II. ÚS 44/2016

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. júna 2014 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného Advokátskou kanceláriou JUDr. Jozef Kováčik, s. r. o., Legionárska 6434/2, Trenčín, konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. Jozefa Kováčika, ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 7 C 132/2011 zo 6. februára 2013 (ďalej aj „napadnutý rozsudok okresného súdu“) a rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 17 Co 235/2013 z 26. marca 2014 (ďalej aj „napadnutý

rozsudok

krajského súdu“), ako aj postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ spolu so svojou dcérou (ako žalobkyňou v 2. rade) sa žalobou proti (ďalej len „žalovaný“), domáhali na okresnom súde zaplatenia sumy spolu 4 450,77 € s príslušenstvom ako náhrady škody na trovách právneho zastúpenia v právoplatne skončenom trestnom konaní vedenom Okresným súdom Trenčín pod sp. zn. 4 T 58/2008, v ktorom obidvaja žalobcovia vystupovali v právnom postavení poškodených.

Okresný súd rozsudkom sp. zn. 7 C 132/2011 zo 6. februára 2013 žalobu sťažovateľa a žalobkyne v 2. rade zamietol. Podľa sťažovateľa „môj návrh Okresný súd Nové Mesto nad Váhom zhodou okolností konajúcou tou istou sudkyňou... zamietol aj proti vinníkovi dopravnej nehody, tento raz z dôvodu, že odporca nie je pasívne legitimovaný nakoľko za škodu zodpovedá jeho zamestnávateľ“.

Sťažovateľ so závermi napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa nesúhlasil, pretože „súd sa mal zaoberať našimi dvomi samostatnými návrhmi a pokiaľ zistil, že sú nedôvodné, mal túto skutočnosť vyjadriť vo výroku tak, že sa obidva návrhy zamietajú a rovnako o náhrade trov konania mal rozhodnúť vo vzťahu ku každému navrhovateľovi samostatne, nakoľko sme navrhovatelia neboli v postavení spoločných a nerozdielnych účastníkov konania. Ďalej sme namietli nesprávne právne posúdenie veci spočívajúce v tom, že Okresný súd mylne aplikoval a vykladal zákon na zistený skutkový stav, t. j. ust. O. z. o náhrade škody. Uviedli sme, že odporca ako vinník dopravnej nehody je pasívne legitimovaný pre uplatnenie tohto nároku na náhradu škody. Zodpovednosť odporcu sme vyvodzovali z ustanovenia § 557 ods. 2 Tr. por., z ktorého vyplýva, že poškodenému možno priznať náhradu trov konania spojených s pribratím splnomocnenca aj v prípade ak týmto nebol priznaný nárok na náhradu škody ani z časti a v takomto prípade je za túto náhradu trov konania zodpovedný iba odsúdený, pretože takúto povinnosť možno uložiť v zmysle trestného poriadku iba jemu a nie jeho zamestnávateľovi.“.

Krajský súd na základe odvolania oboch navrhovateľov (sťažovateľa aj žalobkyne v 2. rade, pozn.) rozsudkom sp. zn. 17 Co 235/2013 z 26. marca 2014 rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil, pričom námietky sťažovateľa o nedostatočnom právnom zdôvodnení odvolaním napadnutého rozsudku okresného súdu považoval za neodôvodnené. Sťažovateľ uvádza, že krajský súd sa stotožnil so záverom súdu prvého stupňa „o nedostatku pasívnej legitimácie odporcu ... Ani ďalšie vytýkané pochybenia vadnosti vysporiadania sa súdu prvého stupňa so samostatným procesným postavením 2 navrhovateľov odvolací súd neuznal pričom podľa mňa- sťažovateľa sa jedná jednoznačne o odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. b) O. s. p.“.

Na základe uvedenej argumentácie sa sťažovateľ domáha, aby ústavný súd nálezom

takto rozhodol:

„I. Krajský súd v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn. 17 Co/235/2013 porušil základné právo na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky ako aj jeho právo na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. II. Rozsudok Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 17 Co/235/2013 zo dňa 26. 03. 2014 sa zrušuje v celom rozsahu. III. Okresný súd Nové Mesto nad Váhom v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C/132/2011 porušil základné právo na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky ako aj jeho právo na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. IV. Rozsudok Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom sp. zn. 7 C/13212011 zo dňa 06. 02. 2013 sa zrušuje v celom rozsahu a vec sa mu vracia na ďalšie konanie. V. sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia v sume 284,04 €, ktorú je Krajský súd v Trenčíne povinný vyplatiť na účet advokáta JUDr. Jozefa Kováčika do jedného mesiaca od právoplatnosti nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).

