II. ÚS 397/2014

1. Základné právo a na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Dunajská Streda v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 158/1996 p o r u š e n é b o l i .

2. Okresnému súdu Dunajská Streda p r i k a z u j e , aby v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 158/1996 konal bez zbytočných prieťahov.

3. a priznáva finančné zadosťučinenie každému v sume po 2 000 € (slovom dvetisíc eur), ktoré im j e Okresný súd Dunajská Streda p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Dunajská Streda j e p o v i n n ý uhradiť a trovy konania v sume 432,21 € (slovom štyristotridsaťdva eur a dvadsaťjeden centov) na účet ich právneho zástupcu Advokátska kancelária Beňová, s. r. o., Blumentálska 8, Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

Odôvodnenie:

I.

Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovatelia sú účastníkmi napadnutého konania v procesnom postavení navrhovateľov, ktorí sa „návrhom zo dňa 7. 9. 1996, podaným na Okresnom súde Dunajská Streda osobne dňa 9. 9. 1996... ako žalobcovia domáhali od žalovanej zaplatenia nájomného za užívanie... nehnuteľnosti sťažovateľov v období rokov 1994 ­ 1996, nakoľko žalovaná užívala predmetné nehnuteľnosti sťažovateľov v rozhodnom období bez riadnych úhrad nájomného za užívanie uvedených nehnuteľností sťažovateľov. Dňa 19. 11. 1996 podala Slovenská republika v zastúpení Okresnej prokuratúry Dunajská Streda proti sťažovateľom žalobu o určenie neplatnosti prevodu majetku štátu, ktorým sťažovatelia nadobudli vlastnícke právo k nehnuteľnostiam, ku ktorým patril aj... rodinný dom s priľahlými pozemkami. Predmetnému sporovému konaniu bola pridelená spisová značka 4 C/204/1996. Dňa 26. 11. 1996 sa vo veci uskutočnilo prvé pojednávanie, na ktorom okresný súd rozhodol o prerušení predmetného konania až do právoplatného skončenia veci 4 C/204/1996, a to aj napriek tomu, že začatie konania 4 C/204/1996 iniciovala Okresná prokuratúra Dunajská Streda, ktorá na podanie predmetného návrhu nedisponovala aktívnou legitimáciou. Okresný súd navyše v uznesení o prerušení konania sťažovateľov nesprávne poučil o opravnom prostriedku, keď uviedol, že proti tomuto uzneseniu nie je prípustné odvolanie. ... V právnej veci o zaplatenie bezdôvodného obohatenia vedenej na Okresnom súde Dunajská Streda pod sp. zn. 9 C/158/1996 nebolo, aj napriek uplynutiu vyše 17 rokov a 8 mesiacov od podania návrhu sťažovateľov, do dnešného dňa právoplatne rozhodnuté... Celková dĺžka sťažovateľmi namietaného konania 9 C/158/1996 ku dnešnému dňu predstavuje obdobie 17 rokov a 8 mesiacov, pričom Okresný súd Dunajská Streda do dnešného dna neodstránil právnu neistotu sťažovateľov, pre ktorú sa sťažovatelia obrátili na súd, a to aj napriek tomu, že vec sa týka sporu o vydanie zameškaného nájomného a bezdôvodného obohatenia, teda spor, ktorý vo všeobecnosti nemožno hodnotiť ako objektívne náročný. V súvislosti s predošlým prerušením konania z dôvodu vedenia veci 4 C/204/96, v ktorej boli konštatované zbytočné prieťahy a v ktorej rozhodli všeobecné súdy po vyše 12 rokoch vedenia sporu zamietnutím žaloby podanej proti sťažovateľom z dôvodu, že žalobkyňa nemala aktívnu legitimáciu na podanie žaloby, sťažovatelia považujú za potrebné poukázať na rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 12. 11. 2002 vo veci Matoušková proti Slovenskej republike (sťažnosť č. 39752/98).

Dohovoru. Na základe uvedeného je podľa názoru sťažovateľov potrebné pri posudzovaní zbytočných prieťahov po poslednom rozhodnutí ústavného súdu prihliadať na celkovú dĺžku konania, teda na dĺžku v rozsahu 17 rokov a 8 mesiacov!

