II. ÚS 424/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky II. ÚS 424/2015­18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. júla 2015 v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) a zo sudcov Lajosa Mészárosa a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpeného spoločnosťou , , za ktorú koná advokát , pre namietané porušenie jeho základného práva na nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia podľa čl. 16 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti a dobrej povesti podľa čl. 19 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, na ochranu pred neoprávneným zhromažďovaním, zverejňovaním alebo iným zneužívaním údajov o svojej osobe podľa čl. 19 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, práva na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života a na nezasahovanie do výkonu tohto práva podľa čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, práva nebyť vystavený svojvoľnému zasahovaniu do súkromného života ani útokom na svoju česť a povesť a na zákonnú ochranu proti takým zásahom alebo útokom podľa čl. 17 ods. 1 a 2 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach postupom a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 9 Co 204/2014­279 zo 17. júla 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

Odôvodnenie:

Krajského súdu v Bratislave z 17. júla 2014 v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co 204/2014 porušené boli. 2. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 9 Co 204/2014 z 17. júla 2014 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie. 3. Krajského súdu v Bratislave je povinný uhradiť sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia, vrátane DPH na účet jeho právneho zástupcu do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

Ako vyplynulo zo sťažnosti a z k nej pripojených príloh, sťažovateľ bol ako žalobca účastníkom konania vedeného pred Okresným súdom Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 12 C 28/2007, v ktorom sa sťažovateľ a , nevlastná sestra sťažovateľa (ďalej len „žalobkyňa v 2. rade“), domáhali proti spoločnosti , , ako vydavateľovi denníka NOVÝ ČAS (ďalej len „žalovaný“) náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 500 000 Sk každému zo žalobcov z titulu ochrany osobnosti v súvislosti s článkom žalovaného „Šokujúce obchody na Slovensku: 15 tisíc za mesiac tehotenstva, 300 000 za pôrod“ uverejneným v denníku NOVÝ ČAS vo vydaní z 29. júna 2005, ktorého súčasťou boli aj fotografie sťažovateľa a žalobkyne v 2. rade, ktoré ich identifikovali a ktoré boli uverejnené bez ich súhlasu (ďalej len „článok“).

Ešte pred uverejnením článku žalovaným uverejnil denník PRAVDA 29. marca 2005 sťažovateľov inzerát, prostredníctvom ktorého sťažovateľ spolu s partnerkou hľadali dospelú ženu, ochotnú im za odmenu vynosiť a porodiť dieťa (ďalej len „inzerát“). Tento inzerát znel: „Hľadáme dospelú ženu s deťmi, do 35 rokov, na účel vynosenia a porodenia dieťaťa pre nás. Odmena podľa vzájomnej dohody. Diskrétne jednanie.“ Inzerát obsahoval aj kontakt na mobilný telefón.

Okresný súd rozsudkom č. k. 12 C 28/2007 158 zo 4. decembra 2008 žalobu zamietol a žalobcov zaviazal na náhradu trov konania žalovanému. Svoje rozhodnutie odôvodnil potom, ako poukázal na ustanovenia Občianskeho zákonníka o ochrane osobnosti, tým, že pokiaľ «navrhovatelia v 1./ a 2./ rade uviedli, že nepravdivými informáciami uverejnenými v NOVOM ČASE boli kriminalizovaní a škandalizovaní.

. . Vychádzajúc z ustálenej súdnej praxe, za neoprávnený zásah do práva na ochranu osobnosti zásadne nemožno považovať uverejnenie pravdivých informácií, a to aj keď sú pre dotknutú osobu nepríjemné (Zborník stanovísk, záverov, rozborov a zhodnotení súdnej praxe, správ o rozhodovaní súdov a súdnych rozhodnutí Najvyššieho súdu, Najvyšší súd ČSSR, Praha 1980, str. 172). Základným predpokladom vzniku občianskoprávnej zodpovednosti podľa § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka je, že pôvodca zásahu konal protiprávne t. j. v rozpore so svojimi povinnosťami. Protiprávnosť však vylučuje skutočnosť, ak pôvodca realizoval svoje právo, pretože v takom prípade nemohol konať protiprávne.

Všetky práva a slobody sa však chránia len v takej miere a rozsahu, dokiaľ uplatnením jedného práva alebo slobody nedôjde k neprimeranému obmedzeniu či dokonca popretiu iného práva alebo slobody. Rovnováha verejného a súkromného záujmu je dôležitým kritériom pre určovanie primeranosti obmedzenia každého základného práva (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL ÚS 7/96).

