II. ÚS 431/2015

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. decembra 2013 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Bratislava IV (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 3 T 168/2011 zo 17. februára 2012, uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 4 To 37/2012 z 26. apríla 2012 a rozsudkom krajského súdu sp. zn. 4 To 74/2013 z 5. septembra 2013.

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že okresný súd rozsudkom sp. zn. 3 T 168/2011 zo 17. februára 2012 uznal sťažovateľa za vinného v bode 1 rozsudku z prečinu ohovárania podľa § 373 ods. 1 a 2 písm. c) Trestného zákona v jednočinnom súbehu s prečinom krivého obvinenia podľa § 345 ods. 1 Trestného zákona a v bode 2 rozsudku za vinného z prečinu výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a) Trestného zákona v jednočinnom súbehu s prečinom ohovárania podľa § 373 ods. 1 a 2 písm. c) Trestného zákona.

3. Sťažovateľ podal proti rozsudku okresného súdu odvolanie. Krajský súd uznesením sp. zn. 4 To 37/2012 z 26. apríla 2012 rozhodol tak, že odvolanie sťažovateľa proti rozsudku okresného súdu zamietol.

4. Proti rozsudku okresného súdu sp. zn. 3 T 168/2011 zo 17. februára 2012 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. 4 To 37/2012 z 26. apríla 2012 sťažovateľ podal dovolanie.

6. Krajský súd po opätovnom prerokovaní veci rozsudkom sp. zn. 4 To 74/2013 z 5. septembra 2013 sťažovateľa uznal vinného z prečinu krivého obvinenia podľa § 345 ods. 1 Trestného zákona a zároveň ho oslobodil spod obžaloby pre prečin výtržníctva podľa § 364 ods. 1 a 2 písm. c) Trestného zákona v jednočinnom súbehu s prečinom ohovárania podľa § 373 ods. 1 a 2 písm. c) Trestného zákona. Krajský súd odsudzujúci výrok odôvodnil takto: „Na základe § 322 ods. 3 Tr. por. sa obžalovaný ... uznáva za vinného, že v liste zo dňa 24.01.2007, adresovanom a dňa 25.01.2007 doručenom Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky, so sídlom Župné nám. č. 13 v Bratislave a jeho prostredníctvom aj Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky, so sídlom na Štúrovej ulici č. 20 v Bratislave, podal trestné oznámenie na okresného prokurátora pre Bratislavu I, a sudcov Okresného súdu Bratislava I. a , s cieľom privodiť ich trestné stíhanie, v ktorom ich rozpore so skutočnosťou nepravdivo obvinil zo spáchania viacerých trestných činov, najmä zo zneužívania právomocí verejného činiteľa podľa § 158 Trestného zákona č. 140/1961 Zb., obmedzovania osobnej slobody podľa § 231 Trestného zákona č. 140/1961 Zb., poškodzovania cudzích práv podľa § 209 Trestného zákona č. 140/1961 Zb., krivého obvinenia podľa § 174 Trestného zákona č. 140/1961 Zb., marenia spravodlivosti podľa § 170 Trestného zákona č. 140/1961 Zb. a iných, ktorých sa mali dopustiť v súvislosti s ich právomocou a zodpovednosťou prokurátora a sudcu svojím úmyselným nezákonným rozhodovaním a nezákonným postupom pri vykonávaní úkonov trestného konania vo veci stíhania za trestný čin poškodzovania cudzej veci podľa § 257 ods. 1 Trestného zákona, vedeného na Okresnom riaditeľstve PZ Bratislava I. Oddelenie skráteného vyšetrovania Staré mesto ­ západ, pod ČVS: ORP1006/SMz­2002 a v konaniach vedených na Okresnom súde Bratislava I, pod sp. zn. Tp 106/04 a Tp 749/04, v dôsledku ktorých mal byť v súvislosti s týmito trestnými konaniami nedôvodne a nezákonne trestne stíhaný, zadržaný a vzatý do väzby, hoci sa tieto skutočnosti nezakladajú na pravde a súčasne, v ktorom ich obvinil z eštébácko­prokurátorko­ sudcovského konšpiračného komplotu, namiereného proti jeho osobe za opakovaného používania ďalších nepravdivých údajov a agresívnych, vulgárnych, hanlivých a hrubourážajúcich oslovení, špecifikovaných v jeho trestnom oznámení z 24.01.2007, okrem iného ich označil za kumpánov, kriminálnikov, eštébácku lúzu, štátnu mafiu a zločineckú čvargu, a teda iného lživo obvinil z trestného činu v úmysle privodiť mu trestné stíhanie. ...

