II. ÚS 414/2015

1. Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Sžr 132/2012 a rozsudkom zo 16. júla 2013 p o r u š i l právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Sžr 132/2012 zo 16. júla 2013 z r u š u j e a vec v r a c i a na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Sžr 154/2012 a rozsudkom z 8. októbra 2013 p o r u š i l právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

4. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Sžr 154/2012 z 8. októbra 2013 z r u š u j e a vec v r a c i a na ďalšie konanie.

5. priznáva úhradu trov konania v sume 551,88 € (slovom päťstopäťdesiatjeden eur a osemdesiatosem centov), ktorú j e Najvyšší súd Slovenskej republiky p o v i n n ý vyplatiť na účet advokátky JUDr. Gabriely Kľačanovej, Advokátska kancelária, Andreja Kmeťa 28, Martin, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

6. Sťažnosti vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e .

Zo spojených sťažností vyplýva, že rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) č. k. 22 Sp 7/2012-71 zo 6. júla 2012 bolo na základe návrhu sťažovateľky ako navrhovateľky smerujúceho proti Obvodnému pozemkovému úradu Martin (ďalej len „odporca“) zrušené rozhodnutie odporcu č. ObPÚ-2012/00258-III.-URB z 12. januára 2012 a vec bola vrátená na ďalšie konanie. Rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sžr 132/2012 zo 16. júla 2013 bol rozsudok krajského súdu potvrdený. Podľa zrušeného rozhodnutia odporcu sťažovateľka ako oprávnená osoba spĺňa podmienky podľa zákona č. 503/2003 Z. z. o navrátení vlastníctva k pozemkom a o zmene a doplnení zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 180/1995 Z. z. o niektorých opatreniach na usporiadanie vlastníctva k pozemkom v znení neskorších predpisov (ďalej len „reštitučný zákon“), čo sa týka špecifikovaných parciel, a má právo na náhradu za pozemky, ktoré nie je možné vydať.

Rozsudkom krajského súdu č. k. 22 Sp 6/2012-47 zo 6. júla 2012 bolo na základe návrhu sťažovateľky ako navrhovateľky smerujúceho proti odporcovi zrušené rozhodnutie odporcu č. ObPÚ-2012/00258-II.-URB z 11. januára 2012 a vec bola vrátená na ďalšie konanie. Rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sžr 154/2012 z 8. októbra 2013 bol

rozsudok

krajského súdu potvrdený. Podľa zrušeného rozhodnutia odporcu sťažovateľka nespĺňa podmienky reštitučného zákona na navrátenie vlastníctva ani na priznanie práva na náhradu za ne, čo sa týka špecifikovaných parciel.

V rámci oboch sťažností uplatňuje sťažovateľka v podstate totožné námietky.

Podľa názoru sťažovateľky fond bol zriadený na ten účel, aby za štát a neznámych vlastníkov konal pred súdom vo veciach nehnuteľností vo vlastníctve štátu. Dané veci však do tejto kategórie nepatrili. Je síce pravdou, že podľa § 6 ods. 5 poslednej vety reštitučného zákona poskytuje fond finančnú náhradu za pozemky, ku ktorým sa vlastníctvo nevracia a za ktoré nebol poskytnutý náhradný pozemok, avšak táto skutočnosť z hmotnoprávneho hľadiska automaticky nezabezpečuje účastníctvo fondu v správnom súdnictve. Podľa názoru sťažovateľky fond nie je a ani nemá byť účastníkom konania v daných prípadoch. Podľa ustanovenia § 246c ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku pre riešenie otázok, ktoré nie sú priamo upravené v piatej časti (správne súdnictvo), sa primerane použijú ustanovenia prvej, tretej a štvrtej časti. Ak teda bol fond od istého okamihu účastníkom súdneho konania vedeného krajským súdom, mali fond, ale aj krajský súd konať v súlade s ustanovením § 42 ods. 3 druhej a tretej vety Občianskeho súdneho poriadku. Fond mal teda svoje podania súdu predkladať v potrebnom počte rovnopisov tak, aby jeden rovnopis zostal na súde a každý účastník dostal jeden rovnopis. Sťažovateľka však okrem vyjadrení odporcu k podaným opravným prostriedkom žiadne iné podania počas celého priebehu prvostupňových konaní nedostala. Takýmto procesným postupom krajský súd porušil zásadu rovnosti zbraní v neprospech sťažovateľky.

