II. ÚS 408/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

NÁLEZ

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 408/2015-32

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. decembra 2015 v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa) a zo sudcov Lajosa Mészárosa a Ladislava Orosza o sťažnosti obchodnej spoločnosti , , zastúpenej advokátom JUDr. Jozefom Polákom, Radlinského 1718, Dolný Kubín, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 26 C 44/2005, za účasti Okresného súdu Košice I, takto

rozhodol:

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. novembra 2014 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti , (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 26 C 44/2005 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa na Okresnom súde Košice II návrhom z 19. októbra 2004 domáha určenia, že dohoda o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov (ďalej len „BSM“) zo 7. decembra 2001 uzavretá medzi a , rod. (ďalej len „odporkyňa“), je voči nemu neúčinná.

Z dôvodu miestnej nepríslušnosti bola vec 10. mája 2005 postúpená okresnému súdu.

Okresný súd Košice II uznesením z 11. januára 2005 nariadil predbežné opatrenie. Proti tomuto uzneseniu podala odporkyňa odvolanie, o ktorom rozhodol Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) uznesením z 28. októbra 2005 tak, že ho odmietol ako oneskorene podané.

Okresný súd uznesením č. k. 26 C 44/2005-92 zo 16. januára 2007 prerušil konanie do právoplatného skončenia konania vedeného Okresným súdom Košice II pod sp. zn. 32 Cb 40/2006. Predmetné uznesenie okresného súdu nadobudlo právoplatnosť 7. februára 2007.

Odporkyňa podala 21. marca 2007 návrh na zrušenie predbežného opatrenia, o ktorom rozhodol okresný súd uznesením zo 14. mája 2007 tak, že ho zamietol. Krajský súd na základe odvolania odporkyne rozhodol uznesením z 28. júna 2007 tak, že uznesenie okresného súdu potvrdil.

Sťažovateľ svojimi podaniami z 22. augusta 2013 a 2. mája 2014 žiadal okresný súd, aby nariadil pojednávanie. Dňa 4. augusta 2014 podal predsedovi okresného súdu sťažnosť na prieťahy v konaní podľa § 62 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Predseda okresného súdu v prípise z 2. septembra 2014 vyhodnotil sťažnosť na prieťahy v konaní ako dôvodnú.

Sťažovateľ v sťažnosti ďalej uvádza: „V konaní vedenom na Okresnom súde Košice I pod sp. zn. 26 C/44/2005 sa posudzuje otázka neúčinnosti právneho úkonu, ktorý uskutočnil dlžník sťažovateľa v prospech jeho manželky (žalovanej) s cieľom vyhnúť sa plneniu, a teda úmyselne ukrátiť sťažovateľa ako svojho veriteľa... Nečinnosť Okresného súdu Košice I. je v rozpore s požiadavkou efektívneho a plynulého konania, ktoré sú odrazom ústavného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a tiež predpokladom poskytnutia skutočne účinnej právnej ochrany... Postavenie sťažovateľa v dôsledku postupu súdu je neisté. Sťažovateľ sa viac ako deväť rokov nemôže domôcť vydania meritórneho rozhodnutia prvostupňového súdu, čo má negatívne dopady na chod spoločnosti, ktorý za účelom plnenia svojich vlastných záväzkov, musel zabezpečiť náhradné finančné zdroje, s čím sú spojené nemalé finančné náklady. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ žiada okrem vyslovenia porušenia svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a prikázaní príslušnému súdu vo veci konať aj priznanie náhrady nemajetkovej ujmy, ktorou sa čiastočne znížia dôsledky spôsobené porušením práva sťažovateľa, a to vo výške 5.000,- EUR... V namietanom prípade je zjavné, že v časovom horizonte viac ako 10 rokov po podaní návrhu nedošlo k právoplatnému rozhodnutiu... Z hľadiska povahy prerokúvanej veci a právnej či faktickej zložitosti sporu je možné konštatovať, že sa z pohľadu rozhodnutia súdu nemôže jednať o časovo náročnú vec, nakoľko zabezpečenie dostatočného množstva listinných podkladov ako aj všetky ďalšie dôkazy potrebné pre rozhodnutie v merite veci, boli vykonané pred súdom prvého stupňa resp. tieto boli označené navrhovateľom a úlohou súdu bolo zhodnotiť dokazovanie vykonané pred súdom prvého stupňa a vysloviť záver.“

