II. ÚS 446/2015

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. februára 2015 doručená sťažnosť , , (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom

Mgr. Pavlom Antošom, Námestie sv. Egídia 93, Poprad, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Tpo 58/2014 a jeho uznesením z 11. decembra 2014 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je trestne stíhaný pre trestný čin marenia spravodlivosti podľa § 344 ods. 1 písm. d) Trestného zákona na skutkovom základe vymedzenom v uznesení o vznesení obvinenia. Sťažovateľ skutok, z ktorého je obvinený, popisuje v sťažnosti tak, že počas pojednávania Špecializovaného trestného súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „špecializovaný trestný súd“) 11. septembra 2014, na ktorom sa zúčastnil ako verejnosť, na chodbe pred pojednávacou miestnosťou mal svedkyni ešte pred jej výpoveďou v danej veci povedať, že na jej mieste by nevypovedal, keďže bude mať na základe jej výpovede problémy obžalovaný a že ich bude mať aj ona a jej priateľ.

Sťažovateľ nepopiera, že skutok tak, ako je vymedzený v obvinení, sa stal. Je však toho názoru, že tento skutok nie je trestným činom. Nepopiera teda, že sa pred svedkyňou vyjadril spôsobom vyplývajúcim zo skutkovej vety, avšak dodáva, že svoje vyjadrenie myslel tak, že „nakoľko išlo o trestný čin nepriamej korupcie – že svedkyňa svojou výpoveďou privodzuje trestné stíhanie nielen obžalovanému (ktorý mal úplatok odovzdať) ale aj sebe samotnej a jej priateľovi (ktorý mal úplatok poskytnúť). Súčasne jej tiež odporúčal, aby si z toho dôvodu ona a jej priateľ našli advokáta, čo je časť jeho výpovede, ktorá v skutkovej vete obvinenia doposiaľ absentuje, hoci táto svedkyňa (pri výsluchu v tejto trestnej veci v postavení poškodenej) pravdivosť tejto časti prehlásenia sťažovateľa výslovne potvrdila.“.

Na otázky obhajcu obvinený udáva: Ja som sa so svedkyňou rozprával 10 minút pred koncom pojednávania. Bolo to v čase, keď už vypovedal jej priateľ. Ja som išiel telefonovať domov a som jej v podstate mysliac si, že ona nie je stíhaná povedal, že by mali vyhľadať advokáta, že ak budú vypovedať, že to môže mať pre nich za následok ich trestné stíhanie. Na čo budú nadväzovať ďalšie problémy, napr. že nebude môcť ukončiť štúdium, že ho budú môcť vyhostiť. Povedal som to preto, lebo som nevedel, že sú stíhaní. To som sa dozvedel až z obsahu výpovede jej priateľa. Obhajca predkladá kópie zápisnice o výsluchu svedka zo dňa 27. 11. 2014, ktorá sa zakladá do spisu. Obhajca udáva: Poukazujem na obsah výpovedí svedkov, ktoré skutočnosti sú súčasťou aj mojej žiadosti o prepustenie na slobodu v tom smere, že z obvineného nemali strach a jeho konanie nebolo spôsobilé obsah ich výpovedí ovplyvniť. Poukazujem na to, že už bol vypočutý svedok a zostáva ešte vykonať výsluch svedka , ku ktorému som sa už v žiadosti vyjadril. Namietam, že by dôvodom väzby mala byť tá skutočnosť, že prebieha vyšetrovanie a navyše poukazujem na to, že ide o znalecké dokazovanie, kde obvinený nemá žiadnu možnosť toto nejakým spôsobom ovplyvňovať a ani vo väzbe nie je za to, že by tu bola obava, že bude pôsobiť na znalcov. Prokurátorka udáva: Na svojom stanovisku trvám nakoľko mám za to, že dôvody väzby aj v súčasnom štádiu konania trvajú tak ako bolo konštatované súdom, je pravdou že už bol realizovaný výsluch svedka avšak doposiaľ nebol vykonaný výsluch svedka , naďalej sa vykonáva znalecké dokazovanie a vzhľadom na prezentovanú obhajobu obvineného nie je vylúčená aj potreba vykonania konfrontácií medzi obvineným a poškodenými. Pozn. sudcu pre prípravné konanie: Pred začatím výsluchu sudca pre prípravné konanie zisťoval u obhajcu a prokurátorky prečo je na prezenčnej pečiatke žiadosti o prepustenie na slobodu uvedený dátum príjmu 18. 10. 2014, kde sa obaja zhodli, že ide o omyl, správny dátum má byť