Sťažovateľka trvá na tom, že preskúmavané rozhodnutia odporcu neboli dostatočne odôvodnené a boli nepreskúmateľné. Nebolo uvedené, na základe čoho prešlo vlastnícke právo k tej-ktorej parcele na štát a k akému konkrétnemu dátumu sa tak stalo. Tento dátum je dôležitý preto, že charakter pozemku sa posudzuje ku dňu jeho prechodu alebo prevodu na štát. Vôbec sa nezisťovalo, či ku dňu prechodu mali pozemky charakter zastavanej plochy.

V sťažnosti smerujúcej proti rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sžr 132/2012 zo 16. júla 2013 sťažovateľka navyše namieta nesprávnosť výroku o náhrade trov konania, a to nepriznanie sumy 209,02 €. Je toho názoru, že odvolanie proti rozhodnutiu odporcu podala dôvodne, a preto jej mala byť priznaná úplná náhrada trov konania. Účastník konania nemôže utrpieť materiálnu ujmu len preto, že uplatnil svoje základné právo na súdnu ochranu. Pokiaľ by správny orgán (odporca) pracoval normálnym pracovným postupom pri posudzovaní uplatňovaného nároku, trovy právneho zastúpenia by vôbec nevznikli.

Ďalej žiadala vysloviť, že „1. Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.: 1 Sžr/154/2012 a Krajský súd v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 22Sp/6/2012 porušil základné právo sťažovateľky (...), na súdnu ochranu a inú právnu ochranu podľa Článku 46 ods. (1) Ústavy Slovenskej republiky, Článku 36 ods. (1) Listiny základných práv a slobôd, práva na spravodlivý proces podľa Článku 6 ods. (1) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s Článkom 1 ods. (1) Ústavy Slovenskej republiky a Článkom 2 ods. (2) Ústavy Slovenskej republiky. 2. Ústavný súd Slovenskej republiky Rozsudok Najvyššieho súdu zo dňa 08.10.2013, sp. zn.: 1 Sžr/154/2012 a Rozsudok Krajského súdu v Žiline zo dňa 06.07.2012, sp. zn.: 22Sp/6/2012-47, zrušuje v celom rozsahu a vec vracia Krajskému súdu v Žiline na ďalšie konanie. 3. (...) priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 3.000,00 EUR (slovom: tritisíc euro), ktoré je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný vyplatiť (...) do dvoch mesiacov odo dňa právoplatnosti tohto nálezu. 4. (...) priznáva právo na náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 275,94 EUR (slovom: dvestosedemdesiatpäť euro a deväťdesiatštyri centov) za dva úkony právnej služby á 130,16 EUR + dvakrát režijný paušál á 7,81 EUR (úkony právnej služby; 1/ príprava a prevzatie zastúpenia dňa 23.12.2013; 2/ vypracovanie sťažnosti zo dňa 27.12.2013),ktorú je Najvyšší súd SR povinný vyplatiť na účet JUDr. Gabriely Kľačanovej, advokátky so sídlom Andreja Kmeťa 28, 036 01 Martin(...), do dvoch mesiacov odo dňa právoplatnosti tohto nálezu.“.

Ústavný súd doručil sťažnosti, uznesenie č. k. II. ÚS 414/2015-11 z 25. júna 2015 a vyjadrenie predsedníčky najvyššieho súdu aj odporcovi, aby sa aj on mohol vyjadriť vo veci samej, keďže rozhodnutím ústavného súdu by aj on mohol byť dotknutý na svojich právach.

