II. ÚS 404/2025

2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Cdo/39/2024 z 23. januára 2025 z r u š u j e a v e c v r a c i a Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý nahradiť sťažovateľke trovy konania 1 423,75 eur a zaplatiť ich jej právnej zástupkyni do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti ústavnej sťažnosti n e v y h o v u j e .

Odôvodnenie:

od 8. októbra 2016 do 31. júla 2018 v celkovej výške 191 974,23 eur s príslušenstvom. Mestská časť tieto pozemky užíva ako zastavané plochy pod základnou školou a ďalej ako parkovú zeleň, chodníky, účelové komunikácie a spevnené plochy oploteného areálu základnej školy.

3. Okresný súd rozsudkom sp. zn. 50C/75/2018 z 13. decembra 2021 žalobu sťažovateľky zamietol z dôvodu, že 1. júla 2009 – teda dňom nadobudnutia účinnosti zákona č. 66/2009 Z. z. o niektorých opatreniach pri majetkovoprávnom usporiadaní pozemkov pod stavbami, ktoré prešli z vlastníctva štátu na obce a vyššie územné celky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 66/2009 Z. z.“) vzniklo k pozemkom sťažovateľky vecné bremeno „in rem“, pričom náhrada za obmedzenie vlastníckeho práva sťažovateľky je jednorazového charakteru.

5. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podala sťažovateľka dovolanie podľa § 420 písm. f) a podľa § 421 ods. 1 písm. b) a c) Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“). V rámci dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP koncipovala dve právne otázky: - „Akej povahy je vecné bremeno vzniknuté podľa § 4 ods. 1 zák. č. 66/2009 Z. z. v platnom znení, t. j. či toto zákonné vecné bremeno je povahy in rem alebo povahy in personam“, a - „.

6. Napadnutým rozsudkom najvyšší súd dovolanie zamietol v časti dovolania podľa § 420 písm. f) CSP pre nedôvodnosť a vo zvyšnej časti pre neprípustnosť. Najvyšší súd konštatoval, že odvolací súd sa zrozumiteľným spôsobom vysporiadal s argumentáciou sťažovateľky a uviedol dôvody, ktoré ho viedli k prijatému rozhodnutiu. Poukázal na rozhodnutie vo veci sp. zn. 8Cdo/17/2019 aj rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít v otázke povahy vecného bremena podľa zákona č. 66/2009 Z. z. Konštatoval, že finančná náhrada je v tomto prípade nepochybne jednorazová. 7. Ústavný súd uznesením č. k. II. ÚS 404/2025-20 z 1. júla 2025 prijal ústavnú sťažnosť sťažovateľky na ďalšie konanie v celom rozsahu. II. Argumentácia sťažovateľky 8. Námietky sťažovateľky možno rozdeliť do dvoch línií (čo zodpovedá dvom dovolacím otázkam položeným sťažovateľkou): a) v prvom rade sťažovateľka namieta, že vecné bremeno podľa § 4 zákona č. 66/2009 Z. z. je vecné bremeno in personam, a preto zaniklo prevodom vlastníckeho práva z hlavného mesta na mestskú časť, a b) v druhom rade v prípade, ak by súd vyhodnotil, že ide o vecné bremeno in rem, potom je toho názoru, že náhrada za toto vecné bremeno má mať charakter opakovanej náhrady. V podanej ústavnej sťažnosti namieta nedostatočné odôvodnenie, ale napokon aj nesprávnosť ich argumentácie.

Podľa sťažovateľky spočíva podstata zákonných vecných bremien v tom, že ide o verejnoprávne obmedzenie vlastníckeho práva a nútené obmedzenie vlastníckeho práva je možné iba vo verejnom záujme. V prípade vecného bremena „in rem“ prechádzajú práva z tohto vecného bremena na každého ďalšieho vlastníka panujúcej nehnuteľnosti, a to bez ohľadu na právny status nadobúdateľa panujúcej nehnuteľnosti, preto je irelevantné, či má žalovaná mestská časť postavenie obce alebo nie. 11.

