II. ÚS 403/2015

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. júna 2015 v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohuta a Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej

sp. zn. Rvp 14692/2014, sp. zn. Rvp 14693/2014, sp. zn. Rvp 14694/2014, sp. zn. Rvp 14695/2014, sp. zn. Rvp 14696/2014, sp. zn. Rvp 14697/2014, sp. zn. Rvp 14698/2014, sp. zn. Rvp 14699/2014, sp. zn. Rvp 14700/2014, sp. zn. Rvp 14701/2014, sp. zn. Rvp 14702/2014, sp. zn. Rvp 14703/2014, sp. zn. Rvp 14704/2014, sp. zn. Rvp 14705/2014, sp. zn. Rvp 14706/2014, sp. zn. Rvp 14707/2014, sp. zn. Rvp 14708/2014, sp. zn. Rvp 14709/2014, sp. zn. Rvp 14710/2014, sp. zn. Rvp 14711/2014, sp. zn. Rvp 14712/2014, sp. zn. Rvp 14713/2014, sp. zn. Rvp 14714/2014, sp. zn. Rvp 14715/2014, sp. zn. Rvp 14716/2014, sp. zn. Rvp 14717/2014, sp. zn. Rvp 14718/2014, sp. zn. Rvp 14719/2014, sp. zn. Rvp 14721/2014, sp. zn. Rvp 14722/2014, sp. zn. Rvp 14723/2014, sp. zn. Rvp 14724/2014, sp. zn. Rvp 14725/2014, sp. zn. Rvp 14726/2014, sp. zn. Rvp 14727/2014, sp. zn. Rvp 14728/2014, sp. zn. Rvp 14729/2014, sp. zn. Rvp 14730/2014,

Rvp 14748/2014 vo veci namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Žiline v konaniach vedených pod spisovými

a uznesením z 30. júna 2014, 10 Co 373/2014 a uznesením z 27. júna 2014, 9 Co 337/2014 a uznesením z 10. júla 2014, 9 Co 339/2014 a uznesením z 3. júla 2014, 5 Co 260/2014 a uznesením z 10. júna 2014, 10 Co 80/2014 a uznesením z 31. júla 2014, 6 Co 375/2014 a uznesením z 18. júna 2014, 8 Co 357/2014 a uznesením z 30. júna 2014, 9 Co 355/2014 a uznesením z 10. júla 2014, 9 Co 409/2014 a uznesením z 12. júna 2014, 10 Co 385/2014 a uznesením z 27. júna 2014, 5 Co 338/2014 a uznesením z 30. júna 2014, 7 Co 353/2014 a uznesením z 30. júla 2014, 6 Co 384/2014 a uznesením z 26. júna 2014, 7 Co 311/2014 a uznesením z 18. júna 2014, 6 Co 379/2014 a uznesením z 18. júna 2014, 5 Co 336/2014 a uznesením z 30. júna 2014, 9 Co 404/2014 a uznesením z 10. júla 2014, 7 Co 358/2014 a uznesením z 18. júna 2014, 9 Co 353/2014 a uznesením z 3. júla 2014, 7 Co 364/2014

a uznesením z 30. júna 2014 a takto rozhodol:

Odôvodnenie:

I.

