II. ÚS 39/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 39/2015­12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 22. januára 2015 v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Sergeja Kohuta predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpeného advokátom JUDr. Jánom Vaškom, Podjavorinskej 3, Prievidza, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 39 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 15 Sd 17/2013 z 2. júla 2012 v spojení s rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7 So 125/2012 z 25. septembra 2013, a takto

rozhodol:

Sťažnosť odmieta.

Sťažovateľ v sťažnosti okrem podrobného opisu skutkového stavu predovšetkým uvádza: „Podľa môjho názoru prvostupňový i odvolací súd rozhodol o mojom nároku nesprávne, vychádzajúc z názoru Najvyššieho súdu SR, ktorý v napadnutom rozsudku vyslovil názor, že posudkoví lekári majú zhodné závery a o ich odbornej úrovni nemal súd dôvody pochybovať.

S týmto názorom sa však stotožniť nemožno, sudcom je veľmi dobre známa nízka úroveň odbornosti posudkových lekárov a jednoznačne ich zaujaté rozhodovanie v prospech svojho zamestnávateľa, ktorým je Sociálna poisťovňa Bratislava. pričom táto je v konaniach o preskúmanie rozhodnutí o invalidnom dôchodku odporcom.“ Podľa názoru sťažovateľa „je nesporné, že ak odporcovi podriadení rozhodujú o nárokoch uplatňovaných proti odporcovi, ide o stav neobvyklý i keď uznávam, že zákonný, avšak ako som už uviedol, o nezaujatosti posudkových lekárov treba mať dôvodné pochybnosti a ich závery treba dôsledne hodnotiť, čo v mojej veci súdy neurobili... Postupom súdu bolo teda porušené aj moje ústavné právo, aby súd zabezpečil ochranu mojich práv, avšak rozhodnutie súdu, ktoré je v rozpore so zákonom mi spravodlivú ochranu mojich práv neposkytlo.“.

Sťažovateľ ďalej namieta nepreskúmateľnosť napadnutých rozsudkov krajského súdu ako súdu prvého stupňa a najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu, „lebo pri takých závažných ochoreniach, ktorými dlhodobo trpím, hodnotiť môj zdravotný stav zadokumentovaný množstvom lekárskych správ odborných lekárov, tak, že súd odkazuje na závery posudkových lekárov je v rozpore nielen so zákonom, ale aj s Ústavou SR a právom každého občana na spravodlivý proces“.

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sa sťažovateľ domáha, aby ústavný súd

nálezom takto rozhodol:

„1. Právo na primerané hmotné zabezpečenie pri nespôsobilosti na prácu podľa čl. 39 ods. 1 Ústavy SR a právo na spravodlivé rozhodnutie veci podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v konaní o priznanie invalidného dôchodku porušené bolo a to rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 02. 07. 2012 sp. zn. 15 Sd/17/2013­ 39 v spojení s rozsudkom Najvyššieho súdu SR v Bratislave zo dňa 25. 09. 2013 sp. zn. 7 So/125/2012. 2. Rozsudky Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 02. 07. 2012 sp. zn. 15 Sd/17/2013­ 39 a Najvyššieho súdu SR v Bratislave zo dňa 25. 09. 2013 sp. zn. 7 So/125/2012 sa zrušujú. 3. Krajský súd v Trenčíne a Najvyšší súd SR v Bratislave sú povinní zaplatiť spoločne a nerozdielne z titulu primeraného finančného zadosťučinenia sumu 10 000,00 EUR... a nahradiť mu trovy právneho zastúpenia v sume 720,06 EUR... k rukám advokáta JUDr. Jána Vašku... do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 299/04, II. ÚS 78/05) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá má svoj základ v právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná platná a účinná právna norma (IV. ÚS 77/02). Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (III. ÚS 209/04).

Ústavný súd považuje z hľadiska limitov ústavnej kontroly rozhodnutí všeobecných súdov za potrebné poukázať na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).

1. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 39 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 a 4 ústavy rozsudkom krajského súdu sp. zn. 15 Sd 17/2012 z 2. júla 2012

Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).

