II. ÚS 407/2015

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. júna 2014 doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. Tatianou Polkovou, Gaštanová 3077/17,

Žilina, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) č. k. 13 Cob 19/2014­24 z 12. marca 2014 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ sa v procesnom postavení žalobcu domáhal v konaní vedenom Okresným súdom Žilina (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 38 Cb 33/2013 určenia, že právo na plnenie priznané rozsudkom okresného súdu č. k. 11 Cb 1475/1996­74 z 10. marca 2000 neexistuje. Okresný súd konanie zastavil uznesením z 20. novembra 2013 z dôvodu existencie prekážky právoplatne rozhodnutej veci, pretože o predmete konania už bolo rozhodnuté rozsudkom č. k. 11 Cb 1475/1996­74 z 10. marca 2000, ktorý nadobudol právoplatnosť 31. mája 2000. Krajský súd sťažnosťou napadnutým uznesením potvrdil rozhodnutie súdu prvého stupňa.

Sťažovateľ považuje právny názor krajského súdu za arbitrárny, „v rozpore so zásadou zákazu denegatio iustitiae a vo svojej podstate a dôsledkoch znamená odňatie práva na súdnu ochranu“. Argumentuje tým, že v konaní vedenom pod sp. zn. 11 Cb 1475/1996 okresný súd rozhodol v jeho neprítomnosti, rozsudok mu bol doručený tzv. náhradným doručením, jeho odvolanie bolo odmietnuté ako oneskorene podané, a teda je „jedinou možnosťou ochrany sťažovateľa pre exekúciou taká forma žaloby akú využil... vo veci vedenej pod sp. zn. 38 Cb 33/2013. Sťažovateľ totiž tvrdí v žalobe, že v čase rozhodnutia Okresným súdom Žilina vo veci vedenej pod sp. zn. 11 Cb/1475/1996 už pohľadávka priznaná v označenom konaní neexistovala.“.

Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ namieta, že postupom krajského súdu mu bola odňatá možnosť konať pred súdom, a tým aj právo domáhať sa súdnej ochrany jeho nároku uplatneného v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 38 Cb 33/2013. Sťažovateľom namietaná vada konania zodpovedá dôvodu tzv. zmätočnosti konania, ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“) (účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom). K možnosti napadnúť rozhodnutie krajského súdu dovolaním sa sťažovateľ v sťažnosti nevyjadril a podľa zistenia ústavného súdu dovolanie proti napadnutému uzneseniu krajského súdu nepodal.

Právomoc ústavného súdu na konanie o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je daná iba vtedy, ak rozhodovanie o namietanom porušení základných práv alebo slobôd nepatrí do právomoci všeobecného súdu. Ústavný súd nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Každý, kto namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť tejto ochrany a predtým, ako podá sťažnosť ústavnému súdu, požiadať o ochranu ten orgán verejnej moci, ktorého kompetencia predchádza právomoci ústavného súdu (IV. ÚS 128/04, IV. ÚS 362/2010, IV. ÚS 372/2010, IV. ÚS 489/2012).

Skutočnosť, že sťažovateľ nevyužil svoje zákonné právo podať dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktoré je podľa jeho tvrdenia postihnuté procesnou vadou uvedenou v § 237 OSP, nie je dôvodom na to, aby ústavný súd nahrádzal rozhodovaciu činnosť najvyššieho súdu. V takom prípade nie je daná právomoc ústavného súdu (obdobne napr. I. ÚS 422/2014).

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Ústavný súd dospel k záveru, že sťažovateľ nevyužil na ochranu svojich práv proti napadnutému rozhodnutiu krajského súdu jemu dostupný a účinný právny prostriedok, a preto jeho sťažnosť nie je prípustná, čo bolo dôvodom na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde pri jej predbežnom prerokovaní.