Sloboda prejavu tak, ako je vymedzená v článku 10, podlieha radu výnimiek, ktoré je treba vykladať zúžené a nevyhnutnosť každého obmedzenia musí byť presvedčivo dokázaná. Tlači prislúcha napriek tomu šíriť informácie a myšlienky; verejnosť má rovnako právo ich obdržať.

získať dieťa pre navrhovateľa v 1./ rade a to tým, že by sa ho jeho biologická matka vzdala a za to by jej navrhovateľ v 1./ rade zaplatil peňažnú sumu. Navrhovateľ na pojednávaní uviedol, že chcel mať dieťa, ktoré nemohol splodiť sexuálnym stykom. Uviedol, že finančnú čiastku ktorú chcel matke dieťaťa vyplatiť nezamýšľal ako kúpnu cenu dieťaťa, ale ako náhradu za stratu na zárobku a zvýšených nákladov matky. Pre súd boli tieto pohnútky navrhovateľa v 1. rade irelevantné , pretože v článku nešlo o to prečo navrhovatelia chcú dieťa, ale akými spôsobom sa o to usilovali. Podstata veci totiž spočívala v tom, že navrhovateľ v 1./ rade mal získať dieťa a dosiahnuť to, aby sa ho matka vzdala, výmenou za zaplatenie určitej peňažnej sumy. Je úplne nepodstatné, či túto sumu navrhovateľ v 1./ rade nazval ako náhradu nákladov, alebo kúpnu cenu. Súd mal za to, že tvrdenie navrhovateľov bolo účelové, nedôveryhodné a to i z toho dôvodu, že v inzeráte, ktorý si navrhovatelia sami zaplatili v denníku s celoslovenskou pôsobnosťou sa výslovne uvádza, že ponuka je za odmenu a to po vzájomnej dohode.

. . V tomto spore je potrebné uviesť, že odporca sa na vytvorení záznamu navrhovateľov nepodieľal, ako to potvrdil na pojednávaní i svedok . Odporca iba šíril (uverejnil) určité jeho časti. . . . . . navrhovateľ v 1./ rade konal minimálne nemorálne, keď klamal o tom, že s ( ) žijú v spoločnej domácnosti, čo potvrdil čestným prehlásením pred notárom. Odporca uverejnením článku v NOVOM ČASE pod názvom „Kšefty s nenarodenými deťmi“ podľa názoru súdu negatívne nezasiahol do občianskej cti, dôstojnosti a vážnosti navrhovateľov.

Krajský súd rozsudkom č. k. 9 Co 111/11­219 z 2. júna 2011 rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil a zaviazal žalobcov na náhradu trov odvolacieho konania.

ochranu pred neoprávneným zhromažďovaním, zverejňovaním alebo iným zneužívaním údajov o svojej osobe podľa čl. 19 ods. 3 ústavy a na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, na rešpektovanie súkromného a rodinného života a na nezasahovanie do výkonu tohto práva podľa čl. 8 ods. 1 a 2 dohovoru, práva nebyť vystavený svojvoľnému zasahovaniu do súkromného života ani útokom na svoju česť a povesť a na zákonnú ochranu proti takým zásahom alebo útokom podľa čl. 17 ods. 1 a 2 paktu, rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Dospel k záveru, že „z dôvodu nedostatku odôvodnenia súdneho rozhodnutia došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, čo sa sekundárne premietlo aj do porušenia ostatných označených práv sťažovateľa zastrešujúcich ochranu súkromia“. Ústavný súd v náleze sp. zn. III. ÚS

. . . . . postup žalovaného, ktorý zverejnil spolu s článkom fotografie sťažovateľa bez jeho privolenia, kvalifikovali súdy ako zákonný. Tomuto konštatovaniu predchádzal záver krajského súdu, podľa ktorého zverejnené fotografie sťažovateľa „predstavovali integrálnu súčasť spravodajstva, a ako také spadajú do kategórie zákonnej licencie výslovne uvedenej v § 12 ods. 3 Občianskeho zákonníka, teda predstavujú výnimky zo zásady privolenia fyzickej osoby ku zverejneniu podobizne“. Sťažovateľ bol však opačného názoru a aj v uplatnenom odvolaní namietal, že žalovaný nemal právo zverejniť fotografie bez jeho predchádzajúceho súhlasu, pretože obsahom článku neboli aktuálne informácie, keďže článok žalovaného „bol uverejnený viac ako mesiac po odvysielaní relácie v STV“, ktorá ako prvá informovala o aktivitách sťažovateľa a z ktorej obsahu následne žalovaný pre svoj článok čerpal. Posúdenie kritéria legality v sťažovateľovom prípade, teda zodpovedanie otázky, či postup žalovaného neprekročil zákonný rámec ustanovení § 12 Občianskeho zákonníka, predpokladalo vyriešenie otázky predbežnej, a síce, či mal článok, ktorý bol predmetom

