II. ÚS 409/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

NÁLEZ

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 409/2015-42

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. decembra 2015 v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa) a zo sudcov Lajosa Mészárosa a Ladislava Orosza o prijatej sťažnosti , , zastúpeného advokátom JUDr. Romanom Blažekom, Pohraničná 4, Komárno, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Komárno v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 92/2009, za účasti Okresného súdu Komárno, takto

rozhodol:

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. marca 2015 doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. Romanom Blažekom, Pohraničná 4, Komárno, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Komárno (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 92/2009 (ďalej aj „napadnuté konanie“). Na výzvu ústavného súdu sťažovateľ doplnil sťažnosť 5. mája 2015 o splnomocnenie na zastupovanie v konaní pred ústavným súdom udelené advokátovi JUDr. Romanovi Blažekovi, Pohraničná 4, Komárno, a o dôkaz, že bezúspešne vyčerpal možnosť domáhať sa odstránenia namietaných prieťahov v konaní podaním sťažnosti predsedovi okresného súdu (prípis predsedu okresného súdu č. Spr 1535/13 z 22. novembra 2013).

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ podal 1. júna 2009 okresnému súdu žalobu o odporovateľnosť právneho úkonu, o ktorej je konanie vedené pod sp. zn. 7 C 92/2009. Súčasne podal návrh na vydanie predbežného opatrenia. Uznesením z 15. júna 2009 okresný súd nariadil predbežné opatrenie, ktorým zakázal žalovaným v 1. a 2. rade nakladať s nehnuteľnosťami označenými vo výroku uznesenia. Krajský súd v Nitre (ďalej len „krajský súd“) uznesením č. k. 8 Co 192/2009-50 z 18. augusta 2009 vec vrátil okresnému súdu na vykonanie opravy v označení nehnuteľnosti, ktorej sa zákaz týkal. Okresný súd vydal opravné uznesenie 14. septembra 2009 a krajský súd jeho rozhodnutie v odvolacom konaní uznesením č. k. 8 Co 262/2009-60 z 30. októbra 2009 potvrdil.

Po prijatí sťažnosti sťažovateľa na ďalšie konanie ústavný súd vyzval prípisom z 20. augusta 2015 predsedu okresného súdu, aby sa vyjadril k vecnej stránke prijatej sťažnosti, k otázke vhodnosti ústneho pojednávania, a zároveň ho požiadal o zaslanie spisu sp. zn. 7 C 92/2009.

Predmetný súdny spis bol ústavnému súdu doručený 8. októbra 2015.

Predseda okresného súdu vo svojom vyjadrení k sťažnosti z 30. septembra 2015 (sp. zn. Spr. 557/15, doručenom ústavnému súdu 9. októbra 2015) uviedol: «po preštudovaní spisového materiálu sp. zn. 7C/92/2002 som dospel k záveru, že predovšetkým z procesnej stránky nejde o bežnú, ako aj skutkovo a právne jednoduchú vec. Z pozície sťažovateľa je pochopiteľné, že počas namietaného obdobia vníma konanie súdu ako neefektívne, kedy sa v skutočnosti podľa jeho názoru javí, že súd v podstate vôbec nekoná, alebo koná pomaly, keďže ešte doposiaľ nevykonal dôkaz a právoplatne nerozhodol. Súd prvého stupňa však konal aktívne so snahou zabezpečenia dôkazov, ktoré či už priamo, alebo nepriamo súviseli s prejednávanou vecou. Problém nastal práve s vykonaním rozhodujúceho dôkazu − výsluchu svedka . Predmetná vec je v danom štádiu náročná predovšetkým tým, že „korunný“ svedok sa zdržiava v . Výsluch tohto svedka súd považuje za nevyhnutný, nakoľko nehnuteľnosť, ktorá je predmetom odporovateľnosti právneho úkonu, práve svedok previedol kúpnou zmluvou na žalovaných a . Sťažovateľ o potrebe vykonania tohto dôkazu vie, sám prisľúbil, že oznámi súdu adresu svedka, na ktorej býval v ako aj príslušný úrad, ktorý ho eviduje ako legálne zamestnaného, za účelom jeho predvolania a výsluchu. Sťažovateľ vycestoval do a ani jemu sa nepodarilo nakontaktovať svedka , pričom napriek vlastnej skúsenosti a overení si, že je mimoriadne náročné ho zastihnúť, či kontaktovať, podal predmetnú sťažnosť. Sťažovateľ neoznámil súdu žiadané údaje, z čoho vyplýva, že ani sťažovateľ nespolupracuje so súdom pri zistení pobytu .

