II. ÚS 41/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

NÁLEZ

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 41/2015­38

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. marca 2015 v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohuta a Ladislava Orosza (sudca spravodajca) v konaní o sťažnosti obchodnej spoločnosti MEGAWASTE SLOVAKIA s. r. o., Nová 134, Považská Bystrica, zastúpenej L§B Legal Services s. r. o., Námestie A. Hlinku 36/9, Považská Bystrica, prostredníctvom ktorej koná jej konateľka a advokátka JUDr. Lucia Bušfy, ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Co 177/2012 a jeho rozsudkom z 13. februára 2014, za účasti Krajského súdu v Trenčíne, takto

rozhodol:

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. mája 2014 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti MEGAWASTE SLOVAKIA s. r. o., Nová 134, Považská Bystrica (ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách aj „sťažovateľ“), zastúpenej L§B Legal Services s. r. o., Námestie A. Hlinku 36/9, Považská Bystrica, prostredníctvom ktorej koná jej konateľka a advokátka JUDr. Lucia Bušfy, ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Co 177/2012 (ďalej aj „napadnuté konanie“) a jeho rozsudkom z 13. februára 2014 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).

Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že obchodná spoločnosť (ďalej len „žalovaná“, v citáciách aj „žalovaný“), zaslala 9. novembra 2010 Obecnému úradu v Sverepci, ako aj všetkým poslancom Obecného zastupiteľstva obce Sverepec list (ďalej len „predmetný list“), obsah ktorého považovala sťažovateľka za „zavádzajúci a značne difamujúci“. Vzhľadom na to sťažovateľka podala Okresnému súdu Považská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) 24. novembra 2010 žalobu, ktorou sa proti žalovanej domáhala zdržania sa neoprávnených zásahov do dobrej povesti, ospravedlnenia a náhrady nemajetkovej ujmy v sume 10 000 €, ako aj náhrady trov konania.

Po vykonanom dokazovaní vydal okresný súd 5. apríla 2012 rozsudok č. k. 10 C 200/2010­718 (ďalej len „rozsudok z 5. apríla 2012“), ktorým «I. určil, že odporca zaslaním listu zo dňa 9. 11. 2010 adresovaným obci Sverepec a poslancom obce neoprávnene zasiahol do práva na ochranu mena a dobrej povesti navrhovateľa. Odporca nepravdivo uviedol, že „navrhovateľ sa dopúšťal trestného konania“, že „nemal zmluvu, ktorá sa uvádza v prípravnom konaní na vybudovanie novej kazety“ a že „navrhovateľovým konaním vznikla obci Sverepec značná strata a nedôvera občanov.“ II. Vo zvyšku nároku návrh zamietol. III. Súd konanie v časti o zaplatenie 10.000 EUR zastavil. IV. Rozhodol o tom, že žiaden z účastníkov nemá práva na náhradu trov konania.». Na základe sťažovateľkou podaného odvolania smerujúceho proti výrokom II a IV rozsudku okresného súdu z 5. apríla 2012 krajský súd napadnutým rozsudkom odvolaním napadnuté výroky potvrdil ako vecne správne. Sťažovateľka namieta, že krajský súd napadnutým rozsudkom porušil jej základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru pre „porušenie práva na dôkladné odôvodnenie súdneho rozhodnutia“ a „pre arbitrárnosť súdneho rozhodnutia“.

Sťažovateľka ďalej uvádza, že „písomné vyjadrenie k odvolaniu sťažovateľa, ktoré tam adresoval žalovaný mu bolo doručené až odvolacím súdom po cca 1,5 roku a to tesne pred jeho rozhodnutím dňa 12. 02. 2014 (teda 1 deň pred rozhodnutím odvolacieho orgánu)!!! Keďže rozhodnutie Krajského súdu je zo dňa 13. 02. 2014 bolo sťažovateľovi odopreté právo na primeranú lehotu na vyjadrenie sa k podaniu žalovaného!!!“.