na základe ktorých zaradil krajský súd článok žalovaného medzi žáner spravodajský, tak v odôvodnení rozhodnutia krajského súdu chýba. Cieľom odôvodňujúcim legitimitu zásahu žalovaného do osobnostných práv sťažovateľa bol podľa záveru konajúcich súdov záujem verejnosti na informovaní o otázkach asistovanej reprodukcie a v tomto smere podniknutých špecifických aktivitách sťažovateľa. Legitímny záujem na informovaní o okolnostiach prípadu sťažovateľa s touto témou súvisiaci súd zdôvodnil mimoriadnou etickou citlivosťou problematiky v povedomí verejnosti. Ústavný súd je toho názoru, že odôvodnenie rozhodnutia krajského súdu (aj v spojitosti s príslušnou časťou odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia) v kontexte posudzovaného kritéria legitimity poskytlo sťažovateľovi, aj keď stručnú, ale dostatočne zrozumiteľnú a náležitú odpoveď.

. . Posledná námietka sťažovateľa smerovala k obsahu zverejneného článku, v ktorom malo byť prezentované nezákonné konanie sťažovateľa (a spolužalobkyne), vyjadrenia, ktoré kvalifikoval krajský súd ako chránené „hodnotiace úsudky (na podklade pravdivých faktov)“. Je nepochybné, že zverejnenými fotografiami odkryl žalovaný identitu sťažovateľa. Vychádzajúc z aktuálnych trendov rozhodovacej činnosti ESĽP, je ústavný súd toho názoru, že pokiaľ sa autor článku rozhodol prezentovať otázku verejného záujmu, akou sú etické aspekty asistovanej reprodukcie a surogátneho materstva prostredníctvom ad personam kritiky, musel si byť vedomý, že sa vydal po „nebezpečnejšej ceste“, na ktorej je potrebné prezentovať tému opatrnejším spôsobom, ako keby zvolil kritiku ad rem (pozri rozsudky ESĽP Sanocki proti Poľsku zo 17. júla 2007, sťažnosť č. 28949/03 a Janowski proti Poľsku z 21. januára 19999, sťažnosť č. 25716/94). Ďalším, nemenej dôležitým aspektom veci sťažovateľa, ktorý nemožno opomenúť, je skutočnosť, že posudzovaný článok bol

zverejnených informácií. Ako z odôvodnenia rozhodnutia krajského súdu vyplýva, krajský súd obsah článku z hľadiska jeho obsahu kvalifikoval ako „hodnotiace úsudky (na podklade pravdivých faktov)“. Ústavný súd na tomto mieste zameral svoju pozornosť na pasáže tvoriace podľa názoru ústavného súdu podstatnú esenciu celého posudzovaného článku, a to: «Do celého príbehu postupne vstupovali lekári, ktorí mali sprostredkovať ďalších „ochotných“ lekárov, falošné doklady a sfalšovanú dokumentáciu. Reportérka, ktorá v príbehu vystupovala ako zdravá matka trojročného syna, sa podľa papierov lekárov mala stať neplodnou, aby mohla poľahky a bez komplikácii podstúpiť zákrok v centre asistovanej reprodukcie.

2005, sťažnosť č. 48176/99). Úlohou krajského súdu, ktorý sa so stanoviskom autora článku o „protizákonnom obchodovaní s ešte nenarodeným dieťaťom“ stotožnil, bolo vysporiadať sa s protirečením označenej pasáže, resp. vysvetliť primeraný skutkový základ poskytujúci prezentovanému hodnotiacemu úsudku dostatočnú oporu, a teda aj ochranu.

Krajský súd vo veci znova rozhodol rozsudkom č. k. 9 Co 204/2014­279 zo 17. júla 2014, rozsudok okresného súdu č. k. 12 C 28/2007­158 zo 4. decembra 2008 ako vecne správny potvrdil a sťažovateľa zaviazal nahradiť žalovanému trovy konania.

Rozsudok

krajského súdu č. k. 9 Co 204/2014­279 zo 17. júla 2014 v spojení s rozsudkom okresného súdu č. k. 12 C 28/2007­158 zo 4. decembra 2008 vo výrokoch týkajúcich sa sťažovateľa nadobudol právoplatnosť 10. novembra 2014.

