II. ÚS 426/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 426/2015­16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. júla 2015 v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) a zo sudcov Lajosa Mészárosa a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti , , zastúpenej advokátkou JUDr. Ing. Lindou Kovandovou, LL. M., Ulica Janka Kráľa 1, Banská Bystrica, pre namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1, 4 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a základného práva podnikať podľa čl. 35 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 23 S 244/2013­59 z 13. novembra 2013 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Sžf 10/2014 z 27. januára 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti ,odmieta.

Ako vyplynulo zo sťažnosti doručenej ústavnému súdu a z jej príloh, sťažovateľ bol ako žalobca účastníkom konania vedeného krajským súdom pod sp. zn. 23 S 244/2013, v ktorom sa proti Finančnému riaditeľstvu Slovenskej republiky (ďalej len „žalovaný“) domáhal preskúmania zákonnosti a zrušenia rozhodnutia č. 1100301/1/162922/2013/6014 z 8. apríla 2013, ktorým žalovaný potvrdil rozhodnutie Daňového úradu Banská Bystrica (ďalej len „daňový úrad“) č. 9600303/5/254531/2013/Sed z 21. januára 2013. Týmto rozhodnutím daňového úradu bol sťažovateľovi vyrubený sankčný úrok 61,70 € za nezaplatenie dane z pridanej hodnoty vyrubenej rozhodnutím daňového úradu č. 851/230/53223/2008/Šim z 8. augusta 2008 vo výške 154,25 € za zdaňovacie obdobie september 2007 v lehote určenej rozhodnutím (právneho predchodcu) žalovaného č. I/221/16503­93884/2008/991909­r z 8. decembra 2008. Ako vyplýva z tohto rozhodnutia, na základe výsledkov daňovej kontroly u sťažovateľa daňový úrad rozhodnutím č. 851/230/53223/2008/Šim z 8. augusta 2008 nepriznal nadmerný odpočet dane z pridanej hodnoty uvedený sťažovateľom v daňovom priznaní za zdaňovacie obdobie september 2007 a určil mu vlastnú daňovú povinnosť 154,25 €, ktorú však sťažovateľ neuhradil v určenej lehote do 13. januára 2013. Sankčný úrok bol vypočítaný za 1 461 dní omeškania (t. j. za štyri roky) pri úrokovej sadzbe 10 % ročne. Žalovaný rozhodnutím č. 1100301/1/162922/2013/6014 z 8. apríla 2013 napadnutým v konaní pred krajským súdom sp. zn. 23 S 244/2013 potvrdil rozhodnutie daňového úradu č. 9600303/5/254531/2013/Sed z 21. januára 2013, keď dospel k záveru, že odvolacie námietky sťažovateľa sú nedôvodné, najmä pokiaľ sťažovateľ poukazoval na nezákonnosť postupu správcu dane pri vyhotovovaní protokolu o daňovej kontrole, na nezákonnosť skorších rozhodnutí daňových orgánov, ktorými bola určená vlastná daňová povinnosť. Žalovaný poukázal na rozsudok krajského súdu č. k. 23 S 22/2009­70 z 13. mája 2009 a rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sžf 105/2009 z 10. marca 2010, na základe ktorých bola zamietnutá skoršia žaloba sťažovateľa o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia, ktorým bola uložená vlastná daňová povinnosť.

Krajský súd žalobu sťažovateľa o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 1100301/1/162922/2013/6014 z 8. apríla 2013, ktorým žalovaný potvrdil rozhodnutie daňového úradu č. 9600303/5/254531/2013/Sed z 21. januára 2013, rozsudkom č. k. 23 S 244/2013­59 z 13. novembra 2013 zamietol. Dospel k záveru, že sankčný úrok bol sťažovateľovi vypočítaný správne. Skoršie rozhodnutie o určení vlastnej daňovej povinnosti sťažovateľovi za zdaňovacie obdobie september 2007 bolo pre daňové orgány záväzným rozhodnutím. Ani krajský súd už nemohol pri preskúmavaní rozhodnutia o sankčnom úroku opätovne posudzovať zákonnosť prv urobeného správneho rozhodnutia, o ktoré sa preskúmavané rozhodnutie o sankčnom úroku opieralo. Na tom, že bolo nevyhnutné vychádzať zo záväznosti skorších rozhodnutí, nemôže nič zmeniť ani neskôr prijatý

rozsudok

Súdneho dvora Európskej únie vo veci C­504/2010 z 27. 10. 2011, na ktorý poukazoval sťažovateľ. Krajský súd sa nestotožnil s názorom sťažovateľa, podľa ktorého v dôsledku prijatia tohto rozsudku sa skoršie rozhodnutia o určení vlastnej daňovej povinnosti sťažovateľa stávajú nulitnými. V súvislosti s prijatím rozsudku Súdneho dvora

Európskej únie by bolo možné privodiť zmenu s dopadom na záväznosť týchto rozhodnutí len zákonne korektnými opravnými prostriedkami.