. . Sťažovateľmi namietané konanie 9 C/158/1996 sa týka nárokov sťažovateľov na zaplatenie zameškaného nájomného a vydanie bezdôvodného obohatenia zo strany žalovaných. V tomto štádiu konania nie je možné považovať vec za skutkovo a ani právne

9 C/158/1996. Okresný súd v súvislosti so stanovením výšky bezdôvodného obohatenia žalovaných disponoval odbornými vyjadreniami realitných kancelárií už v roku 2009, kedy sťažovatelia spolu s podaním zo dňa 13. 3. 2009 okresnému súdu predložili aj odborné vyjadrenie realitnej kancelárie zo dňa 7. 10. 2002, v ktorom bolo vyčíslené obvyklé nájomné rodinných domov v danej lokalite v súdom posudzovanom čase. Odborné vyjadrenie realitnej kancelárie k otázke stanovenia výšky bezdôvodného obohatenia bolo súdu opätovne predložené aj v rámci odvolania sťažovateľov zo dňa 23. 5. 2012, pričom žalovaní nijakým spôsobom nenamietali znenia predložených odborných vyjadrení realitných kancelárií. Otázka nároku na úhradu nájomného za užívanie nehnuteľností v rámci existujúceho nájomného vzťahu, ako aj otázka bezdôvodného obohatenia, je komplexne upravená v ustanoveniach Občianskeho zákonníka. Navyše problematika sporov o vyplatenie neuhradeného nájomného, ako aj bezdôvodného obohatenia, je dnes bežnou súčasťou rozhodovacej praxe všeobecných súdov. Na základe uvedeného je možné konštatovať, že predmetná vec dnes nenesie známky

V prípade žiadosti o oslobodenie od súdnych poplatkov zo dňa 4. 3. 2013 a následného odvolania 30. 10. 2013 sťažovatelia využívali iba zákonné prostriedky v zmysle § 138 OSP, ktoré im vzhľadom na ich zložité majetkové pomery patrili. Čo sa týka následného odvolania sťažovateľov proti zamietnutiu ich žiadosti o oslobodenie od súdnych poplatkov, je potrebné uviesť, že sťažovatelia tu postupovali v súlade s judikatúrou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, podľa ktorej iba existencia vlastníckeho práva, resp. spoluvlastníckeho podielu, bez skúmania celkovej majetkovej situácie žiadateľa nemôže byť prekážkou prístupu k súdu (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 3. 10. 2012, sp. zn. 8 Sžo/45/2012), ako aj s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorej zamietnutie žiadosti o oslobodenia od súdnych poplatkov postavené na základe hypotetickej možnosti zaplatiť súdny poplatok zasahuje do práva účastníkov konania na prístup k súdu (rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 26. 7. 2005, sťažnosť 73547/01, bod 60 a nasl.). Na základe uvedených skutočností máme za to, že sťažovatelia sa

Na základe uvedeného sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Základné právo sťažovateľov ... a na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie veci v primeranej lehote upravené v čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Dunajská Streda v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C/158/1996, porušené bolo. Ústavný súd prikazuje Okresnému súdu Dunajská Streda vo veci vedenej pod sp. zn. 9 C/158/1996 konať. Ústavný súd priznáva ... primerané finančné zadosťučinenie vo výške 7500,­ EUR, slovom sedemtisícpäťsto EUR, ktoré je mu Okresný súd Dunajská Streda povinný uhradiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu. Ústavný súd priznáva ... primerané finančné zadosťučinenie vo výške 7500,­ EUR, slovom sedemtisícpäťsto EUR, ktoré je jej Okresný súd Dunajská Streda povinný uhradiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu. Okresný súd Dunajská Streda je povinný uhradiť ... a trovy právneho zastúpenia vo výške 284,08 EUR na účet právneho zástupcu ­ Advokátskej kancelárie Beňová, s. r. o... do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

Ústavný súd sťažnosť, ktorou sťažovatelia namietali porušenie svojich práv podľa ústavy a dohovoru postupom okresného súdu v napadnutom konaní, predbežne prerokoval a uznesením č. k. II. ÚS 397/2014­24 z 23. júla 2014 ju prijal na ďalšie konanie.

