II. ÚS 430/2015

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. februára 2015 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorú na výzvu ústavného súdu doplnil prostredníctvom splnomocneného advokáta JUDr. Stanislava Jakubčíka, Kutlíkova 17, Bratislava, podaním doručeným 14. mája 2015. Sťažovateľ namieta porušenie čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, na zákonného sudcu čl. 48 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 S 91/2010 a jeho rozsudkom zo 14. decembra 2012 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Sžd 13/2013 a jeho rozsudkom z 30. októbra 2014.

V sťažnosti sa uvádza: „V roku 2004 došlo k útoku na osobu sťažovateľa a jeho rodinu, ktorý bol policajnými orgánmi vyhodnotený ako dopravná nehoda.“ Sťažovateľ bol rozhodnutím Okresného riaditeľstva Policajného zboru, Okresného dopravného inšpektorátu Bratislava II (ďalej len „okresné riaditeľstvo“) č. k. ORP­1277/OBCP­2004­V­II z 13. decembra 2004 v spojení s rozhodnutím Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Bratislave, Krajského dopravného inšpektorátu (ďalej len „krajské riaditeľstvo“) č. k. KRP­P­32/DI­SK­2005 z 28. februára 2005 uznaný za vinného zo spáchania priestupku proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky podľa § 22 ods. 1 písm. l) zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o priestupkoch“).

Sťažovateľ sa domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia prezídia podaním žaloby podľa § 247 a nasl. zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov. Krajský súd rozsudkom č. k. 2 S 205/2007­66 z 11. marca 2009 rozhodnutie prezídia zrušil podľa § 250j ods. 2 písm. d) Občianskeho súdneho poriadku a vrátil vec žalovanému na ďalšie konanie. Prezídium následne opäť rozhodlo o odvolaní rozhodnutím č. k. PPZ­165­11/ODP­2009 z 31. júla 2009 tak, že odvolanie zamietlo a rozhodnutie krajského riaditeľstva o zamietnutí návrhu na obnovu konania potvrdilo. Sťažovateľ podal proti tomuto rozhodnutiu žalobu, ktorú krajský súd rozsudkom č. k. 4 S 91/2010­38 zo 14. decembra 2012 zamietol. Najvyšší súd rozhodol o odvolaní sťažovateľa tak, že rozsudkom sp. zn. 1 Sžd 13/2013 z 30. októbra 2014 napadnutý rozsudok potvrdil. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že žalovaný odstránil krajským súdom vytýkané nedostatky rozhodnutia, zaoberal sa všetkými žalobnými námietkami a dospel k správnemu názoru, že rozhodnutím žalovaného nedošlo k porušeniu zákona, práv a chránených záujmov, a svoj právny záver náležitým spôsobom odôvodnil.

Sťažovateľ namieta, že „správne orgány a súdy... nepostupovali v intenciách rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave č. k. 2 S 205/2007­66 zo dňa 11. 03. 2009, nevyhodnotili celistvosť a dôkaznú silu sťažovateľom predloženého stanoviska Žilinskej univerzity v Žiline, Ústav súdneho inžinierstva... zo dňa 20. 11. 2006 a jeho záver neposúdili s dôkazmi o ktoré sa opierajú predchádzajúce rozhodnutia o priestupku sťažovateľa.“.

Sťažovateľ preto navrhuje, aby ústavný súd jeho sťažnosť prijal na ďalšie konanie

a nálezom takto rozhodol:

„Základné právo sťažovateľa na spravodlivý súdny proces v zmysle čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 1 ústavy SR a čl. 6 ods. 1 prvej vety Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd bolo porušené postupom Najvyššieho súdu SR v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Sžd/13/2013 a rozhodnutím a postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 4 S 91/2010. Základné právo sťažovateľa na právnu istotu ako súčasť právneho štátu v zmysle čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 ústavy SR bolo porušené postupom Najvyššieho súdu SR v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Sžd/13/2013 a postupom Krajského súdu v Bratislave vedenom pod sp. zn. 4 S 91/2010. Ústavný súd zrušuje Rozsudok najvyššieho súdu SR zo dňa 30. 10. 2014, sp. zn.: 1 Sžd/13/2013 a Rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 14. 12. 2012, č. k.: 4 S 91/2010­38 a zároveň vracia vec na ďalšie konanie.“