Zo záverov a argumentácie Súdneho dvora Európskej únie v rozsudku C­504/10 z 27. 10. 2011 vyplynul záver, že možnosťou započítať daň z pridanej hodnoty splatnej za prevod spolumajiteľského podielu, pokiaľ ide o právo na riešenie, ešte predtým, než bol vynález zapísaný do registra, sa mení právne postavenie sťažovateľa, nielen pokiaľ ide o právo využívať vynález, ale aj vzhľadom na všetky ostatné relevantné faktory.

Nadobúdateľ musí mať v zásade právo na odpočet dane z pridanej hodnoty, pokiaľ objektívnymi dôkazmi predloží úmysel vykonávať hospodársku činnosť. Aj v prípade, ak vlastník podielu na práve na riešenie má už zo zákona právo využívať vynález v celom rozsahu, nadobudnutím ďalšieho spolumajiteľského podielu sa mení jeho právne postavenie a nadobudnutie ďalšieho spolumajiteľského podielu predstavuje prípravnú činnosť, ktorá podlieha dani z pridanej hodnoty. Vzhľadom na uvedené už existujúce zákonné právo platiteľa na autonómne využívanie patentu nespôsobuje právnu konzumpciu nadobudnutej služby. Vychádzajúc z citovaného rozsudku Súdneho dvora Európskej únie, však vyplýva, že vzniknuté právo na odpočet zostáva nadobúdateľovi (sťažovateľovi) iba v prípade, že neexistujú podvodné alebo zneužívajúce okolnosti smerujúce k získaniu daňovej výhody. Preto sa zdaniteľná osoba v zásade môže domáhať práva na odpočítanie dane z pridanej hodnoty zaplatenej alebo splatnej na vstupe za poskytnutie služby za protihodnotu, ak uplatniteľné vnútroštátne právo umožňuje prevod spolumajiteľského podielu na právach k vynálezu. Prináleží však vnútroštátnemu súdu, aby vzhľadom na všetky skutkové okolnosti týkajúce sa poskytnutia služby, o ktorú ide vo veci samej, určil, či došlo k zneužitiu práva, pokiaľ ide o právo na odpočítanie dane z pridanej hodnoty zaplatenej na vstupe, alebo nie.

Sťažovateľ sťažnosť na porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru, základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1, 4 a 5 ústavy a základného práva podnikať podľa čl. 35 ústavy rozsudkom krajského súdu č. k. 23 S 244/2013­59 z 13. novembra 2013 a rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sžf 10/2014 z 27. januára 2015 odôvodnil tým, že neobstojí názor všeobecných súdov, podľa ktorého rozsudok Súdneho dvora Európskej únie vo veci C­504/2010 z 27. 10. 2011 nemá na vec sťažovateľa žiaden vplyv. Tento rozsudok bol totiž vydaný až potom, čo bola sťažovateľovi určená rozhodnutím daňového úradu č. 851/230/53223/2008/Šim z 8. augusta 2008 za september 2007 vlastná daňová povinnosť v sume 4 647 Sk (právoplatné 29. decembra 2008), žaloba o preskúmanie tohto rozhodnutia bola rozsudkom krajského súdu č. k. 23 S 22/2009­70 z 13. mája 2009 v spojení s rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sžf 105/2009 z 11. marca 2010 právoplatne zamietnutá a jeho ústavná sťažnosť smerujúca proti týmto rozhodnutiam ústavným súdom uznesením č. k. III. ÚS 255/2010­15 z 29. júna 2010 odmietnutá ako zjavne neopodstatnená, avšak predtým, ako bol sťažovateľovi vyrubený sankčný úrok rozhodnutím žalovaného č. 1100301/1/162922/2013/6014 z 8. apríla 2013, ktorým žalovaný potvrdil rozhodnutie daňového úradu č. 9600303/5/254531/2013/Sed z 21. januára 2013. Hoci sťažovateľ argumentoval rozsudkom Súdneho dvora Európskej únie vo veci C­504/2010 z 27. 10. 2011 už v konaní pred daňovými orgánmi a správnymi súdmi, jeho argumentácia nebola zohľadnená. Pritom z rozsudku Súdneho dvora Európskej únie vo veci C­504/2010 z 27. 10. 2011 jednoznačne vyplýva, že daňovník v takýchto prípadoch mal nárok na odpočet dane okrem prípadu, že existovali podvodné alebo zneužívajúce okolnosti smerujúce k daňovej výhode, ktoré však neboli v prípade sťažovateľa žiadnym rozhodnutím (daňovým ani súdnym) zistené. Rozhodnutie žalovaného č. 1100301/1/162922/2013/6014 z 8. apríla 2013, ktorým potvrdil rozhodnutie daňového úradu č. 9600303/5/254531/2013/Sed z 21. januára 2013, ako aj rozsudok krajského súdu č. k. 23 S 244/2013­59 z 13. novembra 2013 a rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sžf 10/2014 z 27. januára 2015 sú založené na odlišnom výklade dotknutých právnych predpisov, než je výklad Súdneho dvora Európskej únie v rozsudku vo veci C­504/2010 z 27. 10. 2011 (ktorý už v čas rozhodovania slovenských orgánov bol vydaný), a teda všetky tieto rozhodnutia slovenských orgánov sú v rozpore s právom Európskej únie a smernicou Rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty. V rozpore s nimi sú i pôvodné rozhodnutia daňových orgánov a správnych súdov týkajúce sa určenia vlastnej daňovej povinnosti sťažovateľa za september 2007. Pokiaľ sú tieto rozhodnutia v rozpore s právom Európskej únie, nemožno na ne prihliadať a ak sa tak deje, dochádza k porušovaniu záväzkov Slovenskej republiky voči