Predsedníčka okresného súdu sa k sťažnosti následne vyjadrila v prípise sp. zn. Spr 217/2014, ktorý bol ústavnému súdu doručený 15. decembra 2014. V označenom prípise sa po prehľade procesných úkonov uskutočnených v napadnutom konaní predovšetkým uvádza: „V tomto konaní ide o zaplatenie 12.723,97 Eur s prísl. Konanie od 28. 11. 1996 do 9. 12. 2008 bolo prerušené z dôvodu iného prebiehajúceho konania, v ktorom konaní sa riešilo vlastnícke právo žalobcov k nehnuteľnosti. Samotná povaha veci nie je zložitá. Ide o zaplatenie nájomného. Doterajší postup súdu bol sťažený tým, že žalovaní v 1. a 2. rade sa zdržiavajú na neznámej adrese, mimo územia Slovenskej republiky. Súd zisťoval ich adresy prostredníctvom dožiadaného súdu, zisťoval okruh príbuzných a z okruhu príbuzných im ustanovil opatrovníka – dcéru, ktorá tiež nebola dosiahnuteľná. Súd viackrát rozhodoval o procesných návrhoch žalobcov. Proti niektorým žalobcovia podali odvolanie, ktorá okolnosť takisto ovplyvnila priebeh konania. Súd nariadil aj znalecké dokazovanie, proti ktorému uzneseniu žalobcovia podali odvolanie a po nadobudnutí uznesenia o nariadení znaleckého dokazovania pribratá znalkyňa zomrela. Súd pribral ďalšiu znalkyňu, ktorá znalecký úkon zo zdravotných dôvodov nevykonala, preto bolo potrebné zmeniť uznesenie a do konania bola pribratá ďalšie znalkyňa. Tieto všetky okolnosti mali vplyv na doterajšiu dĺžku konania.“

Predsedníčka okresného súdu zároveň ústavnému súdu oznámila, že netrvá na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.

Dňa 18. decembra 2014 vyzval ústavný súd právnu zástupkyňu sťažovateľov, aby sa vyjadrila ku vhodnosti ústneho pojednávania, a zároveň jej zaslal vyjadrenie predsedníčky okresného súdu k sťažnosti na vedomie a prípadné zaujatie stanoviska.

. . Čo sa týka sťažovateľov, tí po celý priebeh konania vystupovali v konaní aktívne tak v rámci svojej účasti na doteraz uskutočnených pojednávaniach, ako aj v rámci predložených dôkazov k rozhodnutiu v merite veci. Sťažovatelia na preukázanie svojich nárokov dokonca predložili okresnému súdu aj odborné vyjadrenia realitných kancelárií, na základe ktorých bolo možné posúdiť výšku bezdôvodného obohatenia žalovaných voči

Táto skutočnosť vyplýva zo samotného nesústredeného a neefektívneho postupu okresného súdu v rámci ním nariadeného znaleckého dokazovania, ktorý bol zároveň poznačený značnými prieťahmi spôsobujúcimi ďalšie predĺženie už beztak neprimeranej lehoty predmetného konania. Sťažovatelia v tejto súvislosti považujú za potrebné poukázať na to, že okresnému súdu trvalo 5 mesiacov (čas od podania odvolania sťažovateľov proti nariadeniu znaleckého dokazovania zo dňa 23. 5. 2012 do 8. 10. 2012), kým okresný súd predložil Krajskému súdu v Trnave spisový materiál za účelom preskúmania sťažovateľmi podaného odvolania proti nariadenému

