II. ÚS 4/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky II. ÚS 4/2016-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 14. januára 2016 v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohuta a Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť , , , vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj namietaného porušenia čl. 1 ods. 1 a čl. 13 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 3 T 192/2014 a jeho rozsudkom z 25. februára 2015, ako aj postupom Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 3 To 46/2015 a jeho uznesením z 9. apríla 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť odmieta.

Odôvodnenie:

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol právoplatne odsúdený rozsudkom okresného súdu sp. zn. 3 T 103/2007 z 18. júna 2007, pričom mu bol uložený úhrnný trest odňatia slobody v trvaní 10 rokov so zaradením do Ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia. Označeným rozsudkom z roku 2007 okresný súd schválil dohodu o vine a treste uzavretú medzi sťažovateľom a okresným prokurátorom. Následne okresný súd uznesením sp. zn. 3 Nt 1/2014 z 12. marca 2014 v spojení s uznesením sp. zn. 3 Nt 1/2014 z 30. októbra 2014 postupom podľa § 394 ods. 1 Trestného poriadku a § 41b ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) povolil obnovu konania v prospech sťažovateľa a zrušil vo výroku o treste rozsudok okresného súdu sp. zn. 3 T 103/2007 z 18. júna 2007. Okresný súd zároveň rozhodol o vzatí sťažovateľa do väzby z dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku a podľa § 404 ods. 2 Trestného poriadku trestnú vec sťažovateľa vrátil prokurátorovi do prípravného konania.

Obnova konania v trestnej veci sťažovateľa bola povolená z dôvodu, že ústavný súd nálezom sp. zn. PL. ÚS 106/2011 z 28. novembra 2012 (ďalej aj „nález ústavného súdu o asperačnej zásade“) vyslovil nesúlad § 41 ods. 2 Trestného zákona slov v texte za bodkočiarkou „súd uloží páchateľovi trest nad jednu polovicu takto určenej trestnej sadzby odňatia slobody“ s čl. 1 ods. 1 ústavy.

Prokurátor Okresnej prokuratúry Žilina (ďalej len „okresná prokuratúra“) po povolení obnovy konania a vrátení veci do prípravného konania podal 25. novembra 2014 obžalobu na sťažovateľa s tým, aby okresný súd rozhodol o treste. Na účely rozhodnutia o uložení trestu sťažovateľovi okresný súd nariadil vo veci hlavné pojednávanie, na ktorom napadnutým rozsudkom sp. zn. 3 T 192/2014 z 25. februára 2015 odsúdil sťažovateľa podľa § 172 ods. 2, § 41 ods. 2, § 36 písm. l), § 37 písm. m) a § 38 ods. 2 Trestného zákona na úhrnný trest odňatia slobody v trvaní 10 rokov so zaradením do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia.

Pri rozhodovaní o treste nemožno opomenúť ani závažnosť trestnej činnosti, za ktorú je obžalovanému v tomto konaní ukladaný trest (1 obzvlášť závažný zločin a 1 prečin, smerujúce proti ľudskému životu a zdraviu pred škodlivými účinkami omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov).

. . V prípade, ako je i tento, súdy pri rozhodovaní o návrhu na povolenie obnovy konania opierajúceho sa o vyššie označený nález Ústavného súdu Slovenskej republiky, postupovali podľa stanoviska trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky Tpj 44/2013 z 26. 11. 2013, v zmysle ktorého bol súd povinný obnovu konania povoliť, a to z dôvodu uvedeného v § 41b ods. 1 zákona č. 38/1993 Z. z., a to bez toho aby skúmal, či sú na povolenie obnovy konania splnené iné podmienky uvedené v § 394 ods. 1 Tr. por.

V štádiu konania o povolení obnovy konania sa v prípade, ako je i tento, súd povoľujúci obnovu konania vôbec sa nezaoberal tým, či pôvodne uložený trest je v zrejmom nepomere k závažnosti činu alebo k pomerom páchateľa, t. j. či je alebo nie je

Proti napadnutému rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 3 To 46/2015 z 9. apríla 2015 tak, že odvolanie podľa § 319 Trestného poriadku zamietol.

uznaný za vinného zo spáchania zločinu nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. c), d), ods. 2 písm. a) Tr. zák. a z prečinu nedovolenej výroby omamných

iba o uložení trestu. V takomto štádiu konania dohodu o treste medzi prokurátorom a obžalovaným prokurátor iba môže uzavrieť, nevyplýva mu však zo zákona žiadna takáto povinnosť. Obžalovaný, ale ani súd nemá k dispozícii žiadne právne prostriedky k takémuto úkonu

ustanoveného Trestným zákonom. Dolná hranica v prejednávanom prípade v zmysle § 172 ods. 2 Tr. zák. je 10 rokov. Z odpisu z registra trestov vyplýva, že obžalovaný sa v minulosti už 7-krát zodpovedal za rôznu trestnú činnosť pred súdom. V minulosti bol odsúdený

Obžalovaný, ale aj jeho obhajkyňa poukazovali na skutočnosť, že počas doterajšieho výkonu trestu odňatia slobody obžalovaný sa správal slušne, plnil si svoje povinnosti, pričom mu bolo udelených viacero pochvál. Ani tieto skutočnosti nemožno považovať