Arbitrárnosť napadnutého rozsudku krajského súdu spočíva podľa sťažovateľky v tom, že ním nebola žalovanej uložená žiadna sankcia, a to aj napriek konštatovaniu, že žalovaná príslušnými výrokmi zasiahla do práva na ochranu mena a dobrej povesti sťažovateľky, pričom sťažovateľka po úprave petitu žiadala výhradne morálne zadosťučinenie spočívajúce v povinnosti žalovanej napísať ospravedlnenie tak, ako ho špecifikovala v žalobnom petite. Sťažovateľka namieta, že sa „javí ako logické, že ak má súd za preukázané, zistil a sám určil, že bolo zasiahnuté do dobrej povesti konaním žalovaného, spojiť s týmto výrokom aj rozhodnutie o sankcii za takéto porušenie. Je logické, keďže sťažovateľ sa domáhal určenia, že žalovaný neoprávnene zasiahol do práva na ochranu mena a dobrej povesti sťažovateľa viacerými a nielen tromi výrokmi, ktoré v konečnom rozhodnutí určil súd, že žiadal ospravedlnenie za všetky výroky. Preto bolo predmetné ospravedlnenie koncipované tak, že žalovaný sa má ospravedlniť za všetky výroky, ktorými malo dôjsť k neoprávnenému zásahu do práva sťažovateľa na ochranu mena a dobrej povesti. Sťažovateľ nemohol predpokladať, v akom rozsahu súd jeho žalobe vyhovie, resp. veril, že vyhovie žalobe v celom rozsahu. V dôsledku toho, že súd úplne svojvoľne, bez dôkladnej argumentácie neuložil povinnosť žalovanému ospravedlniť sa sťažovateľovi, markantne zasiahol do jeho práva na súdnu ochranu. Zároveň v dôsledku tohto sa úplne stratil zmysel výroku I. predmetného rozhodnutia!!!“.

Ústavný súd uznesením sp. zn. II. ÚS 41/2015 z 22. januára 2015 prijal sťažnosť na ďalšie konanie a následne vyzval predsedníčku krajského súdu, aby sa vyjadrila k sťažnosti a zároveň oznámila, či trvá na ústnom pojednávaní vo veci. Predsedníčka krajského súdu sa k sťažnosti vyjadrila v prípise sp. zn. Spr. 40/2015 z 10. februára 2015, v ktorého podstatnej časti uviedla: „Odvolací súd v odôvodnení rozhodnutia sa vyporiadal s odvolacími námietkami, riadne zdôvodnil, z akých právnych a skutkových dôvodov považuje rozhodnutie súdu I. stupňa za vecne správne a podľa nášho názoru nejde o nedostatočne zdôvodnené a arbitrárne rozhodnutie. V tejto súvislosti si dovoľujeme poukázať na to, že podľa stabilizovanej judikatúry Ústavného súdu SR a Najvyššieho súdu SR ani odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné, alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní. Pokiaľ sťažovateľka ďalej v ústavnej sťažnosti namieta, že písomné vyjadrenie k odvolaniu jej bolo doručené deň pred rozhodnutím odvolacieho súdu, k tomu je potrebné uviesť, že písomné vyjadrenie k odvolaniu bolo sťažovateľke doručené na vedomie. K ďalším námietkam sťažovateľky poukazujúcim na nesprávne právne posúdenie veci odvolacím súdom spočívajúcom v tom, že žalovanej nebola uložená žiadna sankcia, a to aj napriek konštatovaniu, že žalovaná príslušnými výrokmi zasiahla do práva na ochranu mena a dobrej povesti sťažovateľky, tunajší súd zotrváva na svojej právnej argumentácii uvedenej v odôvodnení rozhodnutia. S poukazom na uvedené považujeme námietky sťažovateľky za nedôvodné.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

V zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97), t. j. sú založené na rovnakých právnych východiskách, a preto možno ich rešpektovanie posudzovať spoločne (m. m. IV. ÚS 147/08).

