II. ÚS 399/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky II. ÚS 399/2015­24

POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej Fridrich Paľko, s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava, konajúca prostredníctvom konateľa a advokáta doc. JUDr. Branislava Fridricha, PhD., vedené pod spisovými značkami:

Rvp 14921/2014, Rvp 14922/2014, Rvp 14923/2014, Rvp 14924/2014, Rvp 14925/2014, Rvp 14926/2014, Rvp 14927/2014, Rvp 14928/2014, Rvp 14929/2014 a Rvp 14930/2014, ktorými namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 47 Charty základných práv Európskej únie a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a tiež

6 Er 3465/2006 a uznesením z 20. decembra 2013 (Rvp 14919/2014), postupom Okresného súdu Poprad v konaniach vedených pod spisovými značkami: 18 Er 256/2005 a uznesením z 3. septembra 2012 (Rvp 12917/2014), 9 Er 150/2005 a uznesením z 13. septembra 2013 (Rvp 13860/2014), 17 Er 414/2008 a uznesením z 18. júla 2013 (Rvp 13861/2014), 18 Er 253/2006 a uznesením z 3. septembra 2012 (Rvp 13862/2014), 9 Er 250/2003 a uznesením z 13. septembra 2013 (Rvp 13863/2014), 16 Er 75/2005 a uznesením z 19. februára 2013 (Rvp 14178/2014), 13 Er 433/2010 a uznesením z 22. novembra 2013 (Rvp 14179/2014), 19 Er 406/2008 a uznesením zo 7. januára 2014 (Rvp 14180/2014), 16 Er 150/2003 a uznesením zo 6. júna 2013 (Rvp 14181/2014), 10 Er 11/2009 a uznesením z 13. septembra 2013 (Rvp 14648/2014), 10 Er 184/2011 a uznesením z 13. septembra 2013 (Rvp 14649/2014), 10 Er 379/2011 a uznesením z 13. septembra 2013 (Rvp 14650/2014), 10 Er 321/2009 a uznesením z 13. septembra 2013 (Rvp 14651/2014), 10 Er 362/2009

postupom Okresného súdu Svidník v konaniach vedených pod spisovými značkami:

zo 7. januára 2014 (Rvp 12919/2014), 3 Er 45/2005 a uznesením z 11. februára 2013 (Rvp 13386/2014), 3 Er 216/2005 a uznesením zo 16. apríla 2013 (Rvp 13387/2014), 9 Er 570/2005 a uznesením z 15. mája 2013 (Rvp 13864/2014), 8 Er 58/2006 a uznesením z 1. februára 2013 (Rvp 13865/2014), 8 Er 304/2004 a uznesením zo 16. januára 2013 (Rvp 14182/2014), 8 Er 43/2006 a uznesením z 1. júla 2013 (Rvp 14183/2014), 8 Er 371/2004 a uznesením zo 16. januára 2013 (Rvp 14184/2014), 3 Er 451/2006 a uznesením z 11. februára 2013 (Rvp 14655/2014), 3 Er 9/2004 a uznesením zo 16. januára 2013 (Rvp 14927/2014), 3 Er 346/2004 a uznesením zo 16. januára 2013 (Rvp 14928/2014), 3 Er 244/2003 a uznesením z 1. februára 2013 (Rvp 14929/2014), 3 Er 303/2004 a uznesením zo 16. januára 2013 (Rvp 14930/2014), postupom Okresného

v konaní vedenom pod spisovou značkou 3 Er 415/2003 a uznesením zo 4. novembra 2013 (Rvp 13383/2014), postupom Okresného súdu Stará Ľubovňa v konaniach vedených pod spisovými značkami: 2 Er 259/2006 a uznesením 23. marca 2013 (Rvp 13385/2014), 4 Er 79/2007 a uznesením z 28. apríla 2014 (Rvp 14653/2014), 4 Er 229/2007 a uznesením z 29. apríla 2014 (Rvp 14654/2014), postupom Okresného súdu Humenné v konaniach vedených pod spisovými značkami: 12 Er 328/2009 a uznesením z 30. apríla 2013 (Rvp 14177/2014), 8 Er 471/2005 a uznesením z 29. januára 2013 (Rvp 14922/2014), 6 Er 626/2008 a uznesením z 26. júla 2013 (Rvp 14923/2014), ako aj porušenie svojich

