II. ÚS 40/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky II. ÚS 40/2015­8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 22. januára 2015 v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Sergeja Kohuta predbežne prerokoval sťažnosť , , vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 12 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 5 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Komárno sp. zn. 11 Tp 9/2014 zo 4. decembra 2014, ako aj uznesením Krajského súdu v Nitre sp. zn. 4 Tpo 79/2014 z 18. decembra 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť odmieta.

Odôvodnenie:

V odôvodnení uznesenia okresného súdu z 5. júla 2014, ktorým bol sťažovateľ vzatý do väzby, sa okrem iného uvádza, že „Zo spáchania skutku je dôvodne podozrivý obvinený. Z doposiaľ vykonaného dokazovania ďalej vyplýva, že obvinený po dlhšiu dobu zaobstarával a viacerým osobám pravidelne distribuoval za peňažnú odplatu drogy. Menovaný je nezamestnaný, nemá legálny zdroj príjmov. Súd je toho názoru, že u obvineného je daná dôvodná obava, že v prípade jeho ponechania na slobode by pokračoval v páchaní trestnej činnosti.“.

V odôvodnení napadnutého uznesenia okresného súdu sa okrem iného uvádza: „Obvinený pri výsluchu pred sudkyňou pre prípravné konanie prečítal písomné vyhotovenie svojej žiadosti o prepustenie – dôvody. V skutočnosti zopakoval svoje stanovisko, ktoré uviedol aj v písomnej žiadosti.

Súd vypočul , strýka obvineného, ktorý uviedol, že ponúka záruku za ďalšie správanie obvineného, aby sa vyvaroval páchaniu ďalšej trestnej činnosti. V prípade ak by bol prepustený na slobodu, by ho kontaktoval. Bude sa hlásiť u neho každý deň, alebo on ho navštívi. Súd konajúc o žiadosti obvineného dospel k záveru, že táto nie je dôvodná. Od posledného rozhodnutia súdu o väzbe obvineného, dôkazová situácia sa nezmenila. Z doposiaľ vykonaného dokazovania vyplýva, že skutok sa stal a vykazuje všetky znaky skutkovej podstaty obzvlášť závažného zločinu nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa §172 odsek 1 písmeno c), písmeno d), odsek 2 písmeno c) Trestného zákona s poukazom na § 138 písmeno b), písmeno j) Trestného zákona. Zo spáchania skutku je naďalej dôvodne podozrivý obvinený. Obvinený dlhšiu dobu mal zaobstarávať a viacerým osobám pravidelne distribuovať za peňažnú odplatu drogy a takto získavať zdroje svojej obživy, nakoľko legálny zdroj príjmu nemal. Podľa názoru súdu je naďalej daná dôvodná obava, že v prípade jeho prepustenia na slobodu bude opätovne zabezpečovať zdroj príjmu trestnou činnosťou totožného charakteru. Dôvody väzby podľa § 71 odsek 1 písmeno c) Trestného poriadku u obvineného sú naďalej dané. Preto súd jeho žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu zamietol. Súd neprijal ani písomný sľub obvineného a nenahradil väzbu obvineného ani dohľadom probačného a mediačného úradníka nad obvineným, nakoľko tieto nepovažoval za postačujúce na to, aby mohli zabrániť tomu, aby obvinený pokračoval v protiprávnom konaní. Súd neprijal ani ponúknutú záruku dôveryhodnej osoby za ďalšie správanie obvineného, nakoľko takúto záruku vzhľadom na osobu obvineného a na povahu jeho trestnej činnosti nepovažoval za dostatočnú.“

V odôvodnení napadnutého uznesenia krajského súdu sa okrem iného uvádza: «Nadriadený súd v rámci svojej prieskumnej právomoci dospel k záveru, že súd I. stupňa po doručení návrhu prokurátora postupoval správne a zároveň postupom súdu I. stupňa bolo zachované ustanovenie § 72 odsek 2 Trestného poriadku, keď pred rozhodnutím o väzbe bol obvinený vypočutý; o čase a mieste výsluchu boli vhodným spôsobom upovedomení prokurátor, obvinený a jeho obhajca a bolo im umožnené položiť obvinenému otázky týkajúce sa rozhodnutia o väzbe.