V odôvodnení uznesenia okresného súdu sp. zn. 0 Tp 115/2014 z 3. decembra 2014 sa uvádza: «Uznesením vyšetrovateľa Prezídia Policajného zboru, Národnej protizločineckej jednotky, Expozitúry Východ (ďalej len „vyšetrovateľ PZ“) sp. zn. PPZ 804/NKA PZ

pojednávaní, ktorého oslovil pred budovou Špecializovaného trestného súdu v Banskej Bystrici, aby tento ovplyvnil výpoveď svedkov a tak, aby v tejto veci nevypovedali, pričom takto konal v úmysle ovplyvniť svedeckú výpoveď svedkyne a tak, aby títo nevypovedali v neprospech obžalovaného . Uznesením sudcu pre prípravné konanie Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 0 Tp/115/2014 zo 16. 10. 2014 v spojení s uznesením Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 5 Tpo/48/2014 zo 4. 11. 2014 bol obvinený vzatý do väzby z dôvodov uvedených v § 71 ods. 1 písm. b/ Tr. poriadku. Obvinený sám a tiež prostredníctvom obhajcu podal žiadosti o prepustenie na slobodu, ktoré boli prokuratúre doručené 18. 11. 2014. Svoje žiadosti odôvodnil tým, že v dňoch 6. a 7. 11. 2014 boli vypočutí všetci svedkovia, ktorých výpovede mal v inom konaní ovplyvňovať. V osobitnom písomnom podaní obhajca namietol, že súd pri vzatí do väzby neuviedol konkrétne mená svedkov, ktorých mal obvinený ovplyvňovať a nie je teda zrejmé, nevykonanie výsluchov ktorých svedkov môže mať za následok zánik dôvodov jeho kolúznej väzby.

Ostatní svedkovia s výnimkou svedka zopakovali obsah svojich výpovedí pred vznesením obvinenia a svedok vypovedal v jeho prospech, teda obvinený nemá dôvod v budúcnosti tohto svedka ovplyvňovať. Obhajca súčasne poukázal na zhodné výpovede svedkov v inom konaní s ich výpoveďami vo veci obvineného , či už pred, alebo po vznesení obvinenia z toho hľadiska, že zrejme voči nim neprichádza do úvahy nejaké ovplyvňovanie.

Podľa názoru obhajoby na existenciu dôvodov väzby podľa ustanovenia § 71 ods. 1 písm. b/ Tr. poriadku je potrebné preukázať pravdepodobnosť, že obvinený sa pokúsi svedkov ovplyvňovať a zároveň pravdepodobnosť, že sa svedkovia ovplyvniť dajú a nakoniec mieru vplyvu prípadnej zmeny ich výpovedí na ustálenie skutkového deja.

Prokurátorka Generálnej prokuratúry SR predložila žiadosť obvineného sudcovi pre prípravné konanie, pretože jej nevyhovela 26. 11. 2014 spolu s príslušným vyšetrovacím spisom. K dôvodom väzby obvineného uviedla, že tieto trvajú a poukázala v tomto smere aj na uznesenie krajského súdu zo 4. 11. 2014. Skutočnosť, že už boli vypočutí svedkovia podľa nej neznamená automaticky, že dochádza k zániku dôvodov väzby, pretože nie je vylúčené, že budú vypočutí opätovne, najmä v súvislosti s doteraz neskončeným znaleckým

navrhla žiadosť obvineného zamietnuť a jeho väzbu nenahradiť ani prijatím sľubu ani nariadením dohľadu mediačným a probačným úradníkom aj s prihliadnutím na to, že nie je vylúčená nutnosť vykonať konfrontácie medzi obvinených a svedkami vzhľadom na obsah jeho vyjadrení.

vysoký trest, b) bude pôsobiť na svedkov, znalcov, spoluobvinených alebo inak mariť objasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie, alebo c) bude pokračovať v trestnej činnosti, dokoná trestný čin, o ktorý sa pokúsil, alebo vykoná trestný čin, ktorý pripravoval alebo ktorým hrozil. Na základe žiadosti obvineného, vyššie uvedených vyjadrení a preskúmaním spisového materiálu spolu so zápisnicou o výsluchu svedka predloženého obhajcom pri výsluchu obvineného som dospel k záveru, že dôvodná obava, že obvinený bude ovplyvňovať svedkov vykonaním výsluchov svedkov ,