Z vyjadrenia odporcu sp. zn. OÚ-MT-PLO-2015/011737-ÚRB-P z 28. septembra 2015 doručeného ústavnému súdu 1. októbra 2015 vyplýva, že odporca sa nestotožňuje s právnym názorom sťažovateľky. Postavenie fondu je určené zákonom a vzhľadom na povinnosť poskytovať náhradu v zmysle reštitučného zákona je odporca presvedčený, že krajský súd správne považoval fond za účastníka konania. Podľa informácie z prostredia fondu priznané právo na náhradu za nevydané pozemky uvedené vo viacerých rozhodnutiach sa sčíta dohromady a oprávnenej osobe sa poskytne náhrada ako súčet náhrad uvedených v jednotlivých čiastkových rozhodnutiach.

Na ústnom pojednávaní konanom 1. decembra 2015 sudca spravodajca oboznámil predmet konania, napadnuté a s ním súvisiace rozhodnutia, vyjadrenia a stanoviská účastníkov konania. Právna zástupkyňa sťažovateľky v podstate zopakovala argumenty uvedené v sťažnostiach, ako i v jej písomných stanoviskách a navrhla sťažnostiam v plnom rozsahu vyhovieť. Sťažovateľka si trovy konania za právne zastúpenie na ústnom pojednávaní neuplatnila.

II.

Z rozsudku krajského súdu č. k. 22 Sp 7/2012-71 zo 6. júla 2012 vyplýva, že ním bolo zrušené rozhodnutie odporcu a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie. Z odôvodnenia rozsudku možno inter alia zistiť, že fond ako účastník konania sa vyjadril k opravnému prostriedku, ktorý proti rozhodnutiu odporcu podala sťažovateľka.

Z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sžr 132/2012 zo 16. júla 2013 vyplýva, že ním bol potvrdený rozsudok krajského súdu č. k. 22 Sp 7/2012-71 zo 6. júla 2012. Sťažovateľka v podanom odvolaní namietala nesprávne právne posúdenie veci, pribratie fondu do konania a nesúhlas s názorom krajského súdu o zákonnosti rozhodovania odporcu o uplatnenom reštitučnom nároku formou čiastkových rozhodnutí. Vytýkala tiež, že jej neboli doručené podania fondu. V súvislosti s trovami konania trvala na tom, že mala nárok na celú náhradu trov konania podľa predloženého vyčíslenia. Podľa názoru najvyššieho súdu krajský súd sa dôkladne zaoberal námietkami sťažovateľky a ex offo preskúmal rozhodnutie odporcu aj z toho hľadiska, či netrpí inými vadami, ktoré by mohli mať vplyv na jeho zákonnosť. Pokiaľ dospel k záveru o nesprávnom právnom posúdení veci a o existencii vád majúcich vplyv na zákonnosť rozhodnutia a z týchto dôvodov rozhodnutie zrušil a vec vrátil odporcovi na nové konanie, bolo potrebné rozsudok krajského súdu potvrdiť ako vecne správny. V jeho postupe nebolo zistené žiadne pochybenie. Odvolacie námietky sťažovateľky treba hodnotiť ako irelevantné. K námietke týkajúcej sa účastníctva fondu v konaní treba poukázať na ustanovenie § 14 Správneho poriadku, v zmysle ktorého je účastníkom konania, o koho právach, právom chránených záujmoch, alebo povinnostiach sa má konať alebo koho práva, právom chránené záujmy, alebo povinnosti môžu byť rozhodnutím priamo dotknuté. Účastníkom konania je aj ten, kto tvrdí, že môže byť rozhodnutím vo svojich právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach priamo dotknutý, a to až do času, kým sa preukáže opak. Účastníkom konania je aj ten, komu osobitný zákon také postavenie priznáva. Účastníkmi reštitučného konania sú oprávnená osoba a povinná osoba. Podľa § 6 reštitučného zákona náhradu za pozemky, ktoré nemožno pre existenciu zákonnej prekážky vydať oprávnenej osobe, poskytne štát prostredníctvom fondu, ktorému z toho dôvodu prináleží účastníctvo v tomto konaní. Obdobne sa účastníkom konania stáva aj každá iná právnická či fyzická osoba, ktorá by rozhodnutím odporcu o reštitučnom nároku mohla byť dotknutá. Pokiaľ sťažovateľka namieta, že o jej nároku rozhodoval odporca čiastkovými rozhodnutiami, čím mali byť dotknuté jej práva, treba zdôrazniť, že je bežnou praxou pozemkových orgánov rozhodovať o reštitučnom nároku oprávnených osôb čiastkovými rozhodnutiami. Takýto postup nie je v rozpore so zákonom a účastníci konania nie sú ním nijakým spôsobom dotknutí či ohrození na svojich právach a právom chránených záujmoch. K tvrdeniu sťažovateľky, že v jednotlivých čiastkových rozhodnutiach nespĺňa kumulatívne podmienku výmery nad 400 m² a zároveň hodnoty pozemkov vyššej ako 166 €, hoci celkový uplatnený nárok tieto podmienky spĺňa, treba uviesť, že v takýchto prípadoch sa vychádza z úhrnnej výmery jednotlivých pozemkov, za ktoré bolo priznané právo na náhradu, teda nie z jednotlivých čiastkových rozhodnutí zvlášť. Pokiaľ ide o výšku náhrady trov konania, treba poukázať na podrobné

