II. ÚS 445/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky II. ÚS 445/2015­21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 29. júla 2015 v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohuta a Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť a , obaja bytom , ktorou namietajú porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Nitra v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 7/2011 a jeho rozsudkom z 18. apríla 2013, postupom Krajského súdu v Nitre v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co 328/2013 a jeho rozsudkom zo 16. januára 2014 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Cdo 175/2014 a jeho uznesením z 18. júna 2014, a takto

rozhodol:

Sťažnosť a odmieta.

Odôvodnenie:

Navrhovateľka dražby poskytla sťažovateľom úver na základe zmluvy o splátkovom úvere v sume 13 609,51 €, ktorý bol zabezpečený prostredníctvom zmluvy o zriadení záložného práva k nehnuteľnosti vo vlastníctve sťažovateľov. Z dôvodu neschopnosti sťažovateľov splácať úver navrhovateľka dražby 19. novembra 2009 vyhlásila mimoriadnu splatnosť úveru a 29. januára 2010 sťažovateľom odoslala oznámenie o výkone záložného práva. Dňa 4. augusta 2010 bola zrealizovaná prvá dražba v súlade so zákonom č. 527/2002 Z. z. o dobrovoľných dražbách a o doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti (Notársky poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o dobrovoľných dražbách“), ktorá sa z dôvodu neúspešnosti opakovala 12. októbra 2010 (ďalej aj „prvá opakovaná dobrovoľná dražba“); pri prvej opakovanej dražbe bola nehnuteľnosť vo vlastníctve sťažovateľov vydražená za 16 200 €.

Sťažovatelia tvrdia, že im postupom v ich veci konajúcich všeobecných súdov bola odňatá možnosť konať pred súdom, keďže „navrhovateľov súd vôbec nekonfrontoval v sporných otázkach. Prvostupňový aj odvolací súd sa zaoberali výlučne otázkou včasnosti podania žaloby, zodpovednosťou za nefunkčnosť alebo nespoľahlivosť informačného systému súdu preniesol na sťažovateľov a samotnou vecou sa vôbec nezaoberal. Postup odvolacieho súdu bol navyše sprevádzaný iba písomným konaním bez možnosti sa vyjadriť a nevykonaním nijakých dôkazov, ktorých vykonanie by mohlo viesť k spravodlivému riešeniu sporu o opodstatnenosti návrhu na určenie neplatnosti dražby. Bola tak popretá aj akákoľvek zásada ústnosti konania a prístup účastníka k súdu v kontexte vykonania riadneho dokazovania. Je zrejmé, že ak v odvolacom konaní prevláda zásada písomnosti, mal by súd o to citlivejšie vykonávať a hodnotiť dôkazy, a to osobitne, ak ide o dražbu jediného obydlia sťažovateľov, ktorá je s najväčšou pravdepodobnosťou (s ohľadom na aktuálnu situáciu v SR) nezákonná. Vzhľadom na nepreskúmateľnosť rozhodnutia, nevyrovnanie sa s dôvodmi neplatnosti dražby a procesný postup pri dokazovaní došlo v materiálnom zmysle k odňatiu práva účastníka konania na prístup k súdu. Extrémna arbitrárnosť výkladu spôsobila, že právo sťažovateľov na obranu svojich práv bolo iba iluzórne a nevykonanie dokazovania viedlo k odňatiu prístupu k súdu a porušeniu práva povinného podľa čl. 46 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Už len porušením týchto ústavných práv sťažovatelia odôvodňujú oprávnenosť podania ústavnej sťažnosti a vrátenie veci na nové konanie.“.

V konečnom dôsledku sťažovatelia namietajú porušenie „práv sťažovateľky ako spotrebiteľky garantovaných v čl. 38 Charty základných práv EÚ a čl. 169 ods. 1 Zmluvy o fungovaní EÚ“, ku ktorým malo dôjsť tým, že „odvolací súd tým, že neprihliadol na vysoký záujem európskeho práva na ochrane spotrebiteľa pred neprijateľnými zmluvnými podmienkami tak ako to ukladá kogentné ustanovenie a pravidlo postavené na roveň verejného poriadku – čl. 6 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Vzhľadom na uvedené nie je možné dospieť k inému záveru než, že prvostupňový, odvolací aj dovolací súd nesprávne a neodôvodnene vykladá európske právo, konkrétne čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ. V zmysle záverov rozsudku Súdneho dvora v prípade Cilfit, ak prejednávaná vec súvisí s európskym právom a nie je splnená podmienka acta claire vnútroštátny súd je povinný predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru EÚ. Súd mal možnosť a v zmysle záverov CILFIT aj povinnosť predložiť Súdnemu dvoru EÚ prejudiciálnu otázku. Takto však nepostupoval, a teda konal nezákone, porušujúc normy európskeho práva – na úkor práv sťažovateľov – spotrebiteľov a záväzku lojality k EÚ a jej supranacionálnemu právnemu poriadku (rozsudok Van Gend en Loos).“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania sa ústavnému súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu a navrhované dôkazy. Návrh musí podpísať navrhovateľ (navrhovatelia) alebo jeho (ich) zástupca.