. . Podľa názoru odvolacieho súdu, v posudzovanej trestnej veci okresný súd nepostupoval dôsledne v zmysle ustanovenia § 2 ods. 12 Tr. por., pričom dospel k nesprávnym záverom ohľadom výroku o vine obžalovaného , čo malo za následok aj nesprávne rozhodnutie o uloženom treste. Takéto pochybenie potom zakladalo dôvod na zrušenie napadnutého rozsudku v celom rozsahu.

. . (zopakované závery z výrokovej časti; pozn.) Súd druhého stupňa tak v intenciách rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ako súdu dovolacieho z 28.05.2013 sp. zn. 2Tdo 22/2013 rozhodol nielen odsudzujúcim rozsudkom (skutok v bode 1), ale zároveň aj oslobodzujúcim rozsudkom (skutok v bode 2). V tomto kontexte treba poukázať na príslušnú časť odôvodnenia dovolacieho rozsudku, ktorú si v celom rozsahu osvojil aj krajský súd a preto nepovažuje za potrebné tieto závery znovu opakovať. Odvolacie námietky obžalovaného boli v podstate totožné s jeho neskoršími dovolacími námietkami. .

Vychádzalo sa preto z rozpätia trestnej sadzby pri tomto prečine od jedného do piatich rokov. Vzhľadom na účel trestu a všetky jeho funkcie, ktoré má plniť a ktoré je potrebné pri jeho ukladaní sledovať. . . možno považovať trest odňatia slobody vo výmere 17 mesiacov za dostatočný a primeraný k spáchanému prečinu, keďže obžalovaný lživo obvinil z trestného činu viaceré osoby (dvoch sudcov a jedného prokurátora) v úmysle privodiť im trestné stíhanie, akcentujúc zároveň otázku spravodlivého potrestania páchateľa na základe zákona. Odvolací súd v danom prípade prihliadal aj na všetky ďalšie skutočnosti relevantné pre určenie druhu trestu a jeho výmery v zmysle § 34 ods. 4 Tr. zák. Pri rozhodovaní o tom, či obžalovanému je potrebné uložiť nepodmienečný trest odňatia slobody alebo je možné podmienečne odložiť výkon trestu odňatia slobody, krajský súd vychádzal predovšetkým z okolností prípadu t.j. zo všetkého, čo charakterizovalo skutok, spôsob jeho vykonania, zavinenie, prostredie a situáciu, za ktorej bol čin spáchaný a v neposlednom rade aj to, akú odozvu mal čin vo verejnosti. Súd prihliadal aj na osobu

Ak teda právna fikcia, že sa na páchateľa hľadí, akoby nebol odsúdený, znamená v podstate právny zánik skutočnosti odsúdenia, neznamená to i zánik skutočnosti, že páchateľ spáchal trestné činy. Takéto rozlišovanie týchto dvoch právnych skutočností opodstatňuje fakt, že ide o skutočnosti (udalosti) s rozdielnym obsahom, ktoré majú rozdielny význam o obsah. .

S poukazom tak na okolnosti prípadu ako aj osobu obžalovaného krajský súd vyvodil, že uloženie iného trestu akým je nepodmienečný trest odňatia slobody neprichádza vôbec do úvahy. V tomto smere je preto odôvodnené také preventívne pôsobenie na obžalovaného, ktoré mu účinne zabráni v dopúšťaní sa trestnej činnosti, pričom je nevyhnutné na obžalovaného pôsobiť represiou v podobe nepodmienečného trestu odňatia slobody. Takýto druh trestu odráža v sebe nielen minulosť obžalovaného z hľadiska jeho postoja k dodržiavaniu jednotlivých spoločenských noriem, ale tiež jeho vývoj z hľadiska páchania trestnej činnosti.“

10. Sťažovateľ uzavrel, že krajský súd nedokázal v rozsudku odôvodniť nezákonné rozhodnutie prokuratúry a súdov, iba opakovane uvádzal nezmyselné, tie isté pomýlené a nezákonné argumenty kozmeticky upravené poprehadzovaním slovosledu. Rozhodnutia všeobecných súdov boli a sú podľa neho od prvopočiatku v rozpore s platnými zákonmi, ústavou, dohovorom a listinou.

11. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol: „Základné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie vyplývajúce z čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 46 Ústavy SR rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k.: 4 To/74/2013 z 05.09.2013, [uznesením] Krajského súdu BA č. k.: 4 To/37/2012 zo dňa 26.4.2012 a rozsudkom Okresného súdu Bratislava IV č. k.: 3T/168/2011 z dňa 17.2.2012 porušené bolo.

Rozsudok

Krajského súdu v Bratislave č.k.: 4 To/74/2013 z 05.09.2013 a rozsudok Okresného súdu Bratislava č.k.: 3T/168/2011 z dňa 17.2.2012 sa zrušuje a vec sa Okresnému súdu Bratislava IV vracia na ďalšie konanie. Krajský súd v Bratislave... je povinný do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu... zaplatiť finančné zadosťučinenie sťažovateľovi vo výške 156.300,- eur... Krajský súd v Bratislave je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania do 15 dní od doručenia tohto nálezu na účet právnemu zástupcovi sťažovateľa.“

12. Sťažovateľ alternatívne navrhol vydať tento nález: „Základné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie vyplývajúce z čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 46 Ústavy SR rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č.k.: 4 To/74/2013 z 05.09.2013 porušené bolo.

Rozsudok

Krajského súdu v Bratislave č.k.: 4 To/74/2013 z 05.09.2013 sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu Bratislava na ďalšie konanie. Krajský súd v Bratislave... je povinný do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu... zaplatiť finančné zadosťučinenie sťažovateľovi vo výške 300,- eur... za každý deň odňatia osobnej slobody v trvaní... 521 (päťstodvadsaťjeden) dní počnúc dňom 19.05.2011 o 5,30 hod. SEČ pozbavenia slobody vrátane dňa 22.10.2012 prepustenia na osobnú slobodu z výkonu trestu...

III.

K namietanému porušeniu ústavných práv sťažovateľa rozsudkom okresného súdu sp. zn. 3 T 168/2011 zo 17. februára 2012 a uznesením krajského súdu sp. zn. 4 To 37/2012 z 26. apríla 2012

15. Bez potreby detailnejšieho skúmania obsahu rozsudku okresného súdu a uznesenia krajského súdu je nutné konštatovať, že (i) rozsudok okresného súdu bol v celom rozsahu zrušený rozsudkom krajského súdu sp. zn. 4 To 74/2013 z 5. septembra 2013 a (ii) uznesenie krajského súdu bolo v celom rozsahu zrušené rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 2 Tdo 22/2013 z 28. mája 2013. Sťažovateľom napádaný rozsudok okresného súdu, ako aj napádané uznesenie krajského súdu boli zrušené, a teda po právnej stránke ide o neexistujúce rozhodnutia, a preto nie je možné proti takýmto neexistujúcim rozhodnutiam brojiť sťažnosťou pred ústavným súdom.

16. Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť v časti namietaného porušenia ústavných práv sťažovateľa rozsudkom okresného súdu sp. zn. 3 T 168/2011 zo 17. februára 2012 a uznesením krajského súdu sp. zn. 4 To 37/2012 z 26. apríla 2012 odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

K namietanému porušeniu ústavných práv sťažovateľa rozsudkom krajského súdu sp. zn. 4 To 74/2013 z 5. septembra 2013

17. Sťažovateľ namieta, že krajský súd rozhodol o vine a treste pre sťažovateľa bez preukázania spáchania trestného činu, ktorý mu bol kladený za vinu, a rozsudkom sp. zn. 4 To 74/2013 z 5. septembra 2013 porušil jeho základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

