II. ÚS 405/2015

Odôvodnenie:

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. septembra 2013 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) postupom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 21 CoKR 3/2012 a jeho rozsudkom z 25. septembra 2012 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“) a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Obdo 67/2012 a jeho uznesením zo 16. mája 2013 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

V sťažnosti sťažovateľ poukazuje na to, že 26. mája 2005 uzatvoril s obchodnou spoločnosťou , (ďalej len „ “), ako dlžníkom zmluvu o pôžičke, predmetom ktorej bola pôžička vo výške 5 880 320 Sk s 34 % úrokom, so splatnosťou do 5. júla 2006. Zmluvné strany uzavreli 5. júla 2006 dodatok k zmluve o pôžičke, ktorým predĺžili dobu splatnosti do 31. júla 2006 a do 5. novembra 2006. Dňa 5. novembra 2006 uzavreli zmluvné strany dohodu o urovnaní a 6. februára 2008 uznal svoj dlh voči sťažovateľovi vyplývajúci zo zmluvy o pôžičke.

Dňa 30. mája 2005 uzatvoril ako zhotoviteľ zmluvu o dielo so sťažovateľom ako objednávateľom, ktorej predmetom bola výstavba štyroch radových rodinných domov na kľúč v obci . Sťažovateľ 3. mája 2010 odstúpil od zmluvy o dielo z dôvodu nedodržania termínu dodania diela. faktúrou z 3. júna 2010 uplatnil voči sťažovateľovi pohľadávku vo výške 435 513,94 € za práce vykonané podľa zmluvy o dielo do okamihu odstúpenia.

O vylučovacej žalobe rozhodol okresný súd rozsudkom sp. zn. 25 Cbi 15/2010 z 29. februára 2012 tak, že žalobu zamietol. Sťažovateľ poukázal na odôvodnenie rozsudku, v ktorom okresný súd okrem iného uviedol právny názor, podľa ktorého vylučovaciu žalobu „je možné podať len takou osobou, ktorá by tvrdila, že je veriteľom pohľadávky a teda pohľadávka patrí jej a nie úpadcovi, nikdy však nie dlžníkom“.

Proti rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd napadnutým rozsudkom z 29. februára 2012 tak, že potvrdil rozsudok okresného súdu.

Proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd napadnutým uznesením zo 16. mája 2013 tak, že dovolanie odmietol.

V danom prípade, tieto pochybnosti jednoznačne svedčia v prospech sťažovateľa, ktorý svojim jednostranným úkonom a v rámci dispozície so svojim majetkom započítal svoju pohľadávku voči pohľadávke čím zanikla. Vzhľadom na omisívny postup správcu bol sťažovateľ nútený uplatniť svoje právo na súde. Absentuje akýkoľvek právny základ, aby všeobecné súdy označovali za sporný len ten majetok, pri ktorom existuje nejaká pochybnosť o oprávnenom subjekte, bez ohľadu na možnú spornosť jeho samotnej existencie. Majetok je potrebné považovať za sporný vždy vtedy, ak (i) nie je zrejmý oprávnený subjekt alebo (ii) nie je zrejmý jeho predmet. Zužujúci výklad všeobecných súdov označujúci za sporný majetok len ten, kde nie je zrejmý oprávnený subjekt nemá zákonnú oporu a zároveň je v rozpore s akýmkoľvek legitímnym cieľom. Všeobecné súdy na všetkých stupňoch sa odmietli meritórne zaoberať návrhom sťažovateľa s tým, že vylučovacia žaloba nie je právny prostriedkom, ktorý by bol spôsobilý zabezpečiť sťažovateľovi sledovaný cieľ, pretože konanie v ktorom môže sťažovateľ uplatniť svoje právo je len možné budúce konania iniciované výhradne protistranou... Svojim formalistickým výkladom všeobecné súdy nerešpektovali samotný účel vylučovacej žaloby, ktorý spočíva v tom, že správcom vyhotovený súpis majetku možno meniť aj bez jeho súhlasu a to jeho oklieštením, v konaní o vylúčenie pohľadávky, prípadne doplnením, v konaní o určenie popretej pohľadávky. Tento formalizmus všeobecných súdov je o to podstatnejší, že ním vedome odňali sťažovateľovi jediný reálny prostriedok ochrany jeho práv, ktorý mal k dispozícii...“