o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Prešove v konaniach vedených pod spisovými značkami: 18 CoE 73/2014 a uznesením zo 17. júla 2014 (Rvp 12915/2014), 20 CoE 62/2014 a uznesením z 30. júna 2014 (Rvp 12916/2014), 18 CoE 45/2014 a uznesením z 29. apríla 2014 (Rvp 12917/2014), 19 CoE 54/2014 a uznesením z 26. júna 2014 (Rvp 12918/2014), 9 CoE 19/2014 a uznesením z 24. júna 2014 (Rvp 12919/2014), 26 CoE 43/2014 a uznesením zo 17. júla 2014 (Rvp 13373/2014), 7 CoE 61/2014 a uznesením z 29. mája 2014 (Rvp 13381/2014), 5 CoE 40/2014 a uznesením z 27. mája 2014 (Rvp 13382/2014), 13 CoE 15/2014 a uznesením zo 14. mája 2014 (Rvp 13383/2014), 14 CoE 21/2014 a uznesením z 21. mája 2014 (Rvp 13384/2014), 2 CoE 69/2013 a uznesením zo 17. júla 2014 (Rvp 13385/2014), 26 CoE 30/2014 a uznesením z 24. júna 2014 (Rvp 13386/2014), 3 CoE 176/2013 a uznesením z 5. marca 2014 (Rvp 13387/2014),

19 CoE 41/2014 a uznesením z 29. mája 2014 (Rvp 14175/2014), 5 CoE 174/2013 a uznesením z 27. decembra 2013 (Rvp 14177/2014), 22 CoE 25/2014 a uznesením z 15. mája 2014 (Rvp 14178/2014), 13 CoE 22/2014 a uznesením z 8. júla 2014 (Rvp 14179/2014), 18 CoE 67/2014 a uznesením z 26. júna 2014 (Rvp 14180/2014), 27 CoE 9/2014 a uznesením z 23. mája 2014 (Rvp 14181/2014), 6 CoE 66/2014 a uznesením z 30. júna 2014 (Rvp 14182/2014), 1 CoE 147/2013 a uznesením z 29. októbra 2013 (Rvp 14183/2014), 20 CoE 66/2014 a uznesením z 30. júna 2014 (Rvp 14184/2014), 15 CoE 23/2014 a uznesením z 18. augusta 2014 (Rvp 14644/2014), 5 CoE 49/2014 a uznesením z 12. augusta 2014 (Rvp 14645/2014), 6 CoE 70/2014 a uznesením z 31. júla 2014 (Rvp 14646/2014), 21 CoE 76/2014 a uznesením z 31. júla 2014 (Rvp 14647/2014), 5 CoE 60/2014 a uznesením z 26. júna 2014 (Rvp 14648/2014), 20 CoE 59/2014 a uznesením z 30. júna 2014 (Rvp 14649/2014), 24 CoE 35/2014 a uznesením z 8. júla 2014 (Rvp 14650/2014), 18 CoE 59/2014 a uznesením z 26. júna 2014 (Rvp 14651/2014), 7 CoE 68/2014 a uznesením z 26. júna 2014 (Rvp 14652/2014), 24 CoE 45/2014 a uznesením z 31. júla 2014 (Rvp 14653/2014), 6 CoE 73/2014 a uznesením z 31. júla 2014 (Rvp 14654/2014), 25 CoE 40/2014 a uznesením zo 17. júla 2014 (Rvp 14655/2014), 6 CoE 74/2014 a uznesením z 31. júla 2014 (Rvp 14914/2014), 26 CoE 45/2014 a uznesením zo 4. septembra 2014 (Rvp 14915/2014), 6 CoE 78/2014 a uznesením z 31. júla 2014 (Rvp 14916/2014), 4 CoE 62/2014 a uznesením z 13. augusta 2014 (Rvp 14917/2014), 19 CoE 76/2014 a uznesením z 12. augusta 2014 (Rvp 14918/2014), 22 CoE 45/2014 a uznesením zo 4. septembra 2014 (Rvp 14919/2014), 19 CoE 77/2014 a uznesením z 12. augusta 2014 (Rvp 14920/2014), 7 CoE 49/2014 a uznesením z 21. augusta 2014 (Rvp 14921/2014), 23 CoE 19/2014 a uznesením z 31. júla 2014 (Rvp 14922/2014), 27 CoE 24/2014 a uznesením z 31. júla 2014 (Rvp 14923/2014), 9 CoE 16/2014 a uznesením z 27. augusta 2014 (Rvp 14924/2014), 4 CoE 60/2014 a uznesením z 13. augusta 2014 (Rvp 14925/2014), 3 CoE 59/2014 a uznesením z 13. augusta 2014 (Rvp 14926/2014), 27 CoE 31/2014 a uznesením z 31. júla 2014 (Rvp 14927/2014), 27 CoE 40/2014 a uznesením z 31. júla 2014 (Rvp 14928/2014), 3 CoE 66/2014 a uznesením z 13. augusta 2014 (Rvp 14929/2014) a 3 CoE 52/2014 a uznesením z 13. augusta 2014 (Rvp 14930/2014), a takto rozhodol:

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 3., 10., 23., 24. a 27. októbra 2014 a 6. a 11. novembra 2014 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 47 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „charta“) a práv

a čl. 14 dohovoru postupom Okresného súdu Prešov v konaniach vedených pod spisovými značkami: 23 Er 3161/2006 a uznesením zo 17. mája 2012 (Rvp 12915/2014), 6 Er 2783/2006 a uznesením zo 7. novembra 2013 (Rvp 12916/2014), 23 Er 803/2007 a uznesením zo 17. júla 2014 (Rvp 13373/2014), 6 Er 2723/2006 a uznesením z 9. mája 2012 (Rvp 14644/2014), 26 Er 3535/2004 a uznesením z 10. apríla 2012 (Rvp 14645/2014), 23 Er 1172/2005 a uznesením z 18. decembra 2013 (Rvp 14646/2014), 6 Er 672/2009 a uznesením z 11. novembra 2013 (Rvp 14647/2014), 6 Er 562/2006 a uznesením z 22. februára 2012 (Rvp 14914/2014), 7 Er 2356/2003 a uznesením z 23. februára 2012 (Rvp 14915/2014), 23 Er 32/2004 a uznesením zo 4. apríla 2012 (Rvp 14916/2014), 6 Er 690/2007 a uznesením z 28. mája 2012 (Rvp 14917/2014), 26 Er 3463/2006 a uznesením z 31. októbra 2012 (Rvp 14918/2014), 6 Er 3465/2006 a uznesením z 20. decembra 2013 (Rvp 14919/2014), postupom Okresného súdu Poprad

z 3. septembra 2013 (Rvp 14924/2014), 10 Er 425/2008 a uznesením zo 16. septembra 2013 (Rvp 14925/2014), 10 Er 243/2010 a uznesením z 13. septembra 2013 (Rvp 14926/2014), postupom Okresného súdu Svidník v konaniach vedených pod spisovými značkami:

zo 7. januára 2014 (Rvp 12919/2014), 3 Er 45/2005 a uznesením z 11. februára 2013 (Rvp 13386/2014), 3 Er 216/2005 a uznesením zo 16. apríla 2013 (Rvp 13387/2014), 9 Er 570/2005 a uznesením z 15. mája 2013 (Rvp 13864/2014), 8 Er 58/2006 a uznesením z 1. februára 2013 (Rvp 13865/2014), 8 Er 304/2004 a uznesením zo 16. januára 2013 (Rvp 14182/2014), 8 Er 43/2006 a uznesením z 1. júla 2013 (Rvp 14183/2014), 8 Er 371/2004 a uznesením zo 16. januára 2013 (Rvp 14184/2014), 3 Er 451/2006 a uznesením z 11. februára 2013 (Rvp 14655/2014), 3 Er 9/2004 a uznesením zo 16. januára 2013 (Rvp 14927/2014), 3 Er 346/2004 a uznesením zo 16. januára 2013 (Rvp 14928/2014), 3 Er 244/2003 a uznesením z 1. februára 2013 (Rvp 14929/2014), 3 Er 303/2004 a uznesením zo 16. januára 2013 (Rvp 14930/2014), postupom Okresného

v konaní vedenom pod spisovou značkou 3 Er 415/2003 a uznesením zo 4. novembra 2013 (Rvp 13383/2014), postupom Okresného súdu Stará Ľubovňa v konaniach vedených pod spisovými značkami: 2 Er 259/2006 a uznesením 23. marca 2013 (Rvp 13385/2014),