5 Co 329/2014 a uznesením z 29. júla 2014, 8 Co 402/2014 a uznesením z 30. júla 2014, 7 Co 163/2014 a uznesením z 28. mája 2014, 9 Co 406/2014 a uznesením z 26. júna 2014, 5 Co 391/2014 a uznesením z 29. júla 2014, 5 Co 376/2014 a uznesením z 30. júna 2014, 9 Co 417/2014 a uznesením z 12. júna 2014, 6 Co 403/2014 a uznesením z 30. júna 2014, 10 Co 373/2014 a uznesením z 27. júna 2014, 9 Co 337/2014 a uznesením z 10. júla 2014, 9 Co 339/2014 a uznesením z 3. júla 2014, 5 Co 260/2014 a uznesením z 10. júna 2014, 10 Co 80/2014 a uznesením z 31. júla 2014, 6 Co 375/2014 a uznesením z 18. júna 2014, 8 Co 357/2014 a uznesením z 30. júna 2014, 9 Co 355/2014 a uznesením z 10. júla 2014, 9 Co 409/2014 a uznesením z 12. júna 2014, 10 Co 385/2014 a uznesením z 27. júna 2014, 5 Co 338/2014 a uznesením z 30. júna 2014, 7 Co 353/2014 a uznesením z 30. júla 2014, 6 Co 384/2014 a uznesením z 26. júna 2014, 7 Co 311/2014 a uznesením z 18. júna 2014, 6 Co 379/2014 a uznesením z 18. júna 2014, 5 Co 336/2014 a uznesením z 30. júna 2014, 9 Co 404/2014 a uznesením z 10. júla 2014, 7 Co 358/2014 a uznesením z 18. júna 2014, 9 Co 353/2014 a uznesením z 3. júla 2014, 7 Co 364/2014 a uznesením z 18. júna 2014, 9 Co 402/2014 a uznesením z 10. júla 2014, 10 Co 337/2014 a uznesením z 27. júna 2014, 10 Co 379/2014 a uznesením z 27. júna 2014, 6 Co 335/2014 a uznesením z 26. mája 2014, 11 Co 226/2014 a uznesením z 30. júna 2014, 9 Co 423/2014 a uznesením zo 7. augusta 2014, 7 Co 309/2014 a uznesením z 30. júla 2014, 8 Co 322/2014 a uznesením z 30. júla 2014, 6 Co 339/2014 a uznesením z 26. júna 2014, 11 Co 224/2014 a uznesením z 23. júna 2014, 7 Co 350/2014 a uznesením z 18. júna 2014, 5 Co 386/2014 a uznesením z 30. júna 2014, 11 Co 261/2014 a uznesením z 23. júna 2014, 8 Co 347/2014 a uznesením z 30. júna 2014 (ďalej len „napadnuté konania“ a „napadnuté uznesenia“).

Tvrdenie o porušení označených práv sťažovateľka odôvodňuje takto: «Sťažovateľ podal odvolanie proti rozsudku a nie žalobu. Súd nie je oprávnený svojvoľne rozširovať okruh úkonov podliehajúcich súdnemu poplatku. Sťažovateľ preto nemôže byť vyzvaný na platenie súdneho poplatku za podané odvolanie... Podľa položky č. 7a sadzobníka súdnych poplatkov sa poplatok vyrubuje za žalobu na náhradu škody spôsobenej nezákonným úradným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom. Ako vyplýva z tejto definície spoplatneného úkonu, spoplatneniu podlieha len podanie žaloby na náhradu škody. Spoplatnené nie je podanie odvolania. Spoplatneniu nepodliehajú ďalšie úkony vo veci samej, ako sú odvolanie, dovolanie a pod. ako je tomu pri položke 1 sadzobníka súdnych poplatkov... V prílohe zákona č. 71/1992 Zb. (Sadzobník súdnych poplatkov) nie je jasne a jednoznačne stanovená poplatková povinnosť za podanie odvolania voči rozhodnutiu súdu o žalobe na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom.

Sťažovateľovi bola v rozpore so zákonom č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov (ďalej aj „ZoSP“) uložená poplatková povinnosť v prípade, kde ju nemal. Takéto konanie zo strany súdu predstavuje zásah do základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 12 ods. 1 a čl. 13 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky.»

