II. ÚS 418/2015

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. mája 2015 osobne do podateľne doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľ 1“), , (ďalej len „sťažovateľ 2“), a , (ďalej len „sťažovateľ 3“, spolu len „sťažovatelia“), vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 To 11/2013 z 25. marca 2015.

Za situácie, keď sťažovatelia boli uznaní za vinných len z jedného zo žalovaných trestných činov, odvolanie podané prokurátorkou do zápisnice v už uvedenom znení nemôže spĺňať podmienku vyplývajúcu z ustanovenia § 310 ods. 2 Trestného poriadku, pretože v ňom nebolo uvedené, či je podané v prospech alebo v neprospech sťažovateľov. Túto skutočnosť už nemožno podľa názoru sťažovateľov doplniť v písomnom odôvodnení odvolania s takým spätným účinkom, aby sa odvolanie podané do zápisnice považovalo za včas podané. Z uvedeného dôvodu odvolanie prokurátorky ani len nebolo účinne podané, resp. bolo podané oneskorene a malo byť najvyšším súdom podľa ustanovenia § 316 Trestného poriadku zamietnuté.

Uvedené skutočnosti obhajca sťažovateľov namietal rovnako aj na verejnom zasadnutí najvyššieho súdu 25. marca 2015 v rámci rozhodovania o odvolaniach prokurátorky a sťažovateľov.

Uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 To 11/2013 z 25. marca 2013 bol rozsudok špecializovaného trestného súdu č. k. BB­3 T 16/2013–597 z 8. októbra 2013 zrušený a vec bola vrátená na ďalšie konanie.

V rámci ústneho a písomného odôvodnenia uznesenia najvyšší súd uviedol, že sťažovatelia majú v zásade pravdu v tom, že odvolanie prokurátorky nespĺňalo náležitosti v zmysle ustanovenia § 310 ods. 2 Trestného poriadku, avšak túto skutočnosť Trestný poriadok nepovažuje za osobitný zákonný dôvod na zamietnutie odvolania.

Podľa názoru sťažovateľov uvedeným uznesením najvyššieho súdu došlo k porušeniu ich označených práv.

Procesný postup najvyššieho súdu pri konštituovaní rozhodnutia, ktorý nenachádza oporu v zákone, je potrebné považovať za zásadnú vadu nenaplňujúcu materiálnu stránku práva na súdnu ochranu, resp. na spravodlivý proces, ktorá v konečnom dôsledku objektívne bráni riadnemu, účinnému a efektívnemu uplatneniu dôležitých procesných práv obžalovaného.

Uvedené pochybenie špecializovaný trestný súd nemôže žiadnym spôsobom korigovať z dôvodu viazanosti právnym názorom najvyššieho súdu. Okrem toho v ďalšom priebehu trestného konania bola sťažovateľom spôsobená ujma v tom, že pre ďalšie rozhodovanie špecializovaného trestného súdu neplatí obmedzenie vyplývajúce zo zákazu reformationis in peius, ktoré by pri posúdení odvolania prokurátorky ako oneskorene podaného nepochybne platilo. Navyše, kasačným rozhodnutím vydaným aj na podklade oneskorene podaného odvolania najvyšší súd sám od seba z dôvodu údajnej absencie zákonného dôvodu na zamietnutie odvolania zhojil nedostatočnú procesnú aktivitu a požiadavky na obligatórne zákonné náležitosti procesných úkonov kladené Trestným poriadkom na prokurátora.

Sťažovatelia žiadajú vydať tento nález: „1. Základné právo sťažovateľov na spravodlivé súdne konanie vyplývajúce z čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 46 ods. 1 Ústavy SR uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 25.3.2015, sp. zn. 3 To 11/2013 porušené bolo. 2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 25.3.2015, sp. zn. 3 To 11/2013 sa zrušuje a vec sa Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky vracia na ďalšie konanie. 3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľom trovy konania vo výške 563,82 EUR do 15 dní od doručenia tohto nálezu na účet ich právneho zástupcu.“

II.

Zo zápisnice o hlavnom pojednávaní špecializovaného trestného súdu sp. zn. BB­ 3 T 16/2013 z 2., 3., 4. a 8. októbra 2013 vyplýva, že po vyhlásení rozsudku sa prokurátorka vyjadrila takto: „Podávam odvolanie u všetkých obžalovaných, čo sa týka viny a trestu. Odvolanie zdôvodním v písomne vypracovanom zdôvodnení odvolania po doručení rozsudku.“

Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 3 To 11/2013 z 25. marca 2015 vyplýva, že ním bol zrušený rozsudok špecializovaného trestného súdu sp. zn. BB­3 T 16/2013 z 8. októbra 2013 a vec bola vrátená na ďalšie konanie. Podľa názoru najvyššieho súdu zodpovedá skutočnosti, že prokurátorka do zápisnice o hlavnom pojednávaní po zahlásení odvolania neuviedla, či jej odvolanie smeruje v prospech alebo v neprospech obžalovaných tak, ako to ukladá ustanovenie § 310 ods. 2 Trestného poriadku. Uvedený procesný nedostatok takto podaného odvolania však nemožno považovať za zákonný dôvod na zamietnutie odvolania podľa § 316 ods. 1 Trestného poriadku ako oneskorene podaného tak, ako to žiadali sťažovatelia, pretože nesplnenie požiadavky uvedenej v ustanovení § 310 ods. 2 Trestného poriadku nie je obsiahnuté v taxatívne vymedzených dôvodoch zamietnutia odvolania podľa § 316 Trestného poriadku.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).