odôvodnenie

rozsudku krajského súdu.

Z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sžr 154/2012 z 8. októbra 2013 vyplýva, že ním bol potvrdený rozsudok krajského súdu č. k. 22 Sp 6/2012-47 zo 6. júla 2012. Sťažovateľka v podanom odvolaní namietala, že krajský súd pribral do konania fond, hoci tento nebol a nemal byť účastníkom konania. Ďalej nesúhlasila so záverom krajského súdu, že rozhodovanie odporcu o jej reštitučnom nároku formou čiastkových rozhodnutí nebolo v rozpore so zákonom. V tejto súvislosti tvrdila, že výklad zákona nebol v právomoci fondu. Ďalej vytýkala, že jej neboli doručené podania fondu a že jeho úradný postup bol nesprávny a jeho rozhodnutie nepreskúmateľné. Podľa názoru najvyššieho súdu v súvislosti s námietkou účastníctva v konaní je podstatné ustanovenie § 14 Správneho poriadku, podľa ktorého je účastníkom konania ten, o koho právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach sa má konať, alebo ten, koho práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti môžu byť rozhodnutím priamo dotknuté. Účastníkom konania je aj ten, kto tvrdí, že môže byť rozhodnutím vo svojich právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach priamo dotknutý, a to až do času, kým sa preukáže opak. Účastníkom konania je aj ten, komu osobitný zákon také postavenie priznáva. Účastníkmi reštitučného konania sú oprávnená a povinná osoba. Podľa § 6 reštitučného zákona náhradu za pozemky, ktoré nemožno pre existenciu zákonnej prekážky vydať oprávnenej osobe, poskytne štát, a to prostredníctvom fondu, ktorému z tohto dôvodu prináleží účastníctvo v konaní. Pokiaľ sťažovateľka namietala, že o jej nároku rozhodoval odporca čiastkovými rozhodnutiami, a tým mali byť dotknuté jej práva, treba zdôrazniť, že je bežnou praxou pozemkových orgánov rozhodovať o reštitučnom nároku čiastkovými rozhodnutiami, pričom takýto postup nie je v rozpore so zákonom a účastníci konania ním nie sú nijakým spôsobom dotknutí či ohrození na svojich právach a právom chránených záujmoch. V prípadoch, keď odporca rozhodoval čiastkovými rozhodnutiami, fond pri rozhodovaní o práve na náhradu vychádza zo súhrnnej výmery jednotlivých pozemkov, za ktoré bolo priznané právo na náhradu, teda nielen z jednotlivých čiastkových rozhodnutí zvlášť.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.