Pri rozhodovaní krajský súd nevzal dôsledne do úvahy základné kritériá posudzovania stretu práv, aby mohol určiť, ktoré má prednosť. Na jednej strane je významné, že sťažovateľ nie je osobou verejného záujmu, nemá právnické vzdelanie, žije v Spojených štátoch amerických, kde je rovnaké konanie dovolené (status sťažovateľa); na druhej strane už získanie obsahu a uverejnenie reportáže v Slovenskej televízii bolo nezákonné, ako to konštatoval rozsudok krajského súdu sp. zn. 2 Co 64/2010 z 26. októbra

2011 vo veci, v ktorej sťažovateľa žaloval Slovenskú televíziu, a z nepráva nemôže právo vzniknúť (obsah a forma článku). Hoci sa tlač v odborných témach môže dopustiť nepresností, nemôže uvádzať skutkové nepravdy, a to ani s cieľom čitateľa šokovať. Sťažovateľ neobchodoval s nenarodenými deťmi, so svojou sestrou nevystupoval ako druh a družka či ako manželia, ich konanie nemožno označiť za „obludný plán, ktorý falošnému páru nevyšiel“ (status vydavateľa). Ak bolo cieľom článku diskutovať o surrogačnom materstve, nebol dôvod odhaliť identitu sťažovateľa, ak tak žalovaný urobil, konal bezohľadne, čomu nasvedčujú aj expresívne výrazy použité žalovaným motivované cieľom čo najviac šokovať čitateľa (motivácia článku). Posúdením stretu práva sťažovateľa na súkromie a slobody prejavu žalovaného s výsledkom, k akému dospel krajský súd, došlo k porušeniu požiadavky proporcionality v neprospech sťažovateľa.

Osobitne sťažovateľ poukázal na to, že nedostatočným odôvodnením rozsudku krajského súdu, ktorý sa nevysporiadal so všetkými jeho odvolacími námietkami, došlo i k porušeniu jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Najmä z odôvodnenia rozsudku krajského súdu nie je zrejmé, ako krajský súd dospel k záveru, že článok bol spravodajstvom, a nie publicistikou, ako prispelo uverejnenie podobizne sťažovateľa do diskusie o téme verejného záujmu, prečo v danom prípade prevážila sloboda prejavu žalovaného nad právom sťažovateľa na súkromie, najmä pokiaľ ide o uverejnenie podobizne sťažovateľa, a prečo kritika sťažovateľa uverejnená v článku vychádzajúca z nepravdivých tvrdení bola krajským súdom považovaná za primeranú.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 50/05 a IV. ÚS 288/05).

Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát.

Podľa čl. 16 ods. 1 ústavy nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia je zaručená. Obmedzená môže byť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa čl. 19 ods. 1 ústavy každý má právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena.

Podľa čl. 19 ods. 3 ústavy každý má právo na ochranu pred neoprávneným zhromažďovaním, zverejňovaním alebo iným zneužívaním údajov o svojej osobe.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa § 12 ods. 1 Občianskeho zákonníka písomnosti osobnej povahy, podobizne, obrazové snímky a obrazové a zvukové záznamy týkajúce sa fyzickej osoby alebo jej prejavov osobnej povahy sa smú vyhotoviť alebo použiť len s jej privolením.

Podľa § 12 ods. 2 Občianskeho zákonníka privolenie nie je potrebné, ak sa vyhotovia alebo použijú písomnosti osobnej povahy, podobizne, obrazové snímky, zvukové alebo obrazové a zvukové záznamy na úradné účely na základe zákona.

Podľa § 12 ods. 3 Občianskeho zákonníka podobizne, obrazové snímky a obrazové a zvukové záznamy sa môžu bez privolenia fyzickej osoby vyhotoviť alebo použiť primeraným spôsobom tiež na vedecké a umelecké účely a pre tlačové, filmové, rozhlasové a televízne spravodajstvo. Ani také použitie však nesmie byť v rozpore s oprávnenými záujmami fyzickej osoby.

rozhlasovým, televíznym alebo filmovým spoločnostiam. Výkon týchto slobôd, pretože zahŕňa aj povinnosti aj zodpovednosť, môže podliehať takým formalitám, podmienkam, obmedzeniam alebo sankciám, ktoré ustanovuje zákon a ktoré sú nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, územnej celistvosti, predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky, ochrany povesti alebo práv iných, zabráneniu úniku dôverných informácií alebo zachovania autority a nestrannosti súdnej moci (čl. 10 ods. 1, 2 Európskeho dohovoru o ľudských právach). Ako vyplýva z cit. ust. § 11 Obč. zák. občianska česť a ľudská dôstojnosť sa považujú za natoľko významné hodnoty každej fyzickej osoby ako individuality, že im zákon priznáva nárok na právnu ochranu. Je to tak preto, že česť fyzickej osoby je výrazom úcty alebo

Zákon poskytuje ochranu proti takýmto zásahom len vtedy, ak ide o zásah neoprávnený. K neoprávnenému zásahu do práva fyzickej osoby na česť a dôstojnosť dôjde nepochybne nepravdivými skutkovými tvrdeniami, ktoré sú zároveň objektívne spôsobilé privodiť ujmu na cti dotknutej fyzickej

