II. ÚS 448/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 448/2015­22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 29. júla 2015 v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohuta a Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpenej advokátom JUDr. Jánom Kasenčákom, Juraja Fándlyho 7, Žilina, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 38 CbZm 4/2015 (predtým sp. zn. 19 Zm 55/2013), a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako neprípustnú.

Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uvádza: „Sťažovateľke bol dňa 03. 12. 2014 doručený Zmenkový platobný rozkaz sp. zn. 19Zm 55/2013­19, IČS: 5113235820 zo dňa 31. 12. 2013 Okresného súdu Žilina, ktorým súd uložil odporcom v 1. až 4. rade, aby do 3 dní od doručenia zmenkového platobného rozkazu navrhovateľovi spoločne a nerozdielne zaplatili: ­ zmenkovú sumu vo výške 9.984,83 €; ­ 11,912 % úrok ročne zo sumy 9.984,83 € od 17. 02. 2011 do zaplatenia; ­ 6 % ročný úrok zo sumy 9.984,83 € od 28. 02. 2011 až do zaplatenia; ­ odmenu vo výške 33,28 €; ­ súdny poplatok vo výške 601 €; alebo aby v tej istej lehote podali na tomto súde proti zmenkovému platobnému rozkazu námietky, v ktorých uvedú všetko, čo proti zmenkovému platobnému rozkazu namietajú. Konanie sa vedie na Okresnom súde Žilina pod sp. zn. 19Zm/55/2013 a sťažovateľka je odporkyňou v 3. rade. Sťažovateľka podala proti vyššie uvedenému zmenkovému platobnému rozkazu zo dňa 31. 12. 2013 námietky. Sťažovateľka v predmetnej veci podala zároveň sťažnosť na prieťahy zo dňa 08. 12. 2014 predsedovi Okresného sudu Žilina.

Dňa 11. 02. 2015 bola sťažovateľke doručená odpoveď predsedu okresného súdu na sťažnosť zo dňa 08. 12. 2014, ktorú predseda okresného súdu hodnotil ako čiastočne dôvodnú. Ako už bolo uvedené, doposiaľ toto konanie nie je právoplatne skončené.“ Podľa názoru sťažovateľky „... doba, ktorá uplynula od podania návrhu až doposiaľ, doba viac ako 1 roka a 5 mesiacov, je neprimerane dlhá a v podstatnej miere ju spôsobil okresný súd svojím konaním. Vzhľadom na celkovú dĺžku konania okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 19Zm/55/2013, ako aj na stav právnej neistoty, keďže v predmetnom konaní súdu za dobu od podania návrhu len doručil sťažovateľke zmenkový platobný rozkaz spolu s návrhom, sťažovateľka považuje za primerané, aby jej bolo priznané finančné zadosťučinenie vo výške 5.000 eur.“.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov. Podľa odseku 2 citovanej právnej normy ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti, aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

Ústavný súd už viackrát vyslovil (m. m. I. ÚS 21/99, IV. ÚS 153/03, I. ÚS 33/05), že účelom práva účastníka konania pred všeobecným súdom podať sťažnosť na prieťahy v konaní je poskytnutie príležitosti vo veci konajúcemu súdu, aby sám odstránil protiprávny stav zapríčinený porušením základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Ústavný súd preto o sťažnosti, ktorou je namietané porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, koná iba za predpokladu, ak sťažovateľ preukáže, že využil označené právne prostriedky, ktoré má podľa zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“), alebo ak sa preukáže, že sťažovateľ túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

Špecifickosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy teda spočíva okrem iného aj v tom, že k jej podaniu môže zásadne dôjsť až subsidiárne. Zmysel a účel zásady subsidiarity vyplýva aj z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného súdu, ale je takisto úlohou všetkých orgánov verejnej moci, v tom rámci predovšetkým všeobecného súdnictva. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti inštitucionálny mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípade zlyhania všetkých ostatných do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci.

Predseda okresného súdu v liste sp. zn. 1 SprS 506/2014 z 2. februára 2015, ktorý bol doručený sťažovateľke 11. februára 2015, uznal, že sťažnosť „je čiastočne dôvodná, nakoľko nie vždy sa konalo v zmysle § 6 O. s. p., avšak z dôvodov pracovnej vyťaženosti neprimeranej zaťaženosti nielen poverených pracovníkov, ale aj celého súdu“.

Vzhľadom na to, že od podania sťažnosti na prieťahy v súdnom konaní z 8. decembra 2014 a od vybavenia tejto sťažnosti listom predsedu okresného súdu z 2. februára 2015 do doručenia sťažnosti ústavnému súdu 25. marca 2015 uplynul len krátky čas na zjednanie nápravy, posúdil ústavný súd podanie sťažnosti na prieťahy podľa zákona o súdoch zo strany sťažovateľky iba ako formálny úkon, ktorému nemožno pripísať účinky, ktoré by inak takáto sťažnosť mohla mať, ak by predseda okresného súdu dostal primeranú (rozumnú) lehotu na uskutočnenie opatrení proti zbytočným prieťahom vo veci samej (podobne II. ÚS 376/06, IV. ÚS 48/06, II. ÚS 390/06).

Postup sťažovateľky v okolnostiach daného prípadu preto podľa ústavného súdu nemožno považovať za splnenie požiadavky namietania prieťahov v konaní pred orgánom štátnej správy súdov. V nadväznosti na to ústavný súd dodáva, že „povinnosť vyčerpania dostupných a účinných prostriedkov ochrany základných práv a slobôd, porušenie ktorých sťažovateľ pred ústavným súdom namieta, tiež vyžaduje, aby sťažovateľ konal v súlade s pravidlami, ktoré s uplatnením daného prostriedku súvisia. Nekonanie týmto spôsobom alebo chyba pri vyžadovanom postupe má za následok nesplnenie sťažovateľovej povinnosti vyčerpať dostupný prostriedok ochrany svojich práv.“ (III. ÚS 44/03).