II. ÚS 441/2014

rozhodol:

1. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 154/2009 porušené bolo.

2. Okresnému súdu Bratislava I prikazuje, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 154/2009 konal bez zbytočných prieťahov.

3. Okresný súd Bratislava I j e p o v i n n ý uhradiť trovy konania v sume 284,08 € (slovom dvestoosemdesiatštyri eur a osem centov) na účet advokáta JUDr. Františka Buhlu, Advokátska kancelária, Šoltésovej 5, Košice, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti nevyhovuje.

Odôvodnenie:

V ďalšom sťažovateľka uviedla, že od podania návrhu okresný súd nekonal viac ako 16 mesiacov a prvým úkonom bola výzva 6. októbra 2010 na zaplatenie súdneho poplatku. Až do júla 2014, teda viac ako po 5 rokoch, sa vo veci neuskutočnilo ani jedno pojednávanie. Okresný súd dosiaľ stále nevyriešil otázku súdneho poplatku, pretože sťažovateľka žiadala o oslobodenie od povinnosti platiť súdny poplatok, okresný súd ho uznesením z 24. mája 2011 (teda skoro po dvoch rokoch, odo dňa podania návrhu na začatie konania) nepriznal, predmetné uznesenie bolo sťažovateľkou napadnuté odvolaním 13. júla 2011 a následne odvolacím súdom zrušené uznesením z 30. apríla 2012.

Okresný súd o povinnosti zaplatiť súdny poplatok opakovane rozhodol až 18. septembra 2013 (teda po viac ako 4 rokoch odo dňa podania návrhu na začatie konania). Voči tomuto rozhodnutiu podala sťažovateľka odvolanie spolu so žiadosťou o opravu odôvodnenia napadnutého uznesenia a 9. októbra 2013 okresný súd vydal opravné

uznesenie

týkajúce sa odôvodnenia. Opravné uznesenie je dosiaľ posledným úkonom okresného súdu.

Sťažovateľka zastáva názor, že v konkrétnom spore boli prieťahy spôsobené len a výlučne postupom súdu, pretože zložitosť veci a ani správanie sťažovateľa nespôsobili prieťahy, najmä nečinnosť súdu po samotnom podaní návrhu, ako aj jeho ďalší liknavý postup.

Vychádzajúc z judikatúry ústavného súdu, vyčerpanie opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi poskytuje, je jedným z atribútov prípustnosti sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, a teda podmienkou konania vo veci individuálnej ochrany základných práv a slobôd pred ústavným súdom. K samotnému priebehu konania vo vecí vedenej na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 11C/154/2009 uvádzam vykonané procesné úkony súdu a účastníkov konania, týkajúcich sa navrhovateľky v druhom rade, a to od doručenia návrhu na začatie konania na tunajší súd... Žalobným návrhom zo dňa 01.06.2009, po úprave okruhu účastníkov na strane odporcu, sa navrhovateľka v druhom rade spolu s navrhovateľkou v prvom rade voči odporcom: 1) Slovenská republika zastúpená Národnou radou SR.. 2) Slovenská republika zastúpená Kanceláriou Národnej rady SR..., 3) Slovenská republika zastúpená Ministerstvom spravodlivosti SR..., domáha určenia, že odmeňovanie navrhovateliek je v rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania a priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Dňa 03.06.2009 bola žaloba doručená súdu. Dňa 15.10.2009 obe navrhovateľky spoločným podaním upravili okruh odporcov. Dňa 06.10.2010 bol vyrubený súdny poplatok za návrh. Dňa 09.11.2010 bola výzva na zaplatenie súdneho poplatku doručená navrhovateľke v druhom rade. Dňa 22.11.2010 navrhovateľka v druhom rade (spolu s navrhovateľkou v prvom rade) žiadala predĺžiť lehotu na zaplatenie súdneho poplatku. Dňa 10.01.2011 súd vyhovel návrhu navrhovateliek na predĺženie lehoty na zaplatenie súdneho poplatku a doručil novú výzvu s uvedením správnej položky zákona o súdnych poplatkoch. Dňa 24.03.2011 navrhovateľka v druhom rade požiadala o oslobodenie od platenia súdnych poplatkov. Dňa 14.04.2011 bola navrhovateľka v druhom rade vyzvaná na preukázanie svojich majetkových pomerov. Dňa 02.05.2011 navrhovateľka v druhom rade požiadala o predĺženie lehoty na predloženie dokladov o majetkových pomeroch.