Sťažovateľka tvrdí, že napadnutý rozsudok trpí vadou nedostatočného odôvodnenia, keďže sa v ňom odvolací súd nedostatočne vysporiadal s obsahom odvolania a so skutočnosťami, ktoré v ňom boli uvedené na podporu sťažovateľkiných tvrdení.

II.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu z dôvodu jeho nedostatočného odôvodnenia

Sťažovateľka v prvom rade namieta, že napadnutý rozsudok krajského súdu nie je z hľadiska požiadaviek vyvoditeľných z obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru riadne a dostatočne odôvodnený, keďže v ňom chýba „... samostatná argumentácia, ktorou by reagoval na námietky v odvolaní. Odvolací súd... iba prevzal závery, ku ktorým dospel súd 1. stupňa“. V konkrétnostiach sťažovateľka namieta tie časti odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu, ktoré sa dotýkajú (majú dotýkať) tých výrokov žalovanej, vo vzťahu ku ktorým bola žaloba zamietnutá.

V rozsudku okresného súdu z 5. apríla 2012 sa okrem iného uvádza, že nepravdivými tvrdeniami žalovanej, že „navrhovateľ sa dopúšťal trestného konania“, „nemal zmluvu, ktorá sa uvádza v prípravnom konaní na vybudovanie novej kazety“ a „navrhovateľovým konaním vznikla obci Sverepec značná strata a nedôvera občanov“, došlo k neoprávnenému zásahu do práv sťažovateľky na ochranu mena a dobrej povesti. Okresný súd ale zároveň rozsudkom z 5. apríla 2012 zamietol návrh v časti namietaného neoprávneného zásahu do práv na ochranu mena a dobrej povesti vyjadreniami žalovanej, podľa ktorých sťažovateľka „úmyselne uzatvárala zmluvy, na ktoré nemala oprávnenie“ (ďalej len „prvé sporné vyjadrenie“), „získava nezákonne finančné prostriedky patriace obci Sverepec“ (ďalej len „druhé sporné vyjadrenie“) a „vystupuje ako majiteľka skládky v KO Sverepec“ (ďalej len „tretie sporné vyjadrenie“).

Vo vzťahu k druhému spornému vyjadreniu a argumentácii sťažovateľky, podľa ktorej je toto sporné vyjadrenie nepravdivé „vzhľadom na to, že v predmetnom liste na inom mieste nižšie je presne uvedená informácia o tom, že žalobca neplatil riadne a včas poplatky“ (citované z odvolania sťažovateľky proti napadnutému rozsudku okresného súdu z 5. apríla 2012, pozn.), krajský súd uviedol: „Z obsahu spisu jednoznačne vyplýva, že navrhovateľ neodvádzal poplatky za uloženie odpadov Obci Sverepec v zmysle zák. č. 17/2004 Z. z. o poplatkoch za uloženie odpadu. Sám navrhovateľ predložil doklad o zápočte, čo ale nie je spôsob platby, ktorý je v súlade so zákonom č. 17/2004 Z. z. Z ust. § 4 ods. 6 cit. zákona vyplýva, že prevádzkovateľ skládky alebo odkaliska odvedie poplatky za uloženie odpadov mesačne podľa ods. 2 do posledného pracovného dňa kalendárneho mesiaca nasledujúceho po mesiaci, kedy bol odpad na skládke odpadov alebo na odkalisku uložený. Z citovaného ustanovenia zákona jednoznačne vyplýva, že zákon presne stanovuje splatnosť poplatku za uloženie odpadu, v ktorej je povinný prevádzkovateľ skládky odviesť poplatky za uloženie odpadov. Navrhovateľ v konaní predložil zápočet zo dňa 31. 12. 2009 o započítaní vzájomných pohľadávok a záväzkov medzi spoločnosťou navrhovateľa a Obcou Sverepec, z ktorého je však zrejmé, že spoločnosť navrhovateľa neodvádzala včas, pravidelne, mesačne Obci Sverepec v roku 2009 zákonné poplatky za uloženie odpadov, nedodržala splatnosť tak, ako jej to ukladá zákon č. 17/2004 Z. z. v § 4 ods. 6. Aj keď medzi navrhovateľom a Obcou Sverepec bola uzavretá dohoda o započítaní vzájomných pohľadávok a záväzkov ku dňu 31. 12. 2009, táto skutočnosť nič nemení na tom, že do 31. 12. 2009 navrhovateľ neplatil, resp. neodvádzal Obci Sverepec zákonné poplatky podľa zák. č. 17/2004 Z. z. Zo zákona č. 17/2004 Z. z. teda jednoznačne vyplýva, že navrhovateľ mal povinnosť dodržiavať splatnosť odvedenia poplatkov podľa tohto zákona a mal aj povinnosť pri nedodržaní splatnosti zaplatiť úroky z omeškania a preto aj tvrdenie odporcu v liste zo dňa 09. 11. 2010, že spoločnosť navrhovateľa nezákonne získavala finančné prostriedky patriace Obci Sverepec nie je tvrdením nepravdivým. V tomto smere teda odporca uniesol dôkazné bremeno a preukázal pravdivosť svojich tvrdení, preto odvolacie námietky navrhovateľa neboli opodstatnené.“

Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29. 4. 1993).

Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je taktiež právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (III. ÚS 78/07, IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov uvádzaných účastníkom konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (napr. II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05).

Z citovaných častí odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že krajský súd v ňom reagoval na všetky podstatné námietky sťažovateľky týkajúce sa sporných vyjadrení. Okrem stotožnenia sa so závermi prvostupňového súdu (§ 219 ods. 2 OSP odvolaciemu súdu poskytuje možnosť vypracovať tzv. skrátené odôvodnenie rozhodnutia v prípade, ak sa v plnom rozsahu stotožní s dôvodmi rozhodnutia súdu prvého stupňa, a to po skutkovej, ako aj právnej stránke) krajský súd napadnutý rozsudok doplnil o ďalšie dôvody podporujúce závery okresného súdu vyjadrené v jeho rozsudku z 5. apríla 2012.

Vo vzťahu k námietke sťažovateľky týkajúcej sa postupu krajského súdu ústavný súd v prvom rade uvádza, že vo veci sťažovateľky nemá dôvod spochybňovať svoju doterajšiu judikatúru, podľa ktorej nedoručenie vyjadrenia účastníka konania druhému účastníkovi konania vytvára stav nerovnosti účastníkov v konaní pred súdom, čo je v rozpore s princípom kontradiktórnosti konania a princípom rovnosti zbraní, ktoré tvoria integrálnu súčasť práva na spravodlivé súdne konanie. Ústavný súd zároveň ale už vo svojej doterajšej judikatúre viackrát pripustil, že v konkrétnych okolnostiach posudzovanej veci môže byť absencia stanoviska účastníka konania, ktorý podal opravný prostriedok k vyjadreniu druhého účastníka konania k podanému opravnému prostriedku, právne irelevantná. O taký prípad ide vtedy, keď súd rozhodujúci o opravnom prostriedku nezaloží svoje rozhodnutie na vyjadrení druhého účastníka k opravnému prostriedku, t. j. vtedy, keď jeho vyjadrenie k opravnému prostriedku nemalo zásadný vplyv na rozhodnutie o opravnom prostriedku (m. m. I. ÚS 2/05, I. ÚS 100/04, I. ÚS 335/06). Je zjavné, že v posudzovanom prípade nemohlo mať (nemalo) vyjadrenie žalovanej k odvolaniu sťažovateľky zásadný vplyv na rozhodnutie odvolacieho súdu, keďže krajský súd sa v napadnutom rozsudku stotožnil s odôvodnením rozsudku okresného súdu z 5. apríla 2014 a navyše uviedol ďalšie dôvody na podporu odôvodnenia rozsudku okresného súdu. Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že ani v časti, ktorou sťažovateľka namieta postup krajského súdu, ktorý predchádzal vydaniu napadnutého rozsudku, neexistujú dôvody na vyslovenie porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto aj v tejto časti sťažnosti nevyhovel (bod 4 výroku tohto nálezu).

