II. ÚS 389/2026

I. Ústavná sťažnosť sťažovateľa a skutkový stav veci 1. Ústavnému súdu bola 24. apríla 2026 doručená ústavná sťažnosť sťažovateľa, ktorou namieta porušenie svojho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods.1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením exekučného súdu označeným v záhlaví tohto uznesenia. Sťažovateľ navrhuje napadnuté uznesenie zrušiť, vec vrátiť súdu na ďalšie konanie a priznať náhradu trov vzniknutých v konaní pred ústavným súdom.

2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že 23. marca 2011 bola medzi sťažovateľom ako spotrebiteľom a pôvodným veriteľom Consumer Finance Holding, a.s., uzavretá zmluva o pôžičke, na základe ktorej bola sťažovateľovi poskytnutá pôžička 850 eur s ročným úrokom a RPMN vo výške 29 %, pričom celková suma, ktorú mal dlžník zaplatiť, bola zmluvne dohodnutá na 1 096,32 eur. Sťažovateľ sa zaviazal splatiť pôžičku v 24 mesačných splátkach vo výške 45,68 eur.

4. Prvé exekučné konanie bolo začaté v roku 2016 a bolo ukončené podľa zákona č. 233/2019 Z. z. o ukončení niektorých exekučných konaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. 5. Dňa 11. decembra 2024 podal oprávnený (EOS KSI Slovensko, s. r. o. – na ktorého bola pohľadávka postúpená) nový návrh na vykonanie exekúcie. Poverenie na vykonanie exekúcie bolo vydané 25. marca 2025 a upovedomenie o začatí exekúcie bolo sťažovateľovi doručené 1. apríla

sa ich dodržiavať, Cenníkom, Štandardnou úrokovou sadzbou a Sankčnou úrokovou sadzbou, zmluvnými podmienkami prostredníctvom Formulára pre štandardné informácie o spotrebiteľskom úvere, ktorý mi bol písomne doručený a prevzal som ho.“ Na preukázanie oboch skutočností sťažovateľ navrhol, aby si exekučný súd vyžiadal spis okresného súdu.

Odmietol vyžiadať spis základného konania s odôvodnením, že „posúdenie splnenia podmienok na zrušenie platobného rozkazu presahuje rámec kompetencií exekučného súdu“. Odkázal sťažovateľa na podanie v základnom konaní bez toho, aby zohľadnil absenciu odkladného účinku takéhoto podania. Ďalej súd konštatoval povinnosť exekučného súdu preskúmať exekučný titul z hľadiska existencie neprijateľných zmluvných podmienok, ak táto otázka nebola predmetom skoršieho súdneho prieskumu. V nadväznosti na to následne konštatoval, že v skrátenom rozkaznom konaní nedošlo k preskúmaniu prípadných neprijateľných podmienok. Ďalej z odôvodnenia napadnutého uznesenia vyplýva, že súd bez preskúmania zamietol posúdenie zmluvnej podmienky iv)

II. Argumentácia sťažovateľa 9. Sťažovateľ v podanej sťažnosti namieta, že exekučný súd síce deklaroval svoju povinnosť preskúmať exekučný titul z hľadiska existencie neprijateľných zmluvných podmienok v spotrebiteľskej zmluve, avšak v skutočnosti tento prieskum nerealizoval. Podľa sťažovateľa rozhodnutie obsahuje v sebe vnútorný rozpor, keď na jednej strane súd konštatuje potrebu ochrany spotrebiteľa a povinnosť súdu konať „ex offo“, no na druhej strane odmieta vykonať dôkazy nevyhnutné na posúdenie zákonnosti exekučného titulu a jednotlivé námietky odbavuje formalistickým spôsobom bez ich materiálneho (vecného) prieskumu. 10. Podstatná časť argumentácie smeruje proti tomu, že exekučný súd odmietol vyžiadať spis základného konania, hoci práve z neho bolo možné zistiť rozhodujúce skutočnosti rozsahu uplatneného nároku, obsahu zmluvných podmienok aj o riadnom doručení platobného rozkazu. Sťažovateľ poukazuje na to, že sa týmto konaním súdu dostal do tzv. „dôkaznej pasce“ – nemohol preukázať svoje tvrdenia, pretože jediný relevantný dôkaz mal k dispozícii výlučne súd, ktorý ho napriek návrhu odmietol zabezpečiť. Následné súd vyvodil závery práve z absencie dôkazu, ktorého vykonanie sám neumožnil, čím podľa sťažovateľa postupoval arbitrárne a v rozpore s ustálenou judikatúrou ústavného súdu aj judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva. 11. Sťažovateľ ďalej namieta vecnú nesprávnosť právnych záverov exekučného súdu pri posudzovaní neprijateľných zmluvných podmienok. Podľa jeho názoru súd nesprávne vyhodnotil podmienku, ktorou spotrebiteľ potvrdzuje oboznámenie sa so zmluvnou dokumentáciou, ako obyčajné vyhlásenie, hoci ide o formulárovú zmluvnú podmienku schopnú preniesť dôkazné bremeno na spotrebiteľa a obmedziť jeho procesné práva. Rovnako tak sťažovateľ poukazuje na nesprávne súdom posudzovanej dohody o zrážkach zo mzdy, za ustanovenie bez vplyvu na vymáhaný nárok, napriek tomu, že predstavuje zabezpečovací prostriedok priamo spätý s uplatnenou pohľadávkou a podľa vnútroštátnej a tak isto aj európskej judikatúry môže byť neprijateľnou zmluvnou podmienkou. Sťažovateľ preto tvrdí, že rozhodnutie tak nerešpektuje eurokomformný výklad spotrebiteľského práva ani požiadavky vyplývajúce zo smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách.