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Ústavný súd preto sťažnosť smerujúcu proti rozsudku krajského súdu č. k. 23 S 244/2013­59 z 13. novembra 2013 podľa § 25 zákona o ústavnom súde odmietol pre nedostatok právomoci ústavného súdu.

Odlišná je situácia vo vzťahu k zostávajúcej časti sťažnosti, ktorou sťažovateľ namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru, základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1, 4 a 5 ústavy a základného práva podnikať podľa čl. 35 ústavy rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sžf 10/2014 z 27. januára 2015. V tejto časti jej prerokovaniu nebráni nedostatok právomoci ústavného súdu.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané dohovorom boli porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

Po vyhodnotení závažnosti odvolacích dôvodov vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu a vo vzťahu k obsahu súdneho a pripojeného administratívneho spisu najvyšší súd s prihliadnutím na ust. § 219 ods. 2 v spoj. s § 372p ods. 1 O. s. p. konštatuje, že nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem obsiahnutých v odôvodnení napadnutého rozsudku krajského súdu, ktoré vytvárajú dostatočné východiská pre vyslovenie výroku napadnutého rozsudku.

neprospech. Predovšetkým, je potrebné uviesť, že predmetom tohto konania je vyrubenie sankčného úroku žalobcovi, čiže ide len o odvodené konanie od základného konania o určení vlastnej daňovej povinnosti. Ako vyplýva zo žaloby a odvolania žalobcu, právny zástupca žalobcu si neustále zamieňa toto odvodené konanie a argumentuje a používa námietky týkajúce sa základného konania o určení daňovej povinnosti, ktoré je už právoplatne skončené (rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3 Sžf/105/2009 zo dňa 10.03.2010).

Pokiaľ ide o žalobcov návrh na prerušenie konania z dôvodu, aby sa najvyšší súd obrátil na Súdny dvor EÚ ohľadom vyriešenia predbežnej otázky, Najvyšší súd Slovenskej republiky nevyhovel tomuto návrhu žalobcu z dôvodu, že tento vôbec neuviedol, akú predbežnú otázku by mal najvyšší súd položiť, keď nakoniec aj sám ďalej uvádza, že takáto otázka bola už Súdnym dvorom EÚ riešená. Bolo by preto nadbytočné (a v tomto konaní o sankčnom úroku aj neprípustné), obracať sa na Súdny dvor EÚ s predbežnou otázkou, týkajúcou sa toho istého právneho problému – zneužitia práva (toho istého daňového subjektu, avšak za iné zdaňovacie obdobie), už Súdnym dvorom EÚ vyriešeného. Zo záverov a argumentácie Súdneho dvora Európskej únie v rozsudku

Aj v prípade, ak vlastník podielu na práve na riešenie má už zo zákona právo využívať vynález v celom rozsahu, nadobudnutím ďalšieho spolumajiteľského podielu sa mení jeho právne postavenie a nadobudnutie ďalšieho spolumajiteľského podielu predstavuje prípravnú činnosť, ktorá podlieha DPH. Vzhľadom na uvedené, už existujúci zákonné právo platiteľa na autonómne využívanie patentu nespôsobuje právnu konzumpciu nadobudnutej služby.