Právnym predpokladom poskytnutia ochrany v zmysle už citovaných ustanovení Občianskeho zákonníka je neoprávnenosť zásahu do dobrej povesti právnickej osoby skutočnosť, že takýto zásah je objektívne spôsobilý ujmu na dobrej povesti vyvolať. Neoprávneným zásahom je zásadne každé nepravdivé tvrdenie zasahujúce práva právnickej osoby chránené v zmysle § 19b ods. 2 a 3 Občianskeho zákonníka. Môže ním byť aj kritika, ak táto presiahla rámec oprávnenej kritiky. Občianskoprávna sankcia za neoprávnený zásah do dobrej povesti právnickej osoby je založená na objektívnom princípe, teda nevyžaduje sa popri neoprávnenosti zásahu aj zavinenie pôvodcu neoprávneného zásahu. Ak zásah spočíva v skutkových tvrdeniach, pôvodca neoprávneného zásahu sa zbaví (na ňom je povinnosť tvrdenia, dôkazná povinnosť, bremeno tvrdenia či dôkazné bremeno) občianskoprávnej sankcie, len ak preukáže, že tieto tvrdenia sú pravdivé (tzv. dôkaz pravdy; k tomu pozri napr. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 212/2007).

V napadnutom rozsudku krajského súdu sa vo vzťahu k výroku, ktorým odvolací súd potvrdil rozsudok okresného súdu z 5. apríla 2012 „vo výroku, ktorým vo zvyšnej časti návrh navrhovateľa, zamietol a vo výroku o náhrade trov konania“ (v časti týkajúcej sa namietaného nepriznania morálneho zadosťučinenia), predovšetkým uvádza:

Z citovanej časti napadnutého rozsudku krajského súdu vyplýva, že odvolací súd sa v ňom stotožnil s príslušnou časťou odôvodnenia rozsudku okresného súdu z 5. apríla 2012, ktorým tento zamietol návrh sťažovateľky na priznanie morálneho zadosťučinenia vo forme ospravedlnenia. Krajský súd tento svoj záver odôvodnil s poukazom na skutočnosť, že list, ktorým sa mala žalovaná ospravedlniť, naformulovaný sťažovateľkou v žalobnom petite neobsahoval, aké konkrétne nepravdivé informácie mali byť žalovanou rozširované a za ktoré výroky sa má žalovaná ospravedlniť, ako aj s poukazom na to, že nebolo preukázané, že by žalovaná vyvolala nepriaznivé dôsledky pre postavenie a uplatnenie sťažovateľky v hospodárskej súťaži.

V rámci tzv. satisfakčnej žaloby za neoprávnený zásah do dobrej povesti právnickej osoby sa možno domáhať satisfakcie morálnej (najčastejšie vo forme ospravedlnenia) a satisfakcie majetkovej (v peniazoch). Tieto nároky sa navzájom nevylučujú a môžu byť uplatnené súčasne. Výslovným kritériom, ktoré zákon ustanovuje pre poskytnutie zadosťučinenia (nerozlišujúc jeho formu), je primeranosť tejto satisfakcie. Z pojmu primeranosť možno vyvodiť, že súdu je daná možnosť postupovať individuálne, hodnotiť a posudzovať okolnosti konkrétneho zásahu, prípadne určiť ďalšie kritériá na posúdenie každého prípadu. Súd má teda možnosť voľnej úvahy pre rozhodnutie, či za primerané bude považovať len morálne alebo len finančné zadosťučinenie alebo obe tieto formy (porovnaj napr. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Cdo 7/2010 z 10. augusta 2011).

