II. ÚS 441/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky II. ÚS 441/2015­26

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 21. júla 2015 v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) a zo sudcov Lajosa Mészárosa a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti , , zastúpenej , za ktorú koná advokát , vo veci namietaného porušenia jej základných práv na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a základného práva na vlastníctvo podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 343/2012 z 21. júla 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti , o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

Odôvodnenie:

Ako vyplýva zo sťažnosti doručenej ústavnému súdu a z jej príloh, sťažovateľka bola ako žalobkyňa účastníčkou konania vedeného pred Okresným súdom Humenné (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 21 C 63/2009 proti spoločnosti (ďalej len „žalovaná“), v ktorom sa sťažovateľka domáhala zaplatenia sumy 53 057,50 Sk (1 761,18 €) s príslušenstvom. Sťažovateľka svoju žalobu odôvodnila tým, že po tom, čo žalovanej skončil nájom nebytového priestoru vo vlastníctve sťažovateľky 31. júla 2008, žalovaná neuvoľnila prenajatý nebytový priestor do 3. augusta 2008, ako sa zaviazala, a sťažovateľka, ktorá tento nebytový priestor prenajala od 4. augusta 2008 spoločnosti , ako novému nájomcovi (ďalej len „ “), bola povinná novému nájomcovi v dôsledku porušenia povinnosti odovzdať mu predmet nájmu, ak dôjde k omeškaniu s odovzdaním o dva dni od vzniku nájmu, zaplatiť zmluvnú pokutu 50 000 Sk (1 659,69 €), čo sa aj stalo 10. septembra 2008. Keďže žalovaná užívala nebytový priestor bez právneho dôvodu až do 9. augusta 2008, sťažovateľka sa domáhala proti nej okrem zaplatenia 50 000 Sk i zaplatenia sumy 3 057,50 Sk (101,49 €) z titulu bezdôvodného obohatenia, ktoré vzniklo žalovanej užívaním predmetu nájmu za toto obdobie.

Okresný súd rozsudkom č. k. 21 C 63/2009­152 z 8. júla 2009 žalobe sťažovateľky vyhovel a priznal jej i náhradu trov konania.

Proti tomuto rozsudku podala žalovaná odvolanie a v priebehu odvolacieho konania uhradila sťažovateľke i bezdôvodné obohatenie 101,49 €.

Krajský súd v Prešove (ďalej len „krajský súd“) uznesením sp. zn. 17 Co 23/2009 z 15. decembra 2009 rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Bol toho názoru, že okresný súd nedostatočne vyhodnotil konanie sťažovateľky, keď neustálil, kedy sťažovateľka uzavrela nebytové priestory petlicou na vstupných dverách znemožňujúcou ich užívanie žalovanou, čo môže mať význam pre záver o prípadnom spoluzavinení vzniku škody (§ 441 Občianskeho zákonníka) sťažovateľkou. Krajský súd uložil okresnému súdu zaoberať sa i posúdením platnosti nájomnej zmluvy uzatvorenej sťažovateľkou so spoločnosťou , a to s ohľadom na neurčitosť dojednania o účele nájmu, ako aj skúmať, či spoločnosť , mala skutočne v úmysle od 4. augusta 2008 predmet nájmu užívať a či bola na jeho užívanie i pripravená.