Pokiaľ ide o svedka obhajoba netvrdila, že bol vypočutý ako svedok, čo uviedla prokurátorka, ale že bol vypočutý po jeho nezákonnom zadržaní. Je pravdou, že p. doteraz ako svedok vypočutý nebol, ale podľa názoru sudcu pre prípravné konanie jeho výpoveď bez toho, aby sme vyslovovali predpoklad v koho prospech bude vedená nie je dôkazom, ktorý by bol potrebný na ustálenie skutkového stavu

Navyše sudca pre prípravné konanie uviedol už vo svojom uznesení o vzatí obvineného do väzby, že pripomína orgánom prípravného konania ich povinnosť postupovať pri obstarávaní dôkazov s čo najväčším urýchlením a bez prieťahov, aby osobná sloboda obvineného bola obmedzená skutočne iba na nevyhnutne potrebný čas aj z hľadiska toho, že sa osobne má sám starať o maloleté dieťa, ktoré mu malo byť súdom zverené.

stíhania. Nie je pravdou tvrdenie obhajoby, že samotné vykonanie výsluchov svedkov, u ktorých je obava z ich ovplyvňovania obvineným zakladá dôvod na zánik dôvodov väzby, pretože ani skončenie prípravného konania ešte samo osobe nie je takým momentom (R 56/2007), ale na strane druhej je potrebné vychádzať z konkrétnej veci a rozsahu potrebného dokazovania, kde v prípade obvineného je nutné poukázať na to, že významní svedkovia už vypočutí boli, zopakovali obsah svojich výpovedí, nemajú z obvineného strach a na obsah ich výpovedí by prípadné ovplyvňovanie nemalo vplyv, navyše je potrebné prisvedčiť obvinenému, že od hlavného pojednávania svedkov nekontaktoval (aj keď na strane druhej nemal vedomosť, že podali trestné oznámenie). Skutočnosť, že v priebehu trestného stíhania majú byť vykonané ďalšie procesné úkony, ako napríklad výsluch svedkov a pod., sama osebe neznamená, že obvinený bude na nich pôsobiť, resp. inak mariť objasňovanie skutočností závažných pre trestné konanie. Objasňovaním skutočností závažných pre trestné stíhanie je dokazovanie skutočností

ovplyvňovaniu. Všetky tieto vymenované skutočnosti vo svojom súhrne – liknavosť orgánov prípravného konania, vykonanie podstatných dôkazov a potreba vykonať už iba ďalšie dokazovanie menej významných skutočností, prihliadajúc na osobné pomery obvineného a samotnú dĺžku doteraz vykonanej väzby vedú sudcu pre prípravné konanie ku konštatovaniu o zániku väzobných dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. b/ Tr. poriadku, nezisteniu iných dôvodov na jeho väzbu (71 ods. 1 písm. a/ alebo c/ Tr. poriadku) a preto potom rozhodol tak, ako je to uvedené vo výroku tohto uznesenia.

dôvodov väzby. Obvinený si musí byť vedomý, že v prípade, že sa dopustí kolúzneho konania, môže byť rozhodnuté o jeho opakovanej väzbe.».