zrušil svoje uznesenie zo dňa 13. 4. 2012 v časti ustanovenia znalca a za znalca ustanovil novú znalkyňu až dňa 13. 6. 2014, teda 1 rok a 4 mesiace po úmrtí pôvodnej znalkyne. Ak by okresný súd efektívne organizoval svoj postup v rámci ním nariadeného znaleckého dokazovania a náležité využíval procesné prostriedky zabezpečenia plynulosti konania, ktorými disponoval aj v rámci prebiehajúceho znaleckého dokazovania, tak by sa včas dozvedel o úmrtí ustanovenej znalkyne a včas by tak mohol aj uskutočniť nápravu v podobe ustanovenia novej súdnej znalkyne (bez neprimeraného omeškania). Záverom sťažovatelia poukazujú na to, že aj napriek tomu, že v čase vydania rozhodnutia Okresného súdu Dunajská Streda zo dňa 9. 12. 2008, ktorým okresný súd rozhodol o pokračovaní v konaní 9 C/158/1996, predstavovala dĺžka predmetného konania už obdobie 12 rokov a 3 mesiace, okresný súd nepristúpil k vyššie uvedenému konaniu 9 C/158/1996 s osobitnou pozornosťou, ale naopak postupoval cestou nesústredeného a neefektívneho postupu (navyše charakterizovaného zväčša procesnými úkonmi

Sťažovatelia si zároveň uplatnili úhradu trov konania pred ústavným súdom za ďalší úkon, a to vyjadrenie k stanovisku predsedníčky okresného súdu v sume 148,13 €. Celková suma požadovanej úhrady trov konania tak predstavuje 432,21 €.

Vzhľadom na oznámenia právnej zástupkyne sťažovateľov a predsedníčky okresného súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd v súlade s § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania, pretože dospel k záveru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

nájomného za užívanie bytu a úhrady za plnenia poskytované s užívaním bytu. Dňa 18. septembra 1996 okresný súd vyzval sťažovateľov na zaplatenie súdneho poplatku za žalobu, ktorý bol zaplatený 3. októbra 1996. Okresný súd 10. októbra 1996 vyzval sťažovateľov na predloženie nájomnej zmluvy. Sťažovatelia doručili okresnému súdu vyjadrenia 25. októbra 1996 a 25. novembra 1996. Dňa 28. novembra 1996 sa uskutočnilo pojednávanie, na ktorom bolo konanie prerušené do skončenia konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. 4 C 204/1996 a do rozhodnutia o námietke zaujatosti v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 171/1996. Dňa 10. apríla 1997 sa uskutočnilo pojednávanie, na ktorom okresný súd sťažovateľom uložil poriadkovú pokutu za urážlivé podanie týkajúce sa zákonnej sudkyne a po zistení, že 28. novembra 1996 bolo konanie prerušené až do právoplatného skončenia konania vo veci vedenej pod sp. zn. 4 C 204/1996, pojednávanie odročil na neurčito. Dňa 11. apríla 1997 okresný súd vyzval sťažovateľov na predloženie dôkazov týkajúcich sa ich podania.

Krajský súd 3. júna 1997 vrátil spis vzťahujúci sa na napadnuté konanie bez rozhodnutia vo veci podania námietky zaujatosti z dôvodu procesného pochybenia zo strany okresného súdu. Dňa 30. mája 1997 sťažovateľ okresnému súdu oznámil, že od 1. apríla 1997 je z pracovných dôvodov v zahraničí, pričom zároveň požiadal o zasielanie výziev a predvolaní na ním uvedenú adresu do zahraničia a rovnako oznámil, že v termíne od 30. júna 1997 do 27. júla 1997 ho nebude možné zastihnúť z dôvodu čerpania dovolenky. Dňa 6. júna 1997 bol zákonnou sudkyňou v konaní vydaný pokyn o uloženie spisu

