II. ÚS 42/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky II. ÚS 42/2015­16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 22. januára 2015 v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval sťažnosť , zastúpenej advokátom JUDr. Milanom Kuzmom, Floriánska 16, Košice, vo veci namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd čiastočným rozsudkom Okresného súdu Revúca č. k. 3 C 247/2008­594 zo 16. apríla 2013 a rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 13 Co 516/2013­ 617 zo 6. augusta 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť odmieta.

Odôvodnenie:

Okresný súd svoje rozhodnutie v merite veci právne odôvodnil s poukazom na znenie § 40a Občianskeho zákonníka v spojení s § 145 ods. 1 Občianskeho zákonníka.

Proti rozsudku okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, ktoré odôvodnila s poukazom na to, že okresný súd nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav, na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a vec nesprávne právne posúdil. V súvislosti s uplatnenými odvolacími dôvodmi podľa § 205 ods. 2 písm. a), d) a f) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) sťažovateľka okresnému súdu vytýkala, že nesprávne ustálil skutkový stav veci v tom, že medzi navrhovateľom a jeho matkou došlo k uzatvoreniu zmluvy o prevode osobného motorového vozidla. Sťažovateľka v odvolaní ďalej predostrela vlastnú skutkovú verziu toho, čo vyplynulo z výsluchov navrhovateľa a jeho matky, uviedla, prečo v danej veci nemohlo medzi týmito osobami dôjsť k vráteniu daru, poukázala na to, že zmena zápisu vlastníka motorového vozidla v osvedčení o evidencii motorového vozidla má iba evidenčnú, a nie právotvornú funkciu. Sťažovateľka na záver argumentuje tým, že právny úkon o prevode osobného motorového vozidla mal okresný súd posúdiť ako absolútne neplatný pre jeho rozpor s dobrými mravmi, a to vzhľadom na vyjadrenia matky navrhovateľa týkajúce sa dôvodov tohto prevodu. Na podklade týchto dôvodov sa sťažovateľka domáhala zrušenia odvolaním napadnutého rozsudku okresného súdu a vrátenia mu veci na ďalšie konanie, eventuálne jeho zmeny tak, aby krajský súd jej návrhu vyhovel v celom rozsahu.

Na základe už uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom rozhodol takto: „Okresný súd Revúca svojím čiastočným rozsudkom zo dňa 16. 4. 2013 a Krajský súd v Banskej Bystrici svojím rozsudkom o potvrdení čiastočného rozsudku zo dňa 6. 8. 2013 porušili základné právo na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a v čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd. Čiastočný rozsudok Okresného súdu Revúca, 3 C/247/2008 zo dňa 16. 4. 2013 a rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 13 Co/516/2013 zo dňa 6. 8. 2013 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie. priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 1.000,­ Eur, ktoré sú Okresný súd Revúca a Krajský súd v Banskej Bystrici povinní spoločne a nerozdielne jej vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu. priznáva náhradu trov konania, ktoré sú Okresný súd Revúca a Krajský súd v Banskej Bystrici povinní spoločne a nerozdielne jej zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu za zjavne neopodstatnenú možno považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu za zjavne neopodstatnenú možno považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným postupom orgánu verejnej moci alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci alebo jeho rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. O zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide preto vtedy, ak pri jej predbežnom prerokovaní ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05, II. ÚS 98/06, III. ÚS 198/07, IV. ÚS 27/2010).

Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ústavy však patrí kontrola zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05, III. ÚS 153/07). O zjavnú neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla vtedy, ak ústavný súd zistí interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel a význam aplikovanej právnej normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06, III. ÚS 305/08).

Z týchto hľadísk preskúmal ústavný súd sťažnosť sťažovateľky namietajúcej porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Sťažovateľka mala k dispozícii na ochranu svojich základných práv podľa ústavy a listiny a práva podľa dohovoru proti rozsudku okresného súdu, ktorý je súdom prvého stupňa, riadny opravný prostriedok, ktorý aj využila. Príslušným súdom na poskytnutie ochrany proti namietanému porušeniu práv sťažovateľky bol v odvolacom konaní krajský súd. Ústavný súd preto konštatuje, že nemá právomoc na prerokovanie sťažnosti v časti smerujúcej proti rozsudku okresného súdu, a preto sťažnosť v tejto časti z tohto dôvodu odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie.

