II. ÚS 389/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 389/2015­21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. júna 2015 v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohuta a Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť , , a , , , zastúpených advokátom Mgr. Romanom Tomanom, PhD., Rudnayovo námestie 1, Bratislava, ktorou namietajú porušenie svojich základných práv podľa čl. 19 ods. 2, čl. 22 ods. 1 a 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd príkazom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. Ntt­V­1098/04 z 27. mája 2004, a takto

rozhodol:

Sťažnosť a odmieta.

Sťažovateľka sa o tom, že telefónna stanica, ktorá bola vedená na jej meno, bola odpočúvaná, mala dozvedieť od sťažovateľa až 20. septembra 2013 počas svojej návštevy u sťažovateľa v . Sťažovateľ zdôrazňuje, že o tom, že predmetná telefónna stanica je odpočúvaná, mal vedomosť už od roku 2006, avšak až 3. septembra 2013 mu bolo umožnené oboznámiť sa s napadnutým príkazom.

Sťažovatelia namietajú, že napadnutým príkazom došlo k neprípustnému zásahu do nimi označených základných práv podľa ústavy a práv podľa dohovoru. Namietajú v prvom rade to, že napadnutý príkaz nie je ústavne akceptovateľným spôsobom odôvodnený, a tiež to, že v ňom absentujú konkrétne informácie o tom, že v predchádzajúcom období sa ukázalo ako neúčinné, resp. nemožné zabezpečovať nevyhnutné dôkazy inými prostriedkami. Sťažovatelia formulujú výhrady aj proti tomu, že krajský súd nevykonával v predmetnej veci kontrolu trvania dôvodov odpočúvania, ako aj vo vzťahu k skutočnosti, že nemôžu zistiť, či bol napadnutý príkaz vydaný zákonným sudcom.

Sťažovateľ sa tiež domáha, aby ústavný súd rozhodol o dočasnom opatrení podľa § 52 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), ktorým ho „ihneď prepustí na slobodu“.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

II.1 Skutkové zistenia ústavného súdu

Ústavný súd ďalej zistil, že 10. júna 2004 vyšetrovateľ odboru Východ Úradu boja proti organizovanej kriminalite Prezídia Policajného zboru vzniesol pod ČVS: PPZ­38/BOK­V­I­2004 obvinenie za trestný čin vydierania podľa § 235 ods. 1 a 2 písm. a) Trestného zákona účinného v čase spáchania skutku, ktorého sa mal dopustiť na mieste, v čase a spôsobom tak, ako to je uvedené v označenom uznesení. Následne vyšetrovateľ odboru Východ Úradu boja proti organizovanej kriminalite Prezídia Policajného zboru ďalším uznesením z 10. júna 2014 vzniesol pod ČVS: PPZ­38/BOK­V­I­2004 obvinenie za trestný čin vydierania podľa § 235 ods. 1 a 2 písm. a) Trestného zákona účinného v čase spáchania skutku, ktorého sa mal dopustiť na mieste, v čase a spôsobom tak, ako to je uvedené v označenom uznesení. Uznesením z 28. decembra 2005 vyšetrovateľ odboru Východ Úradu boja proti organizovanej kriminalite Prezídia Policajného zboru vzniesol pod ČVS: PPZ­38/BOK­V­I­2004 obvinenie sťažovateľovi za trestný čin vydierania podľa § 235 ods. 1 a 2 písm. a) Trestného zákona účinného v čase spáchania skutku, ktorého sa mal dopustiť na mieste, v čase a spôsobom tak, ako to je uvedené v označenom uznesení.

V úradnom zázname, ktorý spísal vyšetrovateľ odboru Východ Úradu boja proti organizovanej kriminalite Prezídia Policajného zboru (ďalej len „vyšetrovateľ“) dňa 26. októbra 2005 pod ČVS: PPZ­38/BOK­V­I­2004 (ďalej len „úradný záznam z 26. októbra 2005“), sa uvádza, že „na základe príkazu Krajského súdu v Bratislave pod číslom sp. zn. Ntt­V­1098/04 zo dňa 27. 05. 2004 vydaného podľa § 88 ods. 2, ods. 3 Trestného poriadku vykonávané odpočúvanie a zaznamenávanie telekomunikačnej prevádzky na mobilnej telefónnej stanici č.: Odborom zvláštnych policajných činností Západ Úradu zvláštnych policajných činností Prezídia PZ na dobu od 27. 5. 2004 do 27. 11. 2004. Uvedenú mobilnú telefónnu stanicu v uvedenej dobe používal , , trv. bytom Majiteľom tejto telefónnej stanice je , , bytom .“.