V tejto súvislosti krajský súd poukazuje na dôkazy vykonané orgánmi činnými v trestnom konaní a to predovšetkým výpoveď obvineného a výpovede svedkov. K danému krajský súd navyše dodáva, že si uvedomuje, že „dôvodnosť“ podozrenia, na ktorom sa musí zakladať tak zatknutie obvinených osôb, ako i následné vzatie do väzby a ich následné trvanie väzby predstavuje podstatnú časť záruk proti svojvoľnému zatknutiu a väzbe a na dôvodnosť podozrenia musia existovať skutočnosti alebo informácie a následne v ďalšom štádiu konania dôkazy, ktoré by presvedčili objektívneho pozorovateľa, že dotknuté osoby mohli

Trestného poriadku. U obvineného naďalej existujú konkrétne skutočnosti, popísané v dôvodoch napadnutého uznesenia, ktoré odôvodňujú obavu, že by v prípade prepustenia na slobodu konal spôsobom, ako to predpokladá vyššie uvedené ustanovenie Trestného poriadku. V tejto súvislosti krajský súd poukazuje na konkrétne skutočnosti tak, ako sa s nimi vysporiadal súd I. stupňa a na ktoré v konečnom dôsledku aj poukázal krajský súd vo svojom uznesení sp. zn. 4 Tpo/36/2014 z 25. 07. 2014.

Je potrebné uviesť, že obvinený je stíhaný pre obzvlášť závažný úmyselný trestný čin a so závažnosťou usvedčujúcich dôkazov sa už súd I. stupňa v dôvodoch napadnutého uznesenia vysporiadal. Taktiež krajský súd poukazuje na to, že vzhľadom na závažnosť spáchaného skutku, pozbavenie osobnej slobody obvineného nie je neprimeraným opatrením v povahe stíhaného trestného činu a trestu, ktorý zaň mohol uložiť, vzhľadom na závažnosť spáchaného skutku je i krajský súd toho názoru, že žiadnym z inštitútov na nahradenie väzby navrhovaných obvineným nie je možné dosiahnuť predpokladaný účel väzby, pretože prijatie niektorého inštitútu na nahradenie jeho väzby neodôvodňujú výnimočné okolnosti prípadu. V tejto súvislosti treba uviesť, že výnimočné okolnosti prípadu sa posudzujú z hľadiska pomerov páchateľa a určitých okolností prípadu, pričom pri posudzovaní osoby páchateľa sa pozornosť venuje najmä jeho predchádzajúcemu životu (vek, recidíva, postoj ku skutku) a teda ani osoba páchateľa, a ani okolnosti prípadu (ide o obzvlášť závažný

Podstata žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu je založená na jeho tvrdení, že v jeho prípade existujú dostatočné predpoklady na nahradenie väzby ktorýmkoľvek zo zákonných inštitútov (s výnimkou peňažnej záruky). Sťažovateľ zastáva názor, že čestné vyhlásenia blízkych osôb o tom, že mu finančne budú pomáhať najmä s úhradou liekov, ktoré okresnému súdu predložil (priateľka, strýko a stará mama), záruka dôveryhodnej osoby (jeho strýka) a písomný sľub samotného sťažovateľa, prípadne dohľad probačného a mediačného úradníka sú dostatočnou zárukou na nahradenie väzby a zabezpečenie úkonov a účelu trestného konania za súčasného pobytu sťažovateľa na slobode.