Proti rozsudku okresného súdu č. k. 21 C 63/2009­245 z 28. mája 2010 podala sťažovateľka odvolanie, v ktorom namietala nesprávne právne posúdenie veci, neúplné zistenie skutkového stavu veci, nesprávne skutkové zistenia z vykonaných dôkazov a ako odvolací dôvod uviedla i to, že vo veci rozhodoval vylúčený sudca. Sťažovateľka nesúhlasila najmä so záverom o neplatnosti nájomnej zmluvy uzatvorenej so spoločnosťou , keď podľa jej názoru ustanovenie o účele nájmu bolo dostatočne určité, a poukázala na to, že osadenie petlice nemôže mať za následok prerušenie príčinnej súvislosti, pretože k porušeniu povinnosti žalovanou predmet nájmu vypratať došlo už prv, navyše petlica bola osadená až 7. augusta 2008. Vo veci rozhodoval vylúčený sudca, ktorý „bol nekompetentný na rozhodovanie vo veci. Nekompetentnosť na rozhodovanie v danej veci spočívala aj v neschopnosti zaručenia základných zásad pre rozhodovanie súdu v danej veci, ktorým sa nám javí neschopnosť vyhodnotiť rovnaké dôkazy resp. dôkaznú situáciu bez akýchkoľvek nových dôkazov resp. zmeny dôkaznej situácie rovnako.“. Zároveň sťažovateľka v odvolaní požiadala, aby z rozhodovania vo veci boli vylúčení na odvolacom súde sudcovia, ktorí boli členmi senátu rozhodujúceho o skoršom odvolaní žalovanej v rovnakej veci, pretože tento senát „nie je spôsobilý pre rozhodnutie veci v súlade s právnym poriadkom Slovenskej republiky bez existencie hrozby porušenia základných práv a slobôd účastníkov konania“, pričom tomuto návrhu predchádzala v texte odvolania sťažovateľky kritika odôvodnenia uznesenia krajského súdu sp. zn. 17 Co 23/2009 z 15. decembra 2009.

Sťažovateľka sťažnosť na porušenie jej základných práv na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru a základného práva na vlastníctvo podľa čl. 20 ods. 1 ústavy uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 343/2012 z 21. júla 2014 odôvodnila tým, že najvyšší súd jej dovolanie meritórne neprerokoval, hoci bolo procesne prípustné. Procesná prípustnosť dovolania bola založená najmä tým, že sťažovateľka už v odvolaní žiadala vylúčiť z rozhodovania senát odvolacieho súdu, avšak najvyšší súd napriek tomu a bez dostatočného odôvodnenia nepovažoval dovolanie za prípustné, hoci podľa presvedčenia sťažovateľky odvolací súd mal námietku zaujatosti sťažovateľky pred svojím rozhodnutím vo veci sťažovateľky predložiť na rozhodnutie o nej nadriadenému súdu. Najvyšší súd založil svoje rozhodnutie v tejto otázke na takom výklade ustanovení Občianskeho súdneho poriadku, ktorý poprel ich účel a zmysel. Sťažovateľka nemohla vzniesť námietku zaujatosti voči členom odvolacieho senátu po tom, čo prvý raz vo veci rozhodli, pretože po doručení v poradí prvého rozhodnutia odvolacieho súdu už vo veci konal znova okresný súd, pokiaľ teda túto námietku sťažovateľka vzniesla až v odvolaní, urobila tak včas. Aplikáciou § 15 ods. 3, § 14 ods. 1 a § 15a ods. 1 a 2 OSP dovolacím súdom bolo zasiahnuté aj do jej práva na zákonného sudcu, ktorým nemôže byť sudca, ktorý nespĺňa predpoklady sudcovskej spôsobilosti, ktoré dávajú záruku, že funkciu sudcu bude vykonávať riadne. Rozhodnutie najvyššieho súdu je navyše nedostatočne odôvodnené, neodpovedá na otázky nastolené sťažovateľkou v dovolaní. Najvyšší súd ústavne konformne nereagoval ani na skutočnosť, že nedostatočným odôvodnením rozhodnutia krajského súdu bola založená prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f) OSP. Najvyšší súd sa v dôsledku svojho záveru o neprípustnosti dovolania už nezaoberal zásadnou argumentáciou sťažovateľky o nesprávnom právnom posúdení veci krajským súdom. Svojvoľnosť rozhodnutia najvyššieho súdu spôsobila i porušenie práva sťažovateľky na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru. Tým, že najvyšší súd meritórne neprerokoval dovolanie sťažovateľky, neposkytol sťažovateľke ochranu proti zamietnutiu žaloby o zaplatenie sumy 1 659,69 €, čím bolo zasiahnuté do jej práva vlastniť majetok v zmysle čl. 20 ods. 1 ústavy.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 48 ods. 1 ústavy nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.

Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané dohovorom boli porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

Ako vyplýva z petitu sťažnosti, sťažovateľka sa domáha vyslovenia porušenia týchto práv uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 343/2012 z 21. júla 2014 s odôvodnením, ktorého podstata spočíva v tom, že najvyšší súd hoci bol povinný dovolanie sťažovateľky meritórne prerokovať, neurobil tak, vychádzajúc z takého výkladu dotknutých ustanovení Občianskeho súdneho poriadku, ktorý poprel ich účel a zmysel, a navyše svoje rozhodnutie dostatočne neodôvodnil.

Najvyšší súd uznesenie sp. zn. 3 Cdo 343/2012 z 21. júla 2014 odôvodnil takto: „Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) po zistení, že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O. s. p.) zastúpený advokátom (§ 241 ods. 1 O. s. p.), najskôr skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O. s. p.), či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom. Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.). V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti výroku rozsudku odvolacieho súdu, ktorým potvrdil zamietnutie žaloby v časti o zaplatenie náhrady škody. Prípustnosť dovolania proti rozsudku odvolacieho súdu upravuje Občiansky súdny poriadok v ustanovení § 238 O. s. p. Podľa § 238 ods. 1 O. s. p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O. s. p. je dovolanie prípustné tiež proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O. s. p. je dovolanie prípustné tiež proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O. s. p.

Z dôvodov vyššie uvedených dospel dovolací súd k záveru, že z ustanovení § 238 ods. 1 až 3 O. s. p. nevyplýva procesná prípustnosť dovolania žalobcu. Vzhľadom na obsah dovolania a tiež zákonnú povinnosť vyplývajúcu z § 242 ods. 1 O. s. p. skúmal dovolací súd, či v konaní na súdoch nižších stupňov nedošlo k procesnej vade konania v zmysle § 237 O. s. p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval

poriadok. O procesnú vadu v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. ide vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva. S prihliadnutím na obsah dovolania a v ňom vytýkané nesprávnosti, ktorých sa mal dopustiť odvolací súd, sa dovolací súd osobitne zaoberal otázkou, či postupom odvolacieho súdu nebola žalobcovi odňatá možnosť konať pred súdom.

ich právnu vec, kedykoľvek podľa ich úvahy. V záujme toho, aby nesprávne využívanie tohto inštitútu neviedlo k zbytočnému predlžovaniu konania, vyžaduje zákon, aby námietka zaujatosti bola podaná, tak v lehote vyžadovanej zákonom (§ 15a ods. 2 O. s. p.) a zároveň, aby aj spĺňala obsahové náležitosti (§ 15a ods. 3 O. s. p.), na podklade ktorých súd dospeje k záveru o ďalšom procesnom postupe so vznesenou námietkou zaujatosti.

prvého stupňa. Dôvodom ich zaujatosti a vylúčenia z ďalšieho rozhodovania vo veci mali byť právne závery vyslovené týmito sudcami v ich rozhodnutí, ktoré žalobca pokladal za nezákonné, neodborné a popierajúce jeho práva.