Dňa 04.12.2012 za účelom skúmania ďalších podmienok na priznanie oslobodenia od platenia súdnych poplatkov, súd vyzval navrhovateľku v druhom rade na predloženie výpisu z účtu v banke. Dňa 28.01.2013 navrhovateľka v druhom rade oznámila zostatky na účtoch v banke (výpisy nepredložila). Dňa 18.09.2013 súd uznesením č. k. 11C/154/2009 121 navrhovateľke v druhom rade nepriznal oslobodenie od súdnych poplatkov. Navrhovateľka v druhom rade uznesenie prevzala dňa 25.9.2013 a dňa 9.10.2013 podala na poštovú prepravu odvolanie voči nemu. Dňa 21.10.2013 Okresný súd Bratislava I vydal opravné uznesenie č. k. 11C/154/2009 127, ktorým opravil uznesenie č. k. 11C/154/2009.

. . na rozhodnutie o odvolaniach navrhovateliek. Dňa 31.03.2014 Krajský súd. . . uznesením č. k. 9Co/697/2013, 9 Co 129/2014 potvrdil uznesenie č. k. 11C/154/2009 121 zo dňa 18.9.2013 v spojení s opravným uznesením č. k. 11C/154/2009 127 zo dňa 21.10.2013. Uznesenie Okresného súdu.

. ., trvá na podaní zo dňa 15.10.2009 ohľadne označenia okruhu účastníkov na strane odporcu. K veci samej si dovolím poukázať na vyjadrenie zákonnej sudkyne JUDr. Jeannette Hajdinovej (ktoré vyjadrenie Vám zároveň v prílohe predkladám), v ktorom poukázala na to, že v záujme hospodárnosti a rýchlosti konania a vzhľadom na celkovú dĺžku súdneho konania v predmetnej právnej veci napriek tomu, že navrhovateľka v druhom rade ešte nezaplatila súdny poplatok za návrh na začatie konania a v súčasnosti jej ešte plynie lehota na jeho zaplatenie, zákonná sudkyňa dala pokyn na výzvu pre navrhovateľky v prvom a druhom rade, aby sa vyjadrili, či trvajú na okruhu účastníkov na strane odporcu, aj pokyn odporcom na vyjadrenie sa k návrhu na začatie konania. Ak navrhovateľka v druhom rade zaplatí súdny poplatok za návrh, bude tak možné plynulé v konaní pokračovať bez prieťahov. Ak navrhovateľka v druhom rade nezaplatí súdny poplatok, tieto výzvy nie sú prekážkou zastavenia konania pre nezaplatenie súdneho poplatku podľa § 10 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb. Napokon, aj pri skončení konania procesným rozhodnutím musí mať súd

. ., aby pri rozhodovaní o priznaní finančného zadosťučinenia vzal do úvahy vyššie uvedené objektívne dôvody a skutočnosť, že sťažovateľka pred podaním ústavnej sťažnosti nevyčerpala účinné opravné prostriedky a z uvedených dôvodov navrhujem, aby sťažovateľke uplatnený nárok na finančné zadosťučinenie nepriznal v plnej výške. Konečné rozhodnutie ponechávam na zváženie Ústavnému súdu.

Súčasťou vyjadrenia predsedníčky okresného súdu bol chronologický prehľad procesných úkonov a stanovisko zákonnej sudkyne v tejto veci z 26. novembra 2014, v ktorom sa okrem iného uvádza: «. . . . navrhovateľka v druhom rade súdu neoznámila podstatnú skutočnosť, že jej minister spravodlivosti SR podľa § 24 ods. 4 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch.

V záujme hospodárnosti a rýchlosti konania a vzhľadom na celkovú dĺžku súdneho konania v predmetnej právnej veci som napriek tomu, že navrhovateľka v druhom rade ešte nezaplatila súdny poplatok za návrh na začatie konania a v súčasnosti jej ešte plynie lehota na jeho zaplatenie, dala pokyn na výzvu pre navrhovateľky v prvom a druhom rade, aby sa vyjadrili, či trvajú na okruhu účastníkov na strane odporcu, aj pokyn odporcom na vyjadrenie sa k návrhu na začatie konania. K aktuálnemu stavu konania vedeného na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 11C/154/2009 uvádzam, že navrhovateľke v druhom rade uplynula lehota na zaplatenie súdneho poplatku za návrh na začatie konania v sume 6.491,50 € dňom bol 4.11.2014 (utorok, pracovný deň). V uvedenej lehote súdny poplatok za návrh nezaplatila a až po jej márnom uplynutí dňa 11.11.2014 opäť požiadala oslobodenie od súdnych poplatkov (žiadosť bola súdu doručená dňa 14.11.2014). V opätovnej žiadosti o oslobodenie od súdnych poplatkov uviedla, že sa zmenili jej pomery, pretože dňa 20.9.2014 jej minister spravodlivosti SR prerušil výkon funkcie sudcu a od tohto dátumu je

Zdôrazňujem, že navrhovateľka v druhom rade v žiadosti o oslobodenie od súdnych poplatkov neuviedla všetky rozhodujúce skutočnosti na posúdenie jej žiadosti neuviedla, ani nepoukázala na to, že jej v súvislosti s prerušením výkonu funkcie sudcu podľa § 24 ods. 4 zákona č. 385/2000 Z. z. bolo vyplatené aj odchodné podľa § 21 ods. 2 citovaného zákona.