Predseda okresného súdu sa k sťažnosti vyjadril v prípise sp. zn. Spr 105/2014 zo 7. septembra 2015, v ktorom v prvom rade poukázal na procesné úkony okresného súdu v napadnutom konaní, ktoré tento vykonal od podania návrhu, a následne uviedol: „Prejednávaná vec − konanie o odporovateľnosť právneho úkonu, je bežnou občianskoprávnou vecou, ktorá nevykazuje zvýšenú náročnosť po právnej ani po skutkovej stránke. Vo veci došlo viackrát k zmene zákonného sudcu, čo do určitej miery malo za následok predĺženie súdneho konania. V období od 6. 2. 2013 do 9. 6. 2015 súd neurobil vo vzťahu k účastníkom žiaden úkon, ktorý by smeroval k odstráneniu stavu ich právnej neistoty. Od začatia konania až do 7. 9. 2015 súd vo veci meritórne nerozhodol. Na základe vyššie uvedeného som dospel k záveru, že súd vo veci nepostupoval plynulo a efektívne. Dĺžku konania však ovplyvnila aj žalovaná, ktorá viackrát žiadala odročiť pojednávanie pre pretrvávajúcu práceneschopnosť.“

Vzhľadom na oznámenia právneho zástupcu sťažovateľa a predsedu okresného súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd v súlade s § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania, keďže dospel k záveru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd zo spisu okresného súdu zistil tento priebeh napadnutého konania:

Sťažovateľ podal 19. októbra 2004 Okresnému súdu Košice II návrh proti odporkyni o neúčinnosť dohody o vyporiadaní BSM.

Okresný súd Košice II vyzval 13. decembra 2004 sťažovateľa na zaplatenie súdneho poplatku za návrh na nariadenie predbežného opatrenia. Následne uznesením z 11. januára 2005 nariadil predbežné opatrenie s tým, že odporkyni uložil povinnosť zdržať sa nakladania s nehnuteľnosťami v špecifikovanom rozsahu.

Dňa 18. februára 2005 podala odporkyňa odvolanie proti uzneseniu o predbežnom opatrení. Okresný súd Košice II vyzval 23. februára 2005 odporkyňu na zaplatenie súdneho poplatku za odvolanie a zároveň doručoval odvolanie sťažovateľovi.

Krajský súd rozhodol o odvolaní odporkyne uznesením z 28. októbra 2005 tak, že toto odvolanie ako oneskorene podané odmietol. Po rozhodnutí o odvolaní bol súdny spis vrátený okresnému súdu 28. novembra 2005.

Dňa 29. novembra 2005 okresný súd doručoval uznesenie krajského súdu z 28. októbra 2005 účastníkom konania.

Dňa 23. januára 2006 okresný súd doručoval návrh odporkyni a sťažovateľa vyzval na zaplatenie súdneho poplatku za návrh.

Dňa 26. júla 2006 si okresný súd vyžiadal z Okresného súdu Košice II spis sp. zn. 53 Rob 2703/03.

Podaním doručeným 15. júna 2006 sťažovateľ požiadal o nariadenie pojednávania.

Okresný súd 12. septembra 2006 nariadil pojednávanie na 31. október 2006. Na tomto pojednávaní sa nezúčastnil štatutárny orgán sťažovateľa z dôvodu jeho zahraničnej cesty a ani odporkyňa z dôvodu práceneschopnosti. Právni zástupcovia účastníkov žiadali pojednávanie odročiť. Okresný súd odročil pojednávanie na neurčito z dôvodu rozhodnutia o prerušení konania vzhľadom na konanie vedené Okresným súdom Košice II pod sp. zn. 32 Cb 40/2006, ktoré nebolo právoplatne skončené.

Dňa 2. júla 2009 okresný súd zistil, že v konaní vedenom Okresným súdom Košice II pod sp. zn. 32 Cb 40/2006 bol 16. júna 2009 vyhlásený rozsudok, ktorý ešte nebol vyhotovený písomne.

Dňa 24. augusta 2009 okresný súd zistil, že rozsudok vo veci vedenej Okresným súdom Košice II pod sp. zn. 32 Cb 40/2006 zo 16. júna 2009 nie je právoplatný z dôvodu podaného odvolania.

V dňoch 22. októbra 2009 a 24. mája 2010 okresný súd zistil, že spis Okresného súdu Košice II sp. zn. 32 Cb 40/2006 sa nachádza na krajskom súde, ktorý o podanom odvolaní ešte nerozhodol.

Dňa 15. septembra 2010 okresný súd zistil, že Okresnému súdu Košice II bol doručený spis krajským súdom, ktorý rozsudok zo 16. júna 2009 potvrdil okrem výroku o trovách konania.

Dňa 29. septembra 2010 okresný súd žiadal o predloženie spisu sp. zn. 32 Cb 40/2006, resp. o predloženie rozsudku Okresného súdu Košice II v tejto veci.

Okresný súd 8. novembra 2010 rozhodol o pokračovaní v konaní a nariadil pojednávanie na 25. január 2011.

Na pojednávaní 6. mája 2011 sa odporkyňa nezúčastnila, okresný súd pojednávanie odročil na 1. júl 2011 s tým, že bude zisťovať u ošetrujúcej lekárky odporkyne, či jej zdravotný stav bránil v účasti na pojednávaní.