Sťažovateľ žiada aj o priznanie finančného zadosťučinenia 2 000 € a náhrady trov právneho zastúpenia.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ mohol domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr. I. ÚS 103/02). Z uvedeného vyplýva, že v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy prislúcha právomoc ústavnému súdu zaoberať sa porušením základného práva alebo slobody za predpokladu, že právna úprava takémuto právu neposkytuje účinnú ochranu (mutatis mutandis I. ÚS 78/99). Podstatou účinnej ochrany základných práv a slobôd občana je okrem iného aj opravný prostriedok, ktorý má fyzická osoba alebo právnická osoba k dispozícii vo vzťahu k tomu základnému právu alebo slobode, porušenie ktorých sa namieta, a ktorý jej umožňuje odstrániť ten stav, v ktorom vidí porušenie svojho základného práva alebo slobody (I. ÚS 36/96).

Proti rozsudku krajského súdu bolo prípustné odvolanie, o čom bol sťažovateľ riadne poučený a túto možnosť využil. Vzhľadom na to, že príslušným súdom na poskytnutie ochrany základným právam sťažovateľa bol na podklade jeho odvolania najvyšší súd, ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.

Porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sťažovateľ odôvodňuje všeobecnou námietkou, že rozsudok najvyššieho súdu nie je dostatočne odôvodnený vo vzťahu ku všetkým jeho námietkam, konkrétne poukazuje len na námietku nevysporiadania sa s predloženým stanoviskom ústavu súdneho inžinierstva v kontexte s ostatnými dôkazmi, ktoré boli podkladom na vydanie rozhodnutia v správnom konaní. V nadväznosti na to namieta, že o jeho návrhu na obnovu konania nebolo rozhodnuté v súlade so zákonom. Porušenie iných ústavnoprocesných princípov spravodlivého súdneho konania sťažovateľ nenamieta.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť skutkových a právnych názorov všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne napr. III. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/2010). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov (II. ÚS 193/2010). Skutkové a právne závery súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05, III. ÚS 153/07).

Podľa § 62 ods. 1 správneho poriadku konanie pred správnym orgánom ukončené rozhodnutím, ktoré je právoplatné, sa na návrh účastníka konania obnoví, ak a) vyšli najavo nové skutočnosti alebo dôkazy, ktoré mohli mať podstatný vplyv na rozhodnutie a nemohli sa v konaní uplatniť bez zavinenia účastníka konania; b) rozhodnutie záviselo od posúdenia predbežnej otázky, o ktorej príslušný orgán rozhodol inak; c) nesprávnym postupom správneho orgánu sa účastníkovi konania odňala možnosť zúčastniť sa na konaní, ak to mohlo mať podstatný vplyv na rozhodnutie a ak sa náprava nemohla urobiť v odvolacom konaní; d) rozhodnutie vydal vylúčený orgán (§ 9 a 13), ak to mohlo mať podstatný vplyv na rozhodnutie a ak sa náprava nemohla urobiť v odvolacom konaní; e) rozhodnutie sa opiera o dôkazy, ktoré sa ukázali ako nepravdivé, alebo rozhodnutie sa dosiahlo trestným činom.

Podľa § 62 ods. 2 správneho poriadku správny orgán nariadi obnovu konania z dôvodov uvedených v odseku 1, ak je na preskúmaní rozhodnutia všeobecný záujem.