Predseda okresného súdu tiež oznámil, že netrvá na konaní verejného ústneho pojednávania, keďže od takéhoto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Ústavný súd prípisom z 9. októbra 2015 vyzval právneho zástupcu sťažovateľa, aby zaujal stanovisko k vyjadreniu predsedu okresného súdu, ktoré mu v prílohe zaslal, a oznámil ústavnému súdu, či súhlasí s tým, aby sa podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustilo od ústneho pojednávania.

Porušovateľ vo svojom vyjadrení tvrdí, že sťažovateľ prisľúbil, že oznámi súdu adresu svedka , na ktorej býval a že za týmto účelom vycestuje do zahraničia. Podľa § 120 ods. 1, 1. a 2. veta O. s. p. „Účastníci sú povinní označiť dôkazy

údaje. Doručil ich do spisu o vyhlásenie uvedeného svedka za mŕtveho, sp. zn. 12 P 348/2011. Preto tento spis navrhuje ako dôkaz pripojiť. Tvrdenie porušovateľa, že sťažovateľ nespolupracoval so súdom tým, že neoznámil adresu svedka, je teda nepravdivé. Podľa ustanovenia § 42 ods. 1 Obč. zák. „Veriteľ sa môže domáhať, aby súd určil, že dlžníkove právne úkony podľa odsekov 2 až 5, ak ukracujú uspokojenie jeho vymáhanej pohľadávky, sú voči nemu právne neúčinné. Toto právo má veriteľ aj vtedy, ak je nárok proti dlžníkovi z jeho odporovateľného právneho úkonu, už vymáhateľný alebo ak už bol uspokojený.“ Podľa ustanovenia § 42a ods. 2 Obč. zák. „Odporovať možno právnemu úkonu, ktorý dlžník urobil v posledných troch rokoch v úmysle ukrátiť svojho veriteľa, ak tento úmysel musel byť druhej strane známy, a právnemu úkonu, ktorým bol veriteľ dlžníka ukrátený a ku ktorému došlo v posledných troch rokoch medzi dlžníkom a osobami jemu blízkymi (§ 116 a 117) alebo ktoré dlžník urobil v uvedenom čase v prospech týchto

nemôže byť zavkladovaná, že sú tam nejaké ťarchy.“ na otázku právnej zástupkyne, že čo predchádzalo tomu, než podpísali darovaciu zmluvu, svedkyňa udáva: „vtedy sme sa dozvedeli o tých rôznych pôžičkách môjho bývalého manžela a v rodine sa rozhodlo, že bude lepšie, ak ten byt sa prepíše na moje meno.“ Z tejto svedeckej výpovede je jasné, že rodina ako aj bývala manželka (svedkyňa) mali vedomosť o úmysle ukrátiť jeho veriteľov resp. veriteľa tým, že predmetnú nehnuteľnosť prevedú do vlastníctva blízkej osoby a tým zabránia nároku veriteľov. Výsluch v predmetnom konaní je preto nadbytočný a neúčelný. Z obsahu predmetných výpovedí je zrejmé to, že žalovaní ako aj svedkyňa mali vedomosti o dlžobách a za týmto účelom, aby sa nehnuteľnosť nedostala do vlastníctva tretej osoby resp. veriteľov , sa snažili previesť najprv nehnuteľnosť darovacou zmluvou na svedkyňu, no to sa nepodarilo.

Zároveň právny zástupca uviedol, že sťažovateľ netrvá na ústnom pojednávaní.