Podľa názoru sťažovateľky krajský súd a najvyšší súd v oboch spojených veciach jej nedali možnosť zaujať stanovisko k písomným vyjadreniam fondu, ktoré tento podal v odpovedi na opravné prostriedky sťažovateľky proti rozhodnutiam odporcu, a to aj napriek tomu, že oba súdy boli toho názoru, že fond má byť účastníkom konania. Sťažovateľka zároveň trvá na tom, že fond v skutočnosti účastníkom konania nemal byť. Rovnako trvá aj na tom, že čiastkové rozhodovanie o reštitučných nárokoch môže viesť k finančnému poškodeniu oprávnenej osoby.

Najvyšší súd a rovnako aj odporca sú presvedčení, že fond mal byť účastníkom konania a čiastkovým rozhodovaním o uplatnených reštitučných nárokoch nemôže dôjsť k poškodeniu oprávnenej osoby.

Z pohľadu ústavného súdu sa ako prvoradá javí námietka sťažovateľky, podľa ktorej procesné vyjadrenia fondu ako účastníka konania neboli sťažovateľke doručené, a táto preto nemala možnosť poznať obsah týchto vyjadrení a podľa potreby na ne reagovať.

Rovnosť zbraní je inherentným prvkom spravodlivého procesu. Právo na spravodlivý proces zaručené čl. 6 ods. 1 dohovoru zahrňuje právo, aby každá strana občianskeho súdneho konania mala primeranú možnosť brániť svoju záležitosť pred súdom za podmienok, ktoré ju podstatne neznevýhodňujú v pomere k druhej strane (Ankerl c. Švajčiarsko z 23. 10. 1996).

Súdne rozhodnutie je výsledkom rozhodnutia medzi stranami, z ktorých každá musí mať možnosť vyjadriť sa a popierať požiadavky, dôkazy a argumenty druhej strany. Kontradiktórny spor je možnosťou strany opierať (contra dicere) požiadavky a argumenty druhej strany a právo na to, aby sa vypočuli jej argumenty a návrhy.

Jedným z prvkov spravodlivého procesu v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru je jeho kontradiktórny charakter. Každá strana musí zásadne mať možnosť nielen predložiť dôkazy a argumenty, ktoré považuje za nutné, aby jej požiadavky uspeli, ale aj zoznámiť sa s každým dokladom a pripomienkou predloženou súdu na účely ovplyvniť jeho rozhodnutie a vyjadriť sa k nim (Mantovanelli c. Francúzsko).

Pri aplikácii už uvedených princípov na daný prípad možno konštatovať, že námietka sťažovateľky o nedodržaní princípu rovnosti zbraní tým, že jej neboli doručené stanoviská fondu považovaného všeobecnými súdmi za účastníka konania, sa javí ako dôvodná. Požiadavka „rovností zbraní“ vyplývajúca z čl. 6 ods. 1 dohovoru je len iným označením základného ústavného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy. Z hľadiska tohto princípu, ako aj princípu kontradiktórnosti konania sa javí ako neudržateľné, aby sťažovateľka nemala možnosť zaujať vlastné stanovisko k názorom vyjadreným fondom považovaným všeobecnými súdmi tiež za účastníka konania.

Sťažnosti sťažovateľky vo zvyšnej časti nebolo možné vyhovieť (bod 6 výroku nálezu).

Vo veci vedenej najvyšším súdom pod sp. zn. 1 Sžr 132/2012 požadovala sťažovateľka vysloviť popri porušení čl. 6 ods. 1 dohovoru aj porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy. V konaní vedenom najvyšším súdom pod sp. zn. 1 Sžr 154/2012 požadovala sťažovateľka vysloviť popri porušení čl. 6 ods. 1 dohovoru, čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy aj porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd o uplatnených trovách konania sťažovateľky rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 5 výroku tohto rozhodnutia.

Vzhľadom na čl. 133 časť vety pred bodkočiarkou ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou rozhodnutia uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. decembra 2015