Na záver svojej argumentácie sťažovateľ uvádza: „Okresný súd, krajský súd, ako ani najvyšší súd nerešpektovali ústavné záruky prístupu sťažovateľa k súdnej ochrane, ako ich stabilne judikuje ústavný súd, pretože: ­ odňali právo sťažovateľa na prístup k súdu a to bez akéhokoľvek legitímneho cieľa, ­ odkázali sťažovateľa na neisté budúce konanie, iniciovanie ktorého však nie je v jeho dispozícii, a ­ ignorovali argument sťažovateľa o zániku pohľadávky z dôvodu započítania. Sťažovateľ v dôsledku napadnutého rozhodnutia zostal bez akejkoľvek súdnej ochrany svojich majetkových a osobnostných práv, pretože všeobecné súdy sa odmietli vôbec zaoberať možnosťou vylúčiť pohľadávku zo súpisu majetku z dôvodu jej zániku (neexistencie). Sťažovateľ bol týmto zbavený práva na prístup k súdu a ochranu svojich majetkových a osobnostných práv a to napriek tomu, že v súdnom konaní preukázal existenciu jednostranného započítania pohľadávok. Pre sťažovateľa tak jediným prostriedkom ochrany jeho práv zostáva ústavný súd.“

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Vychádzajúc z petitu sťažnosti podanej prostredníctvom kvalifikovaného právneho zástupcu, je jej predmetom namietané porušenie práv sťažovateľa označených v sťažnosti napadnutým rozsudkom krajského súdu a napadnutým uznesením najvyššieho súdu a konaniami, ktoré predchádzali ich vydaniu.

II.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení s čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu postupom krajského súdu v napadnutom konaní a jeho rozsudkom z 25. septembra 2012

Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty je zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozri napr. IV. ÚS 14/03, I. ÚS 64/03, I. ÚS 188/03).

Ústavný súd v prípade sťažovateľa vychádzal zo svojej judikatúry (napr. m. m. I. ÚS 184/09, I. ÚS 237/09, I. ÚS 239/09, IV. ÚS 49/2010), podľa ktorej lehota na prípadné podanie sťažnosti po rozhodnutí o dovolaní bude považovaná v zásade za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu s výnimkou prípadov, keď to konkrétne okolnosti veci zjavne vylučujú. Sťažovateľ podal dovolanie, o ktorom dovolací súd rozhodol, že nie je prípustné. V súlade s už ustálenou judikatúrou ústavného súdu nemožno však sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy smerujúcu proti rozhodnutiu, ktoré predchádzalo rozhodnutiu dovolacieho súdu, odmietnuť pre jej oneskorenosť.

Ústavný súd pri preskúmavaní napadnutého rozsudku krajského súdu vychádzal zo svojho ustáleného právneho názoru, podľa ktorého odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05,

III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového, ako aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania (IV. ÚS 350/09).

Žaloba, v ktorej žalobca namieta existenciu dlhu, ktorý má voči úpadcovi, ktorý je v tomto prípade v pozícii veriteľa, nemôže byť úspešná. Žalobca môže byť vo vylučovacom konaní úspešný len vtedy, ak preukáže, že mu patrí subjektívne právo, ktoré vylučuje zapísanie majetku do súpisu. Vylučovaciu žalobu je možné podať len takou osobou, ktorá by tvrdila, že je veriteľom pohľadávky a teda pohľadávka patri jej a nie úpadcovi, nikdy však nie dlžníkom. K takej situácii by mohlo dôjsť vtedy, ak by napr. úpadca pred vyhlásením konkurzu postúpil spornú pohľadávku a neuviedol by toto v účtovnej evidencii, v dôsledku čoho by správca zapísal pohľadávku, ktorá patrí tretej osobe, do súpisu ako pohľadávku, ktorá patri úpadcovi. Žalobca teda s poukazom na vyššie citované ustanovenie § 78 ods. 3 ZKR vôbec nepreukázal, že by mu patrilo právo vylučujúce zapísanie pohľadávky vo výške 435.519,94 eur do súpisu. Ako už bolo uvedené žalobca, ktorého zaťažuje dôkazné bremeno, nepreukázal, že by bol veriteľom pohľadávky namiesto úpadcu, a preto súd žalobu žalobcu v celom rozsahu zamietol ako nedôvodnú.“