2. K namietanému porušeniu v sťažnosti označených práv rozsudkom krajského súdu

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že podstata argumentácie sťažovateľky, s ktorou spája porušenie označených práv rozsudkom krajského súdu sa koncentruje na nedostatky jeho odôvodnenia. Sťažovateľka namieta arbitrárnosť rozsudku krajského súdu, pretože sa vôbec nevysporiadal s jej argumentmi uvedenými v sťažnosti a iba poukázal na odôvodnenie rozsudku okresného súdu. Sťažovateľka v tejto súvislosti najmä namieta, že krajský súd sa nevysporiadal s tou časťou jej argumentácie, v rámci ktorej poukazovala na absolútnu neplatnosť zmluvy o prevode osobného motorového vozidla pre jej rozpor s dobrými mravmi, pričom tiež uviedla, že nie je pravdivé tvrdenie krajského súdu o tom, že námietku absolútnej neplatnosti vzniesla až v odvolacom konaní, keďže túto uplatnila ešte v konaní pred okresným súdom, a to v podaní zo 4. februára 2013.

Ústavný súd sa preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sústredil na posúdenie otázky, či možno považovať rozsudok krajského súdu za ústavne udržateľný a akceptovateľný z hľadiska námietok, ktoré sťažovateľka proti nemu uplatňuje.

Vzhľadom na obsahovú spojitosť rozsudku krajského súdu s rozsudkom okresného súdu a v nadväznosti na už citovanú judikatúru považoval ústavný súd za potrebné v ďalšom poukázať aj na podstatnú časť odôvodnenia rozsudku okresného súdu. Okresný súd v odôvodnení svojho rozsudku v časti relevantnej pre toto konanie uviedol: „Súd s poukazom na výsledky vykonaného dokazovania (predovšetkým výpoveď matky navrhovateľa ) ustálil skutkový stav veci tak, že vlastnícke právo k predmetnému motorovému vozidlu bolo prevedené na matku navrhovateľa bezodplatne a to na základe ústnej zmluvy s tým, že následne bola zmena vlastníckeho práva k tomuto vozidlu vyznačená v príslušnej evidencii dopravného inšpektorátu. Odporkyňa tvrdila, že predmetné motorové vozidlo do vyporiadania BSM patrí. Na splácanie leasingu motorového vozidla boli použité aj peňažné prostriedky patriace do BSM. V danom prípade nemohlo ísť zo strany navrhovateľa o vrátenie daru, pretože sa mohla vrátiť matke navrhovateľa za splnenia zákonných podmienok iba peňažná suma, ktorá mu bola darovaná. Motorové vozidlo nebolo platne prevedené do vlastníctva matky navrhovateľa. Ak by išlo medzi matkou navrhovateľa a navrhovateľom o predaj vozidla, išlo by o neplatný právny úkon podľa § 39 Občianskeho zákonníka... V sporovom konaní, ako je to aj v tomto prípade súd aktívne sám nepátral po ďalších dôkazoch, a vyhodnotil iba ten skutkový stav veci, ktorý mu vyplynul z vykonaného dokazovania na základe dôkazného materiálu, ktorý do spisu vniesli účastníci konania... V konaní bolo preukázané, že dňa 12. 03. 2001 bola uzavretá medzi spoločnosťou a navrhovateľom leasingová zmluva, predmetom ktorej bolo osobné motorové vozidlo zn. Skoda Fabia Combi... Príjemca leasingu, teda navrhovateľ mal v tomto prípade aj právo na kúpu predmetu leasingu do svojho vlastníctva za zostatkovú hodnotu. Z vykonaného dokazovania vyplýva, že na prvú leasingovú splátku (akontáciu) poskytla matka navrhovateľa peňažné prostriedky navrhovateľovi. Tieto považoval súd za jej peňažný dar navrhovateľovi. nebola preukázateľne v žiadnom právnom vzťahu so spoločnosťou .. Vôľou bolo poskytnúť dar, v tomto prípade peňažný, iba svojmu synovi, teda navrhovateľovi, nie obom manželom, na zaobstaranie motorového vozidla. Na zaobstaranie motorového vozidla navrhovateľ teda sčasti použil finančné prostriedky, ktoré patrili iba jemu, a ktoré dostal darom od svojej matky.

