II. ÚS 419/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky II. ÚS 419/2015­19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 25. júna 2015 v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpeného advokátom Mgr. Matejom Krajčim, Advokátska kancelária, Májkova 1, Bratislava, vo veci namietaného porušenia čl. 17 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Tpo 15/2015 a jeho uznesením z 13. marca 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

Odôvodnenie:

V návrhu na vzatie do väzby sa podľa sťažovateľa uvádzajú zavádzajúce a nepravdivé skutočnosti. Sťažovateľ vypovedal po vznesení obvinenia 19. februára 2015, pričom sa ku skutku v plnom rozsahu priznal a svoje konanie oľutoval. V minulosti bol už odsúdený za obdobný čin spáchaný 18. decembra 2010 a bol mu za to uložený trest odňatia slobody v trvaní 10 mesiacov s podmienečným odkladom na skúšobnú dobu dvoch rokov, ako aj trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá všetkého druhu na dva roky. Sťažovateľ všetky tieto tresty vykonal dňom 28. decembra 2014. V súčasnosti nie je stíhaný pre žiaden trestný čin. Viedol viac ako štyri roky riadny život, pričom nepožíval žiadne alkoholické nápoje. Vo výpovedi sám uviedol, že išlo o ojedinelý exces, pričom osobné motorové vozidlo nechal zaparkované pred domom a nepamätá si dôvod, pre ktorý do svojho osobného motorového vozidla nasadol, ale ani to, kam chcel ísť. Už v minulosti sa takéto stavy uňho prejavovali po požití väčšieho množstva alkoholických nápojov. Preto dobrovoľne absolvoval ambulantnú protialkoholickú liečbu. Odo dňa, kedy mu bolo podmienečne upustené od výkonu zvyšku trestu zákazu činnosti, sa dopustil len dvoch priestupkov na úseku cestnej dopravy, a to miernym prekročením rýchlosti.

Podľa presvedčenia sťažovateľa krajský súd svojím uznesením porušil čl. 17 ods. 3 v spojení s čl. 46 ods. 1 ústavy, ďalej ustanovenie § 71 ods. 1, § 176 ods. 1 písm. d) a ods. 2, ako aj § 168 Trestného poriadku. Došlo tým k porušeniu čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 3 a 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Sťažovateľ namieta, že v danom prípade, prihliadajúc na všetky okolnosti, išlo o nezákonné obmedzenie jeho osobnej slobody suplujúce procesné pochybenia vyšetrovateľa a prokurátora, pričom navyše neboli ani naplnené zákonné podmienky uloženia väzby, resp. dôvod väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku. Väzba bola aplikovaná v prípade sťažovateľa ako trest, a to neprípustným procesným postupom neumožňujúcim mu (rovnako ani jeho obhajcovi) vyjadriť sa k návrhu na vzatie do väzby, čo je závažným porušením práv obvineného. Napriek neexistencii dôvodov väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku rozhodol krajský súd o nahradení väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka. Krajský súd pritom na jednej strane konštatuje existenciu väzobného dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, no zároveň konštatuje aj to, že za prostriedok, ktorý môže dostatočne účinne zabrániť sťažovateľovi v pokračovaní v trestnej činnosti, treba považovať aj zadržanie vodičského preukazu. Uvedené konštatovania si vzájomne odporujú, keď krajský súd ustaľuje existenciu väzobných dôvodov a zároveň spochybňuje ich existenciu.

Napokon sťažovateľ uvádza, že uznesenie krajského súdu mu bolo doručené 2. apríla 2015, a preto sťažnosť podáva v zákonnej lehote.

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol: „1. Krajský súd v Bratislave, v konaní vedenom pod č. k. 3Tpo/15/2015 porušil základné právo obvineného na súdnu ochranu podľa čl.17 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. 2. Uznesenie zo dňa 13.03.2015, č. k. 3Tpo/15/2015, vydané Krajským súdom v Bratislave a Uznesenie zo dňa 22.2.2015, vydané Okresným súdom Bratislava IV., č. k. 0Tpo/26/2015, zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie. Obvinenému , priznáva úhradu trov konaní v sume 275,94 € (slovom dvestosedemdesiatpäť eur a deväťdesiatštyri centov), ktoré jej je Krajský súd v Bratislave povinný uhradiť na účet Advokátskej kancelárie Mgr. Matej Krajči, so sídlom Májkova 1, 81107 Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