V napadnutom uznesení krajského súdu sa okrem iného uvádza: „... Proti tomuto uzneseniu (uznesenie okresného súdu z 3. decembra 2014, pozn.) ihneď po jeho vyhlásení do zápisnice podala prokurátorka GP SR sťažnosť, ktorú následne aj písomne odôvodnila. Argumentovala predovšetkým tým, že aj v tomto štádiu trestného konania naďalej trvá podozrenie, že obvinený spáchal trestný čin podľa § 344 ods. 1 písm. d) Tr. zák., pre ktorý mu bolo vznesené obvinenie. Konkrétnymi skutočnosťami, ktoré odôvodňujú väzbu obvineného, sú v danom prípade najmä charakter a znenie stíhaného skutku, z ktorých vyplýva, že obvinený ovplyvňoval svedkov a , ktorí vystupujú ako svedkovia v trestnej veci proti obžalovanému . Konkrétne skutočnosti odôvodňujúce obavu z kolúzneho správania sa obvineného vyplývajú aj z osoby samotného obvineného, keď nemal žiadne zábrany pôsobiť na svedkov v priestoroch súdu pred pojednávacou miestnosťou. Aj počas prebiehajúceho hlavného pojednávania a vykonávaného dokazovania prostredníctvom SMS správ komunikoval s obžalovaným a usmerňoval ho, ako má reagovať na prebiehajúce dokazovanie. I keď vo veci boli vykonané v podstate výsluchy všetkých svedkov, v danom štádiu konania však nie je vylúčená potreba doplnenia dokazovania, napr. aj vykonaním konfrontácií medzi obvineným a už vypočutými svedkami. Vzhľadom na charakter stíhanej trestnej činnosti a osobu obvineného, aj tieto prípadné procesné úkony odôvodňujú obavu z kolúzneho správania sa obvineného v zmysle ustanovenia § 71 ods. 1 písm. b) Tr. por. V závere poukázala, že doposiaľ nebol vypočutý ani svedok , a to z taktického hľadiska. ... Krajský súd na podklade sťažnosti podľa § 192 ods. 1 Tr. por. preskúmal správnosť výroku napadnutého uznesenia ako i konanie, ktoré mu predchádzalo a zistil, že sťažnosť prokurátorky je v celom rozsahu dôvodná. Krajský súd v rámci prieskumnej povinnosti dospel totiž k záveru, že ďalšie pretrvávanie väzby u obvineného je aj v súčasnosti plne opodstatnené. Na podklade doposiaľ vykonaných dôkazov v prípravnom konaní, pretrváva naďalej až kvalifikované podozrenie, že obvinený sa mal dopustiť protiprávneho konania vo vzťahu ku svedkom, za ktorý mu hrozí uloženie trestu odňatia slobody na 1 rok až 6 rokov. Okrem spomenutého dôvodného podozrenia ako jedného z predpokladov ďalšieho trvania väzby, je v posudzovanej veci splnená aj ďalšia podmienka väzobného stíhania obvineného, a to existencia konkrétnych väzobných dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. b) Tr. por., ktorých neexistenciu nesprávne skonštatoval prvostupňový súd. Krajský súd už vo svojom predchádzajúcom rozhodnutí sp. zn. 5 Tpo/48/2014 zo 04. 11. 2014, zhodne so zistením sudcu pre prípravné konanie konštatoval, že povaha trestnej činnosti obvineného a jeho osoba nedáva žiadnu záruku, že by nevykonával naďalej kolúzne aktivity a tým by účel väzby u neho bolo možné dosiahnuť inak.

Sťažovateľ argumentuje, že krajský súd sa vôbec nevysporiadal s jeho zásadnými námietkami (formulovanými v jeho žiadosti o prepustenie z väzby, pozn.) spočívajúcimi na tvrdení, že nemá dôvod ovplyvňovať svedkov, keďže s ich výpoveďami súhlasí, pričom všetci svedkovia už boli v prípravnom konaní vypočutí a navyše ide o svedkov, ktorí sa v zmysle ich vyjadrení ovplyvňovať ani zastrašiť nedajú. Sťažovateľ tiež namieta, že nemal možnosť oboznámiť sa s odôvodnením sťažnosti prokurátora smerujúcej proti uzneseniu okresného súdu z 3. decembra 2014, ktorým bol z väzby prepustený, keďže krajský súd o sťažnosti prokurátora rozhodol nasledujúci deň po predložení spisu okresným súdom. Napokon sťažovateľ namieta, že v napadnutom uznesení krajského súdu sa v rozpore so skutočnosťou uvádza, že v konaní nebol ku dňu rozhodovania krajského súdu vypočutý svedok . Podľa sťažovateľa jeho dosiaľ uvedené námietky zakladajú „Odôvodnenie porušenia práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy“.

Sťažovateľ formuluje aj námietky týkajúce sa „porušenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR“. V tejto súvislosti poukazuje na skutočnosť, že žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu podal 11. novembra 2014, sudca pre prípravné konanie okresného súdu o nej rozhodol 3. decembra 2014 a krajský súd o sťažnosti prokurátora rozhodol 11. decembra 2014, pričom písomné vyhotovenie napadnutého uznesenia krajského súdu mu bolo doručené až 2. januára 2015, t. j. orgány činné v trestnom konaní a príslušné všeobecné súdy rozhodovali o jeho žiadosti 52 dní.

Na základe uvedenej argumentácie sa sťažovateľ domáha, aby ústavný súd o jeho

sťažnosti nálezom takto rozhodol:

„Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením zo dňa 11. 12. 2015 (správne má byť 11. decembra 2014, pozn.), sp. zn. 5 Tpo/58/2014 o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu zo dňa 11. 11. 2014, ako aj konaním predchádzajúcim jeho vydaniu, porušil ústavné právo sťažovateľa na urýchlené rozhodnutie o zákonnosti, ako aj právo na prepustenie z väzby, ak je táto nezákonná, zaručené článkom 17 ods. 1, 2, 5 Ústavy SR, porušil právo sťažovateľa na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a porušil právo sťažovateľa na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené čl. 48 ods. 2 Ústavy SR. Ústavný súd uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 11. 12. 2015, sp. zn. 5 Tpo/58/2014 zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Banskej Bystrici aby vo veci znovu konal a rozhodol. Ústavný súd prepúšťa sťažovateľa z väzby na slobodu. Ústavný súd priznáva sťažovateľovi právo na finančné zadosťučinenie vo výške 10.000,­ € a zaväzuje Krajský súd v Banskej Bystrici, aby túto sumu vyplatil sťažovateľovi do 2 mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia. Ústavný súd priznáva sťažovateľovi právo na náhradu trov konania a zaväzuje Krajský súd v Banskej Bystrici, aby sumu priznaných trov vyplatil k rukám právneho zástupcu sťažovateľa do 1 mesiaca od právoplatnosti rozhodnutia.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 1 a 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy napadnutým uznesením krajského súdu, ako aj postupom, ktorý prechádzal jeho vydaniu.

Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje.

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Obsah článku 17 ústavy totiž tvoria totiž také práva, ako je právo byť vo väzbe len zo zákonného dôvodu a na základe rozhodnutia sudcu alebo súdu; právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd neodkladne alebo urýchlene rozhodol o zákonnosti väzby a nariadil prepustenie, ak je táto nezákonná; právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobu nevyhnutnú, resp. primeranú dobu alebo byť prepustený počas konania, pričom prepustenie môže byť v zákonom určených prípadoch podmienené zárukou (m. m. III. ÚS 7/00, I. ÚS 34/04). Ústavný súd zároveň vo svojej judikatúre opakovane uvádza, že právo na osobnú slobodu zaručené v čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy môže byť porušené aj tým, že orgány činné v trestnom konaní nepostupujú v trestnom konaní v čase, keď je obvinený vo väzbe, s osobitnou starostlivosťou a urýchlením (napr. II. ÚS 55/98). Právo na súdnu ochranu v súvislosti s periodickým skúmaním dôvodnosti väzby, ako aj právo na urýchlené skúmanie dôvodnosti väzby sú obsiahnuté v čl. 17 ods. 2 ústavy. Preto toto ustanovenie je v pomere špeciality k všeobecným ustanoveniam čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy (m. m. I. ÚS 224/03, I. ÚS 34/04).

Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje vo viazanosti petitom, teda tou časťou sťažnosti, v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa domáha (§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí rozsah predmet konania pred ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na to môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého označil za porušovateľa svojich práv. Platí to predovšetkým v situácii, keď je sťažovateľ zastúpený zvoleným advokátom (m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05, IV. ÚS 287/2011).

V uznesení krajského súdu sp. zn. 5 Tpo 48/2014 zo 4. novembra 2014 sa okrem iného uvádza: „Neuniklo krajskému súdu, že ani obvinená nepopiera, že sa dopustil konania uvedeného v uznesení vyšetrovateľa PZ zo 14. 10. 2014, ČVS: PPZ­804/NKA­PZ­VY­2014 a toto zistenie vyplynulo aj z výpovedí svedkov a , na ktoré správne poukázal aj prvostupňový súd. Subjektívna stránka trestného činu predstavuje vnútorný vzťah páchateľa k spáchanému trestnému činu. Tento vzťah nemožno skúmať priamo, ale len sprostredkovane, t. j. tak, ako sa navonok prejavil v jeho konaní, ktoré je v konečnom dôsledku obsahom skutkovej vety rozhodnutia. Trestný čin marenia spravodlivosti podľa § 344 Tr. zák., je zaradený medzi trestné činy poskytujúce ochranu proti rušeniu činnosti orgánov verejnej moci, čo je druhovým objektom tohto trestného činu. Individuálnym objektom (záujmom) chráneným týmto ustanovením Trestného zákona, sú objekty chránené konkrétnymi ustanoveniami § 344 ods. 1 písmena a) až d) Tr. zák. V prípade uvedeného pod písmenom d), je to aj sloboda jednotlivca v postavení svedka, znalca, tlmočníka alebo prekladateľa, a to vo forme slobody rozhodovania a konania na základe jeho slobodnej vôle. Skutková veta tak, ako bola ustálená, aj podľa názor krajského súdu obsahuje všetky zákonné znaky trestného činu, z ktorého bol sťažovateľ obvinený. Slovné spojenie použité v danom prípade, a síce, že – svedkovia budú mať problémy, ak budú vypovedať v trestnej veci obžalovaného , možno logicky chápať ako hrozbu nejakou ujmou. Krajský súd tak konštatuje, že aj z povahy veci v danom prípade išlo zo strany obvineného o usmernenie svedkov v úmysle vyviniť obžalovaného z trestnej zodpovednosti a ovplyvniť tak dôkazy v rozpore so skutočnosťou v prospech tohto obžalovaného. Nakoniec krajský súd nepopiera právo obvineného na názor a komunikáciu s ľuďmi, ale v posudzovanom prípade konštatuje, že týmto právom nemôže byť zasahované do práva inej osoby a pre naplnenie skutkovej podstaty trestného činu podľa § 344 Tr. zák. nie je podstatné, či sa svedkovia boja jeho alebo obžalovaného . ... Pre skúmanie existencie dôvodov väzby podľa prv uvedeného ustanovenia je podstatné, že obvinený priamo navádzal svedkov, aby nevypovedali, pretože budú mať problémy a týmto konaním ich objektívne ovplyvňoval ako majú vystupovať a konať ako svedkovia na hlavnom pojednávaní v trestnej veci obžalovaného – jeho priateľa.“