V zásade identickým spôsobom sťažovateľ odôvodňuje svoju sťažnosť adresovanú ústavnému súdu, pričom poukazuje na judikatúru ústavného súdu, z ktorej vyplýva, že pri rozhodovaní o väzbe je potrebné brať zreteľ na zásadu primeranosti a zdržanlivosti, pričom vždy by mali byť uprednostnené opatrenia, ktoré budú najlepšie na dosiahnutie účelu trestného konania, ale nebudú neprimerane zasahovať do základných práv a slobôd osoby, voči ktorej sa uplatňujú. Sťažovateľ zastáva názor, že odôvodnenia napadnutých uznesení súdov oboch stupňov sú nedostatočné a ako také nepreskúmateľné a nezohľadňujúce osobitosti jeho trestnej veci (osobitne poukazuje na prílohu č. 8 sťažnosti ‒ lekárske správy diagnostikujúce srdcové ochorenie, tzv. srdcové zlyhávanie na podklade systolickej dysfunkcie ľavej komory NYHA II).

Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd „porušovateľovi zakázal pokračovať v porušení práva alebo slobody, aby preskúmal skutočné dôvody väzby resp. aby prikázal súdu, aby riadne hodnotil dôkazy a nahradil väzbu s iným účinným spôsobom, ako to ukladajú zákonodarci v § 80 Tr. por. Žiadam tiež, aby Ústavný súd urobil predbežné opatrenie vo veci.“.

Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde okrem iného vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

1. K namietanému porušeniu sťažovateľom označených práv podľa ústavy a dohovoru napadnutým uznesením okresného súdu

Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným (všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).

Pri predbežnom prerokovaní tejto časti sťažnosti sa ústavný súd sústredil na posúdenie, či ju nemožno považovať za zjavne neopodstatnenú. Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde totiž okrem iného vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Podstata námietok sťažovateľa proti napadnutému uzneseniu krajského súdu je založená na tvrdení, že krajský súd sa nedostatočne vysporiadal s existenciou konkrétnych skutočností uvedených v jeho žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu, ktoré mali podľa jeho názoru odôvodňovať nahradenie väzby niektorým zo sťažovateľom navrhnutých inštitútov (záruka dôveryhodnej osoby, písomný sľub, dohľad probačného a mediačného úradníka). Rovnako tak sa krajský súd podľa sťažovateľa nedostatočne vysporiadal s tým, že vo svojej žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu preukázal (mal preukázať), že jeho životné potreby sú financované jemu blízkymi osobami, a neprihliadol ani na špecifické okolnosti jeho trestného stíhania.

Ak je obvinený stíhaný pre obzvlášť závažný zločin, je daný dôvod väzby podľa § 71 ods. 2 písm. a) až c) alebo e), alebo obvinený bol vzatý do väzby podľa odseku 3 alebo podľa § 81 ods. 4, možno záruku alebo sľub prijať alebo uložiť dohľad, len ak to odôvodňujú výnimočné okolnosti prípadu. Obvinenému sa vždy uloží povinnosť oznámiť policajtovi, prokurátorovi alebo súdu, ktorý vedie konanie, každú zmenu miesta pobytu.

Ústavný súd zastáva názor, že krajský súd v odôvodnení napadnutého uznesenia (v spojení s odôvodnením napadnutého uznesenia okresného súdu) dal dostatočnú odpoveď na sťažovateľovu argumentáciu uvedenú v jeho žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu. Ústavný súd sa stotožňuje so všetkými argumentmi uvedenými v napadnutom uznesení krajského súdu, pričom každý z nich považuje za ústavne akceptovateľný, v nijakom prípade nie za arbitrárny, vrátane argumentácie týkajúcej sa nenahradenia väzby príslušnými inštitútmi Trestného poriadku, osobitne s prihliadnutím na fakt, že sťažovateľ je trestne stíhaný pre obzvlášť závažný zločin, a to vzhľadom na to, že táto skutočnosť výrazne v zmysle dikcie § 80 ods. 2 Trestného poriadku obmedzuje možnosť nahradenia väzby zárukou, sľubom alebo dohľadom.

Vzhľadom na to, že ústavný súd sťažnosť ako celok odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa na ochranu ústavnosti.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. januára 2015