Sťažovateľ namieta, že v konaní po povolení obnovy konania bol v dôsledku nezáujmu prokurátora na konaní o dohode o treste „ukrátený“ o inštitút dohody o treste, pričom mal legitímne očakávanie, že po povolení obnovy konania mu bude uložený miernejší trest než trest uložený pôvodným rozsudkom. «Takýmto konaním prokurátora som prišiel o možnosť zníženia trestu pod dolnú hranicu zákonom ustanovenej trestnej sadzby napriek tomu, že v pôvodnom konaní táto možnosť zo strany prokurátora bola využitá, pričom v prípravnom konaní po povolení obnovy konania nedošlo k žiadnej zmene okolnosti a skutkového stavu rozhodujúcich pre konanie o dohode o vine a treste. V pôvodnom prípravnom konaní ma prokurátor nabádal na priznanie viny „za odmenu“ zníženia tr. sadzby o jednu tretinu pod dolnú hranicu zákonom stanovenej tr. sadzby. Ja som pod ťarchou trestnej sadzby, za aplikácie prísnejšej tzv. asperačnej zásady, keď mi hrozilo uloženie trestu v rozmedzí tr. sadzby 15 – 20 rokov učinil priznanie viny, a prokurátor bol ochotný uzavrieť so mnou dohodu o vine a treste. ... Prokurátor si v procesnom postavení vytvoril jednoznačne „silnejšiu“ pozíciu, keďže pôvodný rozsudok zostal po povolení obnovy konania nedotknutý v časti výroku o vine.»

Sťažovateľ uvádza, že po podaní obžaloby podal sťažnosť na postup prokurátora, pričom mu v tejto súvislosti bolo oznámené, že prokurátor môže a nemusí uzavrieť s obvineným dohodu o vine a treste. Sťažovateľ poukazuje v sťažnosti aj na skutočnosť, že iným odsúdeným za obdobnú trestnú činnosť, ktorí však boli odsúdení po náleze ústavného súdu, boli uložené za použitia inštitútu dohody o vine a treste tresty odňatia slobody v trvaní 6 rokov a 8 mesiacov.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

II.1 K namietanému porušeniu sťažovateľom označených práv postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 T 192/2014 a jeho rozsudkom z 25. februára 2015

Napadnutým rozsudkom okresný súd v obnovenom konaní uložil sťažovateľovi úhrnný trest odňatia slobody v trvaní 10 rokov.

Z už citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne, t. j. na princípe subsidiarity.

Z podstaty princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd pri uplatňovaní svojej právomoci vychádza zo zásady, že ústava ukladá všeobecným súdom chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným (všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).

Pri predbežnom prerokovaní tejto časti sťažnosti sa ústavný súd sústredil na posúdenie jej opodstatnenosti. Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde totiž vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Zo sťažnosti možno vyvodiť, že kľúčová námietka sťažovateľa spočíva v tom, že prokurátor nemal záujem uzavrieť s ním po povolení obnovy konania a vrátení veci do prípravného konania dohodu o treste, čím ho pozbavil toho, aby mu bol uložený trest odňatia slobody pod dolnou hranicou trestnej sadzby použitím § 39 ods. 2 písm. d) Trestného zákona o mimoriadnom znížení trestu.

Z uvedeného vyplýva, že sťažovateľ vo svojej podstate namieta postup okresnej prokuratúry, a nie postup všeobecných súdov. Medzi postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 To 46/2015 a jeho napadnutým uznesením a kľúčovou námietkou sťažovateľa teda neexistuje žiadna príčinná súvislosť, na základe ktorej by ústavný súd mohol vysloviť porušenie sťažovateľom označených práv. Pokiaľ totiž po povolení obnovy konania nedošlo medzi sťažovateľom a prokurátorom okresnej prokuratúry k uzavretiu dohody o treste, nemohli okresný súd, resp. krajský súd, ktoré rozhodovali o treste, uložiť sťažovateľovi miernejší trest v zmysle § 39 ods. 2 písm. d) Trestného zákona.

Vo vzťahu k námietke sťažovateľa, podľa ktorej „Sťažnosť možno smerovať aj k zákonodarcovi pre nedostatočnú formuláciu par. 404 ods. 2 Tr. por. (vrátenie veci prokurátorovi do prípravného konania... za účelom vykonania dohody o vine a treste, resp. o treste.)“, ústavný súd, vychádzajúc z textu čl. 127 ods. 1 ústavy, ako aj svojej doterajšej judikatúry, zdôrazňuje, že predmetom konania o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nemôže byť námietka nesúladu právneho predpisu, resp. právnej normy (§ 404 ods. 2 Trestného poriadku) s ústavou, resp. kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (dohovorom), keďže v tomto type konania je senát ústavného súdu viazaný prezumpciou ústavnosti dotknutého právneho predpisu (právnej normy). Z uvedeného dôvodu sa ústavný súd nemôže v tomto konaní zaoberať takouto námietkou, a preto na jej základe ani nemôže vyhovieť sťažnosti sťažovateľa.

Vychádzajúc z dosiaľ uvedeného, ako aj zo skutočnosti, že napadnuté uznesenie krajského súdu je ústavne akceptovateľným spôsobom odôvodnené, ústavný súd pri predbežnom prerokovaní rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde o odmietnutí tejto časti sťažnosti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. januára 2016