Ani zveličovanie či preháňanie, hoci by bolo i veľmi tvrdé, nerobí prejav sám osebe nezákonným. V súdenej právnej veci sa (v tomto štádiu konania už len) navrhovateľ 1/ (navrhovateľka 2/ zamietajúci rozsudok prvostupňového súdu nenapadla odvolaním) domáha voči odporcovi zaplatenia nemajetkovej ujmy vo výške 16.596,96 € (v prepočte pôvodne 500.000, Sk) titulom ochrany osobnosti.

nás. Odmena podľa vzájomnej dohody. Diskrétne jednanie.“ Inzerát obsahoval aj kontakt na mobilný telefón. Navrhovateľ 1/ sa spôsobom, akým bol článok spracovaný cítil kriminalizovaný a škandalizovaný. Uvedeným článkom odporca zasiahol do jeho osobnostných práv, a to do jeho občianskej cti, ľudskej dôstojnosti a vážnosti, práva na súkromie, na dobré meno, t. j. že odporca konal v rozpore s ust. § 11 Obč. zák. Odporca zasiahol do jeho osobnostných práv aj tým, že bez jeho súhlasu uverejnil spolu s textom článku aj niekoľko fotografií, na ktorých je zachytený navrhovateľ 1/, čím porušil ust. § 12 ods. 1 Obč. zák.

spomínaného inzerátu v celoštátnom denníku – vstúpil do verejného priestoru. S ohľadom na obsah inzerátu si navrhovateľ 1/ mohol a mal byť vedomý možnosti zvýšeného záujmu verejnosti o jeho konanie. Jeho identita bola pritom odkrytá len pár dní pred uverejnením inkriminovaného článku, a to odvysielaním relácie REPORTÉRI v STV dňa 27. 6. 2005, ktorej súčasťou bol aj príspevok, ktorý spracovával prípad vyvolaný už spomínaným

Vzhľadom na uvedené, má odvolací súd za to, že miera akceptovateľnosti kritiky, resp. miera ochrany súkromia bola u navrhovateľa 1/ čiastočne znížená. Zároveň niet sporu o tom, že zásah do osobnostných práv navrhovateľa 1/ bol vykonaný tlačou, celoštátne distribuovaným časopisom, vychádzajúcim vo vysokom náklade, šírenom aj cez internet, s vysokou čítanosťou, so širokým neurčitým okruhom pôsobenia. V súdenej právnej veci došlo k zásahu do osobnostných práv navrhovateľa 1/ formou kritiky (hodnotiacich úsudkov). Bolo preto potrebné posúdiť, či predmetná kritika konania navrhovateľa 1/ bola neprípustná; v prípade neprípustnej kritiky by totiž išlo o neoprávnený zásah do osobnostných práv navrhovateľa 1/, ktorý by bol spojený s právnymi následkami v zmysle § 13 Obč. zák. Predmetom článku, uverejneného odporcom, bola otázka získania dieťaťa formou surogátneho (náhradného) materstva. Surogátne materstvo – zjednodušene povedané – znamená, že vybraná žena donosí pre záujemcov dieťa. Problematika surogátneho materstva úzko súvisí s určovaním rodičovstva, osobitne s určovaním materstva, t. j.

Náhradné materstvo, a za odplatu (akým spôsobom mienil získať dieťa aj navrhovateľ 1/) totiž vo svojej podstate predstavuje „komerčné materstvo“, ktorého súčasťou je (bez ohľadu na ušľachtilú pohnútku, ktorou je túžba stať sa rodičom) vždy do určitej miery obchod s ľudským telom, a to jednak ženy, ktorá má dieťa donosiť a porodiť, ale aj s ľudským plodom – dieťaťom, ktoré sa má takto narodiť. Osobitne práve spomínaný komerčný prvok (ale nielen tento prvok) vyvoláva silné etické otázky o morálnosti takéhoto konania, čo bol nepochybne jeden z dôvodov, pre ktoré už samotný inzerát navrhovateľov 1/, 2/, ako aj uverejnený článok na túto tému, vyvolal jednak veľký záujem médií ale tiež odmietavé reakcie verejnosti. Nemôže byť zároveň sporu o tom, že otázka surogátneho materstva predstavuje vec legitímneho verejného záujmu. Šírenie myšlienok a informácií o veciach verejného záujmu je nezastupiteľnou úlohou tlače, s ktorou je zároveň spojené právo verejnosti tieto myšlienky a informácie prijímať. S tým úzko súvisí právo na slobodu prejavu, včítane práva na prednášanie kritiky.