12. Podľa sťažovateľky má význam legislatívna skratka použitá v § 2 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z. z., podľa ktorého «Obec alebo vyšší územný celok, ktorý sa stal podľa osobitných predpisov vlastníkom stavby prechodom z vlastníctva štátu bez majetkovoprávneho usporiadania vlastníctva k pozemkom (ďalej len „vlastník stavby“), môže ponúknuť zámennou zmluvou vlastníkovi pozemku pod stavbou náhradný pozemok, ktorý je v jeho vlastníctve.», a to s poukazom na § 4 ods. 1 prvú vetu zákona č. 66/2009 Z. z., ktorý hovorí o vecnom bremene v prospech vlastníka stavby. Pretože vlastnícke právo vlastníka pozemku bolo obmedzené verejnoprávnou normou, extenzívny výklad je vylúčený.

Zdôrazňuje, že toto ustanovenie nevymedzuje okruh osôb, na ktoré sa zákon vzťahuje, ale okruh stavieb, na ktoré sa vzťahuje. V tomto smere poukazuje na to, že súdy považovali za vecným bremenom zaťažené všetky pozemky vo vlastníctve sťažovateľky nachádzajúce sa v oplotenom areáli základnej školy, na ktorých je umiestnená parková zeleň, chodníky, spevnené plochy a účelové komunikácie. II.2. Opakovaná náhrada za vecné bremeno:

III. Vyjadrenie krajského súdu a zúčastnenej osoby, replika sťažovateľky 16. Krajský súd uvádza, že sa zaoberal pre vec podstatnými námietkami, a to vo vzťahu k právnemu titulu, na základe ktorého žalovaná užívala pozemky pod stavbou základnej školy, ako aj priľahlé pozemky. Zrozumiteľne uviedol dôvody, prečo je toho názoru, že ide o vecné bremeno „in rem“. Vecné bremeno zriadené podľa § 4 zákona č. 66/2009 Z. z. nezaniká prechodom ani prevodom nehnuteľnosti, práva a povinnosti z vecného bremena nie sú prevoditeľné samostatne, bez súčasného prevodu nehnuteľnosti vecným bremenom zaťaženej či z vecného bremena oprávnenej. Poukazuje na ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít. 17. Najvyšší súd v doručenom vyjadrení konštatoval, že k dovolaniu sťažovateľky pristupoval tak, že sa pokúsil porozumieť textu ako celku, a nie ho dotvárať na úkor protistrany. Prijatie zákona č. 66/2009 Z. z. je dôsledkom atypickej situácie spôsobenej historickým vývojom, ktorú nezapríčinila ani žalovaná, ani sťažovateľka. 18. Žalovaná sa v doručenom vyjadrení s ústavnou sťažnosťou sťažovateľky nestotožňuje. Napadnuté rozhodnutia považuje za ústavne udržateľné, riadne odôvodnené, zrozumiteľné a presvedčivé. Sťažovateľka vedome a dobrovoľne kúpila nehnuteľnosti, ktoré toho času už boli zaťažené vecným bremenom. To, či táto skutočnosť bola zohľadnená v kúpnej cene, bolo predmetom dohody zmluvných strán. Hoci žalovaná nepovažuje aktuálnu situáciu za ideálnu, zákonom č. 66/2009 Z. z. sa majú zastabilizovať právne vzťahy, ktoré majú pôvod v minulom režime. Na vzniku daného stavu sa žalovaná nijako nepodieľala, a preto je nevyhnutné citlivo posudzovať formu náhrady, aby nedošlo k novému nespravodlivému zásahu. Je potrebné zvážiť, či je ďalšia zmena ustálenej rozhodovacej praxe žiaduca. 19. Sťažovateľka poukazuje na to, že predmetné nehnuteľnosti nadobudla ešte pri prijatím (resp. vyhlásením) zákona č. 66/2009 Z. z. Rokovania medzi sťažovateľkou a žalovanou boli preukázateľne ukončené z dôvodov na strane žalovanej. Vecné bremeno upravené zákonom č. 66/2009 Z. z. nie je definitívnym riešením vzťahu vlastníka pozemku a vlastníka stavby, jeho existencia je časovo obmedzená a predpokladá vysporiadanie vzájomných vzťahov vlastníkov pozemkov a stavieb na nich zriadených. Vlastník zaťažených pozemkov by mal mať právo na peňažnú náhradu za obdobie trvania zákonného obmedzenia jeho vlastníckeho práva, a to zvlášť za situácie, keď mu v dôsledku zákonného obmedzenia zostane iba tzv. „holé vlastníctvo“.