prepojení. Väčšina má sídlo na tej istej adrese, sú zapísané tou istou osobou personálne sú prepojení predovšetkým cez osobu , ktorý často vystupuje v spoločnostiach ako konateľ alebo štatutárny orgán. Zmluvy o prevode uzatvorené v rámci prihlasovateľov vynálezu nemajú hospodársku realitu, uzatvárajú sa účelovo pre získanie daňovej výhody. Takéto zmluvy sú postihnuté vadou – absolútnou neplatnosťou, na ktorú musí súd prihliadať z úradnej povinnosti.“ Uvedený rozsudok krajského súdu bol potvrdený Najvyšším súdom SR, rozsudkom sp. zn. 5 Sžf /137/2013 zo dňa 27. novembra 2014. Vzhľadom na uvedené má najvyšší súd za to, že krajský súd riadne a v súlade so zákonom posúdil zákonnosť napadnutého rozhodnutia a konania, ktoré mu predchádzalo, neopomenul dôležité námietky žalobcu a jeho rozsudok je vo výroku vecne správny.

Podľa § 49 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o DPH“) platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7.

Podstata námietok sťažovateľa spočíva v tom, že neuznanie jeho nároku na odpočítanie dane z faktúry za odplatný prevod spolumajiteľského podielu (a následné určenie vlastnej daňovej povinnosti a od jej neuhradenia odvíjajúci sa sankčný úrok) nemá oporu v smernici Rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty a ani v zákone o DPH, v čom vidí porušenie svojho základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03, III. ÚS 74/07).

Ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej o zjavnú neopodstatnenosť návrhu ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označených základných práv alebo slobôd, reálnosť ktorých by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98).

Z odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu okrem iného vyplýva, že jeho rozhodnutie nadväzuje na skoršie rozhodnutie krajského súdu sp. zn. 23 S 4/2009 zo 7. júna 2013 v spojení s potvrdzujúcim rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sžf 137/2013 z 27. novembra 2014, z ktorého vyplýva, že za zneužitie práva treba považovať vytváranie umelých konštrukcií zbavených hospodárskej reality, vytvorených s cieľom dosiahnuť daňovú výhodu, keď sa formálne dodržia podmienky pre odpočet dane, úkonmi daňového subjektu sa však sleduje hlavný cieľ, a to získanie daňovej výhody. Vo vzťahu k sťažovateľovi bolo zdôraznené, že právo spojené s vynálezom má viacero personálne prepojených prihlasovateľov (cez ) majúcich rovnaké sídlo, z čoho vyplynulo, že zmluvy o prevode uzatvorené v rámci prihlasovateľov vynálezu nemajú hospodársku realitu, uzatvárajú sa účelovo pre získanie daňovej výhody. Nemožno sa preto stotožniť s názorom sťažovateľa, podľa ktorého ustanovenia smernice Rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty by boli vykladané v rozpore so závermi výkladu Súdneho dvora Európskej únie v rozsudku vo veci C­504/2010 z 27. 10. 2011.

Navyše tak ako to vyplýva i z rozsudku krajského súdu č. k. 23 S 244/2013­59 z 13. novembra 2013 v spojení s rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sžf 10/2014 z 27. januára 2015, predmetom tohto konania bolo vyrubenie sankčného úroku žalobcovi, čiže išlo o odvodené konanie od základného konania o určenie vlastnej daňovej povinnosti, ktoré bolo právoplatne skončené (rozhodnutie daňového úradu č. 851/230/53223/2008/Šim z 8. augusta 2008, konanie právoplatne skončené 29. decembra 2008) a jeho nezákonnosť nebola zistená ani prieskumom súdu v správnom súdnictve – rozsudok krajského súdu č. k. 23 S 22/2009­70 z 13. mája 2009 v spojení s rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sžf 105/2009 z 11. marca 2010 a uznesením ústavného súdu č. k. III. ÚS 255/2010­15 z 29. júna 2010 o odmietnutí ústavnej sťažnosti.

Samotná skutočnosť, že sa sťažovateľ s rozhodnutím najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti jeho rozhodnutia. Ústavný súd poukazuje na to, že obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (II. ÚS 218/02, I. ÚS 3/97).

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní nezistil žiadne skutočnosti signalizujúce možnosť porušenia základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy (ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru), preto sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Za tejto situácie niet ani žiadnych skutočností nasvedčujúcich možnosti, že by rozhodnutím najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sžf 10/2014 z 27. januára 2015 mohlo dôjsť k porušeniu ostatných sťažovateľom označených základných práv (základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1, 4 a 5 ústavy a základného práva podnikať podľa čl. 35 ústavy).

Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami a návrhmi, ktoré v nej sťažovateľ nastolil a ktoré sú viazané na úspech v konaní.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.