verejnú pozornosť. Všetky tieto verejné záležitosti môžu byť verejne posudzované. Vecou legitímneho verejného záujmu sa potom stalo aj posudzovanie surogátneho materstva, na základe aktivít navrhovateľa 1/. Inkriminovaný článok neobsahoval žiadne hrubé a už vôbec nie vulgárne výrazy, odvolací súd poznamenáva, že kritika v článku, ktorý uverejnil odporca, sa netýkala výlučne konania navrhovateľa, ale aj konania ďalších osôb, ktoré mali byť do procesu umelého oplodnenia „záujemkyne“ zainteresovaní napr. z radov lekárov. Predmetný článok sa zameral na kritiku konania navrhovateľa 1/ (s navrhovateľkou 2 /), a to konkrétne spôsobu, akým sa navrhovateľ 1/ snažil získať pre seba dieťa, ktorý spôsob v Slovenskej republike nie je možný. Navyše navrhovateľ 1/ neváhal v záujme dosiahnutia svojho cieľa použiť aj nie celkom čestné postupy (tvrdenie, že s navrhovateľkou 2/ sú druh a družka, nepravdivé „čestné“ prehlásenie o žití v spoločnej domácnosti s ).

v zhode so súdom prvého stupňa dospel k záveru, že zásah do osobnostných práv navrhovateľa 1/ článkom odporcu uverejneným v denníku Nový čas dňa 29. 6. 2005 pod názvom „Kšefty s nenarodenými deťmi“ nebol neoprávnený, nakoľko v zistenom strete spomínaných ústavných práv bolo nutné uprednostniť právo na slobodu prejavu a na informácie pred právom navrhovateľa na ochranu osobnosti (jeho česť a dôstojnosť, vážnosť a právo na súkromie). Zásah odporcu do osobnostných práv navrhovateľa 1/ spočíval nielen v uverejnení článku, ale aj fotografií navrhovateľa 1/, a to bez jeho súhlasu.

k podobizni. Zásadne platí, že na zachytenie či použitie podobizne zobrazenej osoby je potrebný jej súhlas; výnimku z tejto zásady predstavuje tzv. zákonná licencia upravená v § 12 ods. 2 Obč. zák. Pokiaľ ide o použitie podobizne a obrazovej snímky, je z hľadiska neoprávnenosti zásahu bez významu, či má použitie zároveň difamujúci charakter.

Podľa názoru odvolacieho súdu v danej veci ide práve o prípad použitia podobizne navrhovateľa 1/ pre účely spravodajstva, t. j. o prípad zákonnej licencie (§ 12 ods. 3 Obč. zák.), kedy sa súhlas oprávnenej osoby na použitie jej podobizne nevyžaduje.

tlače. V prípade verejného záujmu tak musí ísť o záležitosti, ktoré sa týkajú riadenia spoločnosti, či dôležitých otázok spoločenského života vôbec. Z uvedeného vyplýva, že veci verejného záujmu sú zásadne vylúčené veci súkromného života, ktoré by tak nemohli spadať pod zákonnú licenciu v zmysle ust. § 12 ods. 3 Obč. zák. V článku, ktorého súčasťou boli aj zverejnené podobizne navrhovateľa 1/ (bez jeho súhlasu) bola riešená otázka surogátneho materstva, táto sa s ohľadom na pohnútky navrhovateľa 1/ (túžbu stať sa otcom) nepochybne úzko dotýkala súkromného života navrhovateľa 1/.

ktorý právny poriadok Slovenskej republiky neumožňuje. Otázka prípustnosti surogátneho materstva je nepochybne dôležitou otázkou spoločenského života a teda vecou verejného záujmu. Právna teória i prax ustálili, že v prípade spravodajstva musí byť verejný záujem na informácii nielen oprávnený ale tiež aktuálny. Navrhovateľ 1/ opakovane spochybňoval práve aktuálnosť jeho podobizní a obrazových snímok, ktoré odporca použil, argumentujúc tým, že tieto boli vyhotovené cca s mesačným predstihom, než ako boli odporcom uverejnené, a teda boli neaktuálne. Ďalej v tejto súvislosti namietal, že zverejnené fotografie nijakým spôsobom nemohli prispieť a teda ani neprispeli do diskusie o veci

aj odporca. Záujem o tému náhradného materstva vzbudil navrhovateľ 1/ (a navrhovateľka 2/) v médiách práve uverejnením inkriminovaného inzerátu, pričom otázka surogátneho materstva, ale hlavne spôsobu, akým sa navrhovatelia snažili získať dieťa, zarezonovala s plnou silou hlavne po odvysielaní televíznej reportáže v STV dňa 29. 6. 2005.

