II. ÚS 412/2015

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. apríla 2015 doručená sťažnosť a (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietajú porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu

Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 78/1996 a postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 256/2013.

­ na pojednávaní dňa 28. 10. 1997 súd rozhodol o úprave petitu a pristúpení účastníka konania na strane navrhovateľa (vo veci bolo následne vypracované osobitné písomné uznesenie) a vec opätovne odročil na neurčito Je zrejmé, že od podania návrhu na zmierovacie konanie 6/1994 až do pojednávania dňa 28. 10. 1997 bola činnosť súdu po dobu 3 rokov neefektívna, k ničomu neviedla. Vzhľadom na nečinnosť súdu, sťažovatelia svojim listom zo dňa 18. 8. 1999 požiadali súd o pokračovanie v konaní. Dňa 2. 5. 2000 sa právny zástupca navrhovateľov dostavil na konajúci súd za účelom podania vysvetlenia vo vzťahu k zmierovaciemu konaniu a konaniu vo veci samej. Ďalšie pojednávanie vo veci samej sa konalo až 10. 9. 2002, čiže po vyše piatich rokoch od posledného pojednávania. Uvedené obdobie od 10/1997 do 9/2002 je poznačené absolútnou nečinnosťou súdu. Ďalšie pojednávanie bolo vytýčené na termín 24. 10. 2002, kedy PZ navrhovateľov síce ospravedlnil svoju neúčasť, avšak súd meritórne konal výsluchom svedka a pojednávanie opätovne odročil na neurčito. Ďalšie pojednávanie bolo vytýčené na termín 6. 2. 2003, kedy súd meritórne konal výsluchom svedkyne a pojednávanie opätovne odročil na neurčito. Obdobie od 10/2002 do 16. 10. 2008, kedy bolo vytýčené ďalšie pojednávanie, čiže obdobie ďalších 6 rokov je opätovne poznačené absolútnou nečinnosťou súdu, medzičasom došlo aj k zmene zákonnej sudkyne. Samotné pojednávanie vytýčené na termín 16. 10. 2008, bolo vytýčené až na základe urgencie PZN zo dňa 6. 9. 2007. Súd následne vo veci plynule konal a vec pojednával dňa 16. 10. 2008, 19. 11. 2009, 28. 9. 2010, 07. 10. 2010 a dňa 26. 10. 2010, ktoré pojednávanie bolo odročené na termín 16. 12. 2010 za účelom vyhlásenia rozsudku. Vo veci tak bolo prvýkrát rozhodnuté rozsudkom zo dňa 16. 12. 2010, čiže po 16 rokoch. Na základe podaných odvolaní účastníkov konania, t. j. odvolania sťažovateľov voči nepriznanému úroku z omeškania a odvolaniu odporcu vo veci samej, Krajský súd svojim promptným uznesením č. k. 4 Co 190/2011 zo dňa 31. 10. 2011 rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej potvrdil, a v časti príslušenstva a trov konania vrátil na ďalšie konanie. Súd prvého stupňa vo veci vytýčil pojednávanie na termín 29. 6. 2012, kde vec opätovne vzrušenej časti prejednal, odročil pojednávanie na termín 28. 9. 2012, na ktorom pojednávaní opätovne rozhodol svojim rozsudkom č. k. V­2­13 C/78/1996­247 v prospech sťažovateľov. Z dôvodu odvolania vedľajšieho účastníka zo dňa 13. 11. 2012 ako aj sťažovateľov v časti trov konania zo dňa 20. 11. 2012 sa vec od 23. 4. 2013 nachádza na KS BA pod č. k. 5 Co/256/2013, ktorý do dnešného dňa vo veci nerozhodol.“

3. Postup samotného súdu: V danom prípade došlo k porušeniu základného práva účastníka konania na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov neefektívnou a nesústredenou činnosťou ako aj úplnou nečinnosťou súdu v konaní. V danom konaní je podľa názoru sťažovateľov významná najmä úplná nečinnosť súdu prvého stupňa, ako sme uviedli v stručnom priereze konania, a to: ­ obdobie piatich rokov od 10/1997 do 9/2002 je poznačené absolútnou nečinnosťou súdu ­ Obdobie od 10/2002 do 16. 10. 2008. kedy bolo vytýčené ďalšie pojednávanie, čiže obdobie ďalších 6 rokov je opätovne poznačené absolútnou nečinnosťou súdu Ďalej neefektívna činnosť súdu je viac menej poznačená za celé obdobie konania, významne však za obdobie do 10/1997, kde súd síce konal, ale skôr procesné ako vecne následne aj v období od 10/2008 až do dnešného dňa, kedy síce súd prvého stupňa už 2 x rozhodol, ale prvé rozhodnutie bolo čiastočne zrušené odvolacím súdom a vrátené na ďalšie konanie a v poradí druhé a posledné prvostupňové rozhodnutie nie je doposiaľ právoplatné. Čo sa týka činnosti Krajského súdu v Bratislave, tak vo vzťahu k zrušujúcemu uzneseniu č. k. 4 Co 190/2011 zo dňa 31. 10. 2011 nie je KS BA čo vytknúť. Aktuálne je však vec na KS BA od 23. 4. 2013, pričom v zmysle telefonickej informácie je vec bez pohybu jeden rok a 10 mesiacov. Sťažovatelia si uvedomujú funkčnú vyťaženosť KS BA, avšak tento prieťah, znamenajúci, že právna neistota v ich postavení nebola do dnešného dňa odstránená, nemôže byť z pochopiteľných dôvodov akceptovateľný.“

Vzhľadom na skutočnosti uvedené v sťažnosti sťažovatelia žiadajú, aby ústavný súd

nálezom takto rozhodol:

„... Základné právo sťažovateľov... podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo... podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru... postupom Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C/78/1996 porušené bolo.