Skutkový stav ustálil okresný súd takto: „V konaní bolo preukázané, že predmetné motorové vozidlo bolo prevedené (najneskôr dňa 13. 06. 2007 − viď správa dopravného inšpektorátu) do vlastníctva matky navrhovateľa . Táto skutočnosť bola preukázaná aj výpoveďou svedkyne − matky navrhovateľa. Tá uviedla, že jej patrí predmetné motorové vozidlo. Nakoľko k prevodu došlo medzi ňou a jej synom, nepovažovala za dôležité, aby o prevode vlastníckeho práva k vozidlu bola spísaná zmluva v písomnej forme (naviac podľa § 46 ods. 1 Občianskeho zákonníka zásadne písomnú formu musia mať len zmluvy ohľadom prevodu nehnuteľností). K prevodu vlastníckeho práva určite došlo, čoho dôkazom je aj zápis v evidencii dopravného inšpektorátu, ktorý túto skutočnosť potvrdzuje. Súd ustálil, že prevod motorového vozidla na matku navrhovateľa bol urobený bezodplatne (matka navrhovateľa pri svojej výpovedi nehovorila o žiadnej kúpnej cene, ktorú by mala pri prevode zaplatiť navrhovateľovi), išlo teda o darovanie hnuteľnej veci. Súd mal teda za to, že navrhovateľ vlastnícke právo k predmetnému motorovému vozidlu previedol na svoju matku darovacou zmluvou a minimálne od 13. 06. 2007 je vlastníckou tohto motorového vozidla.“

BSM účastníkov konania, súd návrh odporkyne na vyporiadanie tohto motorového vozidla zamietol.“

Pokiaľ ide o tú časť argumentácie sťažovateľky, v rámci ktorej namieta nedostatočnosť odôvodnenia rozsudku krajského súdu vo vzťahu k jej námietke o absolútnej neplatnosti zmluvy o prevode osobného motorového vozidla pre jej rozpor s dobrými mravmi (podľa § 39 Občianskeho zákonníka, pozn.), je potrebné čiastočne prisvedčiť, a to tomu, že na absolútnu neplatnosť právneho úkonu je všeobecný súd povinný prihliadať z úradnej povinnosti. Podľa názoru ústavného súdu však túto povinnosť má len za predpokladu, že v priebehu konania vyjdú najavo také skutočnosti týkajúce sa vzniku, zmeny, zániku, náležitostí právneho úkonu alebo jeho obsahu, na ktoré príslušná právna norma viaže sankciu absolútnej neplatnosti právneho úkonu. Podmienkou takéhoto postupu všeobecného súdu je preto vždy predchádzajúce zistenie skutočností zakladajúcich absolútnu neplatnosť právneho úkonu a na rozdiel od relatívnej neplatnosti sa nevyžaduje dovolanie sa tejto neplatnosti. V prípade, ak sťažovateľka argumentuje, že na svoje tvrdenie o absolútnej neplatnosti právneho úkonu nedostala zo strany krajského súdu primeranú odpoveď, pretože túto argumentáciu uplatnila už v konaní pred okresným súdom (ktorý vyhodnotil prevod vlastníckeho práva podľa § 145 ods. 1 Občianskeho zákonníka a v nadväznosti na to z hľadiska splnenia podmienok na uznanie jeho neplatnosti podľa § 40a Občianskeho zákonníka), ústavný súd uvádza, že korelátom práva účastníka konania na primerané odôvodnenie súdneho rozhodnutia (v zmysle primeranej argumentačnej reakcie na tvrdenia účastníka konania) je jeho procesná povinnosť predostrieť dostatočne konkretizovanú a podloženú argumentáciu, pretože primeranosť odôvodnenia rozhodnutia všeobecného súdu možno posudzovať iba vo vzťahu ku konkrétnemu špecifikovanému argumentu účastníka konania.