(Rvp 14177/2014), 8 Er 471/2005 a uznesením z 29. januára 2013 (Rvp 14922/2014), 6 Er 626/2008 a uznesením z 26. júla 2013 (Rvp 14923/2014) (ďalej len „napadnuté uznesenia okresných súdov“), ako aj porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1

2014 (Rvp 12915/2014), 20 CoE 62/2014 a uznesením z 30. júna 2014 (Rvp 12916/2014), 18 CoE 45/2014 a uznesením z 29. apríla 2014 (Rvp 12917/2014), 19 CoE 54/2014 a uznesením z 26. júna 2014 (Rvp 12918/2014), 9 CoE 19/2014 a uznesením z 24. júna 2014 (Rvp 12919/2014), 26 CoE 43/2014 a uznesením zo 17. júla 2014 (Rvp 13373/2014), 7 CoE 61/2014 a uznesením z 29. mája 2014 (Rvp 13381/2014), 5 CoE 40/2014 a uznesením z 27. mája 2014 (Rvp 13382/2014), 13 CoE 15/2014 a uznesením zo 14. mája 2014 (Rvp 13383/2014), 14 CoE 21/2014 a uznesením z 21. mája 2014 (Rvp 13384/2014), 2 CoE 69/2013 a uznesením zo 17. júla 2014 (Rvp 13385/2014), 26 CoE 30/2014 a uznesením z 24. júna 2014 (Rvp 13386/2014), 3 CoE 176/2013 a uznesením z 5. marca 2014 (Rvp 13387/2014), 5 CoE 45/2014 a uznesením zo 17. júna 2014 (Rvp 13853/2014), 1 CoE 22/2014 a uznesením z 29. mája 2014 (Rvp 13854/2014), 4 CoE 45/2014

(Rvp 14177/2014), 22 CoE 25/2014 a uznesením z 15. mája 2014 (Rvp 14178/2014), 13 CoE 22/2014 a uznesením z 8. júla 2014 (Rvp 14179/2014), 18 CoE 67/2014 a uznesením z 26. júna 2014 (Rvp 14180/2014), 27 CoE 9/2014 a uznesením z 23. mája 2014 (Rvp 14181/2014), 6 CoE 66/2014 a uznesením z 30. júna 2014 (Rvp 14182/2014), 1 CoE 147/2013 a uznesením z 29. októbra 2013 (Rvp 14183/2014), 20 CoE 66/2014 a uznesením z 30. júna 2014 (Rvp 14184/2014), 15 CoE 23/2014 a uznesením z 18. augusta 2014 (Rvp 14644/2014), 5 CoE 49/2014 a uznesením z 12. augusta 2014 (Rvp 14645/2014), 6 CoE 70/2014 a uznesením z 31. júla 2014 (Rvp 14646/2014), 21 CoE 76/2014 a uznesením z 31. júla 2014 (Rvp 14647/2014), 5 CoE 60/2014 a uznesením z 26. júna 2014 (Rvp 14648/2014), 20 CoE 59/2014 a uznesením z 30. júna 2014 (Rvp 14649/2014), 24 CoE 35/2014 a uznesením z 8. júla 2014 (Rvp 14650/2014), 18 CoE 59/2014 a uznesením z 26. júna 2014 (Rvp 14651/2014),

a uznesením z 13. augusta 2014 (Rvp 14925/2014), 3 CoE 59/2014 a uznesením z 13. augusta 2014 (Rvp 14926/2014), 27 CoE 31/2014 a uznesením z 31. júla 2014 (Rvp 14927/2014), 27 CoE 40/2014 a uznesením z 31. júla 2014 (Rvp 14928/2014), 3 CoE 66/2014 a uznesením z 13. augusta 2014 (Rvp 14929/2014), 3 CoE 52/2014 a uznesením z 13. augusta 2014 (Rvp 14930/2014) (ďalej len „napadnuté uznesenia

Zo sťažností vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej činnosti zaoberá poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmlúv o úvere sťažovateľka poskytla dlžníkom úver, pričom poskytnuté peňažné prostriedky boli dlžníci povinní vrátiť podľa podmienok dohodnutých v úverových zmluvách. Na zabezpečenie úverov bola priamo v úverových zmluvách dojednaná buď rozhodcovská doložka, ktorou bola v prípade sporu medzi zmluvnými stranami úverovej zmluvy založená právomoc Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného Slovenskou rozhodcovskou, a. s., Bratislava (ďalej len „rozhodcovský súd“), alebo dlžníci priamo v úverových zmluvách splnomocnili sťažovateľkou menovite uvedenú tretiu osobu (ďalej len „splnomocnenec“), ktorá v prípade, ak dlžník svoje povinnosti z úverovej zmluvy nesplnil, mala oprávnenie podpísať v mene dlžníka notársku zápisnicu o uznaní dlhu dlžníkom, ktorá mala mať povahu exekučného titulu.