Dňa 29. júna 2011 odporkyňa doručila vyjadrenie k návrhu.

Dňa 30. júna 2011 odporkyňa predložila dodatok k dohode o vyporiadaní BSM.

Na pojednávaní 1. júla 2011 sa sťažovateľ a odporkyňa nezúčastnili. Zákonná sudkyňa uviedla, že opomenula vyzvať ošetrujúcu lekárku odporkyne. Okresný súd pojednávanie odročil na neurčito. Dňa 21. júla 2011 odporkyňa predložila svoje vyjadrenie k návrhu.

Dňa 1. augusta 2011 sťažovateľ predložil svoje vyjadrenie k predloženému dodatku k dohode o vyporiadaní BSM.

Dňa 15. augusta 2011 okresný súd vyzval ošetrujúcu lekárku odporkyne , aby uviedla špecifikované okolnosti o zdravotnom stave odporkyne. Ošetrujúca lekárka predložila svoje stanovisko 26. augusta 2011, podľa ktorého je odporkyňa od 9. júla 2011 práceschopná.

Okresný súd predmetné daňové priznania 17. mája 2012 doručoval účastníkom s výzvou, aby sa k nim v lehote 20 dní vyjadrili. Svoje vyjadrenie doručila odporkyňa 20. júna 2012 a sťažovateľ 30. augusta 2012, pričom sťažovateľ v podaní predložil aj svoje stanovisko k vyjadreniu odporkyne.

Dňa 10. augusta 2012 okresný súd nariadil pojednávanie na 9. november 2012. Dňa 3. septembra 2012 okresný súd doručoval vyjadrenie sťažovateľa odporkyni.

Dňa 9. novembra 2012 sa uskutočnilo pojednávanie, ktoré okresný súd odročil na neurčito. Okresný súd uložil právnej zástupkyni odporkyne, aby sa vyjadrila k návrhu na rozšírenie návrhu, a odporkyňu vyzval, aby predložila originál dodatku k dohode o vyporiadaní BSM.

Dňa 17. decembra 2012 okresný súd nariadil pojednávanie na 28. január 2013.

V podaní doručenom 23. januára 2013 odporkyňa uviedla, že nemá originál dodatku k dohode o vyporiadaní BSM.

Pojednávanie 28. januára 2013 okresný súd odročil na 21. marec 2013. Tohto pojednávania sa odporkyňa nezúčastnila.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 26 C 44/2005.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná.

Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, IV. ÚS 105/07).

Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí, aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).

2. Ďalším kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval existenciu zbytočných prieťahov v napadnutom konaní, bolo správanie sťažovateľa ako účastníka súdneho konania. Sťažovateľ je v procesnom postavení navrhovateľa, v zásade sa zúčastňoval pojednávaní – priamo jeho konateľ, prípadne jeho právny zástupca a na výzvy okresného súdu reagoval primerane. Správanie sťažovateľa v napadnutom konaní teda nemožno hodnotiť ako faktor, ktorý prispel k doterajšej dĺžke napadnutého konania okresného súdu.

3. Napokon ústavný súd posudzoval postup okresného súdu v napadnutom konaní. V tejto súvislosti poukázal na svoju stabilizovanú judikatúru, podľa ktorej zbytočné prieťahy v konaní môžu byť zapríčinené nielen samotnou nečinnosťou všeobecného súdu, ale aj jeho neefektívnou alebo nesústredenou činnosťou, teda takým konaním, ktoré nevedie efektívne k odstráneniu právnej neistoty (m. m. II. ÚS 32/03, IV. ÚS 267/04, IV. ÚS 182/08).

Napadnuté konanie nie je právoplatne skončené, konanie trvá od 19. októbra 2004, t. j. približne 11 rokov.

Z tohto obdobia bolo napadnuté konanie prerušené podľa § 109 ods. 2 písm. c) OSP v čase od 7. februára 2007 do 8. novembra 2010, t. j. na dobu troch rokov a deväť mesiacov, z dôvodu konania vedeného Okresným súdom Košice II pod sp. zn. 32 Cb 40/2006, v ktorom sťažovateľ uplatnil svoj nárok na zaplatenie dlžnej peňažnej sumy voči manželovi odporkyne. Sťažovateľ v napadnutom konaní namietal, že dohoda o vyporiadaní BSM mala byť medzi odporkyňou a jej manželom uzavretá s cieľom ukrátiť uspokojenie pohľadávky sťažovateľa voči manželovi odporkyne. Medzi predmetom napadnutého konania a konania vedeného pod sp. zn. 32 Cb 40/2006 existoval kvalifikovaný vzťah podľa § 109 ods. 2 písm. c) OSP, preto pre uvedený postup okresného súdu boli dané zákonom predpokladané podmienky.