Návrh na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia sťažovatelia odôvodňujú takto: «Máme za to, že je nesporné, že činnosť predovšetkým súdu prvého stupňa je počas 21 rokov trvania súdneho konania poznačená jednak absolútnou nečinnosťou, prípadne činnosťou, ktorá bola nesústredená a neefektívna a neviedla k odstráneniu právnej neistoty v postavení sťažovateľov. Súd vo veci nevykonal žiaden úkon, ktorý by vyplynul z priebehu konania (napr. návrhu účastníkov), a ktorý by sa mohol zapríčiniť o akékoľvek predĺženie sporu, čím je doba trvania 21 rokov o to viac zarážajúca a neospravedlniteľná. Sťažovatelia... žiadajú zároveň o priznanie primeraného zadosťučinenia každý vo výške 7.000 €. Dôvodom žiadosti o priznanie primeraného zadosťučinenia je ­ predovšetkým samotná skutočnosť porušenia práva sťažovateľov pokiaľ toto porušenie bude vyslovené ­ extrémne neprimeraná dĺžka súdneho konania ­ postup súdu, ktorý je v mnohých obdobiach poznačený úplnou nečinnosťou, inak neefektívnou a nesústredenou činnosťou ­ pretrvávajúca neistota v právnom postavení sťažovateľov Je zrejmé, že v každej prejednávanej veci účastníci konania očakávajú efektívnu a „promptnú“ činnosť súdu, ktorá by viedla k odstráneniu právnej neistoty v ich postavení. Je zároveň známe, že dĺžka súdnych konaní je na Slovensku jeden z najväčších problémov vymožiteľnosti práva, pričom pokiaľ zohľadníme existenciu problematiky − dĺžky súdnych konaní, je zrejmé, že konanie presahujúce 20 rokov sa extrémnym spôsobom vymyká z už beztak nelichotivého priemerného trvania súdnych sporov, ktoré prekračuje niekoľkonásobne.»

O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti smerujúcej proti zbytočným prieťahom v súdnom konaní ide predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom alebo rozhodnutím orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktorý vylučuje, aby ten orgán (okresný súd) porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (III. ÚS 263/03, IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, III. ÚS 342/08).

II.1 K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 78/1996

Predmetom tejto časti sťažnosti je preskúmanie opodstatnenosti tvrdenia sťažovateľov, podľa ktorého postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 78/1996 malo dôjsť k porušeniu ich základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu podstatou, účelom a cieľom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty. Ústavný súd preto poskytuje ochranu tomuto základnému právu len vtedy, ak bola na ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušenie tohto práva ešte mohlo trvať (napr. I. ÚS 22/01, I. ÚS 77/02, I. ÚS 116/02). Ak v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu už nemôže dochádzať k namietanému porušovaniu označeného základného práva, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde), pretože konanie o takej sťažnosti pred ústavným súdom už nie je spôsobilé naplniť účel ochrany, ktorý ústavný súd poskytuje vo vzťahu k základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (m. m. I. ÚS 6/03). Uvedený právny názor ústavného súdu je akceptovaný aj judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (pozri Miroslav Mazurek proti Slovenskej republike, rozhodnutie o sťažnosti č. 16970/05 z 3. 3. 2009).

Sťažovatelia namietali porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v napadnutom konaní sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 9. apríla 2015, t. j. v čase, keď okresný súd už vo veci samej nekonal, v dôsledku čoho už k porušovaniu v sťažnosti označeného základného práva podľa ústavy a práva podľa dohovoru jeho postupom nemohlo dochádzať. Ústavný súd prihliadol aj na to, že konanie vo veci samej bolo právoplatne skončené s tým, že konajúce súdy rozhodujú len o príslušenstve a trovách konania. Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť v súlade s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú.

Zákon o súdoch v § 64 ods. 1 ustanovuje, že „Účelom vybavovania sťažnosti je zistiť, či v danej veci boli spôsobené prieťahy v konaní...“. V zmysle prvej vety druhého odseku citovaného zákonného ustanovenia „Orgán, ktorý vybavuje sťažnosť, je povinný na účel zistenia stavu veci prešetriť všetky skutočnosti.“. Podľa § 64 ods. 3 zákona o súdoch „Ak orgán poverený vybavovaním sťažnosti zistí, že sťažnosť je dôvodná, prijme a zabezpečí vykonanie opatrení na odstránenie nedostatkov, ak je to potrebné, vyvodí za vzniknuté nedostatky voči zodpovedným osobám dôsledky.“.

Ústavný súd už viackrát rozhodol (m. m. I. ÚS 21/99, IV. ÚS 153/03, I. ÚS 33/05), že účelom práva účastníka konania pred všeobecným súdom podať sťažnosť na prieťahy v konaní je poskytnutie príležitosti tomuto súdu, aby sám odstránil dovtedajší protiprávny stav zapríčinený neprerokovaním veci bez zbytočných prieťahov. Ústavný súd preto o sťažnosti, ktorou je namietané porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, prípadne práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, v zásade koná iba za predpokladu, ak sťažovateľ preukáže, že využil označený právny prostriedok, ktorý mal k dispozícii podľa zákona o súdoch, alebo ak preukáže, že túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Súdny spis bol krajskému súdu predložený 23. apríla 2013, t. j. predmetné odvolacie konanie, ktorého predmetom je rozhodovanie o príslušenstve a trovách konania, trvá približne dva roky. Sťažovatelia v sťažnosti netvrdia a ani nepreukazujú, že podali sťažnosť na prieťahy v konaní predsedovi krajského súdu. Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že sťažovatelia nepodali sťažnosť na prieťahy v konaní predsedovi krajského súdu.