Sťažovateľ bol oprávnený podať proti napadnutému rozsudku krajského súdu odvolanie (čo aj využil), o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť najvyšší súd. Právomoc najvyššieho súdu v správnom súdnictve rozhodnúť o odvolaní sťažovateľa v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu. Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

7 So 125/2012 z 25. septembra 2013 a zistil, že najvyšší súd v odôvodnení najprv poukázal na podstatné časti napadnutého rozsudku krajského súdu, pričom okrem iného uviedol: „Krajský súd v Trenčíne rozsudkom z 2. júla 2012, č. k. 15 Sd/17/2012

Zo záverov posudku , posudkovej lekárky sociálneho poistenia Sociálnej poisťovne, pobočky v Prievidzi z 5. októbra 2011 a zo 4. januára 2012 a zo záverov posudku , posudkového lekára sociálneho poistenia Sociálnej poisťovne, ústredia so sídlom v Trenčíne z 19. januára 2012 a neskôr z 24. apríla 2012 zistil, že navrhovateľ nie je invalidný podľa § 71 ods. 1 zákona o sociálnom poistení, lebo v dôsledku nepriaznivého zdravotného stavu miera jeho schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť poklesla len o 25 %, preto mu nárok na invalidný dôchodok nevznikol.“ Najvyšší súd v napadnutom rozsudku ďalej citoval relevantné ustanovenie zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov [ďalej len „zákon o sociálnom poistení“ (§ 71 ods. 1)] a vykonal jeho interpretáciu vo vzťahu k posudzovanej veci, pričom v tejto súvislosti najmä uviedol: „Podľa § 71 ods. 1 zákona o sociálnom poistení je poistenec invalidný, ak

za posudkovo nevýznamné, a preto nebola percentuálna výmera za iné zdravotné postihnutie navýšená. Z posudkov posudkových lekárov vyplýva zhodné zistenie, že navrhovateľovi bola diagnostikovaná dorzalgia C chrbtice na podklade napriamenej lordózy a s počínajúcimi degeneratívnymi zmenami podľa RTG vyšetrenia v marci 2012, spina bifida C6, bez radikulárneho syndrómu, dorzalgia LS chrbtice na CT vyšetrení vo februári 2009 overenej protrúzie L3 a L4, ľahká retrolistéza L5 o 2,5 cm a protrúzie L4 a L5 podľa MR vyšetrenia v máji 2011 s pseudoradikulárnym syndrómom, hypertenzia I. stupňa, artritis perihumeroscapularis bez presvedčivých RTG zmien v novembri 2011 s ľahkým obmedzením funkcie, gonarthrosis bilat. I. stupňa, epikondylopatia, na EMG senzitívna neuropatia nervus ulnaris, v anamnéze OP fissury konečníka v roku 1995, tachykardia v roku 2002 (ergometria a ECHO KG boli negatívne), vegetatívny disbalans a neurasténia a napokon v roku 2008 nefrolit so spontánnym odchodom vpravo.

E, položka 3.b. prílohy č. 4 zákona o sociálnom poistení. Rovnako potom posudkoví lekári zistili, že navrhovateľ nie je invalidný podľa § 71 ods. 1 zákona o sociálnom poistení, lebo pre dlhodobo nepriaznivý zdravotný stav nemá v porovnaní so zdravou fyzickou osobou pokles schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť

Po podrobnom oboznámení s administratívnym spisom, ako aj so súdnym spisom sa najvyšší súd zaoberal skutkovým základom prerokovávanej veci, jej právnym posúdením a skúmaním, pričom na tomto základe dospel k týmto právnym záverom: „Medzi závermi posudkových lekárov neboli zistené rozpory a o ich odbornej úrovni nemal súd dôvody pochybovať. Námietky uvádzané navrhovateľom v odvolaní o nesprávnom posúdení a vyhodnotení predloženej lekárskej dokumentácie odvolací súd nezistil a obsahu zdravotnej dokumentácie nezodpovedá tvrdenie, že sa posudkoví lekári nezaoberali lekárskou správou z 5. novembra 2011, keď následne ani z ambulantného zápisu z 9. januára 2012 nevyplynuli iné diagnostické závery ako neskôr zistili posudkoví lekári. Uvádzané zdravotné problémy navrhovateľa teda posudkoví lekári poznali a vyplývajú z odborných lekárskych vyšetrení, ktoré boli podkladom pre ich závery uvedené v posudkoch. Pokiaľ navrhovateľ namietal, že jeho zdravotný stav nebol správne zaradený pod príslušnú položku, uvedenú v prílohe č. 4 zákona o sociálnom poistení, jeho tvrdenie nezodpovedá obsahu spisov. Navrhovateľ ani v odvolacom konaní nedoložil ďalšie lekárske správy o zhoršenom zdravotnom stave. Dôvod na opätovné prešetrenie zdravotného stavu navrhovateľa na odstránenie prípadných pochybností preto odvolací súd nezistil. Ak by však v budúcnosti došlo k zmene zdravotného stavu navrhovateľa v dôsledku jeho zhoršenia, môže navrhovateľ opätovne požiadať o preskúmanie miery poklesu schopnosti alebo zmenu rozhodujúceho postihnutia a stanovenie novej miery poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť. Odvolací súd preto rovnako ako súd prvého stupňa dospel k záveru, že uznaná miera poklesu schopnosti navrhovateľa vykonávať zárobkovú činnosť je určená mierou zodpovedajúcou zákonu. Navrhovateľ v odvolacom konaní neuviedol také nové skutočnosti, ktoré by prijatý záver v posudkoch posudkových lekárov zadovážených v tomto konaní spochybnili alebo vyvrátili a ani zo zisteného skutkového stavu nevyplýva jeho nesprávnosť. Odvolací súd preto závery krajského súdu považoval za vecne správne a dostatočne doložené vykonaným dokazovaním. Z uvedených dôvodov napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 219 OSP potvrdil.“

Podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd o otázkach, ktoré boli dôvodom na podanie návrhu sťažovateľa, ktorým sa domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu (a o ktorých v prvom stupni rozhodoval krajský súd), nerozhodol svojvoľne a arbitrárne, odôvodnenie najvyššieho súdu je z ústavného hľadiska akceptovateľné a udržateľné, a preto nesignalizuje možnosť vyslovenia porušenia sťažovateľom označeného základného práva po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého rozsudku zhrnul skutkové zistenia a právne závery krajského súdu, ktoré boli v rozsahu odvolacích námietok sťažovateľa predmetom preskúmania v odvolacom konaní, uviedol, akými úvahami sa spravoval pri rozhodovaní, ako aj právne posúdil sťažovateľove námietky (týkajúce sa jeho tvrdenia, že jeho zdravotný stav nebol riadne zistený a predložená lekárska dokumentácia nebola dostatočným spôsobom posúdená, lebo jeho rozhodujúce zdravotné postihnutie nebolo určené správne). Najvyšší súd pritom posúdenie a vyhodnotenie predloženej lekárskej dokumentácie v danej veci podrobne odôvodnil.

Ústavný súd preto konštatuje, že najvyšší súd ako odvolací súd sa ústavne akceptovateľným spôsobom zaoberal námietkami sťažovateľa, ktorých posúdenie bolo relevantné na rozhodnutie o veci a závery rozsudku sú dostatočne odôvodnené. Výklad príslušných zákonných ustanovení bol nepochybne v právomoci najvyššieho súdu a nemožno dospieť ani k záveru, že by jeho výklad zjavne vybočoval z rámca týchto ustanovení, a tým bol z ústavného hľadiska neospravedlniteľný a neudržateľný.

Na tomto základe ústavný súd dospel pri predbežnom prerokovaní k záveru, že medzi napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu a základným právom podľa čl. 46 ods. 1 a 4 ústavy, porušenie ktorého sťažovateľ namieta, neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o jeho porušení. Ústavný súd preto v tejto časti sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

3. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 39 ods. 1 ústavy rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 7 So 125/2012 z 25. septembra 2013

V súvislosti s namietaným porušením čl. 39 ods. 1 ústavy ústavný súd pripomína svoju stabilizovanú judikatúru (napr. II. ÚS 78/05, IV. ÚS 301/07, IV. ÚS 396/08), súčasťou ktorej je aj právny názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné právo vyplývajúce z čl. 39 ods. 1 ústavy, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy. O prípadnom porušení základných práv podľa čl. 39 ods. 1 ústavy by bolo možné uvažovať zásadne len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. v spojení s ich porušením.

Keďže ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutým rozsudkom a namietaným porušením základného práva sťažovateľa upraveného v čl. 46 ods. 1 a 4 ústavy, neprichádzalo v konkrétnych okolnostiach posudzovanej veci do úvahy ani vyslovenie porušenia jeho základného práva zaručeného v čl. 39 ods. 1 ústavy. Ústavný súd preto sťažnosť aj v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.