V nadväznosti na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd o jej sťažnostiach rozhodol nálezmi, v ktorých vysloví, že postupom krajského súdu v konaniach vedených pod spisovými značkami: 9 Co 463/2014 a uznesením zo 7. augusta 2014, 9 Co 516/2014 a uznesením zo 7. augusta 2014, 8 Co 440/2014 a uznesením z 30. júla 2014, 6 Co 508/2014 a uznesením z 31. júla 2014, 11 Co 280/2014 a uznesením z 10. augusta 2014, 7 Co 490/2014 a uznesením zo 6. augusta 2014, 8 Co 448/2014 a uznesením z 30. júla 2014, 9 Co 511/2014 a uznesením z 10. júla 2014, 6 Co 456/2014 a uznesením z 30. júna 2014, 5 Co 453/2014 a uznesením z 29. júla 2014, 7 Co 430/2014 a uznesením z 30. júla 2014, 5 Co 262/2014 a uznesením 10. júna 2014, 5 Co 371/2014 a uznesením z 29. júla 2014, 5 Co 368/2014 a uznesením z 29. júla 2014, 5 Co 329/2014 a uznesením z 29. júla 2014, 8 Co 402/2014 a uznesením z 30. júla 2014, 7 Co 163/2014 a uznesením z 28. mája 2014, 9 Co 406/2014 a uznesením z 26. júna 2014, 5 Co 391/2014 a uznesením z 29. júla 2014, 5 Co 376/2014 a uznesením z 30. júna 2014, 9 Co 417/2014 a uznesením z 12. júna 2014, 6 Co 403/2014 a uznesením z 30. júna 2014, 10 Co 373/2014 a uznesením z 27. júna 2014, 9 Co 337/2014 a uznesením z 10. júla 2014, 9 Co 339/2014 a uznesením z 3. júla 2014, 5 Co 260/2014 a uznesením z 10. júna 2014, 10 Co 80/2014 a uznesením z 31. júla 2014, 6 Co 375/2014 a uznesením z 18. júna 2014, 8 Co 357/2014 a uznesením z 30. júna 2014, 9 Co 355/2014 a uznesením z 10. júla 2014, 9 Co 409/2014 a uznesením z 12. júna 2014, 10 Co 385/2014 a uznesením z 27. júna 2014, 5 Co 338/2014 a uznesením z 30. júna 2014, 7 Co 353/2014 a uznesením z 30. júla 2014, 6 Co 384/2014 a uznesením z 26. júna 2014, 7 Co 311/2014 a uznesením z 18. júna 2014, 6 Co 379/2014 a uznesením z 18. júna 2014, 5 Co 336/2014 a uznesením z 30. júna 2014, 9 Co 404/2014 a uznesením z 10. júla 2014, 7 Co 358/2014 a uznesením z 18. júna 2014, 9 Co 353/2014 a uznesením z 3. júla 2014, 7 Co 364/2014 a uznesením z 18. júna 2014, 9 Co 402/2014 a uznesením z 10. júla 2014, 10 Co 337/2014 a uznesením z 27. júna 2014, 10 Co 379/2014 a uznesením z 27. júna 2014, 6 Co 335/2014 a uznesením z 26. mája 2014, 11 Co 226/2014 a uznesením z 30. júna 2014, 9 Co 423/2014 a uznesením zo 7. augusta 2014, 7 Co 309/2014 a uznesením z 30. júla 2014,

II.1 K spojeniu vecí na spoločné konanie (bod 1 výroku tohto uznesenia)

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“).

V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.

Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí na spoločné konanie, avšak v súlade s § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy primerane použiť na prípadné spojenie vecí § 112 ods. 1 OSP.

II.2 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými uzneseniami krajského súdu a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu (bod 2 výroku tohto uznesenia)

Sťažovateľka sťažnosťami namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými uzneseniami krajského súdu, ktorými tento súd v odvolacom konaní potvrdil uznesenia súdov prvého stupňa o povinnosti sťažovateľky zaplatiť súdny poplatok, ako aj postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu.