Krajský súd okrem toho, že sa stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia okresného súdu a konštatoval správnosť jeho dôvodov, explicitne vyjadril svoj právny názor k absolútnej neplatnosti právneho úkonu – prevodu vlastníctva motorového vozidla − takto: „Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia a k dôvodom odvolania krajský súd uvádza. ... rozhodujúcom otázkou nie je vyriešenie rozporov v tvrdeniach, ani vyriešenie prečo navrhovateľ hovorí raz o darovaní motorového vozidla raz o kúpnej zmluve. Rozhodujúcou je skutočnosť, ktorá jednoznačne vyplýva z rozhodnutia okresného súdu a to: Matka poskytla navrhovateľovi určitú značnú sumu peňazí. Z týchto peňazí ale aj z peňazí patriacich do BSM navrhovateľa a odporkyni, bolo zakúpené motorové vozidlo, ktoré sa stalo nepochybne majetkom BSM účastníkov. Dňa 13. 06. 2007 bolo toto motorové vozidlo prevedené do vlastníctva matky navrhovateľa a to . K prevodu došlo úkonom navrhovateľa bez súhlasu odporkyne, teda išlo o konanie podľa ust. § 145 ods. 1 druhá veta OZ. Odporkyňa nepostupovala podľa § 40a OZ a nedovolávala sa neplatnosti právneho úkonu, ktorým navrhovateľ previedol motorové vozidlo na svoju matku... V súčasnosti odporkyňa v odvolaní argumentuje, že ohľadne dôvodov, prečo k prevodu motorového vozidla došlo, je treba posúdiť konanie ako v rozpore s dobrými mravmi a takýto právny úkon je potrebné vyhodnotiť v zmysle § 39 OZ ako absolútne neplatný. Ide o nový argument odporkyne, ktorý nepoužila v konaní pred súdom prvého stupňa. Túto skutočnosť mohla nepochybne uplatniť aj pred okresným súdom. Ide teda o skutočnosť, ktorá v zmysle ust. § 205 ods. 1 písm. d) OSP nemôže byť odvolacím dôvodom.“

Ústavný súd v tejto súvislosti považuje za potrebné uviesť, že za situácie, keď sťažovateľ v odvolaní nastolil tie isté otázky ako v konaní pred súdom prvého stupňa a už v tomto konaní dostal dostatočné odpovede, prečo jeho argumentácia nebola opodstatnená, a krajský súd nedospel k iným skutkovým alebo právnym záverom než súd prvého stupňa a následne postupom podľa § 219 ods. 2 OSP sa obmedzil len na skonštatovanie správnosti dôvodov odvolaním napadnutého rozhodnutia, neexistujú podľa názoru ústavného súdu relevantné dôvody na to, aby ústavný súd z ústavnoprávneho hľadiska akokoľvek spochybňoval rozhodnutie vydané v rámci odvolacieho konania len na základe toho, že krajský súd v okolnostiach daného prípadu postupoval podľa § 219 ods. 2 OSP. Je potrebné uviesť, že za takýchto okolností možno a je aj vhodné postupom podľa § 219 ods. 2 OSP zúžiť rozsah odôvodnenia len na skonštatovanie správnosti dôvodov odvolaním napadnutého rozhodnutia, pretože nie je hospodárne a ani účelné, aby súd rozhodujúci o odvolaní uvádzal tie isté dôvody alebo aby len inými slovami vyjadril dôvody, pre ktoré bol účastník konania už v prvom stupni neúspešný.

Ústavný súd, opierajúc sa o tieto závery, vo vzťahu k námietkam sťažovateľky o porušení jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru konštatuje, že krajský súd v jej veci rozhodol tak, že nie je reálne predpokladať, aby po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie bolo možné prijať záver o porušení obsahu ňou označených práv. Sťažnosť bolo preto potrebné odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).