krajskému súdu. Krajský súd 11. marca 2004 vrátil spis bez rozhodnutia o námietke zaujatosti z dôvodu predčasného predloženia spisu, keďže návrh sťažovateľa neobsahoval konkrétne dôvody zaujatosti zákonnej sudkyne. Dňa 20. septembra 2006 zákonná sudkyňa opätovne oznámila skutočnosti, pre ktoré navrhla svoje vylúčenie z prerokúvania a rozhodovania vo veci, na základe čoho okresný súd postúpil vec na rozhodnutie o vylúčení zákonnej sudkyne 3. októbra 2006 krajskému súdu. Krajský súd uznesením sp. zn. 9 NcC 22/2006 z 12. októbra 2006 o námietke rozhodol tak, že zákonnú sudkyňu nevylúčil z prerokúvania a rozhodovania vo veci. Okresný súd 17. januára 2007 vyzval obvodné oddelenie Policajného zboru, Mestský úrad a register obyvateľov Slovenskej republiky (ďalej len „register obyvateľov“) na oznámenie trvalého pobytu žalovanej v 1. rade a 25. januára 2007 vyzval

č. k. 4 C 204/1996 919 z 8. októbra 2007 v spojení s opravným uznesením okresného súdu č. k. 4 C 204/1996 921 z 12. decembra 2007 nadobudol právoplatnosť 10. novembra 2008). Dňa 9. decembra 2008 okresný súd uznesením č. k. 9 C 158/1996

z 30. januára 2009 a 3. februára 2009). Sťažovatelia požiadali okresný súd o predĺženie lehoty na predloženie vyžiadaných písomností podaním zo 7. februára 2009. Dňa 13. marca 2009 bol okresnému súdu zo strany sťažovateľov doručený návrh na rozšírenie žaloby o vydanie bezdôvodného obohatenia o zaplatenie súm 11 930 € s prísl.

Dňa 5. októbra 2009 okresný súd vykonal dopyt na Generálne riaditeľstvo Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky (ďalej len „zbor väzenskej a justičnej stráže“) týkajúci sa osoby žalovaného v 2. rade a jeho pobytu vo väzbe alebo vo výkone trestu odňatia slobody, na dopyt generálne riaditeľstvo reagovalo 5. októbra 2009. Mesto odpovedalo 6. októbra 2009 na výzvu okresného súdu uvedením terajšieho trvalého pobytu žalovaného v 2. rade. Okresný súd výzvou z 1. októbra 2009 požiadal žalovaného v 2. rade o súčinnosť pri zisťovaní miesta zdržiavania žalovanej v 1. rade a zároveň vyzval sťažovateľov na doplnenie a úpravu žalobného návrhu doručeného okresnému súdu 6. júla 2009. Okresný súd výzvou z 1. októbra 2009 požiadal Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky o zaslanie informácie týkajúcej sa miesta zdržiavania sa žalovanej v 1. rade. Dňa 10. novembra 2009 obvodné oddelenie Policajného zboru oznámilo na základe dopytu okresnému súdu informácie týkajúce sa pobytu žalovaného v 2. rade. Dňa 11. novembra 2009 sťažovatelia spresnili žalobný návrh v zmysle výzvy okresného súdu z 1. októbra 2009. Dňa 12. novembra 2009 okresný súd vyzval Úrad mestskej časti Praha 3 – matriku na oznámenie informácie týkajúcej sa žalovaného v 2. rade, ktorý na výzvu reagoval 21. decembra 2009. Dňa 16. decembra 2009 okresný súd uznesením č. k. 9 C 158/1996­273 rozhodol o zmene žalobného návrhu. Dňa 2. marca 2010 okresný súd dožiadal Obvodný súd Praha III o doručenie písomností žalovanému v 2. rade, 26. apríla 2010 okresný súd urgoval oznámenie výsledku dožiadania z 2. marca 2010 a zároveň požiadal register obyvateľov o oznámenie adresy pobytu dcéry žalovanej v 1. rade. Obvodný súd Praha III odpovedal okresnému súdu na jeho dožiadanie 28. apríla 2010. Okresný súd 14. júna 2010 požiadal Obvodný súd Praha III a Mestský úrad v o informácie týkajúce sa adresy žalovaného v 2. rade a jeho plnoletých príbuzných; Mestský úrad odpovedal na žiadosť okresného súdu podaním doručeným 23. júna 2010.