Skutočnosť, že zverejnené fotografie neboli „čerstvé“ v tom zmysle, že boli vyhotovené cca s mesačným predstihom, ich nemôže podľa názoru odvolacieho súdu vylučovať z aplikácie ust. § 12 ods. 3 Obč. zák. (t. j. neznamená to, že by nemohli požívať spadať pod „spravodajský žáner“). V tomto smere odvolací súd dáva za pravdu argumentácii odporcu, že pre posúdenie aktuálnosti obrazových snímok nemusí byť určujúci výlučne moment ich zhotovenia, ale predovšetkým téma, príp. obsah písaného textu, na dokreslenie ktorého slúžia, pokiaľ sa týkajú veci legitímneho verejného záujmu. Uverejnené fotografie slúžili na potvrdenie dôveryhodnosti v článku uverejnených informácií, o to viac, že článok sa venoval téme u nás neobvyklej, čo bol nepochybne tiež jeden z dôvodov, pre ktorý vzbudil toľko pozornosti vo verejnosti a v médiách. Odvolací súd považuje za dôležité tiež poznamenať, že fakt, že inkriminovaný článok s fotografiami bol uverejnený v denníku, ktorý sa nesporne radí medzi tzv. bulvárnu tlač, tento článok samo osebe nevylučuje zo spravodajského žánru – rozhodujúci je spôsob spracovania témy; z obsahu článku nemožno

Odvolací súd tak dospel k záveru, že na uverejnenie fotografií navrhovateľa 1/ sa v danom prípade vzťahovala zákonná licencia v zmysle § 12 ods. 3 Obč. zák., a teda odporca na ich uverejnenie nepotreboval súhlas navrhovateľa 1/. K otázke namietanej prezentácie konania navrhovateľa 1/ v uverejnenom článku ako protiprávneho konania, v protiklade s logicky odporujúcim skutkovým tvrdením o právnej nepostihnuteľnosti konaní obdobných konaniu navrhovateľa 1/ odvolací súd uvádza

Z formulácie citovaného odseku z inkriminovaného článku vyplýva, že autor článku vyhodnotil „obchod s ešte nenarodenými deťmi na Slovensku ako protizákonný“, na druhej strane citoval stanovisko tretej osoby o tom, že takéto konanie nemožno postihnúť, vzhľadom na absentujúcu legislatívu (t. j. pre chýbajúcu právnu úpravu ). Autor článku mal zjavne pri hodnotení „protiprávnosti“ konania navrhovateľa 1/ v súvislosti s donosením a porodením dieťaťa náhradnou matkou za odplatu na mysli skutočnosť, že (nielen) navrhovateľ 1/ za svoje konanie nebude niesť trestnú zodpovednosť. Z nasledujúcej vety vyššie uvedeného odseku plynie, že uloženie trestu nie je možné z dôvodu chýbajúcej legislatívy, ktorá by v slovenskom právnom poriadku také veci (t. j. surogátne materstvo) upravovala. Z uvedeného textu je zrejmý rozpor spočívajúci v tom, že pokiaľ nejaké konanie nie je z trestného hľadiska právne regulované (t. j. upravené), potom nemôže byť z hľadiska trestného ani protiprávne a teda nemôže byť (z hľadiska trestného práva) postihnuté trestom. V odôvodnení tohto rozhodnutia už bolo skonštatované, že slovenská právna úprava (Zákon o rodine), by takéto konanie (zmluvu o náhradnom materstve) sankcionovala neplatnosťou, a to absolútnou (§ 82 ods. 2 Zák. o rod., § 39 Obč. zák.). Pri vyhodnocovaní spomínaného rozporu je nutné vziať do úvahy, že autorom článku bol novinár, ktorý sám nemusí disponovať odborným vzdelaním v oblasti, ktorej sa v článku posudzovaná problematika týkala, ako aj možných s problematikou súvisiacich súvislostí, rovnako tak aj skutočnosť, že denník Nový čas nepatrí medzi odbornú tlač (ktorá má iné nároky na presnosť vyjadrovania), ale je bežným periodikom, určeným širokej verejnosti. V takých prípadoch je potrebné (ako už judikoval napr. Najvyšší súd ČR vo svojom rozhodnutí sp. zn. 30 Cdo 2796/2005 zo dňa 31. 8. 2006), akceptovať ako prípustné aj určité zjednodušenie, príp. skreslenie tvrdení autora v texte, bez toho, aby tieto znamenali zásah do osobnostných práv dotknutej fyzickej osoby. Z tohto pohľadu (ako čiastočného zjednodušenia či skreslenia) možno podľa názoru odvolacieho súdu akceptovať aj namietaný rozpor ako nepresnosť vo vyjadrení autora článku, avšak bez dopadu na osobnostné práva navrhovateľa 1/. Uvedená nepresnosť totiž nič nemenila na tom, že podstata podávaných informácií, na ktorých bol založený inkriminovaný článok, bola pravdivá.