Trestná vec vedená NAKA pod ČVS: PPZ­62/NKA­PZ­VY­2012, v ktorej sťažovateľ nahliadol do vyšetrovacieho spisu 3. septembra 2013, je trestnou vecou, v ktorej mu bolo vznesené obvinenie 28. decembra 2005 vyšetrovateľom odboru Východ Úradu boja proti organizovanej kriminalite Prezídia Policajného zboru pod ČVS: PPZ­38/BOK­V­I­ 2004 za trestný čin vydierania podľa § 235 ods. 1 a 2 písm. a) Trestného zákona účinného v čase spáchania skutku. V súčasnosti je predmetná trestná vec vedená NAKA pod sp. zn. ČVS: PPZ­1016/NKA­PZ­VY­2013 a je v štádiu pred ukončením vyšetrovania.

II.2 Odmietnutie sťažnosti vo vzťahu k sťažovateľke

Vychádzajúc z uvedených zistení, ústavný súd vo vzťahu k sťažovateľke poukazuje na obsah úradného záznamu z 26. októbra 2005, z ktorého vyplýva, že v dobe, počas ktorej prebiehalo na základe napadnutého príkazu odpočúvanie telefónnej stanice , ju užíval sťažovateľ. Sťažovateľka v sťažnosti ani len netvrdí, že by označenú mobilnú telefónnu stanicu užívala ona. Z uvedeného teda zjavne vyplýva, že k porušeniu v sťažnosti označených základných práv podľa ústavy a práv podľa dohovoru sťažovateľky napadnutým príkazom nemohlo dôjsť. Ústavný súd preto sťažnosť v časti týkajúcej sa sťažovateľky pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako podanú zjavne neoprávnenou osobou.

II.3 Odmietnutie sťažnosti vo vzťahu k sťažovateľovi

Vo vzťahu k sťažovateľovi ústavný súd v prvom rade poznamenáva, že sťažnosť smeruje proti postupu a rozhodnutiu orgánov činných v trestnom konaní vo fáze prípravného (trestného) konania, keď o odôvodnenosti, a teda zákonnosti a ústavnosti trestného stíhania sťažovateľa meritórne zatiaľ príslušný všeobecný súd vôbec nerozhodoval.

Aplikujúc ustálenú judikatúru na vec sťažovateľa, ústavný súd konštatuje, že platná právna úprava trestného konania mu ako obvinenému umožňuje aj v ďalšom štádiu trestného konania (a po prípadnom podaní obžaloby aj ako obžalovanému) právne účinným spôsobom namietať porušenie svojich základných práv a slobôd garantovaných ústavou, resp. práv garantovaných dohovorom, ku ktorým malo dôjsť v dôsledku údajného nezákonného vydania napadnutého príkazu v predmetnej trestnej veci. Tak ako súd prvého stupňa, ktorý bude oprávnený konať a rozhodovať v trestnej veci sťažovateľa po skončení prípravného konania, aj odvolací súd v prípade podania odvolania v predmetnej trestnej veci sú súdmi s plnou jurisdikciou, v právomoci ktorých je posúdenie všetkých relevantných skutkových aj právnych okolností prípadu vrátane zákonnosti a ústavnosti dôkazov získaných na základe vydaného príkazu. Za uvedených okolností majú právomoc poskytnúť ochranu právam sťažovateľa primárne príslušné všeobecné súdy, čo vylučuje právomoc ústavného súdu.

Na základe uvedeného ústavný súd sťažnosť v časti týkajúcej sa sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo už bez právneho významu rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľov uplatnených v sťažnosti.

Nad rámec uvedeného ústavný súd vo vzťahu k časti týkajúcej sa sťažovateľa poznamenáva, že vo vzťahu k jeho osobe existujú aj skutočnosti, ktoré by mohli viesť k záveru o odmietnutí sťažnosti aj z dôvodu, že bola podaná oneskorene. Z prípisu vyšetrovateľa NAKA totiž vyplýva, že sťažovateľ sa v predmetnej trestnej veci, ktorá bola v relevantnom čase vedená pod ČVS: PPZ­21/BOK­V­I­2006 v dňoch 7. až 11. a 14. januára 2008, oboznámil s celým vyšetrovacím spisom po skončení vyšetrovania v zmysle § 208 Trestného poriadku vrátane jeho príloh, pričom súčasťou tohto spisu mala byť aj príloha č. 1, ktorej obsah tvorili písomnosti obsahujúce utajované skutočnosti. Súčasťou tejto utajovanej prílohy spisu mal byť aj napadnutý príkaz krajského súdu.