Z hľadiska premetu sporu ide v pôvodných konaniach o prípady posudzované ako tzv. bagateľné veci (sťažovateľka bola zaviazaná na zaplatenie súdneho poplatku v sume 20 €). Za daných okolností už samotný predmet sporu v napadnutých konaniach zakladá z hľadiska doterajšej judikatúry ústavného súdu dôvod na odmietnutie sťažností už pri ich predbežnom prerokúvaní. Ak totiž Občiansky súdny poriadok vylučuje u tzv. bagateľných vecí prieskum rozhodnutí vydaných druhostupňovými súdmi na základe uplatnenia mimoriadneho opravného prostriedku, bolo by proti logike pripustiť, aby ich prieskum bol automaticky posunutý do roviny ústavného súdnictva. Opodstatnenosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy v takejto veci prichádza do úvahy iba v prípadoch extrémneho vybočenia zo štandardov, ktoré sú pre postupy zisťovania skutkového základu sporu a pre jeho právne posúdenie (IV. ÚS 358/08).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Účelom citovaného článku ústavy je zaručiť každému prístup k súdnej ochrane, k súdu alebo inému orgánu právnej ochrany. Základné právo zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy umožňuje každému, aby sa stal po splnení predpokladov ustanovených zákonom účastníkom súdneho konania. Ak osoba splní predpoklady ustanovené zákonom, súd jej efektívne umožní (mal by umožniť) stať sa účastníkom konania so všetkými procesnými oprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré z tohto postavenia vyplývajú.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 299/04, II. ÚS 78/05) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná platná a účinná právna norma (IV. ÚS 77/02).

Aj Európsky súd pre ľudské práva vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303­A, s. 12, bod 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303­B; Georgiadis c. Grécko z 29. 5. 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).

Ústavný súd poukazuje na to, že čl. 46 ods. 1 ústavy je primárnym východiskom pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany ústavou garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). V súvislosti so základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy treba mať zároveň na zreteli aj čl. 46 ods. 4 ústavy, podľa ktorého podmienky a podrobnosti o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. čl. 51 ods. 1 ústavy, podľa ktorého sa možno domáhať práv uvedených okrem iného v čl. 46 ústavy len v medziach zákonov, ktoré toto ustanovenie vykonávajú (I. ÚS 56/01).

«... Podľa § 5 ods. 1 písm. a) zákona o súdnych poplatkoch poplatková povinnosť vzniká podaním návrhu, odvolania a dovolania alebo žiadosti na vykonanie poplatkového úkonu, ak je poplatníkom navrhovateľ, odvolateľ a dovolateľ. Podľa § 6 ods. 1 zákona o súdnych poplatkoch sadzba poplatku je uvedená v sadzobníku percentom zo základu poplatku (ďalej len „percentná sadzba“) alebo pevnou sumou. Podľa § 6 ods. 2 zákona o súdnych poplatkoch, ak je sadzba poplatku ustanovená za konanie, rozumie sa tým konanie na jednom stupni. Poplatok podľa rovnakej sadzby sa vyberá i v odvolacom konaní vo veci samej. Poplatok za dovolanie sa vyberá vo výške dvojnásobku poplatku ustanoveného v sadzobníku. Podľa § 18ca zákona o súdnych poplatkoch z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 30. septembra 2012 sa vyberajú poplatky podľa predpisov účinných do 30. septembra 2012, i keď sa stanú splatnými po 30. septembri 2012. Podľa položky 7a sadzobníka súdnych poplatkov zákona o súdnych poplatkoch (ďalej len sadzobník súdnych poplatkov) je súdny poplatok zo žaloby na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom 20 eur. Ako neopodstatnenú vyhodnotil odvolací súd prvú odvolaciu námietku navrhovateľa, že napadnuté uznesenie okresného súdu neobsahovalo odôvodnenie. Z obsahu uznesenia nepochybne vyplýva, že toto tvrdenie navrhovateľa, nie je pravdivé, pretože uznesenie okresného súdu v písomnom vyhotovení obsahovalo odôvodnenie ako oddelenú časť s výslovným uvedením nadpisu „odôvodnenie“ a odôvodnenie sa nachádzalo aj vo výrokovej časti uznesenia, takže z uznesenia bolo jednoznačne zrejmé, z akého dôvodu je poplatková povinnosť uložená, v akej výške a podľa ktorej položky. Nie je preto pravdivé tvrdenie navrhovateľa, ktoré uviedol v odvolaní, že uznesenie neobsahuje odôvodnenie.»