Podľa § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde k návrhu na začatie konania sa musí pripojiť splnomocnenie na zastupovanie navrhovateľa advokátom alebo komerčným právnikom, ak tento zákon neustanovuje inak. V splnomocnení sa musí výslovne uviesť, že sa udeľuje na zastupovanie pred ústavným súdom.

Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

V uvedenom článku ústavy je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavný súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda automaticky nezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr. m. m. I. ÚS 103/02, I. ÚS 6/04, II. ÚS 122/05, IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06). Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).

V zmysle čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo prejednaná súdom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97). Z tohto vyplýva, že právne východiská, na základe ktorých ústavný súd preskúmava, či došlo k ich porušeniu, sú vo vzťahu k obom označeným právam v zásade identické (IV. ÚS 147/08).

Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany základným právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a 2 a čl. 152 ods. 4 ústavy).

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Ústavný súd vo svojej judikatúre opakovane zdôrazňuje, že nezávislé rozhodovanie všeobecných súdov sa má uskutočňovať v ústavou a zákonom ustanovenom procesnoprávnom, ako aj hmotnoprávnom rámci. Procesnoprávny rámec súdneho rozhodovania tvoria predovšetkým princípy riadneho a spravodlivého procesu, ktoré sú vyvoditeľné z čl. 46 a nasl. ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Všeobecný súd by mal v argumentácii obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia dbať na jeho celkovú presvedčivosť, teda na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé. Všeobecný súd musí súčasne vychádzať z toho, že práve on má poskytovať v občianskom súdnom konaní materiálnu ochranu zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov  § 1 OSP (m. m. IV. ÚS 1/02, II. ÚS 174/04, III. ÚS 117/07, III. ÚS 332/09).

Uvedené zásady vzťahov ústavného súdu a všeobecných súdov pri ochrane ústavnosti, ktoré možno vyvodiť z doterajšej konštantnej judikatúry ústavného súdu, sú relevantné aj v posudzovanej veci, pričom úlohou ústavného súdu bolo zistiť, či napadnuté

uznesenie

najvyššieho súdu a postup, ktorý predchádzal jeho vydaniu, sú z ústavného hľadiska akceptovateľné a udržateľné.

Podľa § 57 ods. 2 OSP lehoty určené podľa týždňov, mesiacov alebo rokov sa končia uplynutím toho dňa, ktorý sa svojím označením zhoduje s dňom, keď došlo k skutočnosti určujúcej začiatok lehoty, a ak ho v mesiaci niet, posledným dňom mesiaca. Ak koniec lehoty pripadne na sobotu, nedeľu alebo sviatok, je posledným dňom lehoty najbližší nasledujúci pracovný deň.

V napadnutom uznesení najvyššieho súdu sa okrem iného uvádza: „V preskúmavanej veci je z obsahu súdneho spisu zrejmé, že dovolaním napadnuté rozhodnutie, t. j. rozsudok Krajského súdu v Nitre zo 16. januára 2014, sp. zn. 9 Co 328/2013, nadobudlo právoplatnosť 5. februára 2014 (v tento deň bolo rozhodnutie doručené právnemu zástupcovi žalobcov JUDr. Romanovi Juríkovi ako v poradí poslednému). Vzhľadom k tomu, že v danom prípade nebolo vydané opravné uznesenie a nepripadá teda do úvahy použitie ustanovenia § 240 ods. 1 (veta druhá) O. s. p., pripadol koniec jednomesačnej lehoty na podanie dovolania počítanej od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia na 5. marec 2014. Tento deň bol pracovný (streda), k posunutiu lehoty podľa § 57 ods. 2 (veta druhá) O. s. p. teda nedošlo a lehota na podanie dovolania uplynula polnocou uvedeného dňa. Dovolanie žalobcov však bolo podané elektronicky až 7. marca 2014, teda zjavne po uplynutí zákonom stanovenej jednomesačnej lehoty.“

