II. ÚS 438/2015

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. júla 2014 prostredníctvom poštovej prepravy doručená sťažnosť spoločnosti AB restructuring k. s., Dostojevského rad 19, Bratislava (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 20 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 2 CoKR 1/2014 z 27. marca 2014 (ďalej len „uznesenie“).

Sťažovateľ poukazuje aj na rozpor výroku Uznesenia s odôvodnením, keď nie je zrejmý dôvod odmietnutie odvolania. Súd neúplne vymenoval taxatívne uvedené dôvody, pre ktoré môže súd odmietnuť odvolanie – súd vymenoval len dôvody v písm. a) až c) § 218 ods. 1 O. s. p. Máme zato, že súd v odôvodnení najprv nesprávne právne hodnotí odvolanie ako oneskorene podané, pričom v predposlednom odseku odôvodnenie už uvádza, že odmietol odvolanie podľa § 218 ods. l písm. c) O. s. p. Navodzuje tak právne neistý stav, keď sťažovateľovi nie je zrejmé, či by odvolací súd odvolanie odmietol aj keby bolo podané v ním tvrdenej ako záväznej 15­dňovej lehote... Máme zato, že týmto arbitrárnym a zmätočným postupom Krajského súdu v Bratislave a Uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. 2 CoKR/1/2014­360 zo dňa 27. 3. 2014, ktorým súd odmietol jeho odvolanie bolo porušené sťažovateľove právo na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. l Ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.»

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom: „1. Základné právo sťažovateľa AB restructuring k. s. podľa ust. čl. 46 ods. ústavy Slovenskej republiky v spojení s ust. čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ust. Čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a ust. čl. 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. 2 CoKR/1/2014­360 zo dňa 27. 3. 2014, porušené bolo. 2. Uznesenie Krajského súdu v Bratislave č. k. 2 CoKR/1/2014­360 zo dňa 27. 3. 2014 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie. 3. Krajský súd v Bratislave je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia, na účet jeho právneho zástupcu do 15 dní od právoplatnosti rozhodnutia.“

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších prepisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 20 ods. 4 ústavy je vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona a za primeranú náhradu.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu v záujme mravnosti, verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života účastníkov alebo, v rozsahu považovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by, vzhľadom na osobitné okolnosti, verejnosť konania mohla byť na ujmu záujmom spoločnosti.

Podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

Po preskúmaní napadnutého uznesenia ústavný súd argumentáciu sťažovateľa nevyhodnotil ako spôsobilú spochybniť ústavnú udržateľnosť záverov krajského súdu. Ústavný súd nezistil, že by krajským súdom aplikovaný postup pri zistení a hodnotení skutkového stavu veci a pri ustálení právnych záverov mohol zakladať dôvod na zásah ústavného súdu do napadnutého rozhodnutia v súlade s jeho právomocami ustanovenými v čl. 127 ods. 2 ústavy. Ústavný súd nezistil, že by posudzované uznesenie krajského súdu bolo svojvoľné alebo v zjavnom vzájomnom rozpore, či urobené v zrejmom omyle a v nesúlade s platnou právnou úpravou, či nedostatočne odôvodnené.

Krajský súd pritom v odôvodnení na 3. strane uznesenia uviedol, že „Občiansky súdny poriadok v zásade pripúšťa odvolanie proti všetkým rozhodnutiam súdu prvého stupňa a súčasne taxatívne vymedzuje rozhodnutia, proti ktorým odvolanie nie je prípustné. Prípustnosť odvolania proti rozhodnutiam v konaní podľa ZKR je založená na opačnom princípe – odvolanie je prípustné len vtedy, ak to zákon pri jednotlivých uzneseniach výslovne pripúšťa; ak však ZKR túto otázku pri určitom uznesení nerieši, je potrebné riešiť prípustnosť odvolania podľa ustanovení O. s. p. primerane. Z ustanovenia § 43 ods. 1 ZKR vyplýva, že správca má za výkon funkcie do konania prvej schôdze veriteľov... nárok na paušálnu odmenu, ktorej výšku určí súd na jeho návrh po konaní prvej schôdze veriteľov. Výška paušálnej odmeny je v danom prípade upravená v ustanovení § 12 ods. 2 písm. c/ vyhlášky č. 665/2005 Z. z. sumou 6.638,78 eur; citované ustanovenia otázku prípustnosti odvolania neupravujú, a preto v zmysle ustanovenia § 198 ods. 1 ZKR nie je prípustné. Z uvedeného teda bez akýchkoľvek pochybností vyplýva, že súd prvého stupňa nepochybil, keď v poučení napadnutého uznesenia uviedo1, že proti nemu nie je prípustné odvolanie.“.

V závere odôvodnenia uznesenia krajský súd napokon uviedol, že „Vzhľadom na vyššie uvedené dôvody odvolací odvolanie odvolateľa podľa § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. odmietol.“.

Z jednoznačného záveru krajského súdu o aplikácii § 218 ods. 1 písm. c) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov v spojení s jeho úvahou obsiahnutou na 3. strane odôvodnenia uznesenia, týkajúcou sa neprípustnosti odvolania v danej veci ústavný súd vyvodzuje, že napadnuté uznesenie krajského súdu je ústavne akceptovateľným spôsobom odôvodnené a nemožno ho považovať za prejav interpretačnej alebo aplikačnej svojvôle. Keďže podľa názoru ústavného súdu neexistuje medzi uznesením krajského súdu a sťažovateľom označenými právami taká príčinná súvislosť, ktorá by signalizovala reálnu možnosť vysloviť ich porušenie po prípadnom prijatí tejto sťažnosti na ďalšie konanie, ústavný túto sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.