Ústavný súd tiež dospel k záveru, že postup okresného súdu v napadnutom konaní bol čiastočne aj neefektívny a nesústredený, a to predovšetkým v pomerne benevolentnom prístupe k postupu odporkyne v napadnutom konaní. Odporkyňa opakovane ospravedlnila svoju neúčasť na pojednávaniach, čo viedlo k odročovaniu pojednávaní bez toho, aby došlo k prerokúvaniu veci, ktorá tvorí predmet napadnutého konania. Okresný súd sám v zápisnici z pojednávania 1. júla 2011 uviedol, že konajúca sudkyňa opomenula vyzvať ošetrujúcu lekárku odporkyne na poskytnutie informácií o tom, či jej zdravotný stav bráni zúčastňovať sa pojednávania. Javí sa, že okresný súd mal postupovať v tejto súvislosti pohotovejšie a ak považoval účasť odporkyne na pojednávaní za nevyhnutnú, mohol svoje pôsobenie stupňovať prostriedkami dostupnými podľa Občianskeho súdneho poriadku (hrozba poriadkovou pokutou, uloženie poriadkovej pokuty a pod.), k čomu však zatiaľ nepristúpil.

V tomto smere možno čiastočne prijať obranu okresného súdu, ktorý uviedol, že toto správanie odporkyne prispelo k celkovej dĺžke konania. Na druhej strane je zrejmé, že okresný súd nepostupoval dostatočne pohotovo a efektívne tak, aby negatívne dôsledky vyplývajúce z tejto okolnosti eliminoval na minimum, preto obranu okresného súdu nemožno akceptovať v celom rozsahu. Túto okolnosť však nemožno hodnotiť na ťarchu sťažovateľa.

O neefektívnosti postupu okresného súdu svedčí aj skutočnosť, že vec sťažovateľa nie je ani po jedenástich rokoch od začatia konania právoplatne skončená, čo je už samo osebe z ústavného hľadiska neakceptovateľné (napr. m. m. IV. ÚS 127/08, IV. ÚS 383/08, IV. ÚS 82/2010).

Pokiaľ ide o obranu okresného súdu, že v napadnutom konaní došlo k opakovanému prideleniu spisu viacerým zákonným sudcom, čo mohlo prispieť k doterajšej dĺžke konania, ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, v ktorej už viackrát uviedol (napr. I. ÚS 23/03, I. ÚS 141/03, II. ÚS 153/06, III. ÚS 399/2011), že personálne problémy (dlhodobá práceneschopnosť sudcu, zmeny zákonných sudcov) a nadmerné množstvo vecí, v ktorých sa musí zabezpečiť súdne konanie, by mohlo len dočasne ospravedlniť vzniknuté prieťahy, a to len v tom prípade, ak sa na ten účel prijali včas adekvátne opatrenia (m. m. I. ÚS 39/00, I. ÚS 55/02, III. ÚS 399/2011). V zásade však nejde o takú okolnosť, ktorá by vylučovala alebo znižovala zodpovednosť súdu za rozhodnutie vo veci občana, ktorý sa naň obrátil. Tieto okolnosti ústavný súd nezohľadňuje v súvislosti s pozitívnym záväzkom štátu zabezpečiť právo občana na súdne konanie bez zbytočných prieťahov.

Na tomto základe ústavný súd konštatoval, že nečinnosťou a tiež neefektívnou a nesústredenou činnosťou okresného súdu došlo v napadnutom konaní k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj jeho práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).

IV.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal...

Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľ si uplatnil právo na úhradu trov právneho zastúpenia v celkovej sume 518,76 €.

Ústavný súd priznal sťažovateľovi úhradu trov konania v uplatnenej sume 518,76 € v súlade s vyhláškou Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to odmenu za 3 úkony právnej služby  z toho 2 úkony právnej služby podľa § 13a ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky uskutočnené v roku 2014 (prevzatie a príprava zastúpenia vrátane prvej porady s klientom, sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy) a jeden úkon právnej služby podľa § 13a ods. 1 písm. c) vyhlášky (vyjadrenie z 21. septembra 2015) uskutočnený v roku 2015. Ústavný súd takto vychádzal zo základnej sadzby tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby za rok 2014 v sume 134 € a za rok 2015 v sume 139,83 (1/6 výpočtového základu podľa § 11 ods. 3 vyhlášky) a náhrady niektorých hotových výdavkov (režijný paušál) za každý úkon právnej služby v sume 8,04 € za rok 2014 a v sume 8,39 € za rok 2015 (1/100 výpočtového základu podľa § 16 ods. 3 vyhlášky), čo spolu predstavuje sumu 432,30 €. Keďže advokát je platcom dane z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“), uvedená suma bola zvýšená o DPH vo výške 20 % podľa § 18 ods. 3 vyhlášky a podľa zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov.