II. ÚS 451/2015

Odôvodnenie:

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. apríla 2015 doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou Mgr. Gabrielou Hlavinkovou, 1. mája 174/13, Trenčín, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Ružomberok (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 C 37/2011 (ďalej len „napadnuté konanie“) a jeho rozsudkom sp. zn. 2 C 37/2011 z 29. júna 2011 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“) .

Zo sťažnosti a z jej príloh ústavný súd zistil, že sťažovateľka, zastúpená opatrovníkom ­ mestom Ružomberok ­ bola účastníčkou konania o zaplatenie sumy 1 222,58 € s príslušenstvom vedeného okresným súdom pod sp. zn. 2 C 37/2011 v procesnom postavení odporkyne. Okresný súd rozsudkom sp. zn. 2 C 37/2011 z 29. júna 2011 uložil sťažovateľke povinnosť zaplatiť navrhovateľovi sumu 1 222,58 € s úrokom z omeškania vo výške 9,5 % ročne zo sumy 1 222,58 € od 29. septembra 2006 až do zaplatenia, v lehote troch dní od právoplatnosti výroku tohto rozsudku, vo zvyšnej časti návrh zamietol a navrhovateľovi priznal náhradu trov konania.

Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uvádza, že „... sa na konci roku 2014 dozvedela, po tom, čo jej exekútor zablokoval účet, že existuje rozsudok, na základe ktorého má niekomu plniť. Sťažovateľka chcela zistiť o čo ide a preto išla na Okresný súd v Trenčíne, s tým, že keď má trvalé bydlisko od roku 2007 v okrese Trenčín, sa domnievala, že exekučná vec a aj rozhodnutie bude na tomto súde. Nebolo tak. Následne komplikovane cez exekútora zistila, že súdom, ktorý jej dovtedy neznámy

rozsudok

vydal je Okresný súd Ružomberok. Následne prostredníctvom svojho právneho zástupcu požiadala o zaslanie tohto rozhodnutia ­ rozsudok č. k. 2 C/37/2011­58. Dňa 27. 2. 2015 bol sťažovateľke ako účastníčke konania v zastúpení advokátom tento rozsudok prvý krát doručený.“.

Podľa názoru sťažovateľky: „V... napadanom rozsudku bolo porušené právo sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie a právo na súdnu ochranu a to nasledovne: ­ súd neumožnil sťažovateľke dozvedieť sa o konaní, vyjadriť sa k návrhu, zúčastniť sa konania ­ súd neumožnil sťažovateľke brániť svoje práva ­ súd ohrozil finančnú existenciu sťažovateľky, keď sťažovateľka neočakávane zostala bez prístupu k svojim peniazom po tom, čo jej exekútor obstavil účet ­ súd spôsobil sťažovateľke finančnú ujmu vo výške exekučných poplatkov, pretože ak by sťažovateľka vedela o súdnom konaní a rozsudku spravila by všetko preto, aby nedošlo k exekúcii a nemusela platiť poplatky za exekúciu, čo je teraz suma 88,82 Eur + 139,49 Eur + 314,70 Eur + 52,40 Eur tak ako sú vyčíslené v upovedomení o začatí exekúcie a rozsudku t. j. spolu 595,32 Eur... a žiadame, aby z titulu zodpovednosti za svoje rozhodovanie túto sumu zaplatil Okresný súd Ružomberok sťažovateľke.“

Sťažovateľka uviedla, že rozsudok okresného súdu sp. zn. 2 C 37/2011 z 29. júna 2011 jej bol na jej vlastnú žiadosť doručený 27. februára 2015.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa tvrdenia sťažovateľky okresný súd svojím postupom v napadnutom konaní a napadnutým rozsudkom porušil jej základné práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru predovšetkým tým, že jej ustanovil na zastupovanie v tomto konaní opatrovníka – mesto Ružomberok ­ bez toho, aby zisťoval jej pobyt, čím jej uprel právo osobne sa zúčastniť súdneho konania a brániť svoje práva.

Z už citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným (všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).

Iba odvolaciemu súdu prináleží, aby na základe odvolania podaného sťažovateľkou v prvom rade posúdil, či ide o odvolanie včas podané (a teda aj prípustné) so zreteľom na opodstatnenosť či neopodstatnenosť ustanovenia opatrovníka sťažovateľke a v tej súvislosti aj otázku doručovania rozsudku okresného súdu iba opatrovníkovi. Prípadný nepriaznivý záver odvolacieho súdu by bolo možné ešte preskúmať podaním dovolania z dôvodov podľa § 237 písm. f) OSP (podobne II. ÚS 133/09, II. ÚS 332/2011).

Zo sťažnosti a z jej príloh nemožno jednoznačne ustáliť, či sťažovateľka podala odvolanie proti rozsudku okresného súdu sp. zn. 2 C 37/2001 z 29. júna 2011.

Pokiaľ sťažovateľka odvolanie nepodala, nevyčerpala opravný prostriedok, ktorý jej zákon poskytuje na ochranu ňou označených práv, ktorých porušenie namieta, čo zakladá (v spojení s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde) dôvod na odmietnutie sťažnosti pre nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie.

V prípade, že sťažovateľka odvolanie podala, právomoc krajského súdu rozhodnúť o ňom v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu.

Ústavný súd opakovane zdôrazňuje, že môže urobiť zásah na ochranu ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv sťažovateľky až vtedy, keď už ostatné orgány verejnej moci nemajú možnosť namietaný protiústavný stav napraviť (m. m. IV. ÚS 322/09). Rovnako ústavný súd vo svojej ustálenej judikatúre zdôrazňuje, že predpokladom na záver o porušení základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (ich namietané porušenie tvorí základ sťažovateľkou navrhovaného petitu, pozn.) je také porušenie, ktoré nie je napraviteľné alebo odstrániteľné činnosťou všeobecného súdu pred začatím konania alebo v konaní vo veci samej, resp. ktoré nemožno napraviť procesnými prostriedkami, ktoré sú obsiahnuté v Občianskom súdnom poriadku (m. m. I. ÚS 148/03, III. ÚS 355/05, II. ÚS 307/06).