Keďže účastníci konania zhodne ústavnému súdu oznámili, že súhlasia s prerokovaním vecí bez ústneho pojednávania, ústavný súd podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil od ústneho pojednávania, pretože dospel k záveru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Z doručeného súdneho spisu vyplýva tento prehľad úkonov okresného súdu:

Okresnému súdu bola 1. júna 2009 doručená žaloba o odporovateľnosť právneho úkonu spolu s návrhom na vydanie predbežného opatrenia vo veci sťažovateľa. Sťažovateľ žalobou žiadal, aby okresný súd vyslovil, že kúpna zmluva uzatvorená medzi (dlžníkom sťažovateľa) a žalovanými v 1. a 2. rade, predmetom ktorej bola nehnuteľnosť označená v petite žaloby, je proti žalovaným neúčinná.

Okresný súd uznesením sp. zn. 7 C 92/2009 z 15. júna 2009 vydal predbežné opatrenie, ktorým zakázal žalovaným v 1. a 2. rade nakladať s nehnuteľnosťami označenými vo výroku uznesenia až do právoplatného skončenia vo veci samej. Proti uzneseniu okresného súdu podali žalovaní v 1. a 2. rade odvolanie.

Dňa 16. marca 2010 okresný súd prípisom vyzval právnu zástupkyňu a právneho zástupcu odporcov, aby okresnému súdu oznámili, či došlo k mimosúdnej dohode, či žalobca vzal žalobu späť a či žalovaní súhlasia so späťvzatím žaloby. Dňa 1. apríla 2010 bolo okresnému súdu doručené podanie právneho zástupcu odporcov, ktorým oznámil, že v predmetnej veci nedošlo k mimosúdnej dohode, preto bude potrebné nariadiť pojednávanie.

Okresný súd 6. apríla 2010 nariadil pojednávanie na 1. jún 2010.

Právny zástupca odporcov doručil 28. mája 2010 okresnému súdu ospravedlnenie svojej neúčasti na pojednávaní 1. júna 2010 z dôvodu dlhodobej práceneschopnosti.

Pojednávanie nariadené na 1. jún 2010 bolo odročené na 7. september 2010.

Dňa 7. septembra 2010 sa uskutočnilo pojednávanie, ktoré okresný súd odročil na 9. november 2010 s tým, že určil, že bude predvolaná svedkyňa ( ), zistí sa stav trestného stíhania proti a miesto jeho pobytu.

Mestský úrad 16. septembra 2010 okresnému súdu oznámil, že , , má v od 30. júna 2008 hlásený pobyt bezdomovca a o terajšom pobyte informácie nemajú.

Dňa 7. júla 2011 Veľvyslanectvo Slovenskej republiky v Londýne oznámilo okresnému súdu, že v evidencii konzulárneho úradu nie je vedené žiadne konzulárne podanie a vo Veľkej Británii neexistuje evidencia obyvateľstva.

Dňa 18. júla 2011 okresný súd doručil okresnému riaditeľstvu urgenciu vo veci zisťovania stavu trestného stíhania . Okresné riaditeľstvo oznámilo okresnému súdu 21. júla 2011, že trestné stíhanie bolo prerušené, pobyt nebol zistený, bolo vyhlásené pátranie, a zároveň doložilo všetky listiny, ktoré mu boli doručené od jednotlivých inštitúcií pri zisťovaní pobytu svedka, a listiny potvrdzujúce stav konania proti svedkovi.

Okresný súd prípisom z 12. októbra 2011 zisťoval pobyt svedka aj u súdneho exekútora ( ), ktorý následne 18. októbra 2011 okresnému súdu oznámil, že nemá informácie o jeho pobyte.

V období od 1. mája 2012 do cca 15. septembra 2012 okresný súd zisťoval aj stav konania vo veci vedenej pod sp. zn. 12 P 348/2011, ktorého predmetom bolo konanie o vyhlásenie za mŕtveho. Tento spis bol pripojený k spisu sp. zn. 7 C 92/2009. Dňa 25. marca 2014 okresný súd v konaní vydal uznesenie č. k. 12 P 348/2011-139, ktorým návrh na vyhlásenie za mŕtveho , , zamietol. Rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 26. apríla 2014. Ústavný súd ďalej zistil, že 2. decembra 2015 sa uskutočnilo pojednávanie, na ktorom okresný súd rozhodol vo veci samej. Rozhodnutie zatiaľ nie je právoplatné.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Základnou povinnosťou súdu je preto zabezpečiť taký procesný postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety OSP, podľa ktorej len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 druhej vety OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých dôvodov, a z § 119 ods. 4 OSP, ak súd zistí, že existuje dôležitý dôvod na odročenie pojednávania, bez zbytočného odkladu informuje tých, ktorí boli predvolaní alebo upovedomení. Súd spravidla uvedie deň, kedy bude konať nové pojednávanie a dôvod na odročenie sa uvedie v zápisnici alebo poznamená v spise.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní mohlo dôjsť k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.