Sťažovateľ namieta porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v spojení s čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu v napadnutom konaní a jeho rozsudkom z 25. septembra 2012. Sťažovateľ namieta, že krajský súd v spojení s okresným súdom mu odmietli v dôsledku použitého právneho výkladu poskytnúť súdnu ochranu. Tvrdí, že konajúce súdy uplatnili formalistický výklad § 78 zákona o konkurze, ktorý nerešpektuje účel vylučovacej žaloby. Namieta, že je arbitrárny ten právny záver konajúcich súdov, že sťažovateľ ako dlžník nemôže úspešne použiť v konkurznom konaní vylučovaciu žalobu ako právny nástroj. Svoju argumentáciu o zániku pohľadávky započítaním takto môže uplatniť až v inom konaní, v ktorom dlžník alebo správca konkurznej podstaty pristúpia k priamemu vymáhaniu pohľadávky.

Uvedený právny výklad § 78 zákona o konkurze korešponduje aj s rozhodovacou činnosťou najvyššieho súdu. Najvyšší súd v rozsudku sp. zn. 5 Obo 90/2007 z 30. júla 2008 uviedol, že z „vylúčenia vecí sú vylúčené tie veci, ktoré aj po vyhlásení konkurzu zostávajú vo vlastníctve úpadcu. Osoba, ktorá podala žalobu o vylúčenie veci z konkurznej podstaty, musí preukázať nielen to, že vec nemala byť do súpisu zaradená, ale aj to, že právo vylučujúce zaradenie veci do podstaty náleží jej, t. j. že vec je v jeho vlastníctve, spoluvlastníctve alebo držbe. Nemožno sa úspešne domáhať vylúčenia veci, ktorá aj po vyhlásení konkurzu zostáva vo vlastníctve úpadcu.“. Obdobne z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 7 Obo 64/2000 z 22. júna 2000 vyplýva, že ak bol na majetok objednávateľa vyhlásený konkurz, zhotoviteľ sa nemôže úspešne domáhať proti správcovi konkurznej podstaty vylúčenia veci, ktorá bola predmetom údržby, opravy alebo úpravy z konkurznej podstaty úpadcu, pretože vlastníkom veci je úpadca.

Ústavný súd tiež konštatuje, že krajský súd v spojení s okresným súdom svoje právne závery primerane odôvodnili, tieto závery preto nie sú zjavne neodôvodnené. Odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu v spojení s rozsudkom okresného súdu ako súdu prvého stupňa predstavuje dostatočný podklad pre výrok rozsudku krajského súdu, ktorým tento potvrdil rozsudok okresného súdu ako vecne správny.

II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení s čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu postupom najvyššieho súdu v napadnutom konaní a jeho uznesením zo 16. mája 2013

Najvyšší súd napadnutým uznesením zo 16. mája 2013 odmietol dovolanie sťažovateľa. V odôvodnení svojho uznesenia v prvom rade skúmal prípustnosť dovolania podľa § 238 OSP, pričom uviedol: „V zmysle ust. § 238 O. s. p. platí, že dovolanie proti rozhodnutiu vydanému v procesnej forme rozsudku, je prípustné, ak je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok, (§ 238 ods. 1 O. s. p.), alebo rozsudok, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu, vysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2 O. s. p.), alebo rozsudok potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd v jeho výroku vyslovil, že je dovolanie prípustné, pretože po právnej stránke ide o rozhodnutie zásadného významu, alebo ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 (§ 238 ods. 3 O. s. p.). Nakoľko v prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok, ktorým odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa (pričom v jeho výroku prípustnosť dovolania nevyslovil, ani nejde o potvrdzujúci rozsudok rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky), je nepochybné, že prípustnosť dovolania žalobcu z § 238 ods. 1 až 3 O. s. p. nemožno vyvodiť.“

Následne najvyšší súd poukázal na dovolaciu argumentáciu sťažovateľa a uviedol: „S prihliadnutím na obsah dovolania sa dovolací súd zameral na otázku, či dovolateľovi nebola postupom súdu odňatá možnosť konať pred súdom, čo zakladá dovolací dôvod podľa ust. § 237 písm. f/ O. s. p. Podstatná časť dovolacích námietok žalobcu spočíva v odkazoch na prípady, podľa ktorých argumenty súdov pre odmietnutie argumentov účastníka konania musia byť zrozumiteľné, dostatočne konkrétne, aby naozaj vyvracali alebo spochybňovali argumenty účastníka konania. Z uvedeného je preto zrejmé, že podľa dovolateľa odôvodnenie písomného vyhotovenia rozhodnutia odvolacieho súdu je nepreskúmateľné, resp. nedostatočné.“

Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia zo dňa 29. 02. 2012 č. k. 25 Cbi/15/2010­84, uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne závery primerane vysvetlil. S odôvodnením súdu prvého stupňa sa stotožnil aj odvolací súd. Odvolací súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia dodal, že vylučovacia žaloba dlžníka, ktorý v nej argumentuje tvrdením, že dlh dodatočne zanikol, nemôže byť úspešná. Ako skonštatoval i súd prvého stupňa, na tieto skutkové okolnosti môže podľa odvolacieho súdu dlžník poukazovať až pri vymáhaní pohľadávky správcom. Odvolací súd ďalej uviedol, že existenciu pohľadávky zapísanej do súpisu dlžník – žalobca ani nespochybňuje, iba tvrdí, že ju započítal voči svojej pohľadávke. Skutočnosť, že žalobca nie je osobou, ktorá by tvrdila, že ona je veriteľom pohľadávky, ale podľa odvolacieho súdu znamená, že sa vylučovacou žalobou žalobca nemôže domáhať práva na vylúčenie pohľadávky zo súpisu. Dovolací súd k aplikácii ust. § 219 ods. 2 O. s. p. dodáva, že v prípade, ak odvolací súd v plnom rozsahu odkáže na dôvody rozhodnutia súdu prvého stupňa (úplný alebo čiastočný blanketový odkaz) stačí, ak v odôvodnení rozsudku iba poukáže na relevantné skutkové zistenia a stručne zhrnie právne posúdenie veci, pretože rozhodnutie odvolacieho súdu v sebe zahŕňa po obsahovej stránke, aj odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa, s ktorým tak tvorí jeden celok. Na základe uvedeného, rozhodnutie súdu prvého stupňa, ako aj napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu, je potrebné považovať za jeden celok, ktorý vytvára komplexné zhodnotenie skutkovej a právnej stránky posudzovaného vzťahu medzi účastníkmi konania. Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že skutkové a právne závery súdu prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, a preto aj odôvodnenie dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu ako jeden súvislý celok s odôvodnením rozhodnutia súdu prvého stupňa, s poukazom na ustanovenie § 219 ods. 2 O. s. p. spĺňa parametre zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O. s. p.).“

Sťažovateľ namieta porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení s čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu postupom najvyššieho súdu v napadnutom konaní a jeho uznesením zo 16. mája 2013. Vo svojej argumentácii neuvádza konkrétne výhrady smerujúce k napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu a postupu, ktorý predchádzal vydaniu tohto uznesenia. Argumentácia sťažovateľa sa všeobecne týka výkladu a aplikácie § 78 zákona o konkurze konajúcimi súdmi a toho, že v dôsledku prijatého právneho výkladu, podľa ktorého vylučovaciu žalobu nemôže v konkurznom konaní úspešne uplatniť ten, kto je dlžníkom pohľadávky, sa konajúce súdy nezaoberali tvrdením sťažovateľa o zániku pohľadávky započítaním. Sťažovateľ neuviedol v sťažnosti takú argumentáciu, ktorá by priamo namietala arbitrárnosť právnych záverov najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu, prípadne zjavnú neodôvodnenosť jeho uznesenia zo 16. mája 2013.

Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku najvyšším súdom ako dovolacím súdom takéto nedostatky nevykazuje.

Na tomto základe ústavný súd sťažnosť už pri jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. júna 2015