Sťažovateľ bol oprávnený podať proti napadnutému rozsudku okresného súdu odvolanie (čo aj využil), o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd ako odvolací súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúť o odvolaní sťažovateľa v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu. Vzhľadom na uvedené ústavný súd pri predbežnom prerokovaní túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

2. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu sp. zn. 17 Co 235/2011 z 26. marca 2014 a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu

Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre opakovane zdôrazňuje, že nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Z ústavného postavenia ústavného súdu vyplýva, že jeho úlohou pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je určená princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch rozhoduje len v prípade, ak je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve.

Ústavný súd je, ako už bolo uvedené, oprávnený a povinný posúdiť ústavnosť konania, resp. rozhodovania všeobecných súdov, t. j. či v konaní pred nimi došlo k porušeniu ústavnoprávnych princípov konania (čl. 46 až čl. 50 ústavy) a či možno ich konania (postupy) a rozhodnutia považovať z ústavného hľadiska za akceptovateľné a udržateľné. Táto právomoc ústavného súdu však nie je spojená so vznikom oprávnenia a povinnosti prehodnocovať právne názory všeobecných súdov, ku ktorým tieto dospeli na základe výkladu a uplatňovania zákonov, ak tento výklad a aplikácia zákonov neporušujú uvedené ústavnoprocesné princípy (m. m. II. ÚS 54/02). Reálne uplatnenie a garantovanie základného práva na súdnu ochranu nielenže neznamená právo na úspech v konaní, ale ani nárok na to, aby všeobecné súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá účastník konania (IV. ÚS 302/07).

Vychádzajúc z uvedených právnych názorov, ústavný súd na účely posúdenia opodstatnenosti tejto časti sťažnosti preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu sp. zn. 17 Co 235/2013 z 26. marca 2014.

V ďalšej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku formuloval krajský súd svoje vlastné právne závery k námietkam sťažovateľa vyjadrenými v odvolaní, keď najmä uviedol: „Rozsudok alebo uznesenie, ktorým sa končí konanie vo veci samej, možno v zmysle ust. § 205 ods. 2 O. s. p. odôvodniť len okolnosťami uvedenými pod písmenami a/ až f/ citovaného zákonného ustanovenia. Navrhovatelia vo svojom odvolaní výslovne neoznačujú ani jeden z tam uvedených dôvodov na odvolanie, avšak z jeho obsahu je zrejmé, že súdu prvého stupňa vyčítajú nesprávne právne posúdenie, čo je dôvodom na odvolanie podľa § 205 ods. 2 písm. f/ O. s. p.

rozhodoval Okresný súd v Trenčíne svojím uznesením zo dňa 28. januára 2013, č. k. 4 T/58/2008-282 a návrh právneho zástupcu navrhovateľov na uloženie povinnosti odsúdenému nahradiť poškodeným trovy vzniknuté pribratím splnomocnenca v trestnom konaní vedenom na Okresnom súde Trenčín pod sp. zn. 4 T/58/2008 zamietol. Podľa ustálenej judikatúry súdov sa trovy poškodeného, ktoré mu vznikli v trestnom konaní v súvislosti s právnym zastupovaním, považujú za škodu. Následne v občianskom súdnom konaní teda môže poškodený uplatňovať náhradu škody v rámci občianskeho súdneho konania, ktoré nasleduje po tom, keď v trestnom konaní o náhrade uplatnenej škody rozhodnuté nebolo, pretože trestné konanie vedené proti žalovanému bolo zastavené, resp. náhrada nebola priznaná. Predpoklady zodpovednosti žalovaného sa aj v takomto prípade posudzujú v zmysle ust. § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého aj danú vec súd prvého stupňa

zranenia. Navrhovatelia však v rámci tohto konania boli odkázaní so svojimi nárokmi na náhradu škody na občianske súdne konanie s odôvodnením, že za škodu zodpovedá zamestnávateľ odporcu, ktorý je aj prevádzkovateľom predmetného motorového vozidla, ktorým bola škoda spôsobená. Medzi účastníkmi nie sú pochybnosti o tom, že poisťovateľ zamestnávateľa odporcu, a to navrhovateľom poskytla plnenie za nároky vyplývajúce

proti nemu. Záver súdu prvého stupňa o nedostatku pasívnej legitimácie odporcu v danej veci je preto správny, keďže odporca tu nie je nositeľom povinnosti, týkajúcej sa náhrady škody, ktorá spočíva v trovách poškodených, ktoré im vznikli v trestnom konaní. Odvolací súd preto nepovažoval za opodstatnene uplatnený dôvod na odvolanie