Aj keď ústavný súd v časti II.1 tohto uznesenia už zaujal z formálnych dôvodov (nesprávne označenie základných práv, ktorých porušenie sťažovateľ namieta, pozn.) odmietavý postoj k námietkam sťažovateľa, ktoré v sťažnosti subsumoval pod porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy, považuje za vhodné k nim zaujať aspoň rámcovo vecné stanovisko.

K námietke, že sťažovateľ nemal možnosť oboznámiť sa s odôvodnením sťažnosti prokurátora smerujúcej proti uzneseniu okresného súdu z 3. decembra 2014, ktorým bol z väzby prepustený, ústavný súd uvádza, že podstata sťažnostnej argumentácie prokurátora bola obsiahnutá v jeho záverečnom prednese pri rozhodovaní okresného súdu o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu dňa 3. decembra 2014, a teda nebola sťažovateľovi neznáma.

Pokiaľ ide o námietky sťažovateľa týkajúce sa „porušenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR“, ústavný súd by ich vyhodnotil ako zjavne neopodstatnené aj v prípade, ak by boli subsumované pod čl. 17 ústavy.

Ústavne akceptovateľné v zmysle čl. 17 ods. 2 ústavy je držanie osoby vo väzbe z dôvodov a na čas ustanovený zákonom, ako aj také zaobchádzanie s ňou, ktoré zodpovedá zákonu, to znamená Trestnému poriadku. Požiadavku neodkladnosti rozhodovania o žiadosti o prepustenie ustanovuje výslovne § 79 ods. 3 Trestného poriadku, v ktorom sa uvádza, že o takej žiadosti sa musí rozhodnúť bez meškania.

Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva väzba má mať striktne obmedzené trvanie, a preto má byť zaručená možnosť jej kontroly v krátkych intervaloch. V texte čl. 5 ods. 4 dohovoru použitý anglický výraz „speedily“ a francúzsky výraz „bref délai“ (v slovenskom preklade „urýchlene“) jasne indikuje, čo musí byť v danom prípade hlavným predmetom záujmu. Aké časové obdobia budú akceptovateľné a aké nie, bude zrejme závisieť od konkrétnych okolností (Bezichieri z roku 1989, A­164, bod 21, Neumeister z roku 1968, A­8, bod 24, a Sanchez – Reisse z roku 1986, A­107, bod 55).

Z uvedených údajov vyplýva, že konanie pred krajským súdom (sťažovateľ označuje za porušovateľa svojich práv len krajský súd, pozn.) trvalo od 10. decembra 2014 do 2. januára 2015, t. j. ide o obdobie, ktoré nepresahuje obdobie 1 mesiaca. Z uvedeného dôvodu je námietka sťažovateľa smerujúca proti porušovaniu jeho práva na prednostné a urýchlené rozhodovanie (subsumovaného pod porušenie čl. 48 ods. 2 ústavy, pozn.) postupom krajského súdu zjavne neopodstatnená aj z vecného hľadiska.

Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo už bez právneho významu rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľa uplatnených v sťažnosti.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. júla 2015