21. Povinnosť súdu v rámci riadneho procesného postupu (t. j. v zmysle procesnoprávnych predpisov) zistiť správne a v dostatočnom rozsahu skutkový stav v nimi rozhodovanej veci (bez ohľadu na jej prípadnú náročnosť) a s tým spojená povinnosť riadne odôvodniť svoje rozhodnutie, obe vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 ústavy, sú jedny zo základných znakov ústavne aprobovaného postupu súdu a ochranou účastníkov konania pred svojvôľou súdu. V trestnom procese a rozhodovaní súdu o vine a treste to znamená, že súd musí riadne posúdiť, najmä či sa skutok stal, či tento skutok má všetky znaky niektorého trestného činu a aká je jeho právna kvalifikácia, či tento skutok spáchal obžalovaný, či je obžalovaný za tento skutok trestne zodpovedný, či trestnosť skutku nezanikla, či má byť uložený trest a aký. Tieto závery musia byť súdom riadne odôvodnené na základe vykonaného dokazovania (§ 119 a § 168 ods. 1 Trestného poriadku).

22. Súčasťou procesných záruk spravodlivého rozhodnutia, resp. minimálnych garancií procesnej povahy je, ako už bolo uvedené, taktiež právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany a z ktorého musí byť bez ohľadu na to, či sa odvolací (prípadne dovolací) súd stotožní a inkorporuje odôvodnenie rozhodnutí inštančne nižších súdov, zrejmé, že sa zaoberal a vyjadril k esenciálnym otázkam vzťahujúcim sa na ním prejednávanú vec a neuspokojil sa bez ďalšieho so závermi inštančne nižších súdov [pozri napr. Helle v. Fínsko, č. 20772/92, rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) z 19. decembra 1997, bod 60; Rajkovič v. Chorvátsko, č. 50943/99, rozhodnutie ESĽP z 3. mája 2001, bod 2].

27. Z formálneho hľadiska nemožno rozsudku krajského súdu sp. zn. 4 To 74/2013 z 5. septembra 2013 pre účely posudzovania dodržania dikcie čl. 46 ústavy, ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru nič vytknúť. Rozsudok krajského súdu sp. zn. 4 To 74/2013 z 5. septembra 2013 spĺňa požiadavky vyplývajúce z príslušnej zákonnej reglementácie formálnej kvality rozhodnutia odvolacieho súdu tejto procesnej formy.

28. Čo sa týka skutkových a právnych záverov, a teda aj interpretácie a aplikácie ustanovení Trestného zákona odvolacím súdom a aj odôvodnenia rozsudku krajského súdu sp. zn. 4 To 74/2013 z 5. septembra 2013, ústavný súd uzatvára, že pri predbežnom prerokovaní sťažnosti nezistil v skutkových a právnych záveroch rozsudku krajského súdu sp. zn. 4 To 74/2013 z 5. septembra 2013 nič ústavne nekonformné, čo by nasvedčovalo jeho arbitrárnosti alebo ústavnej neakceptovateľnosti. Krajský súd nijako nevybočil z medzí určených čl. 46 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Krajský súd ústavne akceptovateľným spôsobom odôvodnil skutkové zistenia a svoj právny názor, aplikoval a interpretoval príslušné právne normy Trestného zákona v súlade s ich znením, obsahom i duchom. Krajský súd zároveň odpovedal na ťažiskové otázky dôležité pre spravodlivé rozhodnutie veci (vysporiadanie sa s argumentmi obžalovaného uplatnenými v odvolaní, vysporiadanie sa s výpoveďami svedkov, akcentovanie záverov k vykonaným dôkazom, odôvodnenie právnej kvalifikácie spáchaného skutku, odôvodnenie výšky a druhu trestu). Závery krajského súdu obsiahnuté v rozsudku sp. zn. 4 To 74/2013 z 5. septembra 2013 je následne potrebné považovať za výraz autonómneho rozhodovania krajského súdu v konaní o odvolaní. Postup a napadnutý rozsudok krajského súdu sp. zn. 4 To 74/2013 z 5. septembra 2013 sú v tomto smere ústavne konformné, nie sú svojvoľné (arbitrárne) alebo ústavne neudržateľné pre zjavné pochybenia alebo omyly v posudzovaní obsahu aplikovanej právnej úpravy.