Pokiaľ sťažovateľ argumentuje ústavne nesúladnou aplikáciou ustanovení o ochrane osobnosti v Občianskom zákonníku, ktorou bol popretý ich účel zmysel, keď ich aplikáciou dospel krajský súd k záveru, podľa ktorého vo veci sťažovateľa bolo potrebné uprednostniť právo žalovaného na slobodu prejavu pred právom sťažovateľa na ochranu jeho súkromia, ani tomuto tvrdeniu sťažovateľa nemožno prisvedčiť.

Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

S ohľadom na uvedené zaoberal sa preto ústavný súd otázkou, či krajský súd svojím rozhodnutím nepoprel účel, zmysel a princípy výkladu právnych predpisov (v tomto prípade ustanovení o ochrane osobnosti v Občianskom zákonníku) v súlade s ústavnoprávnymi požiadavkami.

Ako vyplýva aj z odôvodnenia rozsudku krajského súdu vo vzťahu k statusu osoby, do ktorej osobnostných práv bolo zasiahnuté, považoval krajský súd za významné, že sťažovateľ sám upriamil pozornosť na svoju snahu stať sa biologickým otcom spôsobom, ktorý bol uvedený i v článku, uverejnením vlastného inzerátu v denníku PRAVDA. Je pritom nerozhodné, že tento inzerát priamo neodhaľoval identitu sťažovateľa, pretože bez jeho uverejnenia by zjavne nebol uverejnený ani článok žalovaného. Rovnako za nepochybný považuje ústavný súd aj záver krajského súdu, podľa ktorého spôsob, akým sa sťažovateľ chcel stať otcom, nie je súladný s právnym poriadkom Slovenskej republiky. Tu nie je významné, či v krajine, v ktorej sťažovateľ dlhodobo žije, by takéto konanie bolo dovolené, a ani to, či sťažovateľ právny poriadok Slovenskej republiky poznal alebo nie. Z hľadiska obsahu a formy prejavu (článku) bol článok žalovaného síce nepochybne expresívny, otvorený a kritický, avšak pokiaľ odhaľoval okolnosti súkromného života sťažovateľa, nerobil tak bezúčelne. Článok prispel do aktuálne prebiehajúcej verejnej diskusie. Pokiaľ bola v článku uverejnená aj podobizeň sťažovateľa, aj ústavný súd je toho názoru, že jej použitie bolo kryté zákonnou spravodajskou licenciou. Aktuálnosť obsahu článku nebola daná tým, že žalovaný preberal údaje iného média a bezprostredne ich uverejnil, ale tým, že verejnosť mohla o tejto téme diskutovať až po odvysielaní reportáže verejnoprávnou televíziou, pretože dovtedy zverejnené údaje neboli známe. Nie je totiž vždy rozhodujúce, kedy fotografia (podobizeň) časovo vznikla, významným môže byť aj to, aký časový úsek uplynul od momentu, kedy sa údaje stali verejne dostupnými (kedy prvý raz sa prvé médium o udalosti, ktorá je predmetom informovania, mohlo dozvedieť). Rovnako relatívne je možné uvažovať, tak ako to robí sťažovateľ, či uverejnený text je (podľa žurnalistických kritérií) ako celok publicistikou alebo spravodajstvom. Tu môže byť významným aj to, že publicistika sa rozvíja na už spravidla dlhšie verejne známych základných skutkových okolnostiach (a odhaľuje vzájomné súvislosti a doplňujúce fakty), kým spravodajstvo prináša informácie primárne s cieľom oboznamovať čitateľa s novými základnými skutkovými okolnosťami diania v spoločnosti. To nevylučuje ani ich doplnenie v spravodajstve hodnotiacimi úsudkami, hoci tie sú typické práve pre publicistiku. Pokiaľ ide o status autora prejavu, ten je daný jeho postavením novinára a povinnosťou verejnosť informovať o veciach verejného záujmu (ku ktorým téma surrogačného materstva patrí, tak ako to uviedol aj krajský súd). Vo vzťahu k úmyslu, cieľu a motívu autora prejavu okrem už v rozsudku krajského súdu uvedených záverov je vhodné poukázať na to, že v konaní nebol preukázaný zlý úmysel žalovaného, teda jeho snaha poškodiť sťažovateľa či dehonestovať ho v spoločnosti. Ani rozsah žalovaným uverejnených údajov zo súkromia sťažovateľa neprekročil hranice dané témou článku.

Iba to, že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu vyjadreným v napadnutom rozsudku nestotožňuje, ešte nemôže zakladať splnenie podmienok prijateľnosti jeho sťažnosti.

S ohľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa § 25 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. júla 2015