Z odôvodnenia sťažnosti z 23. februára 2015 smerujúceho proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 0 Tp 26/2015 z 22. februára 2015 vyplýva, že postupom a rozhodnutím okresného súdu boli závažne porušené práva sťažovateľa, ako aj jeho základné ľudské práva a slobody. Sťažovateľ a jeho obhajca sa nemohli vyjadriť k návrhu na vzatie do väzby z 20. februára 2015 v rozpore s ustanovením § 72 ods. 2 Trestného poriadku, pričom okresný súd bol na závažný protizákonný postup upozornený. Pritom v návrhu na vzatie sťažovateľa do väzby z 22. februára 2015 sú uvedené zavádzajúce a nepravdivé skutočnosti. Sťažovateľ vypovedal po vznesení obvinenia 19. februára 2015, pričom sa ku skutku v plnom rozsahu priznal a svoje konanie oľutoval. Sťažovateľ bol odsúdený za obdobný trestný čin spáchaný 18. februára 2010 a bol mu za to uložený trest odňatia slobody v trvaní 10 mesiacov s podmienečným odkladom na 2 roky, ako aj trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá všetkého druhu na 2 roky. Sťažovateľ všetky tresty vykonal dňom 28. decembra 2014 a nie je v súčasnosti stíhaný pre iný trestný čin. Viedol riadny život viac ako 4 roky, pričom nepožíval žiadne alkoholické nápoje. Sám vo svojej výpovedi uviedol, že išlo o ojedinelý exces, pričom osobné motorové vozidlo nechal zaparkované pred domom a nepamätá si dôvod, pre ktorý nasadol do svojho osobného motorového vozidla, ale ani na to, kam chcel ísť. Už v minulosti sa prejavovali u neho takéto stavy po požití väčšieho množstva alkoholických nápojov. Z tohto dôvodu dobrovoľne absolvoval ambulantnú protialkoholickú liečbu. Odo dňa podmienečného upustenia od výkonu zvyšku trestu zákazu činnosti sa dopustil len dvoch priestupkov na úseku cestnej dopravy spočívajúcich v miernom prekročení rýchlosti. Z uvedeného vyplýva, že sťažovateľ bol v čase spáchania prečinu v stave nepríčetnosti vylučujúcom trestnú zodpovednosť. Navyše 19. februára 2015 mu bol zadržaný vodičský preukaz. Z už uvedeného vyplýva, že sťažovateľ nemôže pokračovať v trestnej činnosti, keďže nemá na to formálne a ani materiálne podmienky. Ak by viedol motorové vozidlo napriek zadržaniu vodičského preukazu, dopustil by sa trestného činu marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa § 349 Trestného zákona, čo sa mu v minulosti nikdy nestalo a nie sú žiadne dôvody a ani predpoklady, že by sa tak stalo v budúcnosti. Pokiaľ prokurátor uviedol, že bude potrebné skúmať duševný stav sťažovateľa, nemožno s ním súhlasiť, keďže sťažovateľ si stav nepríčetnosti, resp. zníženej príčetnosti privodil sám požitím väčšieho množstva alkoholických nápojov a uvedené priznal a oľutoval. Priznanie zníženej príčetnosti alebo úplnej nepríčetnosti by nemalo na výsledok trestného konania procesne a hmotnoprávne žiadny vplyv.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (m.m. I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Z listinných dôkazov, ktoré mal ústavný súd k dispozícii, nevyplýva, že by sťažovateľovi a jeho obhajcovi nebolo umožnené vyjadriť sa k návrhu na vzatie do väzby. Práve naopak, z obsahu zápisnice o výsluchu sťažovateľa z 22. februára 2015 je zrejmé, že pred začatím výsluchu prokurátor doručil sťažovateľovi a jeho obhajcovi návrh na vzatie do väzby, pričom obom bol poskytnutý dostatok času na oboznámenie sa s návrhom. Následne potom sťažovateľ k veci vypovedal a žiadne námietky v súvislosti s obsahom návrhu na vzatie do väzby neuplatnil. Neurobil tak ani obhajca. Napriek tomu po vyhlásení uznesenia o vzatí sťažovateľa do väzby obhajca uviedol, že sťažovateľovi, ale ani jemu nebolo umožnené vyjadriť sa k návrhu na vzatie do väzby. Z pohľadu ústavného súdu možno vysloviť iba predpoklad, že obhajca sťažovateľa mohol mať na mysli to, že po ukončení výsluchu sťažovateľa nebol vyzvaný urobiť záverečný návrh, resp. prednes. Ide len o úvahu ústavného súdu, pretože sťažovateľ nijako bližšie nevysvetlil a nekonkretizoval, v čom malo v danej situácii spočívať neumožnenie vyjadriť sa k návrhu na vzatie do väzby.

Odhliadnuc od dosiaľ uvedeného, z pohľadu ústavného súdu sa javí ako podstatné a rozhodujúce, že v rámci sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu sa sťažovateľ obsiahlym spôsobom vyjadril k obsahu návrhu na vzatie do väzby, v dôsledku čoho krajský súd získal ucelený obraz o argumentácii sťažovateľa. Tým došlo k náprave prípadného pochybenia okresného súdu, ktorý nedal sťažovateľovi a jeho obhajcovi priestor na prednesenie konečného stanoviska.