Toto zistenie má pre posúdenie opodstatnenosti alebo neopodstatnenosti žiadosti navrhovateľky v druhom rade o oslobodenie od súdnych poplatkov významný vplyv. Po vyhodnotení žiadosti navrhovateľky v druhom rade o oslobodenie od súdnych poplatkov a jej príjmovej a majetkovej situácie, ktorá sa mala podľa nej zmeniť prerušením funkcie sudcu a odchodom do starobného dôchodku, som dňa 24.11.2014 rozhodla o nepriznaní oslobodenia od súdnych poplatkov nebolo navrhovateľke v druhom rade. Z uznesenia Okresného súdu.

Z jednorazovej sumy odchodného 29.475, €, z ktorej môže navrhovateľka v druhom rade, bez problémov a ohrozenia svojej existenčnej situácie počas poberania starobného dôchodku a príplatku k nemu, zaplatiť súdny poplatok v sume 6.491,50 €. Z odchodného by jej po zaplatení súdneho poplatku zostala suma 22.983,50 €, ktorá neohrozuje navrhovateľka ani jej rodinu, práve naopak.“ Po rozhodnutí o nepriznaní oslobodenia od súdnych poplatkov som tým istým uznesením zo dňa 24.11.2014 rozhodla o zastavení konania voči navrhovateľke v druhom rade, pretože v súdom určenej lehote (ktorá bola predĺžená na jej výslovnú žiadosť) nezaplatila súdny poplatok za návrh na začatie konania v sume 6.491,50 €; vo výzve na zaplatenie súdneho poplatku bola uvedená správna položka sadzobníka súdnych poplatkov, navrhovateľke v druhom rade bol vysvetlený spôsob výpočtu súdneho poplatku, bola poučená o následku nezaplatenia súdneho poplatku podľa § 10 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon č. 71/1992 Zb.) a výzva na zaplatenie súdneho

19.12.1997, Reports of Judgments and Decisions 1997­V1II, str. 2955, § 33; rozsudok vo veci Tolstoy – Miloslavsky v. Spojené kráľovstvo zo dňa 13.7.1995, Séria A, č. 316­B, str. 80­81, §§ 61 a nasl.).“ Vzhľadom na uvedené skutočnosti som toho názoru, že navrhovateľka v druhom rade svojím konaním predlžovala súdne konanie, v poslednom prípade tým, že nezaplatila súdny poplatok v určenej lehote, až po uplynutí lehoty na zaplatenie súdneho poplatku požiadala o oslobodenie od súdneho poplatku (čo je samozrejme jej právo), ale v žiadosti neuviedla všetky rozhodujúce skutočnosti dôležité pre posúdenie jej žiadosti (vyplatenie odchodného v sume 29.475,­ €), požiadala o predĺženie lehoty na zaplatenie súdneho poplatku z 10 dní na tri mesiace, pričom súd jej žiadosti čiastočne vyhovel a určil jej lehotu na zaplatenie súdneho poplatku 60 dní. Dovolím si v tejto súvislosti poukázať na judikatúru Ústavného súdu SR, podľa ktorej dĺžku trvania súdneho konania, ktorá je dôsledkom úkonov jeho účastníkov alebo ich nečinnosti, nemožno považovať za dôvod na vyslovenie zbytočných prieťahov v súdnom konaní (II. ÚS 41/00, III. ÚS 253/09)... V súčasnosti je konanie voči navrhovateľke v druhom rade zastavené z dôvodu nezaplatenia súdneho poplatku.»

Dňa 10. januára 2011 okresný súd vyhovel ich návrhu na predĺženie lehoty na zaplatenie súdneho poplatku a 24. marca 2011 sťažovateľka požiadala o oslobodenie od platenia súdnych poplatkov z dôvodu, že jej to nedovoľujú jej osobné a majetkové pomery. Dňa 24. mája 2011 jej okresný súd nepriznal oslobodenie od platenia súdneho poplatku, preto 16. júna 2011 podala odvolanie.

Od 16. novembra 2011 do 5. mája 2012 sa spis nachádzal na odvolacom súde, ktorý 30. apríla 2012 zrušil rozhodnutie okresného súdu o nepriznaní oslobodenia od platenia súdneho poplatku a vec mu vrátil na ďalšie konanie [sťažovateľka uznesenie Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) prevzala 22. júna 2012]. Po výzve okresného súdu z 11. septembra 2012 sťažovateľka doručila 19. novembra 2012 doklady preukazujúce jej osobné a majetkové pomery a 4. decembra 2012 ju okresný súd vyzval na predloženie výpisu z jej banky.