IV.1. K napadnutému rozsudku krajského súdu: 20. Ústavný súd pri uplatňovaní svojej právomoci vychádza zo zásady, že ústava ukladá všeobecným súdom chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť, a preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a uplatní sa až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov

IV.2. K napadnutému rozsudku najvyššieho súdu: 21. Podstatou podanej ústavnej sťažnosti je v prvom rade námietka povahy vecného bremena podľa § 4 zákona č. 66/2009 Z. z. ako vecného bremena in personam, z dôvodu ktorého sťažovateľka konštatuje, že na jej pozemkoch toto vecné bremeno zaniklo prevodom vlastníckeho práva k dotknutej stavbe a priľahlým pozemkom z hlavného mesta v prospech mestskej časti.

Inak povedané, námietka nedostatočného odôvodnenia bude opodstatnená vtedy, keď absencia alebo nedostatky odôvodnenia spôsobujú, že vo vzťahu k podstate argumentácie nemožno zistiť, ako sa k nej rozhodujúci orgán postavil. Pre ústavnoprávny rozmer je však podstatné, aby sa namietané nedostatky týkali podstatnej (pre vec zásadnej) argumentácie, no v druhom rade aby sa dotýkali podstaty tejto argumentácie. Povinnosťou súdov teda nie je vysporiadať sa s každou jednou námietkou, ale s podstatou týchto námietok. 23. Ústavný súd s ohľadom na už uvedené konštatuje, že najvyšší súd svoje rozhodnutie dostatočne odôvodnil – aj keď výslovne nereagoval na každú jednu námietku sťažovateľky, na podstatu argumentácie reagoval. V okolnostiach veci to znamená, že najvyšší súd odôvodnil svoj právny názor vo vzťahu k otázke povahy vecného bremena ako vecného bremena in rem (čo bolo podstatou dovolacích námietok), pričom nemusel nevyhnutne reagovať na všetky námietky sťažovateľky, ktorými zdôvodnila svoj právny náhľad na túto otázku. Uvedené platí o to skôr, že v prvom rade poukázal na rozhodovaciu prax najvyššieho súdu v tejto otázke (teda najvyšší súd vychádzal

Najvyšší súd čiastočne poukázal na odvolacie rozhodnutie, v ktorom krajský súd konštatoval, že vecné bremeno na pozemkoch sťažovateľky vzniklo podľa § 4 zákona č. 66/2009 Z. z., pretože základná škola bola stavbou, ktorá prešla z vlastníctva štátu na obec a bola povolená podľa platných právnych predpisov. Toto vecné bremeno podľa najvyššieho súdu ostalo zachované aj po prevode vlastníctva stavby na mestskú časť, a to s ohľadom na to, že nepochybne ide o vecné bremeno

25. V prvom rade ústavný súd poukazuje na to, že rozhodnutia citované najvyšším súdom sa v podstatnom zameriavajú na otázku náhrady za vecné bremeno zriadené podľa zákona č. 66/2009 Z. z., a to, že ide o vecné bremeno in rem, de facto len konštatujú bez bližšieho odôvodnenia a právnej analýzy (ako správne poukazovala sťažovateľka aj v podanom dovolaní). Treba tiež poukázať na to, že rozhodnutie sp. zn. 7Cdo/26/2014 sa týka vecného bremena zriadeného podľa zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení neskorších predpisov, vychádza z rozsudku najvyššieho súdu zo 14. apríla 2016 sp. zn. 3 Cdo 49/2014 (R 73/2016) a všetky ďalšie rozhodnutia (aj tie, ktoré sa týkajú zákona č. 66/2009 Z. z.) nadväzujú na toto rozhodnutie. Analógia však v tomto prípade nemusí byť na mieste (ako napríklad poukazuje aj ústavný súd v nedávnom plenárnom uznesení sp. zn. PL. ÚS 9/2026).