Dňa 7. februára 2011 okresný súd požiadal Okresný súd Jihlava o doručovanie zásielky pre dcéru žalovanej v 1. rade, ten na dožiadanie odpovedal 29. apríla 2011 oznámením o uskutočnení ďalšieho pokusu doručenia súdnej písomnosti na novozistenú adresu. Dňa 16. mája 2011 okresný súd uznesením sp. zn. 9 C 158/1996 ustanovil žalovanej v 1. rade opatrovníčku (uznesenie právoplatné 4. októbra 2011). Dňa 7. júla 2011 okresný súd požiadal Obvodný súd Praha III o doručenie písomností žalovanému v 2. rade. Dňa 7. septembra 2011 bolo okresnému súdu doručené oznámenie o doručovaní písomností žalovanému v 2. rade, na základe ktorého okresný súd uznesením č. k. 9 C 158/1996

Dňa 13. apríla 2012 okresný súd uznesením č. k. 9 C 158/1996 434 nariadil znalecké dokazovanie z odboru stavebníctva, odvetvia odhadu hodnoty nehnuteľností a za súdnu znalkyňu ustanovil (ďalej len „uznesenie o nariadení znaleckého dokazovania z 13. apríla 2012“). Dňa 23. mája 2012 sťažovatelia doručili okresnému súdu odvolanie proti uzneseniu o nariadení znaleckého dokazovania z 13. apríla 2012 (z dôvodu podaného odvolania sa neuskutočnilo miestne šetrenie nariadené v súvislosti s vykonaním znaleckého dokazovania na 28. máj 2012). Dňa 7. júna 2012 okresný súd vyzval opatrovníčku žalovaných v 1. a 2. rade, generálnu prokuratúru a súdnu znalkyňu, aby sa vyjadrili k odvolaniu sťažovateľov proti uzneseniu o nariadení znaleckého dokazovania z 13. apríla 2012.

459 zrušil uznesenie o ustanovení opatrovníčky žalovaných v 1. a 2. rade a ustanovil ako opatrovníčku zamestnankyňu Okresného súdu Galanta (ďalej len „uznesenie o ustanovení za opatrovníčku“). Proti označenému uzneseniu okresného súdu podali sťažovatelia

opatrovníčky. Dňa 4. marca 2013 sťažovatelia požiadali o oslobodenie od platenia súdnych poplatkov. Krajský súd uznesením č. k. 9 Co 417/2012 477 z 30. júla 2013 odvolanie sťažovateľov proti uzneseniu o ustanovení opatrovníčky odmietol a uznesením sp. zn. 9 Co 25/2013 z 30. júla 2013 odvolanie sťažovateľov proti uzneseniu o nariadení znaleckého dokazovania v časti nariadenia dokazovania odmietol a v časti povinnosti uloženej sťažovateľom zaplatiť preddavok na trovy dokazovania vo výške 100 € potvrdil; spis bol vrátený okresnému súdu 19. augusta 2013. Dňa 30. septembra 2013 bola okresnému súdu doručená žiadosť sťažovateľa v 1. rade o opätovné doručenie uznesení krajského súdu sp. zn. 9 Co 417/2012 a sp. zn. 9 Co 25/2013

súdnych poplatkov. Sťažovatelia 30. októbra 2013 podali proti tomuto rozhodnutiu odvolanie. Spis bol na rozhodnutie o tomto odvolaní predložený krajskému súdu 13. decembra 2013. Krajský súd uznesením č. k. 9 Co 424/2013 519 z 20. februára 2014

uznesením č. k. 9 C 158/1996 531 z 13. júna 2014 zrušil svoje uznesenie z 13. apríla 2012 v časti ustanovenia súdnej znalkyne a ustanovil novú súdnu znalkyňu. Dňa 24. júla 2014 bol spis zaslaný súdnej znalkyni na vypracovanie znaleckého

posudku.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 OSP, ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný urobiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 a 4 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých dôvodov. Ak súd zistí, že existuje dôležitý dôvod na odročenie pojednávania, bez zbytočného odkladu informuje tých, ktorí boli predvolaní alebo upovedomení. Súd spravidla uvedie deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie. Dôvod na odročenie sa uvedie v zápisnici alebo poznamená v spise.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, prípadne práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, IV. ÚS 99/07) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). V súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) ústavný súd v rámci prvého kritéria prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (I. ÚS 19/00, II. ÚS 32/02, IV. ÚS 187/07). Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľa.

