II. ÚS 446/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

NÁLEZ

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 446/2014­26

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 12. februára 2015 v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Lajosa Mészárosa prerokoval prijatú sťažnosť , , zastúpeného Advokátskou kanceláriou , , konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta , vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 660/2004, za účasti Okresného súdu Bratislava I, a takto

rozhodol:

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. augusta 2013 doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného Advokátskou kanceláriou , , konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta , ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 660/2004 (ďalej aj „namietané konanie“).

Z obsahu sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je žalobcom v súdnom konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 8 C 660/2004, v ktorom sa ako právny nástupca po pôvodnej žalobkyni (do konania na strane pôvodnej žalobkyne ho okresný súd pripustil od 20. februára 2007) domáha proti žalovaným v 1. až 7. rade (ďalej len „žalovaní“)

určenia, že títo nemajú právo „urobiť nadstavbu bytového domu súpisné č. stojaceho na parc. č. ..., zapísaný na , k. ú. obec: “.

Z obsahu sťažnosti ďalej vyplýva, že sťažovateľ namieta doterajší postup okresného súdu. Podľa jeho názoru daná vec nie je právne ani skutkovo náročná, a preto je toho názoru, že okresný súd nepostupoval v tomto konaní dostatočne efektívne, keďže jeho postup ani po ôsmich rokoch neviedol k odstráneniu stavu právnej neistoty. Sťažovateľ žiada priznať finančné zadosťučinenie v sume 7 000 €, čo odôvodňuje s poukazom na celkovú dĺžku konania a s tým súvisiacim stavom svojej právnej neistoty.

Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) prijal na ďalšie konanie. Ústavný súd následne spolu s prípisom č. k. II. ÚS 446/2014­14 z 22. augusta 2014 doručil predsedníčke okresného súdu uznesenie č. k. II. ÚS 446/2014­9 z 30. júla 2014, ktorým prijal na ďalšie konanie sťažnosť sťažovateľa, a vyzval ju, aby sa k sťažnosti písomne vyjadrila a zároveň oznámila, či trvá na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.

Prípisom č. k. II. ÚS 446/2014­19 z 30. októbra 2014 ústavný súd vyzval právnu zástupkyňu sťažovateľa, aby oznámila, či trvá na konaní ústneho pojednávania, a zároveň jej zaslal vyjadrenie okresného súdu č. Spr. 3574/2014 z 23. októbra 2014, ako aj vyjadrenie zákonnej sudkyne z 13. októbra 2014 na vedomie a prípadné zaujatie stanoviska. Právna zástupkyňa sťažovateľa v podaní doručenom ústavnému súdu 14. novembra 2014 oznámila, že súhlasí s upustením od ústneho pojednávania, a v zastúpení sťažovateľa skonštatovala, že „[s]ťažovateľ na svojej sťažnosti naďalej v nezmenenom rozsahu trvá a žiada ústavný súd, aby jeho sťažnosti v celom rozsahu vyhovel“.

Právna zástupkyňa sťažovateľa ďalej poukázala na skutočnosť, že „... samotná predsedníčka Okresného súdu Bratislava I... sa stotožnila s názorom sťažovateľa, že v predmetnom konaní... došlo k zbytočným prieťahom..., a to v dôsledku neefektívneho a (nesústredeného) konania sudkyne“.

Vzhľadom na oznámenia právnej zástupkyne sťažovateľa a predsedníčky okresného súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd využil možnosť podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde a upustil od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich argumentáciou dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie vo veci namietaného porušenia práv podľa označeného článku ústavy, listiny a dohovoru. Poukazujúc na povahu predmetu posúdenia, ktorá je určená povahou v sťažnosti namietaného porušenia označených práv – ústavný súd nepovažuje ani za vhodný, ani za nevyhnutný procesný prostriedok na zistenie skutočností potrebných na meritórne rozhodnutie veci (m. m. I. ÚS 157/02, I. ÚS 66/03), a preto ďalej konal bez nariadenia ústneho pojednávania.