28. Podľa dôvodovej správy k zákonu č. 66/2009 Z. z. je cieľom zákona „. . . usporiadať doteraz neusporiadané vlastnícke vzťahy k pozemkom pod stavbami, ktoré boli delimitované na obce a vyššie územné celky v rámci reformy verejnej správy“. Zákon upravuje usporiadanie vlastníckych vzťahov k pozemkom pod stavbami vo vlastníctve obce alebo vyššieho územného celku, ktoré prešli do vlastníctva obce alebo vyššieho územného celku podľa osobitných predpisov, vrátane priľahlej plochy, ktorá svojím umiestnením a využitím tvorí neoddeliteľný celok so stavbou.

30. Ako spôsob riešenia vzťahov k neusporiadaným pozemkom, ktoré sú nevyhnutné na zabezpečenie činnosti samospráv, zriadil zákonodarca vecné bremeno podľa ustanovení § 151n a nasl. Občianskeho zákonníka. Dôvodová správa zdôrazňuje, že „.

celkom.“. Podľa § 4 ods. 2 zákona č. 66/2009 Z. z. pritom platí, že vlastník pozemku pod stavbou je povinný strpieť výkon práva zodpovedajúceho vecnému bremenu do vykonania pozemkových úprav v príslušnom katastrálnom území.

Tieto záväzky sú vzájomne prepojené – samotné vecné bremeno je časovo obmedzené do momentu vzájomného vysporiadania. Ak tomu tak je, potom vyvstáva otázka – je možné, aby sa vlastníkom dotknutých stavieb stal aj iný subjekt ako obec a vyšší územný celok?

Za týchto okolností sa javí, že by malo byť vecné bremeno zriadené zákonom č. 66/2009 Z. z. zriadené iba a výlučne ako vecné bremeno in personam, ktoré patrí iba určenej osobe – obci alebo vyššiemu územnému celku, na ktoré prešlo vlastníctvo k dotknutým stavbám podľa osobitných

Samotný zákon neupravuje zánik vecného bremena v prípade, ak by bol novým nadobúdateľom podnikateľský subjekt, a preto by na zánik vecného bremena nepostačovalo ani to, že samotný zákon sa nemá vzťahovať na tie prípady, keď sú stavby využívané na podnikateľské účely. Vlastník pozemkov pod takými stavbami by bol napokon aj naďalej obmedzený na svojich právach (iba s holým vlastníctvom) a zároveň by nebol splnený základný predpoklad núteného obmedzenia vlastníckeho práva, a to totiž, že by to bolo vo verejnom záujme (čl. 20 ods. 4 ústavy).

34. Podstatou druhej časti podanej ústavnej sťažnosti je otázka charakteru náhrady za zriadenie a trvanie vecného bremena vzniknutého podľa § 4 zákona č. 66/2009 Z. z. a možného premlčania tohto nároku. Je zrejmé, že zodpovedanie tejto otázky prichádza do úvahy len za predpokladu, že odpoveď na prvú otázku bola opačná. Pretože však ide o vecné bremeno in personam, potom prevodom vlastníckeho práva k dotknutej stavbe zaniklo a sťažovateľke (ako správne uviedla v podanej ústavnej sťažnosti) vznikol nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia.

36. Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva alebo slobody došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo alebo slobodu porušil, aby vo veci konal. Ústavný súd preto zrušil napadnutý rozsudok najvyššieho súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie (bod 2 výroku tohto nálezu). Najvyšší súd bude po vrátení veci viazaný právnym názorom ústavného súdu uvedeným v tomto náleze – a síce, že vecné bremeno zriadené § 4 zákona č. 66/2009 Z. z. je vecným bremenom in personam.

(IV. US 303/04, IV. ÚS 64/2010). Ústavný súd vychádzal z toho, že v nadväznosti na vyslovenie porušenia základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu a jeho zrušením sa otvára priestor na to, aby sa najvyšší súd po vrátení veci v ďalšom konaní sám vysporiadal s ochranou uvedeného práva hmotnoprávneho charakteru. V tejto časti preto ústavnej sťažnosti sťažovateľky nevyhovel (bod 4 výroku tohto nálezu).

39. Priznanú náhradu trov konania je najvyšší súd povinný zaplatiť na účet právnej zástupkyne sťažovateľky (§ 62 zákona o ústavnom súde v spojení s § 263 ods. 1 CSP) v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia (bod 3 výroku tohto nálezu).