IV. K návrhu na odklad vykonateľnosti napadnutého uznesenia a k návrhu na nariadenie dočasného opatrenia 14. Sťažovateľ v sťažnosti formuloval návrh na odklad vykonateľnosti napadnutého uznesenia podľa § 129 zákona o ústavnom súde a tvrdí, že mu hrozí bezprostredne majetková ujma spočívajúca v pokračovaní exekúcie, než hrozí veriteľovi pri odložení vykonateľnosti napadnutého uznesenia, odloženie vykonateľnosti napadnutého uznesenia nie je v rozpore s verejným záujmom ani so záujmom veriteľa, keďže jeho nárok mu ostane zachovaný. 15. V ústavnej sťažnosti sťažovateľ tiež formuloval návrh na predbežné opatrenie voči súdnemu exekútorovi (§129 zákona o ústavnom súde), k čomu uvádza, že odloženie vykonateľnosti napadnutého uznesenia bez súčasného zaviazania exekútora by v praxi nebolo účinne, keďže exekútor môže na základe už vydaného poverenia pokračovať vo výkone exekúcie nezávisle od vykonateľnosti súdneho uznesenia. 16. Podľa § 129 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na návrh sťažovateľa odložiť vykonateľnosť napadnutého právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu, ak by právnymi následkami napadnutého právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu hrozila závažná ujma a odloženie vykonateľnosti nie je v rozpore s verejným záujmom. 17. Podľa § 131 ods. 1 zákona o ústavnom súde odklad vykonateľnosti zaniká najneskôr právoplatnosťou rozhodnutia ústavného súdu vo veci samej, ak ústavný súd nerozhodne o ich skoršom zrušení. 18. Ústavný súd k tomuto konštatuje, že koncepcia vykonateľnosti uznesení obsiahnutá v Civilnom sporovom poriadku (ďalej len „CSP“) vychádza z pravidla (§ 238 ods. 3 CSP), podľa ktorého ak

uznesenie

ukladá povinnosť plniť, lehota na plnenie začína plynúť od doručenia uznesenia; jej uplynutím je uznesenie vykonateľné. Napadnuté rozhodnutie exekučného súdu povinnosť na plnenie neukladá, a preto by návrh sťažovateľa na odklad vykonateľnosti napadnutého uznesenia nebol spôsobilý dosiahnuť účel mimoriadneho opatrenia podľa § 129 zákona o ústavnom súde. Návrh je však v záujme materiálnej ochrany práv sťažovateľa právne transformovateľný na základe ďalej uvedených okolností. 19. Podľa § 61k ods. 2 Exekučného poriadku môže povinný podať z dôvodov podľa odseku 1 do 15 dní od doručenia upovedomenia o začatí exekúcie návrh na zastavenie exekúcie. Návrh na zastavenie exekúcie musí byť odôvodnený a musia v ňom byť uvedené všetky skutočnosti, ktoré povinný môže ku dňu podania návrhu uplatniť. Takýto návrh má odkladný účinok. 20. Z doručenej ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ podal návrh na zastavenie exekúcie v zákonom stanovenej 15-dňovej lehote, a preto tento jeho návrh má odkladný účinok.