V súdnom spise sa nenachádza zmienka, že by okresný súd vyvíjal nejakú činnosť, aby zistil pobyt spomínaného svedka (prostredníctvom pokynov kancelárie sledoval len stav konania vedeného pod sp. zn. 12 P 348/2011). Okresný súd vo svojom vyjadrení z 30. septembra 2015 vo vzťahu k zisťovaniu pobytu tohto svedka uviedol, že „vlastná činnosť, ktorá z dôvodov hospodárnosti nebola vykonávaná súdom duplicitne, spočívala v zistení adresy svedka zo spisu sp. zn. 12 P/92/2011 Okresného súdu Komárno, kde sa viedlo konanie o návrhu na vyhlásenie za mŕtveho , so záverom, že rozsudkom Okresného súdu Komárno č. k. 12 P/348/2011, zo dňa 25. 3. 2014 bol návrh na vyhlásenie za mŕtveho zamietnutý“. Predmetný rozsudok nadobudol právoplatnosť už 26. apríla 2014, napriek tomu okresný súd vo veci vedenej pod sp. zn. 7 C 92/2009 pojednával až po vyše roku a pol svojej nečinnosti, a to 2. decembra 2015 (posledné z už spomínaných ôsmich pojednávaní), na ktorom okresný súd rozhodol. Toto obdobie nečinnosti okresný súd odôvodnil zmenou zákonného sudcu (vec bola prerozdelená z dôvodu výrazného rozdielu v pracovnom zaťažení sudcov). Na margo uvedeného ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti už viackrát uviedol, že nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť konanie, ako aj skutočnosť, že Slovenská republika nevie alebo nemôže v čase konania zabezpečiť primeraný počet sudcov alebo ďalších pracovníkov na súde, ktorý oprávnený subjekt požiadal o odstránenie stavu právnej neistoty, nemôžu byť dôvodom na zmarenie uplatnenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v konečnom dôsledku nezbavujú štát zodpovednosti za pomalé konanie spôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom konaní (III. ÚS 10/02, I. ÚS 15/02).

Sťažovateľ žiadal o priznanie finančného zadosťučinenia v sume 5 000 €, čo odôvodňuje tým, že je to primerané vzhľadom na dĺžku trvania ujmy, ktorú utrpel v dôsledku porušenia označených práv.

Po posúdení okolností prípadu vrátane doterajšej dĺžky napadnutého konania (viac ako šesť rokov), jeho skutkovej a právnej zložitosti, významu pre sťažovateľa a jeho správania ústavný súd považoval v konkrétnych okolnostiach daného prípadu priznanie sumy 2 500 € sťažovateľovi za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.

Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný súd preto rozhodoval aj o úhrade trov konania, ktoré vznikli sťažovateľovi v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátom JUDr. Romanom

Blažekom. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti žiadal o úhradu trov konania v sume 340,90 € za dva úkony právnej služby – prevzatie a príprava zastúpenia vrátane prvej porady s klientom a podanie návrhu. Právny zástupca ústavnému súdu 23. novembra 2015 doručil podanie, ktorým vyčíslil trovy právneho zastúpenia podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“) v celkovej sume 378,64 €.

Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2014, ktorá bola 839 €. Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia, spísanie sťažnosti), ktoré boli urobené v roku 2015, a to v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 13a ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky po 139,83 €, t. j. celkovo 2 x 139,83 €, ktoré spolu s režijným paušálom 2 x 8,39 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) tvoria celkovú sumu 296,44 €.