2. Vo vzťahu k ďalšiemu kritériu, t. j. správaniu sťažovateľov (v spore žalobcov) ako účastníkov napadnutého konania, ústavný súd nezistil žiadnu významnejšiu skutočnosť, ktorá mohla prispieť k predĺženiu doterajšieho priebehu konania. Z prehľadu procesných úkonov vykonaných v napadnutom konaní však vyplýva, že sťažovatelia v značnej miere uplatňovali svoje procesné práva (podanie odvolania proti uzneseniu okresného súdu o nariadení znaleckého dokazovania a o ustanovení opatrovníčky, námietky zaujatosti zákonnej sudkyne z 13. januára 2004, návrh na zmenu žalobného petitu z 13. marca 2009, návrh na pristúpenie ďalších účastníkov do konania na strane žalovaných zo 6. júla 2009, návrh na zastavenie konania vo veci uplatnenia si poplatku z omeškania z 20. apríla 2009, žiadosť o oslobodenie od platenia súdnych poplatkov), ktoré objektívne mali nemalý vplyv na doterajšiu neprimeranú dĺžku napadnutého konania. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoju judikatúru, podľa ktorej v dôsledku uplatnenia procesných práv účastníkom konania neznáša zodpovednosť za predĺženie konania oprávnená osoba, ale zodpovednosť v takomto prípade nemožno pripísať ani štátnemu orgánu konajúcemu vo veci (III. ÚS 242/03, IV. ÚS 218/04). V súlade s touto judikatúrou preto dobu potrebnú na rozhodnutie o sťažovateľmi uplatnených procesných právach bolo potrebné zohľadniť pri posúdení postupu okresného súdu a následne aj v súvislosti s rozhodovaním o primeranom finančnom zadosťučinení.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 158/1996. Ústavný súd pritom vychádzal zo svojej konštantnej judikatúry, v zmysle ktorej zbytočné prieťahy v konaní môžu byť zapríčinené nielen samotnou nečinnosťou všeobecného súdu, ale aj jeho neefektívnou činnosťou, teda takým konaním, ktoré nevedie efektívne k odstráneniu právnej neistoty (II. ÚS 32/03, IV. ÚS 267/04, IV. ÚS 182/08).

Sťažovatelia v súvislosti s prerušením napadnutého konania z dôvodu vedenia konania sp. zn. 4 C 204/1996, „v ktorom boli konštatované zbytočné prieťahy a v ktorej rozhodli všeobecné súdy po vyše 12 rokoch vedenia sporu zamietnutím žaloby podanej proti sťažovateľom z dôvodu, že žalobkyňa nemala aktívnu legitimáciu na podanie žaloby“, poukazujú na rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. 11. 2002 vo veci Matoušková proti Slovenskej republike (sťažnosť č. 39752/98), v ktorom podľa sťažovateľov tento vyslovil názor, podľa ktorého v prípade, „ak je konanie, kvôli ktorému je prerušené iné konanie, postihnuté zbytočnými prieťahmi (v prípade konania 4 C/204/96 konštatoval zbytočné prieťahy ešte v jeho rozhodnutí II. ÚS 197/02 zo dňa 16. 4. 2003; pričom tie možné badať aj v samotnej neskorej identifikácii nedostatku aktívnej legitimácie na podanie žaloby na strane žalobkyne), je nevyhnutné vyhodnotiť prerušené konanie taktiež ako konanie porušujúce právo na prejednanie veci v primeranej lehote garantované v čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Na základe uvedeného je podľa názoru sťažovateľov potrebné pri posudzovaní zbytočných prieťahov po poslednom rozhodnutí ústavného súdu prihliadať na celkovú dĺžku konania, teda na dĺžku v rozsahu 17 rokov a 8 mesiacov!“.

Ústavný súd nemá v okolnostiach posudzovanej veci dôvod odkloniť sa od svojej už ustálenej citovanej judikatúry, podľa ktorej po prerušení konania, ku ktorému došlo v súlade so zákonom, súd nemôže vykonávať žiadne procesné úkony smerujúce k odstráneniu právnej neistoty účastníkov, a preto jeho postup vyznačujúci sa nečinnosťou nemožno kvalifikovať ako zbytočné prieťahy v konaní. Sťažovatelia vyslovujú názor, že je pri posudzovaní zbytočných prieťahov v napadnutom konaní nevyhnutné prihliadať na celkovú dĺžku konania, teda vrátane tej jeho časti, v rámci ktorej bolo napadnuté konanie právoplatne prerušené, a vysloviť porušenie práv sťažovateľov podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, a to s prihliadnutím na skutočnosť, že konanie vedené okresným súdom pod sp. zn. 4 C 204/1996, ktoré bolo dôvodom prerušenia napadnutého konania, bolo poznačené „zbytočnými prieťahmi“.

Ústavný súd, vychádzajúc z prehľadu procesných úkonov vykonaných v napadnutom konaní, neidentifikoval kratšie ani dlhšie obdobia absolútnej neodôvodnenej nečinnosti okresného súdu. Napriek uvedenému však ústavný súd konštatuje nesústredenú a neefektívnu činnosť okresného súdu, ktorá sa prejavila predovšetkým pri zisťovaní miesta pobytu žalovanej v 1. rade (opätovné výzvy týkajúce sa zisťovania miesta pobytu žalovanej v 1. rade na príslušné štátne orgány, dokonca aj po ustanovení opatrovníčky žalovanej v 1. rade 21. mája 2007), ako aj pri samotnom ustanovovaní opatrovníčky [žalovanej v 1. rade okresný súd ustanovil opatrovníčku celkovo trikrát (21. mája 2007, 16. mája 2011 a 5. septembra 2012)]. Ako neefektívny kvalifikuje ústavný súd aj postup okresného súdu v súvislosti so zaistením znaleckého dokazovania. Aj napriek skutočnosti, že znalecké dokazovanie vo veci bolo nariadené už 13. apríla 2012, do rozhodnutia ústavného súdu znalecký posudok nebol vypracovaný.

Nesústredená a neefektívna činnosť okresného súdu spôsobila, že napadnuté konanie nie je ani po viac ako 6 rokoch od ukončenia jeho prerušenia (november 2008) právoplatne skončené.

Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že okresný súd svojou neefektívnou nečinnosťou v napadnutom konaní spôsobil vznik zbytočných prieťahov, čím porušil základné právo sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj ich práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).

Vzhľadom na skutočnosť, že napadnuté konanie nebolo v čase rozhodovania ústavného súdu ešte právoplatne skončené, ústavný súd podľa čl. 127 ods. 2 ústavy prikázal okresnému súdu, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 158/1996 konal bez zbytočných prieťahov (bod 2 výroku tohto nálezu).

Vychádzajúc z doterajšej dĺžky namietaného konania, ako aj s prihliadnutím na charakter neefektívnej a nesústredenej činnosti okresného súdu, ústavný súd dospel k názoru, že priznanie finančného zadosťučinenia v sume 2 000 € každému zo sťažovateľov bude primerané konkrétnym okolnostiam posudzovanej veci (bod 3 výroku tohto nálezu).

Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný súd v zmysle § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol o úhrade trov konania sťažovateľov, ktoré im vznikli v súvislosti s ich právnym zastupovaním Advokátskou kanceláriou Beňová, s. r. o., Blumentálska 8, Bratislava. Úhradu priznal za tri úkony právnej služby vykonané (prevzatie a prípravu zastúpenia, podanie sťažnosti, stanovisko k vyjadreniu okresného súdu) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3, § 13 ods. 2, § 13a ods. 1 písm. a) a c) a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to v sume požadovanej sťažovateľmi (432,21 €) vzhľadom na skutočnosť, že požadovaná suma neprekračuje sumu vypočítanú podľa označených ustanovení vyhlášky.

Priznanú úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právnej zástupkyne sťažovateľov (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom konania.