súdu, ktorý bol v súlade v § 15a ods. 3 O. s. p. preto nedošlo k odňatiu možnosť žalobcu konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. Len na okraj dovolací súd dodáva, že na podklade obsahu sa možno domnievať, že žalobca sa o právnom posúdení veci, ktoré podľa jeho názoru zakladá pochybnosti o nezaujatosti namietaných sudcov dozvedel najneskôr v deň doručenia rozhodnutia (5. februára 2010) a námietku zaujatosti vzniesol až podaním z 9. júla 2010, teda tiež po uplynutí lehoty na vznesenie námietky zaujatosti podľa § 15a ods. 2 O. s. p. Dovolateľ ďalej prípustnosť svojho dovolania vyvodzoval z ustanovenia § 237 písm. g/ O. s. p., pretože vo veci rozhodovala sudkyňa JUDr. Jana Burešová, ktorá mala byť podľa jeho názoru z konania a rozhodovania veci vylúčená pre nezákonné a neodborné právne posúdenie veci v poradí v prvom zrušujúcom uznesení odvolacieho súdu. Podľa § 14 ods. 1 O. s. p. sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci, ak so zreteľom na ich pomer k veci, k účastníkom alebo ich zástupcom možno mať

§ 14 ods. 1 O. s. p. Dôvodom pre vylúčenie sudcu z prejednávania a rozhodovania veci, nie je bez ďalšieho samotné právne posúdenie veci, hoci sa aj neskôr ukázalo ako nesprávne. Pochybenia v správnosti právneho posúdenia príslušného prípadu sa odstraňujú prostredníctvom či už riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov, ale nie procesnou námietkou zaujatosti konajúceho sudcu.

dovolacích dôvodov sa dovolací súd môže zaoberať, iba ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému je dovolanie prípustné (§ 236 ods. 1 O. s. p.) a v danom prípade prípustnosť dovolania žalobcu proti rozsudku odvolacieho súdu nevyplýva ani z § 238 O. s. p. a ani z § 237 O. s. p. Keďže prípustnosť dovolania žalobcu nemožno vyvodiť z ustanovení § 238 ods. 1 až 3 O. s. p. ani z § 237 O. s. p., Najvyšší súd Slovenskej republiky odmietol jeho dovolanie podľa § 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. d/ O. s. p. ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné.

Ústavný súd s poukazom na obsah citovaného odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu konštatuje, že najvyšší súd odôvodnil svoje rozhodnutie dostatočne. Dal jasnú a zrozumiteľnú odpoveď na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, ktoré boli v konaní nastolené, reagoval najmä na všetky pre vec podstatné argumenty sťažovateľky, ktorými mala byť odôvodnená prípustnosť dovolania.

Odôvodnenie

jeho rozhodnutia preto spĺňa všetky požiadavky vyplývajúce zo základného práva na súdnu ochranu a spravodlivý proces vo vzťahu k odôvodneniu súdneho rozhodnutia.

Ústavný súd, vychádzajúc z obsahu petitu, ktorým je v konaní o sťažnosti viazaný (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde), preskúmal sťažnosť ďalej z hľadiska sťažovateľkou tvrdeného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ku ktorému malo dôjsť tým, že najvyšší súd dovolanie sťažovateľky meritórne neprerokoval, k čomu malo dôjsť v dôsledku ústavne nekonformnej aplikácie príslušných zákonných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku.

V súvislosti s argumentáciou uplatnenou sťažovateľkou v sťažnosti ústavný súd považoval za potrebné poznamenať, že táto je porovnateľná s argumentáciou uvedenou v jej dovolaní, pričom najvyšší súd sa ňou zaoberal v dovolacom konaní. Dovolací súd v namietanom uznesení dospel k záveru, že dovolanie sťažovateľky smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému tento mimoriadny opravný prostriedok nie je prípustný, a preto ho odmietol.

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97, II. ÚS 81/00) všeobecný súd nemôže porušiť základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ak koná vo veci v súlade s procesnoprávnymi predpismi upravujúcimi postupy v občianskoprávnom konaní. Takýmto právnym predpisom je v posudzovanom prípade Občiansky súdny poriadok.