Najvyšší súd Slovenskej republiky nepovažoval za relevantné ani ďalšie námietky žalobcu (ktoré uvádzal už v žalobe) a to, že mu správny orgán zatajoval konanie, ako aj to, že svojvoľne nebral do úvahy stanovisko ústavu. Žalobca totiž nijako nešpecifikoval, ako dospel k záveru, že mu žalovaný konanie zatajoval. Žalobcovi nebolo znemožnené nahliadnuť do spisového materiálu (toto právo žalobca nevyužil), s dôkazmi, podľa ktorých žalovaný rozhodoval, bol žalobca oboznámený, jeho procesné práva mu neboli odňaté. Preto uvedenú námietku odvolací súd vyhodnotil ako absolútne nepodloženú. Ako je to zrejmé z preskúmavaného rozhodnutia žalovaného, stanovisko ústavu správny orgán jednoznačne do úvahy bral; žalovaný vyčerpávajúcim spôsobom argumentoval, prečo so závermi stanoviska nesúhlasil a prečo zotrval na svojom pôvodnom závere. Žalovaný v súvislosti so stanoviskom uviedol, že z neho, o. i. vyplynulo i to, že na mieste dopravnej nehody neboli zaznamenané žiadne stopy a vozidlá ani nezostali v konečných polohách a preto nebolo možné presne vypočítať rýchlosť a je ju možné určiť iba v technicky prijateľnom rozpätí. Žalovaný spochybnil jednoznačné tvrdenie uvedené v stanovisku, že vodič musel náraz pocítiť, a to tým, že vozidlo vodiča bolo podstatne väčšie ako žalobcovo a sám žalobca opísal náraz len ako jemný a mäkký, pričom stanovisko neuvádzalo, do akej miery mohli vodiči pri mechanizme zrážky vnímať vzájomný kontakt vozidiel s ohľadom na ich rozmery a hmotnosť, navyše vodič po zastavení žalobcom spolupracoval a pomohol privolať aj hliadku PZ. Stanovisko žalovaný ďalej spochybňoval poukazujúc na nesprávny popis poškodených častí vozidiel, taktiež na nesprávne znázornenie poškodenia vozidla žalobcu (namiesto poškodenej ľavej zadnej časti vozidla Volvo uviedol poškodenie pravej zadnej časti). Ku skutočnostiam uvádzaným žalobcom k osobe vodiča (že spolupracuje s osobou z kriminálneho podsvetia, že z miesta nehody ušiel a že ide o osobu spolupracujúcu so SIS) odvolací súd uvádza, že tieto okolnosti nesúvisia s predmetom konania, žalobca ich navyše ničím nepodložil a vodič síce po náraze nezastavil, no po zastavení žalobcom a informovaní, že došlo k stretu vozidiel, na mieste zostal, pomáhal zastaviť hliadku PZ a následne s ňou spolupracoval (čo aj podľa názoru odvolacieho súdu nasvedčuje tomu, že náraz zrejme nepocítil).

Z odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyššieho súdu vyplýva, že najvyšší súd sa podrobne zaoberal všetkými odvolacími námietkami sťažovateľa. Poukázal na právny názor krajského súdu, ku ktorému dospel pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia žalovaného (krajského riaditeľstva) v časti týkajúcej sa hodnotenia sťažovateľom predloženého stanoviska ústavu súdneho inžinierstva ako podkladu odôvodňujúceho obnovu konania podľa § 62 ods. 1 písm. a) a e) správneho poriadku, pričom posudzoval, či krajský súd vzal do úvahy všetky sťažovateľom vytýkané nedostatky postupu a rozhodnutia správneho orgánu. Najvyšší súd dospel k rovnakému záveru ako krajský súd, a to, že predložené stanovisko svojím obsahom nie je spôsobilé spochybniť skutkové závery, ku ktorým dospel správny orgán druhého stupňa, ktorý tieto aj podrobne vyhodnotil, a to v kontexte ostatných v správnom konaní vykonaných dôkazov. Ústavný súd považuje odôvodnenie napadnutého rozsudku najvyššieho súdu za logické, vnútorne nerozporné, vyčerpávajúco reagujúce na všetky námietky sťažovateľa vrátane nijako nekonkretizovaného tvrdenia sťažovateľa, že žalobca mu konanie „zatajoval“. Najvyšší súd reagoval aj na námietku nesprávneho postupu krajského riaditeľstva po zrušení jeho rozhodnutia rozsudkom krajského súdu z 11. marca 2009, keď sťažovateľ namietal, že žalovaný správny orgán (krajské riaditeľstvo) potvrdil v odvolacom konaní nezákonné rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa (nezákonnosť a nepreskúmateľnosť ktorého konštatoval krajský súd v odôvodnení rozsudku z 11. marca 2009). Najvyšší súd v tejto časti sťažovateľovi podrobne a zrozumiteľne objasnil zásady prieskumu rozhodnutí v správnom konaní. Ústavný súd preto nepovažuje napadnutý rozsudok najvyššieho súdu ani za arbitrárny, ani za zjavne neodôvodnený, teda taký, ktorý by svojimi účinkami zasahoval do základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Právo na súdnu ochranu nemôže byť porušené tým, že všeobecný súd vysloví svoj právny názor, rozhodne na jeho základe a svoje rozhodnutie náležite odôvodní (II. ÚS 77/06). Neprevzatie právneho názoru sťažovateľa, čoho dôsledkom je neúspešnosť jeho návrhu v súdnom konaní, nie je dôvodom pre namietanie porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.