Tvrdenie obsiahnuté v rozsudku okresného súdu z 5. apríla 2012, podľa ktorého „list navrhovateľa formulovaný v žalobnom petite neobsahuje aké konkrétne nepravdivé informácie mali byť odporcom rozširované, za ktoré konkrétne výroky sa má odporca ospravedlniť. Keďže list zo dňa 09. 11. 2010 obsahoval aj pravdivé výroky, nemožno poskytnúť zadosťučinenie formou ospravedlnenia, ktoré nevymedzuje konkrétne výroky a v prípadnom adresátovi by znelo ako ospravedlnenie sa za celý obsah listu, ktorý bol čiastočne pravdivý, čo je neprípustné.“, s ktorým sa krajský súd stotožnil, je prejavom neprimeraného formalizmu. Jeho akceptovanie vedie k záveru ad absurdum, keďže podľa neho by v prípade, ak sa žalobca domáha určenia, že došlo k neoprávnenému zásahu do jeho práv niekoľkými tvrdeniami žalovaného (z ktorých všeobecný súd môže vyhodnotiť len niektoré ako také, ktorými došlo k neoprávnenému zásahu do práv žalobcu), bolo povinnosťou žalobcu predložiť všeobecnému súdu na rozhodnutie všetky alternatívne žalobné návrhy podľa všetkých existujúcich kombinácií, čo je vzhľadom na poňatie materiálnej ochrany práv sťažovateľa v konaní pred všeobecným súdom neprípustné.

Z viazanosti súdu žalobným petitom vyplýva, že súd nemôže prekročiť návrhy účastníkov a prisúdiť viac, ako sa domáhajú. Zásada viazanosti súdu petitom bude vyžadovať i to, aby súd neprisúdil iné plnenie, než akého sa účastníci domáhali. Súd musí rešpektovať predmet konania vymedzený žalobným návrhom, čo znamená, že plnenie nemôže priznať ani z iného skutkového základu, než akým bol predmet konania vymedzený v žalobnom návrhu. Nie je porušením ultra petitum, ak súd formulačne upraví petit návrhu vo výrokovej časti rozhodnutia, keď návrhu žalobcu vyhovuje. Súd musí výrokovú časť rozhodnutia formulovať tak, aby bola jasná, stručná, výstižná a predovšetkým materiálne vykonateľná (m. m. I. ÚS 122/2012).

Vzhľadom na to, že ústavný súd rozhodol, že napadnutým rozsudkom krajského súdu (jeho príslušnou časťou) bolo porušené základné právo sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a jej právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, bolo potrebné zároveň v zmysle čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 2 zákona o ústavom súde rozhodnúť o jeho zrušení a v záujme efektívnej ochrany práv sťažovateľky aj o jeho vrátení na ďalšie konanie a rozhodnutie (bod 2 výroku tohto nálezu).

Po zrušení napadnutého rozsudku krajského súdu a vrátení veci na ďalšie konanie bude krajský súd povinný vo veci opätovne rozhodnúť, pričom bude viazaný právnymi názormi ústavného súdu vyjadrenými v časti II.3 tohto nálezu (§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde), t. j. právnymi názormi vyjadrenými ústavným súdom v súvislosti s tým, že krajský súd v napadnutom rozsudku odmietol sťažovateľke nárok na priznanie morálneho zadosťučinenia.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).

Ústavný súd vychádzal pri rozhodovaní o priznaní trov konania z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2013, ktorá bola 804 € (za 2 úkony urobené v roku 2014).

Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia, podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 13a ods. 1 písm. a) a c) a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“). Za dva úkony vykonané v roku 2014 tak ústavný súd sťažovateľke priznal po 134 €, t. j. spolu 268 € a režijný paušál (§ 16 ods. 3 vyhlášky) za 2 úkony vykonané v roku 2014 po 8,04 €, čo spolu po zvýšení o 20 % DPH (právny zástupca sťažovateľky je platcom DPH, pozn.) predstavuje sumu 340,90 € (bod 3 výroku tohto nálezu).

Priznanú úhradu trov konania je krajský súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom konania.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. marca 2015