Z dôvodu, že dlžníci svoje záväzky vyplývajúce im z predmetných úverových zmlúv dobrovoľne neplnili, tieto sa voči sťažovateľke stali splatnými a v nadväznosti na uvedené sťažovateľka v prípadoch, kde bolo udelené splnomocnenie na spísanie notárskej zápisnice, na podklade tohto exekučného titulu (notárskej zápisnice) iniciovala začatie exekučných konaní, a v prípadoch, kde bola dojednaná rozhodcovská doložka, na jej podklade začala rozhodcovské konania pred zmluvnými stranami zvoleným rozhodcovským súdom, ktorého rozhodcovské rozsudky sa tak stali exekučnými titulmi, na podklade ktorých sťažovateľka iniciovala začatie exekučných konaní.

Sťažovateľka ďalej v sťažnostiach podaných ústavnému súdu namieta, že tak okresné súdy, ako ani krajský súd nenariadili v daných veciach pojednávanie aj napriek tomu, že im to ukladá § 57 ods. 5 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení účinnom od 9. augusta 2012, ako aj to, že uvedené súdy veci nesprávne právne posúdili z hľadiska vnútroštátnej právnej úpravy v interakcii s výkladovými pravidlami uvedenými v smernici Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej aj „smernica Rady“), pretože podľa sťažovateľky sa žiadnym spôsobom nevysporiadali s tým, prečo buď dojednanie rozhodcovskej doložky v úverovej zmluve, alebo udelenie splnomocnenia dlžníkom tretej osobe v úverovej zmluve na spísanie notárskej zápisnice o uznaní dlhu považovali za neprijateľnú podmienku, a v tomto smere podľa sťažovateľky súdy nerešpektovali ani jej návrh na prerušenie konaní na účely predloženia prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“) na podanie výkladu pojmu „nekalá zmluvná podmienka“ v kontexte danej veci.

Sťažovateľka poukazuje aj na rozsudok Súdneho dvora vo veci Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Csipai a spol. C­472/11 z 21. 2. 2013, z ktorého má vyplývať, že čl. 6 ods. 1 a čl. 7 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý konštatoval ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, nemusí na to, aby mohol vyvodiť dôsledky tohto konštatovania, čakať, či spotrebiteľ informovaný o svojich právach navrhne, aby uvedená podmienka bola zrušená, avšak zásada kontradiktórnosti vo všeobecnosti zaväzuje vnútroštátny súd, ktorý konštatoval v rámci preskúmavania ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, informovať účastníkov konania v spore a vyzvať ich, aby sa k tomu kontradiktórne vyjadrili spôsobom, ktorý na tento účel ustanovujú vnútroštátne procesnoprávne predpisy.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažností je tvrdenie sťažovateľky o porušení ňou označených práv zaručených ústavou, chartou, dohovorom a dodatkovým protokolom postupom a označenými uzneseniami okresných súdov, ako aj postupom a označenými uzneseniami krajského súdu.

II.1 K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia

Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“). V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov. Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

S prihliadnutím na obsah sťažností, ktoré sú predmetom tohto prerokovania pred ústavným súdom, a z ich obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky a orgánu verejnej moci, proti ktorému sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd, aplikujúc označené právne normy, tak, že predmetné sťažnosti spojil na spoločné konanie (bod 1 výroku tohto uznesenia).

Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

II.3 K namietanému porušeniu označených práv postupom a rozhodnutiami krajského súdu

Pokiaľ ide o namietané porušenie práv sťažovateľky v príčinnej súvislosti s rozhodnutiami krajského súdu, námietky sťažovateľky možno sumarizovať do štyroch základných východiskových rovín. Sťažovateľka v prvom rade namieta, že krajský súd nenapravil pochybenie okresných súdov, ktoré ako súdy exekučné podľa sťažovateľky nad rámec svojich kompetencií vecne preskúmavali exekučné tituly (potom, ako už raz tieto exekučné tituly preskúmali pri vydávaní poverení exekútorovi na vykonanie exekúcií). Okrem tohto sťažovateľka namieta, že krajský súd nenapravil ani pochybenia okresných súdov, ktoré pri vecnom prieskume exekučných titulov (rozhodcovské rozsudky a notárske zápisnice) aplikovali smernicu Rady, ktorá podľa nej nie je prameňom práva. Sťažovateľka tiež namieta, že krajský súd a pred ním okresné súdy hoci mali, neprerušili exekučné konania na účely podania výkladu označenej smernice Rady a nepredložili Súdnemu dvoru na posúdenie prejudiciálnu otázku, a to, či sa majú jej ustanovenia aplikované v danom prípade vykladať tak, že „... za každých okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov“, alebo otázku, prečo splnomocnenie udelené v zmluve o úvere, ktorým dlžník splnomocní tretiu osobu na uznanie dlhu v notárskej zápisnici, ktorá je exekučným titulom, je považované za neprijateľnú zmluvnú podmienku. Napokon sťažovateľka tiež namieta, že tak krajský súd, ako ani pred ním okresné súdy nenariadili v daných veciach pojednávanie tak, ako im to ukladá § 57 ods. 5 Exekučného poriadku, čím jej mali odňať právo konať pred súdom.

V súvislosti s argumentáciou sťažovateľky vo vzťahu k namietanému porušeniu jej práv na účinný prostriedok nápravy a na spravodlivý proces podľa čl. 47 charty a z neho vyplývajúcej zásady kontradiktórnosti konania tým, že konajúci krajský súd pred rozhodnutím o posúdení zmluvnej podmienky (rozhodcovskej doložky) ako nekalej nedal účastníkom konania príležitosť vyjadriť sa k týmto dôvodom, tak ako to sťažovateľka odvodzuje z rozsudku Súdneho dvora vo veci Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Csipai a spol. C­472/11 z 21. 2. 2013, ústavný súd poukazuje na to, že sťažovateľka mala možnosť oboznámiť sa s dôvodmi zastavenia exekučného konania a neprípustnosti exekúcie z už uvádzaných dôvodov už z uznesení okresných súdov, proti ktorým aj podala odvolania, v ktorých sa k týmto dôvodom vyjadrila. Obdobne aj povinní z exekúcií, ktorí majú v zmluvnom vzťahu so sťažovateľkou postavenie spotrebiteľov, mali po doručení uznesení prvostupňového súdu možnosť vyjadriť sa (prípadne podať odvolanie proti uzneseniam okresných súdov) v tom zmysle, že si neprajú, aby bolo v ich prípadoch vylúčené uplatnenie nekalej zmluvnej podmienky. Sťažovateľkou uplatnenými argumentmi sa krajský súd v napadnutých uzneseniach náležite zaoberal a vyložil svoje závery, pre ktoré dospel k záveru, že uznesenia okresných súdov sú vecne správne.

Pre ústavnú udržateľnosť napadnutého postupu a uznesenia postačuje, aby bola zásada kontradiktórnosti dodržaná v konaní ako celku (v posudzovanom prípade v konaní na oboch stupňoch). Presadzovanie názoru, že na každom jednom stupni súdnictva musí byť uvedená zásada dodržaná bez výnimky, by podľa názoru ústavného súdu odvolaciemu súdu v zásade prisúdilo len funkciu akéhosi kasačného orgánu bez reálnej možnosti konvalidovať prípadné procesné nedostatky vlastným postupom. Na základe uvedeného preto ústavný súd dospel k záveru, že postupom krajského súdu a jeho uzneseniami bol v daných veciach princíp kontradiktórnosti súdneho konania, ktorý je obsahom práv zaručených čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 47 charty a čl. 6 ods. 1 dohovoru, dodržaný, vzhľadom na čo nič nesignalizuje možnosť vyslovenia porušenia v petite sťažností označených práv.

Keďže sťažnosti boli odmietnuté ako celok, ústavný súd o ďalších návrhoch sťažovateľky uplatnených v nich už nerozhodoval.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. júna 2015