Z už uvedeného vyplýva, že najvyšší súd napadnutým uznesením odmietol dovolanie sťažovateľov ako oneskorene podané s poukazom na § 218 ods. 1 písm. a) OSP v spojení s § 243b ods. 5 OSP. Keďže rozsudok krajského súdu nadobudol právoplatnosť 5. februára 2014 a sťažovatelia účinne podali dovolanie proti nemu až 7. marca 2014, je podľa názoru ústavného súdu z ústavného hľadiska akceptovateľný záver dovolacieho súdu o odmietnutí dovolania proti napadnutému rozsudku krajského súdu z dôvodu jeho oneskoreného podania. Najvyšší súd totiž vychádzal z relevantného ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, ktoré primerane interpretoval a aplikoval na skutkový a právny stav v konaní. Ústavný súd teda pri predbežnom prerokovaní nezistil takú relevantnú príčinnú súvislosť medzi namietaným porušením základného práva sťažovateľov podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a napadnutým uznesením najvyššieho súdu ani postupom v konaní, ktorý vydaniu tohto rozhodnutia predchádzal, na základe ktorej by po prípadnom prijatí tejto časti sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o porušení sťažovateľmi označených práv.

Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní túto časť sťažnosti sťažovateľov odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

II.3 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v napadnutom konaní a jeho rozsudkom sp. zn. 9 Co 328/2013 zo 16. januára 2014

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoju ustálenú judikatúru inšpirovanú právnymi závermi Európskeho súdu pre ľudské práva, napr. rozsudok z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská proti Českej republike, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54, podľa ktorej v prípadoch, ak sťažovateľ uplatní mimoriadny opravný prostriedok (dovolanie), spôsobilý zabezpečiť ochranu jeho práv, avšak najvyšší súd ho následne odmietne ako neprípustný, je lehota na podanie sťažnosti ustanovená v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde v zásade zachovaná aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu všeobecného súdu, s výnimkou prípadov, keď to konkrétne okolnosti veci zjavne vylučujú (m. m. napr. I. ÚS 184/09, I. ÚS 237/09, I. ÚS 239/09, IV. ÚS 49/2010, IV. ÚS 453/2010), teda v okolnostiach prerokúvaného prípadu vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu. Na prvý pohľad sa preto javí, že lehota podania sťažnosti bola dodržaná aj vo vzťahu k rozhodnutiu odvolacieho súdu.

Citovaná judikatúra týkajúca sa dodržania lehoty na podanie sťažnosti ústavnému súdu je uplatniteľná v tých prípadoch, keď právomoc dovolacieho (najvyššieho) súdu preskúmať odvolacie rozhodnutie má legálny základ v procesnom predpise. Zásadu zachovania lehoty na podanie sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy proti rozhodnutiu odvolacieho súdu z dôvodu podaného dovolania možno aplikovať teda len vtedy, ak právomoc dovolacieho súdu posúdiť splnenie podmienok prípustnosti (ustanovených v § 237 až § 239 OSP) podaného mimoriadneho opravného prostriedku má vzhľadom na okolnosti konkrétneho prípadu zákonný základ. To zároveň znamená, že citovaná judikatúra platí, len pokiaľ je sťažnosť uplatnená na ústavnom súde do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, ktorým bolo dovolanie ako neprípustné odmietnuté (m. m. IV. ÚS 481/2011).

Procesnoprávne dôsledky zmeškania lehoty na podanie dovolania proti postupu krajského súdu v napadnutom konaní a proti napadnutému rozsudku vydanému v tomto konaní a neunesenie procesnej zodpovednosti sťažovateľov za efektívne a aktívne bránenie svojich práv nemôžu byť nahrádzané zásadou zachovania lehoty na podanie sťažnosti v prípade podaného mimoriadneho opravného prostriedku, pretože v popísaných okolnostiach by takýto postup znamenal úplnú benevolenciu ústavného súdu pri posudzovaní splnenia procesných predpokladov na konanie o sťažnosti podanej proti odvolaciemu rozsudku zjavne po uplynutí dvoch mesiacov od nadobudnutia jeho právoplatnosti (III. ÚS 516/2013).

Na tomto základe ústavný súd, vychádzajúc zo skutočnosti, že napadnutý rozsudok krajského súdu nadobudol právoplatnosť 5. februára 2014, pričom sťažnosť bola ústavnému súdu doručená až 24. novembra 2014, teda zjavne po uplynutí lehoty ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, sťažnosť sťažovateľov v tejto časti odmietol ako podanú oneskorene podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, bolo bez právneho dôvodu, aby sa ústavný súd zaoberal ďalšími návrhmi uplatnenými v sťažnosti.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. júla 2015