Dňa 28. januára 2013 sťažovateľka oznámila zostatky na účtoch v banke a 18. septembra 2013 jej okresný súd nepriznal oslobodenie od súdnych poplatkov. Dňa 13. decembra 2013 bol spis doručený odvolaciemu súdu (z dôvodu podaného odvolania

11. októbra 2013 sťažovateľkou), ktorý 31. marca 2014 potvrdil uznesenie okresného súdu z 18. septembra 2013. Vec bola vrátená okresnému súdu 29. apríla 2014 a sťažovateľka rozhodnutie krajského súdu prevzala 5. septembra 2014.

Dňa 7. augusta 2014 bola žaloba doručená žalovaným na vyjadrenie a 23. septembra 2014 okresný súd vyzval sťažovateľku oznámiť, či vzhľadom na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, trvá na svojom podaní z 15. októbra 2009 týkajúcom sa označenia okruhu účastníkov na strane žalovaných, aby súd konal so žalovanou Slovenská republika – zastúpená Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky.

Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí, aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 220/04, IV. ÚS 221/04, IV. ÚS 365/04).

Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vychádza z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd zásadne bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prerokovaná a rozhodnutá.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru), ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (IV. ÚS 74/02, III. ÚS 111/02, III. ÚS 142/03) zohľadnil tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). V súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva ústavný súd prihliada v rámci prvého kritéria aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. II. ÚS 32/02, IV. ÚS 202/05).

2. Pri hodnotení podľa druhého kritéria, t. j. správania sťažovateľky, ústavný súd dospel k záveru, že jej správanie podstatným spôsobom prispelo k predĺženiu posudzovaného konania. Najprv žiadala o predĺženie lehoty na zaplatenie súdneho poplatku, potom požiadala o jeho oslobodenie, neskôr neoznámila okresnému súdu, že už nie je sudkyňou, taktiež podávala opravné prostriedky proti rozhodnutiami okresného súdu, v dôsledku čoho sa spis nachádzal takmer rok na odvolacom súde (v jednom prípade bola síce úspešná, ale v konečnom dôsledku bola neúspešná). Hoci má na to nesporne ako účastníčka konania právo, ale na druhej strane okresný súd musel na jej podania aj adekvátne reagovať a rozhodovať o nich, čím sa konanie predlžovalo. Napokon sťažovateľka tiež nepodala sťažnosť na zbytočné prieťahy predsedníčke okresného súdu a na jej ťarchu možno pripísať aj to, že zaplatila súdny poplatok, ktorý bol splatný podaním žaloby v roku 2009, až v decembri 2014. Ústavný súd je preto toho názoru, že sťažovateľka sa výraznou mierou podieľala na predĺžení tohto konania.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v posudzovanej veci a poukazuje na to, že trvanie napadnutého konania od roku 2009 na okresnom súde bez jediného pojednávania je neprimerané. Okresný súd vykonal síce viac procesných úkonov, ako to vyplýva z predloženého prehľadu, a ústavný súd nezistil väčšie obdobia jeho úplnej nečinnosti, ale napriek tomu ústavný súd poukazuje na to, že dĺžka predmetného konania na jednom stupni bez rozhodnutia vo veci samej je neakceptovateľná. Uvedený postup okresného súdu nesvedčí o tom, že by svoju činnosť organizoval v súlade s povinnosťou uloženou mu v § 100 ods. 1 OSP, aby bola vec čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sťažovateľka žiadala aj o priznanie finančného zadosťučinenia, pretože samotné trvanie sporu jej spôsobuje „vzhľadom na jej vek a zdravotný stav značné ťažkosti formou zbytočného stresového pôsobenia“. Vzhľadom na to považuje za spravodlivé, aby bola odškodnená formou finančného zadosťučinenia v sume 10 000 €, ktorého výšku považuje za primeranú, keďže sa na prieťahoch žiadnym spôsobom nepodieľala.

Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez pokračujúceho porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04). Podľa názoru ústavného súdu v tomto prípade prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri určení finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádza zo zásad spravodlivosti aplikovaných Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Ústavný súd, vyhodnotiac jednotlivé kritériá stanovené pre zisťovanie okolností prieťahov v konaní, najmä správanie sťažovateľky a berúc do úvahy tiež konkrétne okolnosti daného prípadu, konštatuje, že v danom prípade postačí konštatovanie porušenia označeného práva sťažovateľky okresným súdom (bod 1 výroku rozhodnutia), a preto vo zvyšnej časti sťažnosti sťažovateľke nevyhovel (bod 4 výroku rozhodnutia).

Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.