Rovnako za nedôvodné krajský súd považoval odvolacie námietky spočívajúce v tom, že súd prvého stupňa neposudzoval oddelene a nerozhodol oddelene o nároku sťažovateľa ako žalobcu v 1. rade a žalobkyne v 2. rade. V tejto súvislosti uviedol, že „navrhovatelia totiž uplatňujú svoj nárok na základe tých istých skutkových tvrdení, pričom jedná sa o rovnaký právny nárok a jeho opodstatnenosť bola posudzovaná vo vzťahu k odporcovi, pričom rovnaké skutkové aj právne závery sa týkali opodstatnenosti ako nároku navrhovateľa 1/, tak aj navrhovateľky 2/. Súd prvého stupňa sa nedopustil pochybenia ani tým, že navrhovateľom uložil povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť odporcovi náhradu trov konania, pričom pre založenie takéhoto solidárneho záväzku nie je nevyhnutné, aby účastníci boli v postavení nerozlučných spoločníkov.“.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ považuje za porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru spôsob, akým sa krajský súd ako odvolací súd a pred ním okresný súd ako súd prvého stupňa vysporiadali s vykonanými dôkazmi v rámci ich hodnotenia a následného vyvodenia zodpovedajúcich skutkových a právnych záverov v ich meritórnych rozhodnutiach. Z napadnutého rozsudku krajského súdu (s prihliadnutím na obsah rozhodnutia súdu prvého stupňa) pritom podľa názoru ústavného súdu zjavne vyplýva, že krajský súd sa s podstatnými námietkami sťažovateľa, ktoré uviedol v podanom odvolaní (a ktoré tvoria aj podstatnú časť argumentácie sťažovateľa v sťažnosti predloženej ústavnému súdu), zaoberal a ústavne akceptovateľným spôsobom sa s nimi vysporiadal.

V nadväznosti na uvedené východisko krajský súd po vyhodnotení skutkových okolností posudzovanej veci sťažovateľa dospel k záveru, že v jeho prípade nebol splnený jeden z predpokladov zodpovednosti žalovaného za takúto škodu v zmysle § 420 Občianskeho zákonníka spočívajúci na skutočnosti, že sťažovateľ nebol so svojím nárokom voči trestnej veci, prípadne aj následných občianskoprávnych konaniach týkajúcich sa náhrady škody, voči žalovanému úspešný. Na podporu tohto záveru zdôraznil krajský súd tú skutočnosť, ktorú považoval v kontexte prezentovaného výkladu za podstatnú, a síce že žalovaný nezodpovedá z dôvodov uvedených v trestnom, ako aj následných občianskych súdnych konaniach za škodu, ktorú utrpel v súvislosti s dopravnou nehodou sťažovateľ, pretože za túto škodu zodpovedá v zmysle § 427 Občianskeho zákonníka jeho zamestnávateľ (okresný súd sa v rozpore s tvrdením sťažovateľa s pasívnou legitimáciou na strane žalovaného už vysporiadal v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 354/2010, keď uviedol, že , je pasívne vecne legitimovaný v zmysle § 420 ods. 2 a § 427 Občianskeho zákonníka, pozn.). Je nesporné, že za uvedený subjekt, t. j. , plnila sťažovateľovi , podľa zákona č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, a to čiastočne (v sume 880,08 €) aj za jeho trovy, ktoré mu vznikli v trestnom konaní vedenom proti žalovanému.

Podľa názoru ústavného súdu krajský súd vo svojom rozsudku uplatnil náležitý a logický výklad otázky vecnej legitimácie, na základe ktorého po posúdení skutkových okolností posudzovanej veci sťažovateľa dospel k záveru o nedostatku vecnej legitimácie na strane žalovaného účastníka konania. Za ústavne akceptovateľnú považuje ústavný súd aj krajským súdom uplatnenú interpretáciu právnej úpravy náhrady škody spočívajúcej v trovách sťažovateľa, ktoré mu vznikli v trestnom konaní. Krajským súdom uplatnenej interpretácii právnej regulácie náhrady škody pritom primerane korešpondovali aj jeho skutkové a právne závery týkajúce sa nedostatku pasívnej legitimácie žalovaného v danej veci.