu Českej republiky, podľa ktorého ak došlo k zásahu do osobnostných práv v rámci výkonu zákonom ustanovených oprávnení, resp. povinností (napr. výpoveď svedka), nejde o zásah neoprávnený, pokiaľ osoba, ktorá sa takéhoto zásahu dopustila, nevybočila z medzí takto ustanovených práv a povinností. Prípustnosť týchto prípadov je odôvodnená zvláštnym verejným záujmom na nerušenú a plynulú realizáciu subjektívnych práv, ako aj na plynulé plnenie právnych povinností uložených zákonom. Zásah je potrebné súčasne vždy posudzovať, berúc do úvahy okolnosti, za ktorých k nemu došlo a s prihliadnutím na funkcie, ktoré výkon dotknutých práv, resp. povinností plní. Takýmto vybočením z medzí ustanovených práv a povinností je napr. aj krivá výpoveď (k tomu pozri stanovisko Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. Cpjn 13/2007, Zbierka súdnych rozhodnutí a stanovísk č. 54, ročník 2010).

II.2 K namietanému porušeniu čl. 12 ústavy a čl. 14 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu

V súlade s čl. 12 ústavy ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach. Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.

Podľa čl. 14 dohovoru užívanie práv a slobôd priznaných týmto dohovorom sa musí zabezpečiť bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode ako je pohlavie, rasa, farba pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu čl. 12 ústavy napadnutým rozsudkom krajského súdu ústavný súd uvádza, že ustanovenia čl. 12 ústavy kvalifikuje stabilizovaná judikatúra ústavného súdu ako všeobecné kritériá ochrany základných práv a slobôd, ktoré treba vykladať a chápať ako ústavnú direktívu adresovanú predovšetkým orgánom pôsobiacim v normotvornej činnosti všetkých stupňov a ktoré nemôžu plniť poslanie priamo aplikovateľných ustanovení v individuálnych záležitostiach. Ich aplikácia je možná iba v spojení s ochranou konkrétnych práv a slobôd uvedených v ústave, ktorá však v prerokúvanom prípade absentuje, čo zároveň odôvodňuje záver o nemožnosti porušenia citovaného ustanovenia ústavy napadnutým rozsudkom krajského súdu.

Navyše, z argumentácie uvádzanej sťažovateľom nevyplýva, že by sa s ním z dôvodov uvedených v čl. 14 dohovoru zaobchádzalo v napadnutom konaní rozdielne oproti iným osobám v rovnakých situáciách a že takto voči nemu v danej veci postupoval krajský súd. Subjektívny názor sťažovateľa na diskrimináciu jeho osoby nie je dôvodom na prijatie záveru, že vo vzťahu k nemu mohlo dôjsť k diskriminačnému postupu. V danom prípade chýbajú objektívne okolnosti, ktoré by dovolili dospieť k takému záveru aspoň na účely prijatia sťažnosti na ďalšie konanie. Ústavný súd rovnako konštatuje, že napadnutým rozsudkom krajský súd nemohol žiadnym spôsobom zasiahnuť do práva sťažovateľa vyplývajúceho z čl. 14 dohovoru.

Vo vzťahu k uvedenému (namietanému) porušeniu práva ústavný súd pripomína, že ak orgán štátu aplikuje platný právny predpis, jeho účinky (dôsledky) použitia nemožno považovať za porušenie základného práva alebo slobody (II. ÚS 81/00, II. ÚS 63/03).

Právo na účinný právny prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru nemôže všeobecný súd porušiť vtedy, ak koná vo veci v súlade s procesno­právnymi predpismi upravujúcimi postupy v občianskoprávnom konaní (IV. ÚS 36/04). Skutočnosť, že sťažovateľ nebol v konaní pred krajským súdom (odvolacím súdom) úspešný, nie je podstatná, keďže účinnosť právnych prostriedkov nápravy pre účely čl. 13 dohovoru nezávisí na istote, že bude rozhodnuté v prospech sťažovateľa (napr. Vilvarajah a ďalší proti Spojenému kráľovstvu – 1991, Soering proti Spojenému kráľovstvu – 1989). Preto napadnutý rozsudok krajského súdu nesignalizuje žiadnu možnosť priamej príčinnej súvislosti s možným porušením práva sťažovateľa mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom podľa čl. 13 dohovoru. Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v časti namietaného porušenia čl. 13 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi uplatnenými v sťažnosti.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. júna 2015