Takýto výklad navrhovateľa je účelový, v rozpore so zákonom i jeho účelom, pretože vedie k záveru, že v podstate väčšina odvolacích konaní by nepodliehala súdnemu poplatku, keďže poplatková povinnosť za odvolanie voči žiadnej zo špecifických vecne formulovaných žalôb (okrem všeobecných žalôb – návrhov uvedených v položke č. 1 vychádzajúc z poznámky 3 k položke 1) v sadzobníku súdnych poplatkov uvedená nie je.

žaloba na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom, stanovená bola. Okrem toho podľa druhej vety § 6 ods. 2 zákona o súdnych poplatkoch, poplatok podľa rovnakej sadzby (v tomto prípade podľa položky 7a sadzobníka) sa vyberá i v odvolacom konaní vo veci samej.

podľa ustanovenia § 4 ods. 1 písm. k/ zákona o súdnych poplatkoch oslobodené od poplatku, avšak od 01. 10. 2012 bolo predmetné ustanovenie zrušené. Odvolací súd poukazuje na prechodné ustanovenie § 18ca zákona o súdnych poplatkoch a k odvolacej námietke uvádza, že v prípade podania odvolania vzniká poplatková povinnosť podľa § 5 zákona o súdnych poplatkoch až podaním odvolania, ktoré je poplatkovým úkonom podľa § 1 ods. 1 zákona o súdnych poplatkoch. Odvolacie konanie v danej veci začalo podaním odvolania dňa 03. 12. 2013, ide teda o súdny poplatok za konanie (odvolacie konanie) začaté až po 30. 09. 2012, nejde ani o úkon, ani o konanie začaté do 30. 09. 2014 (v zmysle prechodného ustanovenia § 18ca zákona o súdnych poplatkoch).

Ide totiž o zakotvenie princípu zákazu retroaktivity vo vzťahu k úkonom navrhnutým alebo konaniam začatým pred 01. 10. 2012. Ak okresný súd vyrubil navrhovateľovi za podané odvolanie súdny poplatok podľa položky 7a sadzobníka súdnych poplatkov, jeho rozhodnutie je vecne správne, preto odvolací súd aj napadnuté uznesenie okresného súdu podľa § 219 ods. 1 O. s. p. ako vecne

Na základe citovaného ústavný súd konštatuje, že krajský súd sa v napadnutých uzneseniach zaoberal a ústavne akceptovateľným spôsobom aj vysporiadal so všetkými odvolacími námietkami sťažovateľky, s ktorými sa nestotožnil, a preto predmetné uznesenia súdom prvého stupňa potvrdil ako vecne správne. Napadnuté uznesenia krajského súdu nemožno podľa názoru ústavného súdu považovať za zjavne neodôvodnené a ani za arbitrárne, t. j. také, ktoré by boli založené na právnych záveroch, ktoré nemajú oporu v zákone, resp. popierajú podstatu, zmysel a účel v napadnutom konaní aplikovaných ustanovení zákona o súdnych poplatkoch (položka 7a sadzobníka súdnych poplatkov).

Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi napadnutými uzneseniami a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu, a základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorých porušenie sťažovateľka namieta, neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by ústavný súd po prípadnom prijatí sťažností na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich porušení. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosti sťažovateľky podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnené.

Vzhľadom na odmietnutie sťažností neprichádzalo už do úvahy rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľky uplatnených v ich petite.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. júna 2015