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 38 ods. 2 listiny a obsahom práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03). Z tohto vyplýva, že právne východiská, na základe ktorých ústavný súd preskúmava, či došlo k ich porušeniu, sú vo vzťahu k označeným právam v zásade identické.

Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 38 ods. 2 listiny (rovnako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak, ako právoplatným rozhodnutím súdu (IV. ÚS 221/04).

Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

V súvislosti s posudzovaním procesnej náročnosti veci, ústavný súd neprehliadol na skutočnosť, že v priebehu namietaného konania došlo k úmrtiu pôvodne žalovaných v 1. a 4. rade, čo vyvolalo potrebu ustálenia okruhu účastníkov konania na strane žalovaných vo väzbe na výsledky dedičského konania po žalovanom v 1. a 4. rade. Okresný súd musel v priebehu napadnutého konania vykonať aj viaceré vedľajšie procesné úkony z podnetu sťažovateľa, ktorý žiadal, aby okresný súd na základe jeho písomného podania pripustil zmenu žaloby a aby uznesením pripustil vstup ďalšieho účastníka do konania na strane žalovaných. Plynulosť priebehu napadnutého konania čiastočne ovplyvnila aj skutočnosť, že sťažovateľ v jeho priebehu vzal späť žalobu vo vzťahu k žalovaným vo 4. a 5. rade, o čom bol povinný rozhodnúť okresný súd, pričom v čase doručenia tohto návrhu sťažovateľa nemal k dispozícii ich súhlas so späťvzatím.

Vychádzajúc z uvedených zistení, ústavný súd konštatuje, že sťažovateľovi nemožno a priori vytýkať, že v priebehu konania žiada o odročenie nariadených pojednávaní pre skutočnosti, ktoré nastali na jeho strane, resp. na strane jeho právneho zástupcu alebo vo sfére jeho právnej predchodkyne, pretože uplatňovanie tohto procesného prostriedku slúži predovšetkým na ochranu práv účastníka konania, ktoré mu vyplývajú z právneho poriadku. Na druhej strane však v zásade nemožno prijať záver, podľa ktorého, ak vec prerokúvajúci súd takému procesnému návrhu vyhovie, bude eo ipso zodpovedný za prieťah/predĺženie stavu právnej neistoty, ktorý týmto postupom nastane vo sfére sťažovateľa.

Uvedené správanie sťažovateľa (vrátane správania jeho právnej predchodkyne) ako účastníka konania síce nemôže ospravedlniť doterajšiu dĺžku napadnutého konania, ale možno ho primerane zohľadniť pri určení výšky finančného zadosťučinenia. 3. Napokon sa ústavný súd zaoberal hodnotením postupu okresného súdu v napadnutom konaní, pričom vychádzal zo svojej ustálenej judikatúry, v zmysle ktorej zbytočné prieťahy v konaní (ako aj neprimeraná dĺžka konania) môžu byť zapríčinené nielen samotnou nečinnosťou všeobecného súdu, ale aj jeho neefektívnou, resp. nesústredenou činnosťou, teda takým konaním, ktoré nevedie efektívne k odstráneniu právnej neistoty (II. ÚS 32/03, IV. ÚS 267/04, IV. ÚS 182/08).

Ústavný súd zo súdneho spisu okresného súdu sp. zn. 8 C 660/2004 zistil, že doterajší postup okresného súdu v priebehu napadnutého konania je poznamenaný obdobiami jeho ničím neodôvodnenej opakovanej nečinnosti (obdobia január až november 2005, december 2009 až jún 2010, apríl 2012 až január 2013), keď nevykonal žiadny relevantný úkon smerujúci k odstráneniu stavu právnej neistoty sťažovateľa.

Za súčasť neefektívneho postupu okresného súdu považuje ústavný súd aj jeho nedostatočný dôraz na využívanie všetkých procesných nástrojov zabezpečenia procesnej disciplíny účastníkov konania, ako aj tretích osôb, ktorých účasť na nariadených pojednávaniach považoval za potrebnú. Ústavný súd v tejto súvislosti konštatuje, že správanie účastníkov konania alebo tretích osôb nie je možné samo osebe pričítať na ťarchu vec prerokúvajúceho súdu, avšak uvedené ho nezbavuje povinnosti zabezpečiť plynulé a včasné prerokovanie veci a dbať na to, aby prípadné prieťahy na strane týchto subjektov neviedli k porušeniu práv ostatných účastníkov konania. V súvislosti s namietanou celkovou dĺžkou napadnutého konania ústavný súd zohľadnil aj skutočnosť, že na ňu mal nezanedbateľný vplyv aj postup krajského súdu, ktorý o odvolaní sťažovateľa proti rozsudku okresného súdu (spis bol predložený krajskému súdu 7. októbra 2010) rozhodol až vo februári 2012 a súvisiaci spisový materiál predložil okresnému súdu v apríli 2012.

Ústavný súd po komplexom posúdení všetkých okolností daného prípadu z hľadiska skutkovej, právnej a procesnej náročnosti veci, správania sťažovateľa, postupu okresného súdu poznamenaného neefektívnou činnosťou a viacerými obdobiami jeho dlhodobej nečinnosti, zohľadňujúc pritom charakter a význam predmetu namietaného konania a jeho celkovú dĺžku, ako aj skutočnosť, že konanie nie je ani viac ako po deviatich rokoch právoplatne skončené, čo už samo osebe stačí na to, aby dospel k záveru, že v postupe okresného súdu došlo k zbytočným prieťahom v namietanom konaní, a preto rozhodol, že bolo porušené základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 38 ods. 2 listiny a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd preto rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 1 výrokovej časti tohto nálezu.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha.

Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľ v sťažnosti žiada priznať finančné zadosťučinenie v sume 7 000 €. Tento návrh odôvodňuje s poukazom na doterajšiu dĺžku napadnutého konania a s tým súvisiacim stavom svojej právnej neistoty.

Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez pokračujúceho porušovania základného práva (m. m. IV. ÚS 210/04). Podľa názoru ústavného súdu vzhľadom na okolnosti daného prípadu prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri rozhodovaní o priznaní finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádza zo zásad spravodlivosti aplikovaných Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Pri rozhodovaní o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd zohľadňoval predovšetkým celkovú dĺžku konania okresného súdu, charakter jeho neefektívnej činnosti v skúmanom období, predmet sporu, jeho skutkovú, právnu a procesnú zložitosť, ako aj jeho význam pre sťažovateľa a správanie sťažovateľa v posudzovanom období. Ústavný súd tiež prihliadol na skutočnosť, že sťažovateľ mohol ujmu, ktorá mu bola spôsobená namietaným postupom okresného súdu, odôvodnene pociťovať až potom, ako okresný súd uznesením sp. zn. 8 C 660/2004 z 20. februára 2007 pripustil jeho vstup do konania na miesto pôvodnej žalobkyne.

Ústavný súd pri rozhodovaní o úhrade trov konania vychádzal z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok 2012, ktorá bola 781 €, keďže išlo o úkony právnej služby vykonané v roku 2013. Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a podanie sťažnosti) podľa § 1 ods. 3, § 11 ods. 3, § 13a ods. 1 písm. a) a c) a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to za každý úkon po 130,16 €, čo spolu s paušálnou náhradou niektorých hotových výdavkov 2 x 7,81 € za každý úkon právnej služby predstavuje sumu 275,94 €. Keďže právna zástupkyňa je platkyňou dane z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“), uvedená suma bola zvýšená o DPH vo výške 20 % podľa § 18 ods. 3 vyhlášky a podľa zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov. Celková odmena za poskytnuté právne služby predstavuje sumu 331,12 € (bod 4 výroku tohto nálezu).

Priznanú úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právnej zástupkyne sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

V zmysle čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, je potrebné pod právoplatnosťou rozhodnutia uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. februára 2015