Podľa názoru ústavného súdu treba podstatu argumentácie najvyššieho súdu považovať za dostatočnú a presvedčivú. Žiadne známky arbitrárnosti či zjavnej neodôvodnenosti nevykazuje. Skutočnosť, že sťažovatelia majú na vec odlišný právny názor, neznamená sama osebe porušenie ich označených práv.

Z argumentácie predostretej sťažovateľmi možno vyrozumieť, že podľa ich názoru, ak prokurátor podá proti rozsudku odvolanie na hlavnom pojednávaní a v rozpore s ustanovením § 310 ods. 2 Trestného poriadku v ňom neuvedie, či smeruje v prospech alebo v neprospech obžalovaného, treba na takéto odvolanie bez ďalšieho hľadieť tak, ako keby vôbec nebolo podané (v terminológii sťažovateľov „neúčinné odvolanie“). Následne potom sťažovatelia vyvodzujú, že za odvolanie bolo možné považovať až písomné

odôvodnenie

odvolania, ktoré však bolo podané už po uplynutí zákonnej odvolacej lehoty. Takto dospievajú napokon k stanovisku, podľa ktorého odvolanie prokurátorky malo byť zamietnuté ako oneskorene podané v zmysle § 316 ods. 1 Trestného poriadku.

Podľa názoru najvyššieho súdu sťažovateľmi namietaný procesný nedostatok odvolania podaného do zápisnice o hlavnom pojednávaní nemožno považovať za zákonný dôvod na zamietnutie odvolania podľa § 316 ods. 1 Trestného poriadku ako oneskorene podaného, pretože nesplnenie požiadavky uvedenej v ustanovení § 310 ods. 2 Trestného poriadku nie je obsiahnuté v taxatívne vymedzených dôvodoch zamietnutia odvolania podľa § 316 ods. 1 Trestného poriadku.

Z pohľadu ústavného súdu treba konštatovať, že z Trestného poriadku výslovne nevyplýva, ako treba naložiť s odvolaním prokurátora podaným do zápisnice o hlavnom pojednávaní bez splnenia všetkých náležitostí vyplývajúcich z ustanovenia § 310 ods. 2 Trestného poriadku. Možno teda v zásade súhlasiť s najvyšším súdom v tom zmysle, že absentuje výslovná pozitívno­právna úprava uvedenej situácie v Trestnom poriadku.

Obžalovaný, ktorý nie je spokojný s vyhláseným rozsudkom, má možnosť postupovať v podstate rovnako ako prokurátor s tým rozdielom, že pri podaní odvolania ihneď po vyhlásení rozsudku do zápisnice o hlavnom pojednávaní nie je povinný uviesť, či jeho odvolanie smeruje vo vlastný prospech alebo neprospech. Tento rozdiel však vyplýva z logiky veci, pretože obžalovaný nie je oprávnený podať odvolanie vo svoj neprospech. Takéto oprávnenie má totiž iba prokurátor. Obmedzenie práva obžalovaného v tom zmysle, že je oprávnený podať odvolanie iba vo svoj prospech (nie teda vo svoj neprospech), v žiadnom prípade nemožno považovať za prejav jeho nerovnoprávneho postavenia oproti prokurátorovi. Práve naopak, je tým posilnené jeho postavenie, hoci aj proti jeho vlastnej vôli, s dôrazom na jeho vlastný objektívny prospech, keďže zákon mu neumožňuje odvolaním účinne sa domáhať prísnejšieho (pre neho objektívne nepriaznivejšieho) rozhodnutia.

Z dosiaľ uvedených skutočností možno vyvodiť, že povinnosť prokurátora uviesť v odvolaní, či toto smeruje v prospech alebo v neprospech obžalovaného, má iba informatívny význam. Slúži lepšej orientácii v tom, kde podané odvolanie v zásade smeruje.

Na podporu uvedeného záveru treba uviesť, že aj podľa dôvodovej správy k ustanoveniu § 310 ods. 2 Trestného poriadku prokurátorovi je udelená povinnosť uviesť, či odvolanie podáva v prospech alebo v neprospech obžalovaného preto, lebo to umožní lepšiu orientáciu strán.

Uvedený záver o iba informatívnej povahe ustanovenia § 310 ods. 2 Trestného poriadku osobitne zvýrazňuje skutočnosť, že prokurátor nie je povinný postupovať podľa § 310 Trestného poriadku (teda vyjadriť sa ihneď do zápisnice o hlavnom pojednávaní po vyhlásení rozsudku, či podáva odvolanie, alebo sa vzdáva tohto práva), pretože má možnosť sa na hlavnom pojednávaní nevyjadriť a prípadné odvolanie podať až v zákonnej 15­dňovej lehote. Hoci odvolanie podané písomne v zákonnej lehote musí obsahovať všetky predpísané náležitosti, absencia niektorej, či hoci aj všetkých z nich neznamená, že sa na podané odvolanie hľadí, ako keby nebolo podané (teda ako na „neúčinné odvolanie“), pretože postačuje, ak budú absentujúce náležitosti doplnené postupom podľa § 311 ods. 3 Trestného poriadku.