Vychádzajúc zo svojej doterajšej judikatúry, ústavný súd považoval za potrebné uviesť, že otázka posúdenia, či sú splnené podmienky na uskutočnenie dovolacieho konania, patrí zásadne do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, a nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov, sústavu ktorých završuje najvyšší súd (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Zo subsidiárnej štruktúry systému ochrany ústavnosti ďalej vyplýva, že práve všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie práv a slobôd vyplývajúcich z ústavy alebo dohovoru (I. ÚS 4/00), preto právomoc ústavného súdu pri ochrane práva každého účastníka konania nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. II. ÚS 13/01), alebo všeobecné súdy neposkytnú ochranu označeným základným právam sťažovateľky v súlade s ústavno­procesnými princípmi, ktoré upravujú výkon ich právomoci.

V nadväznosti na už uvedené ústavný súd považoval za potrebné poukázať tiež na to, že súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je povinnosť súdu akceptovať dôvody prípustnosti opravného prostriedku uvádzané sťažovateľkou, v dôsledku čoho ich „nerešpektovanie“ súdom ani nemožno bez ďalšieho považovať za porušenie označeného základného práva. V inom prípade by totiž súdy stratili možnosť posúdiť, či zákonné dôvody prípustnosti alebo neprípustnosti podaného dovolania vôbec boli naplnené. Takýto postup a rozhodnutie dovolacieho súdu Občiansky súdny poriadok výslovne umožňuje, preto použitý spôsob v konkrétnom prípade nemohol znamenať odoprenie prístupu sťažovateľke k súdnej ochrane v konaní o dovolaní ako mimoriadnom opravnom prostriedku proti právoplatným rozhodnutiam všeobecných súdov.

Pokiaľ sťažovateľka osobitne poukazovala na to, že žiadala vylúčenie sudcov senátu odvolacieho súdu, ktorý vec nepredložil na rozhodnutie o tejto námietke nadriadenému súdu, a tvrdila, že na súde prvého stupňa v jej veci rozhodoval vylúčený sudca, najvyšší súd sa s touto jej argumentáciou nestotožnil s odôvodnením, podľa ktorého dôvodom vylúčenia sudcu z prerokúvania a rozhodovania veci nie je bez ďalšieho samotné právne posúdenie veci, pretože ani nesprávne právne posúdenie veci sudcom bez ďalšieho nesvedčí o zaujatosti a ani nevzbudzuje pochybnosti o nestrannosti sudcu alebo členov senátu či už k predmetu konania, alebo účastníkom konania, prípadne ich zástupcom, v dôsledku čoho nebola daná prípustnosť dovolania sťažovateľky ani podľa § 237 písm. g) OSP.

Ústavný súd ďalej poznamenáva, že podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva sa čl. 13 dohovoru vzťahuje iba na prípady, v ktorých sa jednotlivcovi podarí preukázať pravdepodobnosť tvrdenia, že sa stal obeťou porušenia práv garantovaných dohovorom (Boyle a Rice proti Spojenému kráľovstvu, rozsudok z 27. 4. 1988, séria A, č. 131, ods. 52). V okolnostiach prípadu však ústavný súd k takému záveru pri rozhodnutí najvyššieho súdu nedospel.

Vo vzťahu k uvedenému (namietanému) porušeniu práva ústavný súd pripomína, že ak orgán štátu aplikuje platný právny predpis, jeho účinky (dôsledky) použitia nemožno považovať za porušenie základného práva alebo slobody (II. ÚS 81/00, II. ÚS 63/03).

Skutočnosť, že sťažovateľka nebola v konaní pred najvyšším súdom (dovolacím súdom) úspešná, nie je podstatná, keďže účinnosť právnych prostriedkov nápravy pre účely čl. 13 dohovoru nezávisí na istote, že bude rozhodnuté v prospech sťažovateľky (napr. Vilvarajah a ďalší proti Spojenému kráľovstvu – 1991, Soering proti Spojenému kráľovstvu – 1989). Napadnuté uznesenie dovolacieho súdu preto nesignalizuje žiadnu možnosť porušenia práva sťažovateľky mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom podľa čl. 13 dohovoru.